Diabli Joea Abercrombieho sú brutálni, vtipní a návykoví. Nebudete vedieť prestať čítať!

Hneď na začiatku dostaneme brata Diaza. Chudák mních, ktorý dostal veľmi zlú pracovnú ponuku. Prichádza do Svätého mesta s predstavou, že ho čaká dôležité cirkevné poverenie. A ono ho aj čaká. Len trochu iné, než si predstavoval. Pod nádherou Nebeského paláca sa totiž nachádza tajná Kaplnka svätých účelov. Jej členmi nie sú práve ľudia, ktorých by ste pozvali na nedeľný obed. Cirkev ich drží pod zámkom a v prípade potreby využíva ich schopnosti. Sú odsúdení, nebezpeční a často úplne bez zábran.

Diaz sa stane ich duchovným vodcom. Predstavte si človeka, ktorý sa celý život snaží robiť správnu vec, a zrazu dostane pod velenie skupinu, ktorej pracovnou metódou je približne: najprv ho zabime a potom sa porozprávame. Práve v tomto je Abercrombieho humor.

Nie je to komédia. Svet Diablov je krvavý, krutý a často poriadne nechutný. Lenže autor má skvelý cit pre okamih, keď treba do vážnej situácie vložiť jednu vetu, pohľad alebo reakciu, ktorá ju úplne rozbije. A človek sa smeje, hoci si zároveň hovorí, že toto je vlastne strašné.

Najväčšou devízou knihy sú postavy. Je tu nekromant, elegantný upír, vikingská vlkodlačica, elfka s nepríjemne užitočnou schopnosťou stať sa neviditeľnou, a ďalší členovia tejto svätej zostavy. A potom Alex, mladá zlodejka a sirota, ktorú majú dopraviť do Tróje.
Prečo? Pretože možno nie je iba obyčajnou zlodejkou. Možno má nárok na trón. A tu sa príbeh začína poriadne komplikovať. Alex má byť dosadená na trón a jej nástup má pomôcť vyriešiť veľký konflikt v cirkvi. Lenže v Abercrombieho svete neexistuje nič také ako jednoduchá cesta z bodu A do bodu B Najmä ak cestujete s upírom, vlkodlakom, elfkou a nekromantom.

Vypočujte s úryvok.
Číta Vlado Kobielsky:

Ak máte radi historické fantasy, môžete si na Diabloch pochutnať ešte o niečo viac. Abercrombie si požičal množstvo prvkov zo stredovekej Európy a premiešal ich s vlastnou históriou. Sväté mesto pripomína Rím, Trója zastupuje Konštantínopol a cirkev rieši svoj vlastný rozkol. K tomu križiacke výpravy, mocenské hry a predstava Európy, do ktorej vstúpili elfovia a ďalšie bytosti.
A práve kontrast medzi tým, čo poznáme z dejín, a tým, čo si autor vymyslel, je veľmi príjemný. Čítate o niečom, čo vám je povedomé, a zrazu príde: počkať, čože? To je presne ten moment, keď viete, že ste v Abercrombieho svete.

Nebudem predstierať, že Diabli sú jemná fantasy pre nedeľné popoludnie. Nie sú. Je tu násilie, krv, vulgarizmy, sex, príšery a situácie, pri ktorých sa žalúdok môže ozvať skôr než mozog. Abercrombie však nikdy nepoužíva brutalitu iba ako dekoráciu. Súčasťou jeho štýlu je aj otázka, čo násilie s ľuďmi robí. A potom do toho hodí vtip. Niekedy taký dobrý, že si musíte odstavec prečítať ešte raz.

Diabli nie sú iba o príšerách. Sú o ľuďoch, ktorí sa k sebe správajú ako príšery, a o príšerách, ktoré občas ukážu viac ľudskosti, než by ste čakali. A možno práve preto funguje táto partia tak dobre. Nie sú to hrdinovia, ktorých by ste si nalepili na plagát nad posteľ. Sú otravní, sebeckí, krvaví, zlomení, vtipní a občas prekvapivo sympatickí. Skrátka ľudia... teda väčšinou.

Milan Buno, knižný publicista