bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Desivý triler Mlčať je zlato

„Zavraždili ho.“
Slová postaršej ženy sa ozývali v mysli detektívky hlavnej inšpektorky, keď šprintovala od auta k vchodu do Seftonského parku z Lark Lane, kde už forenzná technická jednotka uzavrela miesto činu.
„Detektívka hlavná inšpektorka Clayová!“ predstavila sa strážnikovi na hornom konci uličky, ktorý robil zápis.

Triler s hororovými prvkami Mlčať je zlato je ďalším príbehom s hlavnou postavou vyšetrovateľky Eve Clayovej, ktorá sa prvý raz objavila v knihe Krvavá hmla. Nová kniha je nemenej pútavá a je to zároveň desivá krimidráma. Originálny námet s náboženskou tematikou, temný, plný nečakaných zvratov a strhujúci, takže nenudí.

Svoj život zasvätil umeniu.
Jeho smrť bola majstrovským dielom

Leonard Lawson bol uznávaný profesor stredovekého umenia. Žil pokojný život na predmestí Liverpoolu spolu s dospelou dcérou. Nikto netušil, že by mohol mať nepriateľov, až kým ho Louise nenašla zavraždeného. Než skolabovala, naskytol sa jej bizarný pohľad na starcovo skaličené a deformované telo poskrúcané podľa výjavu z jedného umeleckého diela.

Detektívka hlavná inšpektorka Eve Clayová musí pri pátraní po vrahovi, ktorý v Merseyside oživil stredoveké hrôzy, bojovať s vlastnými démonmi, aby rozlúštila temnú symboliku miesta činu. Päťdesiat rokov trvajúce mlčanie prelomil odkaz napísaný krvou.

Mlčať je zlato je remeselne výborne zvládnutý krimi román, ktorý si bez problémov viete predstaviť na televíznej obrazovke. Niektoré scény sú obzvlášť realisticky a plasticky popísané, takže skôr pre silnejšie povahy.
V tomto príbehu sa dozvieme oveľa viac o temnej stránke vyšetrovateľky Eve Clayovej, o jej detstve v detskom domove a zisťujeme, prečo je taká oddaná svojej kriminalistickej práci.
Mark Roberts je tiež dôsledný pri opise prostredia, vytvára atmosféru, ktorá prispieva k celkovému hrozivému dojmu – zimný Liverpool či temná anglikánska katedrála.

Mark Roberts sa narodil a vyrástol v Liverpoole, kde navštevoval Univerzitu sv. Františka Xaverského. Dvadsať rokov bol učiteľom, pričom posledných trinásť rokov pracoval s deťmi s ťažkým mentálnym postihnutím.

Začítajte sa do novinky Mlčať je zlato:

Prológ

Štvrtok 24. októbra 1985

„Eve, ďakujem veľmi pekne, že si za mnou prišla,“ rozplývala sa pani Trippová. Spoza stola sa usmiala na Eve stojacu vo dverách jej kancelárie.
Eve bola celá zadychčaná, pretože pribehla zo záhrady, kde hrala futbal so staršími chlapcami. „Nemáte za čo, pani Trippová.“
Prívetivé správanie pani Trippovej prinútilo Eve, aby sklopila zrak a vyskúšala jednoduchý trik. Chcela sa presvedčiť, či sa jej nesníva. Uprela pohľad na svoje čierne tenisky a prikázala si, Pokrč palce. Pokrčila palce na nohách a presvedčila sa. Bola pri plnom vedomí a všetko to bolo skutočné.
„Poď, dieťa, posaď sa,“ povzbudila ju pani Trippová. Vlasy mala čerstvo naondulované a v nich širokú žltú stuhu.
Ste pristará a pritučná na to, aby ste sa čo len pokúšali vyzerať ako Madonna, pomyslela si Eve.
Usmiala sa na tučnú riaditeľku Katolíckeho detského domova svätého Michala, pozrela jej do očí a rozhodne vykročila k jej stolu. Potom si sadla na stoličku pred ním.
„Máš pekný dres.“
Dievčina sklopila zrak. Mala na sebe modré ponožky nariasené na členkoch, biele krátke nohavice a modro-biele tričko. Holenné kosti mala umazané od hliny a trávy, pretože sa pred niekoľkými minútami pošmykla, keď oberala súpera o loptu.
„Aj mne sa páči,“ odvetila Eve. „Len by som bola radšej, keby ho nesponzorovala Hafnia.“
„A to už prečo?“
„Hafnia je výrobca mäsových konzerv. V Dánsku. Šunka. Absolútna zlomyseľnosť voči zvieratám.“
„Ach, Eve, koľkokrát sme sa už o tom rozprávali?“ Pani Trippová sa zachichotala, v očiach sa jej však nezračil úsmev. „Rastieš a musíš jesť mäso ako súčasť vyváženej stravy.“
„Keď budem veľká...“
„Áno, viem! Viem...“
Nastalo ticho. Pani Trippová sa zahľadela do diaľky, tak ďaleko, ako jej to dovolili štyri steny kancelárie. Eve pozrela do okna za chrbtom pani Trippovej. Na oblohe nad riekou Mersey sa črtali dve vodorovné červené čiary, akoby nejaký obor prešiel dvomi krvavými prstami cez sivé jesenné mraky.
„Ako si vyrástla. Pamätám si, keď si prvý raz sedela presne na tej istej stoličke.“
„Aj ja,“ usmiala sa Eve. Bolo to hrozné. „Ste veľmi zaneprázdnená žena, pani Trippová. Toľko detí. A zamestnancov. Ako vám môžem pomôcť?“
Pani Trippová tleskla a hlasno sa zasmiala. „Otázka nestojí, ako môžeš ty pomôcť mne, ale ako môžeme my pomôcť tebe.“
Z kúta sa ozval osamelý vzdych. Eve tam pozrela, z tieňa vystúpil do tlmeného svetla miestnosti vysoký chudý muž so snehobielymi vlasmi, celý v čiernom, až na biely kolár.
Cestou k stolu zatvoril kartónový fascikel napchatý papiermi. Eve vedela, že sú v ňom záznamy, čo si o nej viedli. Muž mal za ľavým uchom tenkú, ručne šúľanú cigaretu. Pozrela mu do tváre, upieral na ňu oči, v ktorých sa nezračila ani štipka úsmevu. Vstala, kňaz sa pomaly približoval, premeriaval si ju, premýšľal, pokyvoval hlavou.
Fascikel položil na stôl pani Trippovej a Eve s čudesným pocitom, že tento okamih už kedysi prežila, prečítala svoje meno napísané hrubou čiernou fixkou: EVETTE CLAYOVÁ.
„Toto je otec Anthony Murphy. Otec Murphy, toto je Evette Clayová.“
Otec Murphy si strčil šúľanú cigaretu medzi pery, nechtom palca rýchlo šuchol o červený konček zápalky a zapálil voľné vlákna tabaku. Z plných pľúc si potiahol a vzápätí vyfúkol tenký prúd dymu.
„Zdravím ťa, Eve,“ zadunel jeho hlas. Hovoril strojenejšie ako televízny hlásateľ.
„Dobrý deň, otec Murphy.“ Opäť si sadla, kňaz zostal stáť.
„Koľko máš rokov?“ spýtal sa.
„Toľko, čo Matuzalem.“ Zasmiala sa, ale iba sama.
„To by som aj tipoval.“
„Sedem a pol, otče, ak vám ide o čísla.“
Ďalšiu otázku si domyslela. „A tu žijem niečo vyše roka.“
„Dovtedy si bola v Detskom domove svätej Kláry u sestry Filomény?“
„Áno.“ Nálada jej poklesla. „Poznali ste sestru Filoménu, otče?“
„Nie.“ Vlákenko nádeje, spojenie, sa rozplynulo. „Si sklamaná, Eve?“
„To, že ste kňaz, ešte neznamená, že poznáte všetky mníšky na svete. Len mi napadlo...“
„Otec Murphy nie je iba kňaz, aj keď už to samo osebe predstavuje veľkú zodpovednosť,“ skočila jej do reči pani Trippová. „Je aj plne kvalifikovaný lekár.“
„Aha,“ odvetila Eve a snažila sa prejaviť čo najväčšie nadšenie.
„Prišiel som sa na teba pozrieť, Eve.“ Na stôl pani Trippovej padol popol.
Ja nie som chorá, pomyslela si, ale nepovedala nič.
„Treba priznať, Eve, že si sa raz či dvakrát správala naozaj zvláštne,“ poznamenala pani Trippová. Eve vedela, čo bude nasledovať. „Keď si spustila požiarny poplach.“
„Bola to nehoda. Bol tam Jimmy Peace. Dosvedčil to.“
Pani Trippová sa obrátila k otcovi Murphymu. „Všetci ju tu majú radi. Personál aj deti. Ľudia kvôli nej robia výnimky.“
„Nie, nerobia, hovoria pravdu,“ namietla Eve.
„Ráno na Vianoce si odmietla vstať z postele a rozbaliť si darčeky.“
„Bolo mi smutno, nevedela som prestať myslieť na Filoménu. Vstala som až naobed. A darčeky som si rozbalila pri čaji. A potom som urobila to, čo robím väčšinou. Prijala som skutočnosť, že je mŕtva. A pokračovala som ďalej. Čo iné mi zostáva?“ Hrozilo, že jej vyhŕknu slzy, ktoré sa jej hromadili za očami, no hlas v jej vnútri sa rozkričal: „Neopováž sa, neopováž sa, neopováž sa!“ Prehnal sa ňou nával hnevu, a vzápätí lúč svetla. Spomienka na najtvrdšie dievča, s akým sa kedy stretla v opatrovníckom systéme, Natašu Sedemnástku, a na poslednú radu, ktorú jej dala pred odchodom z Domova svätého Michala: „Nedaj na sebe poznať, že máš depku, inak ťa pošlú do cvokárne!“
„Ježišikriste!“ vyhŕkla Eve, všetky kúsky skladačky do seba zapadli.
„Eve, tu nie je dovolené rúhať sa!“
„Modlím sa. A prosím Ježiša, aby mi dal silu.“
Eve vstala, odvrátila sa od pani Trippovej a vystrela sa čo najvyššie pred kňazom. V prísnych očiach mu pohrávala iskierka úsmevu.
„Otec Murphy, smiem sa vás niečo spýtať, prosím?“
„Pravdaže.“
„Nie ste náhodou cvokár?“
„Radšej lekár.“ Potiahol si z cigarety a odklepol popol na dlážku. Získaval si Evine sympatie.
„Som rada, že ste prišli, otče.“
„Naozaj?“
„Áno. Presne takého muža tu potrebujeme.“
„Myslím, že by bolo dobré porozprávať sa o minulosti,“ ozvala sa pani Trippová.
„Aj ja, aj ja,“ súhlasila Eve. „Ďakujem vám, otče.“ Sadla si oproti pani Trippovej. „Minulosť. Áno, rozprávajme sa o minulosti.“
Pozrela na kňaza, dolnú polovicu tváre mu zakrývala ruka, v ktorej držal cigaretu. Spomenula si na scénu z televíznej komédie, ktorú raz pozerala.
„Pani Trippová, porozprávajte mi o svojom detstve,“ povedala.
Červenšie než tvár pani Trippovej boli iba čiary na oblohe nad riekou Mersey.
„Choď hrať futbal, než sa zotmie,“ prehovoril otec Murphy. „Počul som o tvojej veľkej strate a o sestre Filoméne viem dosť na to, aby som si bol istý, že by bola na teba nesmierne hrdá, ako ju zvládaš v takom útlom veku. Nech ťa Boh žehná, Eve. Ešte sa stretneme. Vedz, že sa budem za teba modliť.“
„Ďakujem vám za pochopenie, otče.“
Usmial sa a nad hlavou jej urobil kríž.
Kým kráčala k dverám, ticho v miestnosti bolo ako melasa. Zatvorila za sebou dvere a skontrolovala chodbu. Bola prázdna. Vyčkávala.
„Odklepli ste popol na môj stôl a na koberec!“ sťažovala sa pani Trippová.
„A vy ste márnili môj čas,“ odvetil kňaz. „Čo je väčší hriech? Je duševne úplne zdravá, a to napriek všetkému, čo musela prestáť. Zásluha patrí sestre Filoméne, ktorá ju zachránila z moci temnoty a vychovala z nej dieťa, akým je teraz.“
Nasledovalo ticho. Kým sa kňazove kroky blížili k dverám na kancelárii, Eve trávila jeho slová.
Rozbehla sa po chodbe, tak rýchlo ešte nikdy neutekala.
Bežala. Bežala. Bežala, akoby mala za pätami diabla.


Prvá časť
Tma

Babylonská veža (2)
Pieter Bruegel starší (1563)

Na svete niet milosrdenstva.
Prvorodený kľačal pri nohách postele a uprene hľadel na veľkú lesklú reprodukciu maľby v knihe ležiacej na prikrývke. Presne podľa príkazu. Pozeral na ňu cez roztiahnuté prsty na oboch rukách, každý predstavoval jeden rok jeho života.
Babylonská veža (2) 1563. V hlave obracal tie slová zo všetkých strán.
P-i-e-t-e-r B-r-u-e-g-e-l. Vyhláskoval maliarovo meno vytlačené pod názvom obrazu. Vedel, že to musí urobiť správne, inak sa hlas bude naňho zasa hnevať. Ten strašný hlas mu znel v hlave odjakživa, musel ho počúvať každý deň.
„Na svete niet milosrdenstva. Boha nikdy nebudú tešiť úspechy človeka. A Boh nikdy nedopustí, aby ho človek zatienil. Pozri na temnotu zeme, z ktorej sa veža dvíha.“
Prvorodený si skúsil pohmkávať, aby prehlušil hlas v hlave, no dosiahol iba to, že bol ešte hlasnejší, silnejší, zlostnejší.
„Pozri, ako sa temnota zeme šíri do vody a pohlcuje lode. Niet úniku. Ľudí, ktorí postavili vežu, nevidieť, pretože sa schovávajú vnútri. Pozri na oblúky nespočetných okien na každom poschodí.“
Prvorodený cítil, ako sa mu odkrvili nohy, ruky aj hlava. Zakvačil sa do prikrývky na posteli, aby sa nezvalil bokom na dlážku.
„Hovor pravdu!“ prikázal mu hlas v hlave.
Prvorodený naspamäť poznal slová, ktoré mal povedať. „Boh môže v hociktorom okamihu zostúpiť a potrestať ma za moje hriechy, rovnako ako zostúpil a potrestal ľudí, ktorí postavili Babylonskú vežu. Pokúsili sa ukryť. Pred Bohom však niet úkrytu.“ Cítil, ako mu búši v hrudi, slzy mal na krajíčku.
A nasledovali ďalšie slová, ktorým Prvorodený celkom nerozumel, otázka, ktorú hlas kládol stále dokola.
„Pozri na obraz. Je to začiatok zmätenia jazykov?“
Prvorodený pozrel na obrázok, hoci ho desil.
„Pozri, ako veža siaha do neba, ľudské dielo sa približuje až k hranici nebies. Pozri, ako preniká cez mraky. Pozri, ako jej nedokončený vrchol blčí načerveno ako oheň.“
Prvorodený odtiahol prsty od obrázka a opäť sa naň pozrel. Mraky pri vrchole veže vyzerali ako dym unikajúci z horiacej budovy. Pokúšal sa rozpoznať ľudí schovávajúcich sa v sčernetých oknách, hľadal nejakú známku ľudského života, videl však iba tmu. Všetko vyvolávalo pocit opustenosti. Zachvel sa.
„Takto naloží Boh s ľudstvom, keď sa ľudstvo spojí v práci a postaví spoločnú stavbu. V očiach Boha je to hriech. Si hriešnik. A dal si mi najavo, že chápeš, že hriech má jediný následok. Smrť.“
Prvorodený zatvoril oči a odpovedal, čo sa od neho očakávalo: „Pravý jazyk zanikol. Nastalo zmätenie jazykov.“
Hlas bol zrazu pokojný a vyrovnaný. „Na svete niet milosrdenstva.“

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.