Dajte si pozor na kriedové panáčiky

Mrazivý, šikovne napísaný triler Kriedové správy vás vezme do 80-tych rokov, keď si chlapci kreslili kriedou symboly, zabávali sa a jedného dňa našli zohavené telo. Potom sa prenesiete do súčasnosti, keď sa mŕtvy opäť „prebúdza“ a prvý z chlapcov je mŕtvy...

„Tento kúsok si musia prečítať všetci fanúšikovia hororu,“ napísal Daily Express a Daily mail dodáva: „Svižné tempo a veľké sprisahanie. Pocítite majstrovstvo Stephena Kinga, keď sa príbeh dostane do zlovestného a úžasne strašidelného finále.“

V roku 1986 sú Eddie a jeho priatelia ešte iba chlapci na prahu dospievania. Dni trávia bicyklovaním okolo svojej ospalej anglickej dedinky a vymýšľaním vzrušujúcich hier. Keď kamarát Gav dostane na dvanáste narodeniny vedierko plné kried, po prvých rozpakoch ich darček nadchne. Na dohovorených miestach si kreslia kriedou panáčiky, svoj tajný kód obsahujúci správy, ktorým rozumejú iba oni. Potom ich však jeden tajomný kriedový panáčik privedie rovno k rozštvrtenému telu a tým sa ich životy navždy zmenia.

V roku 2016 je Eddie už dospelý, trochu osamelý muž a myslí si, že s deprimujúcimi zážitkami z minulosti sa už vyrovnal. Nečakane však dostane list, ktorý obsahuje kresbu jediného kriedového panáčika. Keď sa ukáže, že rovnakú správu dostali aj jeho priatelia, všetci to považujú za hlúpy žart... kým jedného z nich nenájdu mŕtveho.

Vtedy si Eddie uvedomí, že zachrániť sa znamená konečne zistiť, čo sa naozaj pred mnohými rokmi stalo.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Daniel Fischer:

C. J. Tudorová pracovala ako reklamná textárka a televízna hlásateľka, na živobytie si zarábala aj dabingom a vodením psov na prechádzky. V súčasnosti ju teší, že môže písať na plný úväzok.

Kriedové správy je skvele napísaný mrazivý triler s temnou atmosférou, množstvom nečakaných zvratov a nostalgiou 80.rokov. Na Amazone získala kniha 4,7 hviezdičky z 5. Čitatelia oceňujú najmä atmosféru príbehu, zápletku a postavy. Eddie je brilantná postava a je dušou príbehu. Všetko vidíme cez jeho oči a cítime jeho náladu, pochybnosti, postoje...

Začítajte sa do novinky Kriedové správy:

Hlava dievčaťa ležala na kôpke oranžovohnedých listov.
Mandľové oči hľadeli na klenbu korún platanov, bukov a dubov, ale nevideli slnečné lúče, ktoré váhavo prenikali cez konáre a pozlacovali lesný porast. Nežmurkli, keď lesklé čierne chrobáky precupitali po zreničkách. Už nevnímali nič okrem tmy.
Bledá ruka vytŕčala z malého rubáša ušitého z lístia, akoby hľadala pomoc alebo ubezpečenie, že tam nie je sama. Nijaké však nemala nájsť. Ostatné časti tela ležali obďaleč, ukryté v odľahlých zákutiach lesa.
Neďaleko sa zlomila vetvička  v tichu ten zvuk znel ako výbuch petardy  a z lesného porastu vzlietol kŕdeľ vyplašených vtákov. Ktosi prichádzal.
Kľakol si k nevidiacej dievčine. Chvejúcimi sa prstami jej nežne pohladkal vlasy aj studené líce. Potom jej zdvihol hlavu, oprášil lístie prilepené k roztrhaným okrajom krku a opatrne ju vložil do ruksaku, v ktorom už mal úlomky kriedy.
Po krátkom zaváhaní sa načiahol a zatlačil dievčaťu oči. Napokon zatvoril zips na ruksaku, vstal a odniesol ho.
O niekoľko hodín dorazili do lesa policajti a forenzní technici. Očíslovali, odfotografovali, obhliadli a odviezli telo dievčaťa do márnice, kde zostalo niekoľko týždňov, akoby čakalo na doplnenie.
Nikdy sa ho nedočkalo. Po náleze nasledovali rozsiahle pátracie akcie, výsluchy a výzvy, no napriek najlepšiemu úsiliu detektívov a ľudí v meste hlavu nenašli a dievča nájdené v lese už nikdy neposkladali dohromady.

2016

Príbeh sa najlepšie rozpráva od začiatku.
Problém však spočíva v tom, že sme sa nikdy nezhodli, kedy sa ten príbeh vlastne začal. Vtedy, keď Tučný Gav dostal na narodeniny vedierko s kriedami? Keď sme sa pustili kresliť kriedové postavičky alebo keď sa začali objavovať samy od seba? Keď sa stala tá strašná nehoda? Alebo keď našli prvé telo?
Stalo sa toho veľa a myslím, že za začiatok by sme mohli považovať ktorúkoľvek z tých udalostí. Podľa mňa sa to však začalo v deň, keď sa v meste konal každoročný jarmok. Ten deň si pamätám najlepšie zo všetkých. Pravdaže, kvôli Waltzerovmu dievčaťu, ale aj preto, lebo po ňom už nič nebolo normálne.
Keby svet bol snehová guľa, zdalo by sa vám, že v ten deň prišiel nejaký ľahkomyseľný boh, silno ňou potriasol a zase ju položil na miesto. Aj po tom, ako sa pena a vločky usadili, nič už nebolo také ako predtým. Nie celkom. Cez sklo možno svet v guli vyzeral rovnako, ale v skutočnosti sa zmenil.
V ten deň som prvý raz stretol pána Hallorana, a keďže o začiatkoch viem svoje, predpokladám, že tento je rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný.

1986

„Dnes bude búrka, Eddie.“
Otec rád predpovedal počasie hlbokým, autoritatívnym hlasom ako ľudia v telke. Vždy to robil s absolútnou istotou, no zvyčajne sa mýlil.
Pozrel som cez okno na dokonale modrú oblohu, takú jasnú, že som musel trochu prižmúriť oči, aby ma neoslepila.
 „Nevyzerá to na búrku, otec,“ namietol som s ústami plnými syrového sendviča.
„Pravdaže, lebo nijaká nebude,“ ozvala sa mama. Do kuchyne vošla ticho a nenápadne ako bojovník nindža. „Na BBC predpovedali horúci a slnečný víkend... a nehovor s plnými ústami, Eddie,“ dodala vyčítavo.
„Hmmmm,“ zahundral otec ako vždy, keď s mamou nesúhlasil, ale nemal odvahu upozorniť ju na jej omyl.
S mamou sa nikto neodvážil nesúhlasiť. Ľuďom vždy trochu naháňala ‒ a stále naháňa ‒ strach. Bola vysoká, mala krátke tmavé vlasy a hnedé oči, ktoré iskrili smiechom alebo celkom stmavli od hnevu (takže ste ju nechceli rozhnevať, rovnako ako Neuveriteľného Hulka).
Mama bola lekárka, ale nie normálna doktorka, ktorá láta ľuďom nohy a pichá im injekcie. Otec mi raz vysvetlil, že mama „pomáha ženám, ktoré sa ocitnú v problémoch“. Nespresnil, o aké problémy ide, no usúdil som, že určite sú veľmi vážne, keď tie ženy musia vyhľadať lekársku pomoc.
Aj otec pracoval, ale z domu. Písal rôzne články pre časopisy a noviny, no nie celý čas. Niekedy sa sťažoval, že mu nikto nechce dať prácu, alebo sa roztrpčene zasmial: „Tento mesiac nemám čitateľov, Eddie.“
V detstve som bol presvedčený, že otec nemá „poriadnu prácu“. Správny otec by mal nosiť oblek s kravatou, každé ráno odchádzať do úradu a domov sa vracať až na večeru. Môj otec však odchádzal do hosťovskej izby, kde sedel pri počítači v pyžame a tričku, niekedy aj neučesaný.
Ani výzorom sa nepodobal na ostatných otcov. Mal veľkú huňatú bradu a dlhé vlasy, ktoré si zväzoval do chvosta. Dokonca aj v zime nosil skrátené deravé džínsy a vyblednuté tričká s menami bývalých hudobných skupín, najmä Led Zeppelin a Who. Niekedy si obul aj sandále.
Tučný Gav vyhlásil, že môj otec je „šibnutý hipisák“. Zrejme mal pravdu, no vtedy som to považoval za urážku a strčil som doňho. On ma zvalil na zem a domov som sa dotackal s novými modrinami a krvavým nosom.
Pravdaže, neskôr sme sa udobrili. Tučný Gav vedel byť poriadny kretén ‒ patril k tučným deťom, ktoré sa správajú najhlučnejšie a najprotivnejšie, aby odstrašili skutočných tyranov ‒, no zároveň bol mojím najlepším priateľom. V živote som nespoznal vernejšieho a veľkodušnejšieho človeka.
„Staraj sa o svojich priateľov, Eddie Monster,“ dohováral mi vážne. „Priatelia znamenajú všetko.“
Eddie Monster bola moja prezývka. Dali mi ju, lebo moje priezvisko je Adams ako v Rodine Addamsovcov. Chlapec v Rodine Addamsovcov sa volal Pugsley a Eddie Monster bol postava z Monsterovcov, no vtedy znela logicky, a ako to už s prezývkami býva, sedela mi.
Eddie Monster, Tučný Gav, Železný Mickey (pre obrovský zubný strojček), Hoppo (David Hopkins) a Nicky. To bola naša banda. Nicky nemala prezývku, lebo bola dievča, hoci horlivo predstierala, že ním nie je. Nadávala, liezla na stromy a vedela sa biť takmer rovnako dobre ako väčšina chalanov. Napriek tomu vyzerala ako dievča, a veľmi pekné, s dlhými červenými vlasmi a bledou pokožkou posiatou maličkými hnedými pehami. Vtedy som si však jej výzor veľmi nevšímal.
V tú sobotu sme mali dohodnuté stretnutie. Stretávali sme sa takmer každý víkend a zakaždým sme zašli k niekomu domov, na ihrisko alebo do lesa. Táto sobota však bola mimoriadna vďaka tradičnému jarmoku, ktorý sa konal v parku neďaleko rieky. Tento rok nás tam prvý raz pustili samých, bez dozoru dospelej osoby.
Tešili sme sa naň celé týždne, odkedy vylepili po meste plagáty. Lákali ľudí na autodróm, vesmírne rakety, pirátsku loď a orbiter. Vyzeralo to celkom sľubne.
„Hotovo,“ oznámil som, keď som čo najrýchlejšie spratal syrový sendvič. „Spomenul som, že sa mám stretnúť s ostatnými pred parkom o druhej?“
„Áno, ale drž sa hlavných ciest,“ kládla mi na srdce mama. „Nechoď skratkami a nerozprávaj sa s neznámymi ľuďmi.“
„Neboj sa, nebudem.“
Skĺzol som zo stoličky a zamieril k dverám.
„A vezmi si ľadvinku.“
„Ale, mamíííí!“
„Budeš sa voziť na kolotočoch. Peňaženka by ti mohla vypadnúť z vrecka. Vezmeš si ľadvinku a už ani slovo!“
Otvoril som ústa a zase som ich zavrel. Horeli mi líca. Tú hlúpu ľadvinku som nenávidel. Ľadvinky nosia iba tuční turisti. Nezapôsobím ňou na nikoho, najmä nie na Nicky. No keď mama prehovorila týmto tónom, neoplatilo sa s ňou hádať.
„Dobre.“
Nebolo to dobre, ale videl som, že ručička na kuchynských hodinách sa neúprosne blíži k dvojke a potreboval som vypadnúť z domu. Vybehol som hore schodmi, schmatol som tú sprostú ľadvinku a napchal som do nej všetky svoje úspory. Celých päť libier. Hotový majetok. Potom som zase zbehol na prízemie.
„Uvidíme sa neskôr.“
„Príjemnú zábavu.“
Vôbec som nepochyboval o tom, že sa budem dobre zabávať. Slnko svietilo. Mal som na sebe svoje obľúbené tričko a tenisky Converse. Už som počul slabé tuc, tuc jarmočnej hudby aj cítil vôňu hamburgerov a cukrovej vaty. Dnešok bude dokonalý.

Keď som prišiel do parku, Tučný Gav, Hoppo a Železný Mickey už čakali pri bráne.
„Hej, Eddie Monster, máš peknú ľadvinku!“ zreval Tučný Gav.
Začervenal som sa a ukázal som mu prostredník. Hoppo a Železný Mickey sa zasmiali na vtipe Tučného Gava. Hoppo, ktorý bol vždy najpriateľskejší a v našej bande fungoval ako mierotvorca, Tučnému Gavovi odsekol: „Aspoň nevyzerá buzerantsky ako tvoje šortky, ty vták!“
Tučný Gav sa uškrnul, chytil lem šortiek a predviedol tanček, pričom mäsité nohy zdvíhal vysoko ako baletka. To bolo preňho typické. Nemohli ste ho uraziť, lebo mu všetko bolo jedno. Alebo o tom aspoň všetkých presviedčal.
„Nech je, ako chce,“ ozval som sa, lebo napriek Hoppovej poznámke som sa nezbavil pocitu, že ľadvinka vyzerá hlúpo, „zbavím sa jej.“
Rozopol som si opasok, vopchal som peňaženku do vrecka na šortkách a rozhliadol som sa okolo seba. Park obklopoval hustý živý plot. Skryl som doň ľadvinku dosť hlboko, aby ju okoloidúci nemohli uvidieť, no nie príliš hlboko, aby som ju v ňom neskôr našiel.
„Naozaj ju tam chceš nechať?“ zapochyboval Hoppo.
„Áno, čo ak to zistí tvoja mamička?“ zatiahol posmešne Železný Mickey.
Aj keď Železný Mickey bol členom našej bandy a najlepším kamarátom Tučného Gava, nepatril k mojim obľúbencom. Mal dosť nepríjemnú povahu, ktorá ma odpudzovala rovnako ako zubný strojček v jeho ústach. Ale vzhľadom na to, kto bol jeho brat, ma to veľmi neprekvapovalo.
„Je mi to fuk,“ zaklamal som a ľahostajne som pokrčil plecami.
„A komu nie?“ vyhŕkol netrpezlivo Tučný Gav. „Môžeme konečne zabudnúť na tú debilnú ľadvinku a rozhýbať sa? Najprv chcem ísť na orbiter.“
Železný Mickey a Hoppo sa pohli – zvyčajne sme urobili, čo chcel Tučný Gav, zrejme preto, lebo bol z nás najväčší a najhlučnejší.
„Ale Nicky ešte neprišla,“ pripomenul som im.
„No a čo?“ zavrčal Železný Mickey. „Vždy mešká. Poďme. Ľahko nás nájde.“
Mickey mal pravdu. Nicky naozaj vždy meškala. Na druhej strane, takto sme sa nedohodli. Mali sme vždy držať spolu. Byť na jarmoku sám nebolo bezpečné, najmä pre dievča.
„Dajme jej ešte päť minút,“ navrhol som.
„To nemyslíš vážne!“ zvolal Tučný Gav, pričom sa zo všetkých síl snažil napodobniť Johna McEnroa.
Tučný Gav rád napodobňoval iných ľudí, väčšinou Američanov, a tak strašne, že sme sa prehýbali od smiechu.
Železný Mickey sa nesmial tak úprimne ako Hoppo a ja. Nepáčilo sa mu, keď sa banda postavila proti nemu. Vlastne to bolo jedno, lebo smiech nás rýchlo prešiel, keď sa za nami ozval známy hlas: „Čo je vám také smiešne?“
Otočili sme sa. Nicky kráčala dolu kopcom k nám. Pri pohľade na ňu som, ako vždy, v bruchu pocítil zvláštne šteklenie – akoby som zrazu strašne vyhladol a zároveň sa mi trochu zdvihol žalúdok.
Dnes mala červené vlasy rozpustené. V strapatých kučerách jej splývali na chrbát a takmer sa dotýkali lemu rozstrapkaných džínsových šortiek. Na sebe mala žltú blúzku bez rukávov, s drobnými modrými kvetmi okolo krku. Na hrdle sa jej niečo ligotalo  malý strieborný krížik na retiazke. Na pleci jej viselo veľké jutové vrece. Vyzeralo dosť ťažké.
„Meškáš,“ vyčítal jej Železný Mickey. „Čakali sme na teba.“
Podľa jeho tónu by si človek myslel, že to bol jeho nápad.
„Čo máš v tom vreci?“ vyzvedal Hoppo.
„Otec chce, aby som na jarmoku rozdávala túto sprostosť.“
Vybrala z vreca leták a ukázala nám ho.
Príďte do Kostola svätého Tomáša a chváľte Pána. To je najvzrušujúcejšia jazda na svete!
Nickin otec bol vikárom v našom kostole. V skutočnosti som doň nikdy nevkročil ‒ moji rodičia si na modlenie nepotrpeli ‒, no vikára som vídal v meste. Nosil malé okrúhle okuliare a holú lebku mal posypanú pehami ako Nicky nos. Vždy sa na mňa usmial a pozdravil ma, ale trochu mi naháňal strach.
„To je kopa smradľavých sračiek, človeče!“ vybuchol Tučný Gav.
Smradľavé alebo lietajúce sračky bola ďalšia obľúbená fráza Tučného Gava, po ktorej zvyčajne povýšenecky dodal „človeče“, hoci netuším prečo.
„Dúfam, že to neurobíš,“ zhrozil som sa, lebo som si nechcel pokaziť deň motaním sa po parku s Nicky rozdávajúcou letáky.
Vrhla na mňa pohľad, ktorým mi trochu pripomenula moju mamu.
„Pravdaže nie, hlupáčik,“ upokojila ma. „Zopár ich roztrúsime po okolí, aby to vyzeralo, že ich ľudia odhodili, a ostatné napcháme do smetného koša.“
Všetci sme sa uškrnuli. Nepoznali sme lepšiu zábavu, ako porušovať zákazy dospelých a dokazovať im, že sme múdrejší ako oni.
Keď sme roztrúsili letáky a odhodili prázdne vrece do smetí, vyrazili sme za zábavou. Vyskúšali sme orbiter (ktorý bol naozaj super), autodróm, kde Tučný Gav do mňa narazil tak prudko, až mi skoro praskla chrbtica, vesmírne rakety (minulý rok vzrušujúce, ale teraz trochu nudné), tobogan, meteorit aj pirátsku loď.
Keď sme zjedli teplé hotdogy, Tučný Gav s Nicky sa pokúsili uloviť zopár kačiek a sklamaní zistili, že výhra vždy neznamená vytúženú odmenu. Vrátili sa však rozveselení a cestou sa obhadzovali plyšovými zvieratkami.
Popoludnie už poriadne pokročilo. Vzrušenie a adrenalín sa z nás pomaly vytrácali a čoraz väčšmi sme si uvedomovali, že nám zostávajú peniaze už len na dve alebo tri jazdy.
Siahol som si do vrecka po peňaženku. Srdce mi vyskočilo do úst ako žaba. Bola fuč.
„Doriti!“
„Čo je?“ spýtal sa Hoppo.
„Moja peňaženka. Stratil som ju.“
„Si si istý?“
„Áno, dopekla!“
Pre istotu som si siahol aj do druhého vrecka. Takisto prázdne. Doriti.
„Kde si ju naposledy použil?“ zaujímala sa Nicky.
Zalovil som v pamäti. Vedel som, že po poslednej jazde som ju ešte mal, lebo som si ju skontroloval. Potom sme si kúpili hotdogy. Lov kačiek som si nevyskúšal, takže...
„Pri stánku s hotdogmi.“
Stánok s hotdogmi sa nachádzal na opačnej strane parku, oproti orbiteru a meteoritu.
„Doriti,“ zahrešil som znovu.
„Poďme sa tam pozrieť,“ navrhol Hoppo.
„A načo?“ namietol Železný Mickey. „Niekto si ju už určite privlastnil.“
„Mohol by som ti požičať trochu peňazí,“ ponúkol sa Tučný Gav, „ale už mi ich veľa nezostalo.“
Bol som si celkom istý, že klame. Tučný Gav mal vždy viac peňazí ako my ostatní. Takisto najlepšie hračky a najnovší, najligotavejší bicykel. Jeho otcovi patril jeden z miestnych barov  Býk a jeho mama pracovala ako Avon lady. Tučný Gav bol veľkodušný, no vedel som, že veľmi túži po ďalších jazdách.
Pokrútil som hlavou. „Ďakujem, ale nijaké nepotrebujem.“
Nebola to pravda. V očiach ma pálili slzy. Netrápila ma len strata peňazí, ale aj moja hlúposť, ktorou som si pokazil deň. Navyše som vedel, že mama sa nahnevá a vyčítavo mi povie: „Vravela som ti to!“
„Vy pokojne pokračujte,“ navrhol som im. „Pôjdem sa tam pozrieť sám. Je zbytočné, aby sme strácali čas všetci.“
„Super,“ potešil sa Železný Mickey. „Tak poďme.“
Všetci sa pomaly pohli preč. Videl som, že sa im uľavilo. Nebola to ich strata peňazí ani ich pokazený deň. Pomaly som vykročil k stánku s hotdogmi. Stál rovno oproti kolotoču s názvom Waltzer, ktorý som používal ako orientačný bod. Tú starú jarmočnú atrakciu ste naozaj nemohli minúť. Nachádzala sa rovno uprostred zábavného parku.
Zo starých reproduktorov revala hudba. Farebné svetlá blikali a ľudia v rotujúcich vozíkoch kričali, zatiaľ čo drevený kolotoč sa krútil čoraz rýchlejšie.
Keď som sa k nemu priblížil, spomalil som, sklonil som hlavu a skúmal zem. Odpadky, obaly z hotdogov, ale nijaká peňaženka. Jasné, že nie. Železný Mickey mal pravdu. Niekto ju našiel a šlohol mi peniaze.
Vzdychol som si a zase som zdvihol hlavu. Najprv som zbadal Umrlca. Pravdaže, to nebolo jeho skutočné meno. Neskôr som zistil, že sa volá pán Halloran a že bude naším novým učiteľom.
 Umrlca ste si nemohli nevšimnúť. Bol veľmi vysoký a chudý. Na sebe mal vyblednuté džínsy, voľnú bielu košeľu a veľký slamený klobúk. Vyzeral ako spevák zo sedemdesiatych rokov, ktorého mala rada moja mama: David Bowie.
Umrlec stál pri stánku s hotdogmi, cez slamku pil ostružinovú ľadovú triešť a pozoroval kolotoč. Aspoň som si myslel, že ho pozoruje.
Pozrel som rovnakým smerom a vtedy som uvidel to dievča. Ešte vždy ma hnevala strata peňaženky, ale bol som aj dvanásťročný chlapec, v ktorom sa pomaly prebúdzali hormóny. Noci vo svojej izbe som netrávil len čítaním komiksov pri svetle baterky pod perinou ako kedysi.
Dievča tam stálo so svetlovlasou priateľkou, ktorú som poznal z prechádzok po meste (jej otec bol policajt alebo také čosi), no hneď som ju pustil z hlavy. Je smutné, že skutočná krása zatieni všetko a všetkých okolo seba. Blondínka vyzerala dobre, ale Waltzerovo dievča ‒ vždy ním pre mňa zostala, aj keď neskôr som sa dozvedel jej meno ‒ bola skutočná krásavica. Vysoká, štíhla, s dlhými tmavými vlasmi a ešte dlhšími nohami, takými hladkými a hnedými, že sa na slnku leskli. Na sebe mala volánovú minisukňu, voľné tielko s nápisom Uvoľni sa a pod ním krikľavú zelenú podprsenku. Vlasy si zastrčila za ucho so zlatou kruhovou náušnicou, len tak sa ligotala v slnečnom svetle.
S hanbou priznávam, že jej tvár som si najprv nevšimol, no keď sa obrátila k svetlovlasej kamarátke, nesklamala ma. Bola taká krásna, až sa mi rozbúchalo srdce, s plnými perami a s trochu šikmými mandľovými očami.
A potom všetko zmizlo.

Milan Buno, 17.1.2018