bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Dá sa vyriešiť premlčaná vražda?!

Napísať dobrú detektívku dokáže na Slovensku málokto. Takmer všetkým hneď napadne DD, no minimálne rovnocenným, či dokonca v poslednom období lepším je Václav Neuer. Práve vyšla štvrtá jeho detektívka s názvom Tiene minulosti a dokazuje, že písať rozhodne vie.

Bývalý vyšetrovateľ má prehľad v taktike aj detektívnej práci, pozná prostredie a svoje príbehy stavia na poctivom vyšetrovaní. Bez bombastických akčných scén, krvavých zverstiev, či nečakaných (rozumej za vlasy pritiahnutých) prekvapení.

Kostrový nález na odľahlom mieste rozbehne vyšetrovanie, ktoré zavedie skupinu detektívov okolo čerstvo povýšeného komisára Petra Ledeckého ďaleko do minulosti.
Iné storočie, iný režim aj iná polícia?
Mohol niekto zavraždiť vraha, ktorý navyše mal byť v emigrácii?

Proti prúdu času sa snažia hľadať odpovede na otázky, ktoré sa im postupne vynárajú na stole. Problémom je, že pamätníkov z čias Verejnej bezpečnosti je žalostne málo a potrebné spisy je ťažké nájsť. Ale je vôbec potrebné vyšetrovať už premlčanú vraždu?

 „Premlčané! Kto vôbec takú hovadinu vymyslel? Ako vôbec môže byť vražda premlčaná?“
„S tým nič neurobíme,“ rozhodil rukami komisár. „Ten, čo ho zabil, je vrah. Raz a navždy. Každý z nás by mal na to takto pozerať, a nijako ináč.“
Šéf mlčal.
„A ty dobre vieš, čo je na tom najhoršie,“ nedal mu vydýchnuť Ledecký.
„Čo?“ zareagoval podráždene.
„Že si ten človek zrejme dodnes v pohode chodí niekde medzi nami. Tak dávno to zasa nie je. Ak mal vtedy tridsať, dnes z neho bude solídny šesťdesiatnik, ak nie päťdesiatnik. Možno je teraz priam v plnom rozpuku.“
„No a?“
„A my? Čo urobíme my? Nič? Dáme mu svätý pokoj? Ty sa s tým hádam vieš v pohode zmieriť?“
Nadvihol sa v kresle. „Necháme ho len tak, lebo je to viac ako dvadsať rokov?“ Buchol po stole. „Pre mňa osobne žiadna vražda nikdy nebude premlčaná. Nech by ju spáchal ktokoľvek a kedykoľvek. Nech by ho trebárs nikdy nepostavili pred súd, chcem aspoň vedieť, kto to bol.“

Prednosť má a musí mať aktuálny prípad beštiálne ubodanej mladej dievčiny. Až po jeho expresnom vyriešení sa môžu detektívi znova ponoriť do minulosti. Musia sa spoliehať na kusé informácie, ale našťastie môžu využiť modernú vedu. Okrem ľudí vedia prehovoriť aj veci - starý ohmataný zápisník dávno mŕtvej ženy, zažltnuté čiernobiele fotografie a nakoniec aj historická vražedná zbraň.

Tiene minulosti sa dotknú aj živých, čo z premlčaného pomníka spraví aktuálny prípad. Lenže tým sa prekvapenia nekončia, svoje tajomstvo vydajú aj archívne dokumenty. Stará pravda o božích mlynoch dostane nový rozmer a z lovca sa stáva štvaná zver.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

<center><iframe width="100%" height="166" scrolling="no" frameborder="no" allow="autoplay" src="https://w.soundcloud.com/player/?url=https%3A//api.soundcloud.com/tracks/577217277&color=%23ff5500&auto_play=false&hide_related=false&show_comments=true&show_user=true&show_reposts=false&show_teaser=true"></iframe></center>

Tiene minulosti sa vracajú s prípadom o takmer 30 rokov späť. Vtedy sa ešte nedigitalizovalo, archívy sa zmenili, zredukovali, všeličo sa postrácalo... V.Neuer výborne uchopil celý príbeh. Dodal mu potrebnú dávku autenticity, reálnosti, vyšetrovanie napreduje logicky a pútavo krok za krokom.
Neuer má výborné znalosti s vyšetrovacej práce, dodržiava kriminalistické postupy, vyzná sa v zbraniach, má zažitú celkovú atmosféru na oddelení vrážd a vie to pri písaní výborne zužitkovať. Jeho príbeh nenudí, neulietava.

Začítajte sa do novinky Tiene minulosti:

Máj 1987

Netrvalo mu dlho nájsť správne miesto. Vyznal sa tu, a tak išiel viac-menej naisto. Nachádzal sa v plytkej dolinke, približne kilometer od poslednej chaty. Okolím neviedol nijaký značený turistický chodník a lokalita bola dostatočne odľahlá, takže pravdepodobnosť stretnutia s nejakým náhodným zatúlaným návštevníkom bola prakticky nulová. Pozrel na hodinky. Všetko išlo podľa plánu. Stihol sa sem dostať tesne pred zotmením. Sadol si na peň a čiastočne krytý kmeňom mohutného duba ešte raz skontroloval výhľad.
Nejakých tridsať metrov pod ním tiekol potok, ktorého náprotivný, zjavne strmší breh bol husto porastený širokým pásom krovín. Naslinil si ukazovák. Smerom k nemu sviežo povieval slabučký, chvíľami sotva badateľný vlhký vánok. Bol spokojný. Niekde v slabinách cítil predzvesť úspechu. Ani tie najplachejšie diviaky hľadajúce na sklonku horúceho dňa vodu nebudú mať šancu zacítiť jeho pach.
Nabil guľovnicu. Nebola to jeho zbraň. Vedel však, že otec bude celý týždeň služobne preč a ostane mu dosť času vrátiť ju včas na svoje miesto, aby nič nezbadal, keď príde domov. Všetko mu hralo do karát. Ani poľovníkov sa nemusel obávať. Sezónu začínajú až pätnásteho. Dovtedy si sotva nájdu dôvod štverať sa na toto miesto. Možnosť natrafiť v revíri na niektorého z nich bola mizivá.
Pri tom všetkom pocítil v žalúdku záchvev vnútornej nervozity. Prvýkrát odvtedy, čo podvečer vyrazil z domu, si uvedomil riziká svojho konania. Ešte vždy zostávalo veľa možností na prekazenie jeho večerného dobrodružstva.
Oprel pušku o strom a zadíval sa k potoku. Rýchlo sa stmievalo. Hary ho bude čakať o jedenástej na rázcestí. Najprv dlho uvažoval, či mu zveriť kľúčiky od Nivy, no inú možnosť nenašiel. Nemohol si dovoliť odstaviť auto niekde pri lese alebo sa na ňom dokonca doviezť až sem. Pravdepodobnosť, že by si ho niekto všimol, by v takom prípade hraničila takmer s istotou. Na to, čo chcel urobiť, potreboval spoľahlivého komplica, a Hary bol v podstate jediný, komu mohol dôverovať. Nikdy nemal veľa kamarátov.
Zatúžil po cigarete. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou zapáliť si, no nakoniec ju definitívne zahnal. Možno by si to mohol dovoliť, keby sedel na vysokom posede, ale takto nechcel pokúšať šťastie. Dalo sa predpokladať, že aj pri priaznivom vetre by zver dym zacítila.
Skusmo zalícil guľovnicu medzi kríky pred sebou. Skôr preto, aby nejako vyplnil vlečúci sa čas a súčasne skúsil, ako mu puška sadne na líce. Kvalitným nemeckým puškohľadom videl v padajúcom súmraku jasnejšie ako vlastným zrakom. Spokojne zbraň znova odložil. Pozrel nad seba. Mesiac sa blížil k splnu, a ak oblohu nezatiahnu mračná, väčšia tma už nebude. Ostávalo len trpezlivo čakať.
Všade navôkol panovalo takmer absolútne ticho. Už nebolo počuť ani žiadnych vtákov. Akoby sa z hory pred ním načisto vytratil život. S pribúdajúcimi minútami v ňom stúpala nervozita. Po pol druha hodine čakania jeho nálada poklesla na bod mrazu. Čoraz nástojčivejšie si uvedomoval, že má len jeden pokus. Dnešný. Podobná príležitosť sa už v dohľadnom čase nezopakuje. Odrazu si už ani zďaleka nebol taký istý úspechom.
„Doriti. Kde ste toľko,“ zašepkal si sám pre seba, upierajúc oči do tmy pred sebou a napínajúc sluch, aby mu neunikol ani ten najmenší šramot či charakteristický praskot raždia, prezrádzajúci približujúcu sa zver.
Pozrel sa na hodinky. Už mu neostávalo veľa času. Musel rátať aj s tým, že spiatočná cesta potme na miesto stretnutia s Harym mu zaberie viac ako polhodinku, ktorá mu ešte za svetla bohato stačila. Len nerád si pripúšťal neúspech. Nenávidel prehry. O to väčšmi, ak mal pri nich svedkov. Opäť mu vŕtalo v hlave, či sa predsa len nejako nemohol zaobísť bez pomoci kamaráta.
Opatrne, čo najtichšie vstal a natiahol si zmeravené nohy. Peň, na ktorom sedel, neposkytoval bohvieaké pohodlie. Okrem otlačeného zadku a stŕpnutých nôh pocítil aj silnú potrebu vymočiť sa. Zaťal zuby. Aj keď nebol poľovník, dobre vedel, že ak sa bude musieť vyčúrať, môže postriežku definitívne zabaliť. Váhal.
Práve v tom okamihu zabrechal kdesi v hore pred ním srnec. Zajastril a všetku pozornosť sústredil tým smerom. Po pár sekundách sa srnec ozval znova. Bol to výstražný signál. Niečo ho muselo vyrušiť. O takomto čase srnce nebrešú len tak bez príčiny. Napäl sluch. Zakrátko naozaj začul zapraskanie halúzky. Cítil, ako sa mu zrýchľuje tep. Ďalší praskot. Nemýlil sa. Diviaky. Jeho očakávanie sa naplnilo. Vzrušene sa schúlil za strom a nahmatal pušku. Pritajil dych, aby sa v rozhodujúcom poslednom okamihu neprezradil a zver nevyplašil.
Zvuky silneli a celkom badateľne sa približovali. Naozaj sa nemýlil. Po pár sekundách sa presne na miestach, kde to očakával, zavlnil porast. Zacielil tým smerom. Už zreteľne rozoznával charakteristické funenie.
S ukazovákom na spúšti nahmatal palcom poistku. Na samom okraji kríkov zreteľne zbadal tmavú siluetu. Jeden veľký kus. Čakal „rúdel“ diviakov, celú rodinku, sviňu s prascami a lanštiakmi, no vyzeralo to, že mu žičilo šťastie a poslalo mu pred mušku poriadneho kanca samotára. Maximálne sa sústredil na výstrel.
Nemohol si dovoliť viac ako jeden. A už vôbec neprichádzalo do úvahy dohľadávať zviera, ktoré by po nevydarenom zásahu neostalo ležať na mieste, ale s ťažkým zranením by odbehlo do hory. No až teraz si uvedomil, že to nebude také jednoduché. Mesiac na oblohe práve zaclonil jeden z osamotených mráčikov. Zámerný kríž v tubuse puškohľadu mu zrazu miestami celkom splýval s tmavým pozadím protiľahlého brehu a silueta diviaka sa mu napriek kvalitnej optike chvíľkami celkom rozplývala pred okom. V duchu zahrešil. Navyše, prichádzajúci kus sa so vztýčeným nosom zasekol tesne na hranici kríkov, akoby si v rozhodujúcom okamihu rozmyslel svoj pôvodný zámer zísť až dolu k potoku.
Studený závan, ktorý pocítil na spotenom chrbte, mu prezradil tajomstvo zmeny správania zvieraťa. Vietor sa otočil smerom k nemu. Skúsený starý kanec v nasledujúcom okamihu nepochybne zacíti jeho pach a tryskom sa zvrtne späť do bezpečia tmavej hory. Rozhodol sa zariskovať. Neostalo mu napokon nič iné. Spoliehajúc sa na dostatočne silný kaliber zbrane, zamieril do stredu tmavej škvrny.
Zatajil dych a pomaličky stláčal spúšť. Vari až v povestnej tisícine sekundy pred výstrelom si uvedomil svoj obrovský omyl. Signál z mozgu už však nestihol zastaviť ukazovák na spúšti.

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.