bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Čo keby ste cestovali v čase?

Úžasné rozprávanie o cestovaní časom, o alternatívnych vesmíroch a o schopnosti meniť históriu. Miestami sa budete smiať doslova nahlas, miestami sa zastavíte nad provokujúcimi a serióznymi myšlienkami, ktoré vás donútia zamyslieť sa.
Presvedčivý príbeh plný zábavy, dobrodružstva a citov. Niektoré dialógy sú ostré ako britva a vrcholom, čerešničkou na torte je podľa Publishers Weekly dialóg pripomínajúci Stopárovho sprievodcu po Galaxii od Douglasa Adamsa.

„Vzrušujúci príbeh o cestovaní v čase a alternatívnych časových osiach s osviežujúco optimistickým pohľadom na budúcnosť ľudstva,“ ocenil túto knihu Andy Weir, autor bestsellera Marťan. Dnešok nie je naposledy ponúka prefíkanú zmes vzrušenia a zmyslu pre humor.

Poznáte budúcnosť, ktorú nám predpovedali ľudia žijúci v päťdesiatych rokoch 20. storočia? Ich predstavy sa naplnili!
V tom roku 2016, v ktorom žije Tom Barren, ľudstvo prekvitá v technoutopickom raji s lietajúcimi autami, pohyblivými chodníkmi a mesačnými základňami, v ríši, kde sa avokáda nekazia a punk rock nikdy neexistoval... Jednoducho nebol potrebný.

Tom si však v tomto očarujúcom idealistickom svete nevie nájsť miesto, a to ešte predtým, ako sa mu život obráti hore nohami. Osudová nehoda ho položí na lopatky. Urobí unáhlené rozhodnutie, ktoré zásadne zmení nielen jeho život, ale aj samotnú štruktúru vesmíru.
Pri cestovaní v čase nastane incident a Tom uviazne v našom roku 2016, vo svete, ktorý pokladáme za skutočný. Naša normálna realita mu pripadá ako dystopická pustatina.
Keď však Tom objaví absolútne neočakávané verzie rodinných príslušníkov, kariéry a možno – naozaj iba možno – aj svojej spriaznenej duše, musí sa rozhodnúť.

Napraví plynutie času a vzkriesi svoj utopický vesmír, alebo sa pokúsi založiť si nový život v našej neporiadnej, nepredvídateľnej realite? Pri hľadaní odpovede prejde viacerými krajinami, kontinentmi a časovými osami. Pokúsi sa zistiť, kto naozaj je a ako má vyzerať jeho – a naša – budúcnosť.

Kanadský spisovateľ Elan Mastai píše filmové scenáre. Kniha Dnešok nie je naposledy, autorov prvý román, je o verziách nás samých, ktorých sa časom zbavujeme a do ktorých dorastáme. Predstavuje príbeh o priateľstve a rodine, o neočakávaných cestách a al­ternatívnych dráhach, o mnohých podobách lásky. Román je naplnený humorom a srdečnosťou, hlbokými postrehmi a inteligenciou, autorovým úžasným talentom prísť s čímsi novým.

Začítajte sa do novinky Dnešok nie je naposledy:

1

Ide o to, že pochádzam zo sveta, ktorý sme mali mať. Pre vás to očividne neznamená nič, lebo žijete tu, v úbohom svete, ktorý naozaj máme. No nemalo to tak dopadnúť. Navyše za to môžem ja – ja a v menšej miere môj otec. A, áno, trochu aj Penelope.

Neviem, ako mám začať rozprávať tento príbeh, ale dobre teda. Tušíte, ako si predstavovali budúcnosť ľudia v päťdesiatych rokoch 20. storočia? Lietajúce autá, robotické slúžky, tabletky s jedlom, teleportácia, raketové batohy, pohyblivé chodníky, laserové pištole, hoverboardy, vesmírne dovolenky či mesačné základne. Všetka tá očarujúca a prelomová technika, o ktorej si naši starí rodičia boli istí, že je hneď za rohom. Predmety zo svetových výstav a z lacných sci-fi časopisov s titulmi ako Fantastické príbehy z budúcnosti či Úžasný svet zajtrajška. Viete si to predstaviť?

Nuž, stalo sa to.

Viac-menej tak, ako ľudia predvídali. Nehovorím o budúcnosti, ale o prítomnosti. Dnes, v roku 2016, žijeme v technoutopickom raji, pre ktorý je príznačná hojnosť, zmysel a zázraky.

Ibaže to nie je pravda. Samozrejme, že to nie je pravda. Žijeme vo svete, kde sú iPhony, 3D tlačiarne a ktoviečo ešte – nálety dronov a podobné veci. Vôbec to tu však nevyzerá ako v Jetsonovcoch. Ibaže by to tak malo byť. A aj to tak bolo. Až dovtedy, kým sa to nezmenilo. Bolo by to tak aj ďalej, keby som nebol urobil to, čo som spravil. Alebo nie, počkajte. To, čo ešte len spravím.

Prepáčte, dostal som síce najlepšie vzdelanie, aké majú k dispozícii občania sveta zajtrajška, no gramatika tejto situácie je trochu zložitá.

Rozprávať tento príbeh v prvej osobe asi nie je správne. Ak sa uchýlim k tretej, možno nájdem akýsi odstup, hlbšie pochopenie alebo aspoň duševný pokoj. Stojí to za pokus.

 

2

Tom Barren sa prebudí do vlastného sna.

Každú noc mu nervové skenery počas spánku mapujú sny, aby sa dali účinne modelovať vedomé aj nevedomé vzory myslenia. Každé ráno tieto prístroje prenášajú aktuálne údaje o stave spánku do istého programu. Ten v reálnom čase generuje virtuálnu projekciu, do ktorej sa Tom plynulo prebudí. Chaotický dej sna sa stáva čoraz priamočiarejším a jasnejším, až sa v okamihu nadobudnutia plného vedomia dosiahne riešenie, ktoré je z psychologického hľadiska príjemné...

Prepáčte, takto písať nedokážem. Je to falošné. A bezpečné.

Tretia osoba pôsobí upokojujúco, pretože navodzuje dojem, že ktosi má veci pod kontrolou. Je to príjemný pocit, najmä keď človek rozpráva o veciach, ktoré často nemohol ovplyvniť. Ako keď vedec opisuje biologickú vzorku pri pohľade cez mikroskop. Ja však nie som mikroskop, ale to, čo leží na podložnom sklíčku. Tento text nepíšem preto, aby som sa upokojil. Keby som túžil po úteche, dal by som sa na beletriu.

V krásnej literatúre človek skĺbi všetky pôsobivé podrobnosti do portrétu sveta. V každodennom živote si však také maličkosti sotva všimnete. Nedokážete to. Váš mozog popri nich preletí, najmä ak ide o domácnosť – miesto, ktoré takmer nedokážete oddeliť od obsahu mysle či vonkajška tela.

Keď sa zo skutočného sna preberiete do virtuálneho, akoby ste sa ocitli na plti, ktorá vybieha sem a tam. Unášajú ju nejasné nepreniknuteľné prúdy nevedomia, až kým nevkĺznete na široké, nehybné a plytké jazero a slizká ťaživá podivnosť sa nerozplynie do pokojnej, utešujúcej jasnosti. Príbeh sa skončí tak, ako sa musí, a nech už bol jeho obsah akokoľvek znepokojujúci, prebudíte sa s omladzujúcim pocitom obnoveného poriadku. Uvedomíte si, že ležíte v posteli a ste pripravení pustiť sa do nového dňa. V stiesnených záhyboch mysle vám nezostala ani stopa po lepkavom slize podvedomia.

Na mieste, odkiaľ som prišiel, mi najväčšmi chýba práve toto. V tomto svete totiž prebúdzanie nestojí ani za deravý groš.

Akoby sa nikto nezamyslel nad tým, že tento proces možno zlepšiť aspoň najzákladnejšou technikou. Matrace jemne nevibrujú, aby vám uvoľnili svaly. Presne nasmerované parné ventily vám v spánku nečistia telo. Deky sú vyrobené z chumáčov rastlinných vláken spletených do nití a občas vyplnené perím. Perím. Zo skutočných vtákov. Prebúdzanie by malo byť najlepším okamihom dňa, v ktorom sa nevedomá myseľ zosynchronizuje a zharmonizuje s vedomou.

Obliekanie v mojom svete prebieha za účasti automatizovaného zariadenia, ktoré každé ráno nastrihá a zošije nový odev. Ten zodpovedá vášmu osobnému štýlu a telesnému typu. Látka je vyrobená z laserovo vytvrdených vláken tekutého polyméru citlivého na svetlo, ktorý sa každú noc recykluje, aby sa na druhý deň mohol znova použiť. Pokiaľ ide o raňajky, podobný systém vám pripraví akékoľvek jedlo, na ktoré máte chuť. Použije pritom gél s obsahom živín a protokoly zabezpečujúce farbu, príchuť a štruktúru pokrmu. Ak to vo vás vyvoláva zhnusenie, vedzte, že v praxi jedlo nemožno odlíšiť od skutočného. Výnimkou je azda iba to, že pokrmy sú jedinečne prispôsobené zmyslovým receptorom na jazyku, preto zakaždým chutia ideálne. Poznáte pocit sklamania, ktorý na vás doľahne, keď rozrežete avokádo iba preto, aby ste zistili, že je buď tvrdé a nezrelé, alebo hnedé a pod šupkou dotlčené? Kým som sem neprišiel, nevedel som, že čosi také sa vôbec môže stať. Každé avokádo, ktoré som kedy zjedol, bolo dokonalé.

Je čudné, keď človek nostalgicky spomína na zážitky, ktoré zároveň existovali aj neexistovali. Napríklad na to, že sa ráno zobudil celkom svieži. Vôbec som si neuvedomoval, že to môžem pokladať za samozrejmé, pretože sa to tak jednoducho dialo. No o to tu, pravdaže, ide: spôsob, akým sa veci odohrávali, nikdy... nejestvoval.

Nostalgiu však celkom isto necítim v súvislosti s tým, že keď som sa každé ráno v tejto žiarivej technickej utópii prebudil, obliekol a naraňajkoval, bol som sám.

 

3

Jedenásteho júla 1965 Lionel Goettreider vynašiel budúcnosť.

Očividne ste o ňom nikdy nepočuli. No tam, odkiaľ som prišiel, ho pokladajú za najslávnejšieho, najmilovanejšieho a najuznávanejšieho človeka na svete. V každom meste po ňom pomenovali desiatky objektov – ulice, budovy, parky, všetko možné. Každé dieťa vie, ako má hláskovať jeho meno. Používa sa na to chytľavá mnemotechnická pomôcka, melódia G-O-E-T-T-R-E-I-D-E-R.

Nemáte poňatia, o čom rozprávam. Keby ste však pochádzali odtiaľ, odkiaľ ja, nápev by vám bol známy rovnako dôverne ako A-B-C.

Pred päťdesiatjeden rokmi Lionel Goettreider vynašiel revolučný spôsob výroby neobmedzeného množstva silnej a absolútne čistej energie. Zariadenie začali nazývať Goettreiderov motor. Prvý raz ho zapol 11. júla 1965. Umožnil tým všetko ostatné.

Predstavte si, že za posledných päť desaťročí sa nemuselo pristúpiť k energetickým obmedzeniam. Nebolo treba kopať čoraz hlbšie v zemi a stupňovať znečisťovanie oblohy. Jadrová energia sa stala priveľmi nebezpečnou, uhlie a ropa pôsobili príliš ponuro. Slnečnú, veternú a vodnú energiu vnímali ľudia ako svojrázne alternatívy nižšej kvality, ktorými sa zaoberali iba vtedy, keď sa z nejakého čudného dôvodu odhodlali žiť mimo hlavnej rozvodnej siete.

Ako teda pracoval Goettreiderov motor?

Ako fungujú elektrické spotrebiče? Mikrovlnka, mobil, televízor či diaľkový ovládač? Chápete to na odbornej úrovni? Keby táto technika odrazu zmizla, vedeli by ste ju nanovo vymyslieť, navrhnúť, zostrojiť? Ak nie, tak prečo? Veď takéto veci používate prakticky každý deň.

Pravdaže neviete, ako fungujú. Ak totiž nerobíte v príbuznom odbore, nemusíte sa v tom vyznať. Prístroje jednoducho pracujú, bez problémov, tak, ako majú.

Tam, odkiaľ som prišiel, to platí aj o Goettreiderovom motore. Bol taký dôležitý, že jeho tvorca sa stal rovnako známym ako Einstein, Newton či Darwin. Ako však stroj fungoval z odborného hľadiska? Na túto otázku by som vám nevedel odpovedať.

Viete, ako sa energia uvoľňuje v hrádzi? Turbíny využívajú prírodný pohon – gravitačná sila priťahuje vodu, ktorá preto tečie nadol a roztáča ich. Aby bolo jasné, to je viac-menej všetko, čo viem o vodných elektrárňach. Gravitačná sila ťahá vodu nadol, preto ak jej do cesty postavíte turbínu, roztočí ju. Potom sa nejakým spôsobom uvoľní energia.

Goettreiderov motor podobným spôsobom využíva našu planétu. Viete, že Zem sa otáča okolo svojej osi a zároveň obieha okolo Slnka. To pritom nepretržite putuje slnečnou sústavou. Rovnako ako turbína, ktorú roztáča voda, aj Goettreiderov motor zužitkúva ustavičnú rotáciu našej planéty a produkuje nekonečné množstvo energie. Nejakým spôsobom súvisí s magnetizmom, gravitáciou a... Úprimne povedané, nerozumiem mu o nič viac ako alkalickej batérii, spaľovaciemu motoru či žiarovke. Všetky tieto veci jednoducho fungujú.

Aj Goettreiderov motor. Prosto pracuje.

Alebo skôr pracoval. Pred tým, ako som vstúpil na scénu.

 

4

Nie som génius. Ak ste knihu prečítali až potiaľto, už o tom viete.

Legitímnym, plnohodnotným géniom najvyššieho rádu je však môj otec Victor Barren. Keď mu udelili tretí titul PhD., niekoľko dôležitých rokov pracoval na diaľkovej teleportácii. Potom si založil vlastné laboratórium, aby sa mohol venovať osobitnému odboru – cestovaniu v čase.

To sa pokladalo za viac-menej nemožné aj tam, odkiaľ som prišiel. Dôvodom však nebol čas, ale priestor.

Vysvetlím vám, prečo každý film o cestovaní v čase, ktorý ste videli, je úplná hlúposť: Zem sa pohybuje.

Viete to aj sami, navyše som to spomínal v predchádzajúcej kapitole. Naša planéta sa raz za deň otočí okolo svojej osi a raz za rok obehne okolo Slnka. Slnko zároveň po vlastnej dráhe putuje slnečnou sústavou, ktorá sa zasa rúti galaxiou. Aj tá sa vo vesmíre uberá vlastnou cestou.

Zem pod vami sa hýbe, veľmi rýchlo. Pozdĺž rovníka rotuje rýchlosťou vyše 1 600 kilometrov za hodinu. Robí to dvadsaťštyri hodín denne, pričom okolo Slnka obieha rýchlosťou asi 108 000 kilometrov za hodinu. Za deň prekoná vyše 2 570 000 kilometrov. Slnečná sústava sa vzhľadom na Mliečnu cestu rúti rýchlosťou takmer 2 092 000 kilometrov za hodinu a za deň prejde temer 52 000 000 kilometrov. A tak ďalej.

Keby ste mali cestovať v čase do včerajška, Zem by sa vo vesmíre nachádzala na inom mieste. Aj keby ste sa vrátili naspäť iba o sekundu, naša planéta by sa vám pod nohami posunula takmer o pol kilometra. Za jedinú sekundu.

Nijaký film o cestovaní v čase nedáva zmysel preto, lebo Zem sa pohybuje – ustavične, stále. Ak sa jedného dňa vyberiete naspäť, nedostanete sa na to isté miesto. Skončíte v nekonečnom vzduchoprázdne vesmíru.

Marty McFly sa s odstupom tridsiatich rokov nezjavil v rodnom meste Hill Valley v štáte Kalifornia. Jeho vyparádené auto DeLorean sa vynorilo v nekonečnej prázdnej čierňave kozmu vo vzdialenosti vyše 560 000 000 000 kilometrov od Zeme. Za predpokladu, že by pre neprítomnosť kyslíka nebol okamžite stratil vedomie, následkom nulového tlaku vzduchu by všetky jeho telesné tekutiny začali bublať, čiastočne sa vyparovať a mrznúť. Po necelej minúte by bol mŕtvy.

Terminátor by vo vesmíre pravdepodobne prežil, pretože je nezastaviteľný robotický stroj na zabíjanie. Pri ceste z roku 2029 do roku 1984 by bol však Sarah Connorovej poskytol náskok v podobe takmer 845 000 000 000 kilometrov.

Cestovanie v čase nevyžaduje iba návrat v tejto dimenzii. Treba sa dostať na presne stanovené miesto v kozme. Inak, rovnako ako pri bežnej, každodennej teleportácii, môže človek skončiť vnútri čohosi.

Uvažujte o tom, kde teraz sedíte. Povedzme, že na olivovozelenej pohovke. Na tíkovom konferenčnom stolíku pri vašich nohách leží biela keramická misa s umelými zelenými hruškami a pravými hnedými borovicovými šuškami. Nad plecom vám žiari stojacia lampa z brúsenej ocele. Hrubý koberček zakrýva opätovne použité stodolové podlahové dosky z brestového dreva, ktoré síce stáli priveľa, no vyzerajú skvele...

Keby ste sa mali teleportovať na vzdialenosť čo i len niekoľkých centimetrov v akomkoľvek smere, vaše telo by sa zarylo do pevného objektu. Dva a pol centimetra, a zraníte sa. Päť centimetrov, a zohavíte sa. Sedem a pol centimetra, a ste mŕtvi.

Každú sekundu dňa nás všetkých od smrti delí sedem a pol centimetra.

Preto je teleportácia bezpečná a účinná iba vtedy, ak prebieha medzi miestami, ktoré tvoria súčasť presne kalibrovaného systému a sú vyhradené len na tento účel.

Otcov počiatočný výskum v oblasti teleportácie bol dôležitý najmä z toho dôvodu, že mu pomohol pochopiť mechaniku rozkladania a opätovného skladania ľudského tela medzi rozličnými lokalitami. Práve tento problém totiž zmaril všetky predchádzajúce pokusy o cestovanie v čase. Zvrátiť plynutie času nie je veľmi zložité. Mimoriadne náročné je až okamžité a absolútne presné cestovanie v priestore na vzdialenosti, ktoré potenciálne môžu dosiahnuť miliardy kilometrov.

Otcova genialita nespočívala iba v tom, že vyriešil teoretické a logistické problémy cestovania v čase, ale aj v tom, že si uvedomil, že pri tomto aspekte každodenného života – rovnako ako pri mnohých iných – je naším spasiteľom Lionel Goettreider.

 

5

Prvý Goettreiderov motor zapli iba raz – v nedeľu 11. júla 1965 – a nikdy ho nevypli. Bez prerušenia beží od štrnástej hodiny a tretej minúty.

Pôvodné zariadenie nebolo určené na spútavanie a vysielanie veľkého množstva energie. Išlo o experimentálny prototyp, ktorý prekonal aj najväčšie očakávania svojho vynálezcu. Na Goettreiderovom motore je najzaujímavejšie to, že ho nikdy netreba deaktivovať. Veď ani naša planéta sa nikdy neprestane pohybovať. Prototyp preto nechali bežať na tom istom mieste, kde ho prvý raz zapli – pred malou skupinou šestnástich pozorovateľov v suterénnom laboratóriu v sektore B7 Sanfranciského štátneho centra vedy a techniky.

Tam, odkiaľ som prišiel, pozná mená a tváre šestnástich svedkov každý školák. O všetkých totiž napísali početné knihy. Ich prítomnosť pri tomto zlomovom bode v dejinách zakomponovali do chronológie ich životov ako rozhodujúcu udalosť bez ohľadu na to, či sa ňou naozaj stala.

Aktiváciu Goettreiderovho motora zachytáva nespočetné množstvo umeleckých diel. Stala sa Poslednou večerou moderného sveta. Každej zo šestnástich tvárí prisúdili nejakú kodifikovanú reakciu. Skeptickú. Prekvapenú. Rozrušenú. Pobavenú. Žiarlivú. Rozhnevanú. Zamyslenú. Vystrašenú. Nestrannú. Znepokojenú. Vzrušenú. Nonšalantnú. Utrápenú. Sú ešte tri ďalšie. Dofrasa, mal by som to vedieť...

Keď prototyp zapli prvý raz, Goettreider si chcel overiť výpočty a potvrdiť, že jeho teória nie je úplne scestná – stačilo, aby fungoval. Zariadenie pracovalo správne, no malo jednu veľkú chybu: vydávalo jedinečnú radiáciu, ktorú neskôr pomenovali žiarenie tau. Názov súvisí s tým, ako fyzici používajú veľké písmeno gréckej abecedy Τ na označenie vlastného času v rovniciach, ktoré sa týkajú teórie relativity.

Zázračné schopnosti motora generovať energiu sa zlepšovali a postupne ňou zásoboval celý svet. Modely sa vyrábali vo veľkom a žiarenie tau neuvoľňovali. Prototyp v Goettreiderovom sanfranciskom laboratóriu, z ktorého sa stalo jedno z najnavštevovanejších múzeí na svete, však naďalej bežal – teoreticky navždy. Zapnutý ho nechali z úcty, nostalgie – a pre právne nemennú klauzulu v Goettreiderovom závete.

Môj otec prišiel s nápadom využiť žiarenie tau, ktoré emitovalo pôvodné zariadenie, ako cestičku z chlebových omrviniek vedúcu priestorom a časom. Jednotlivé odrobinky mali veľkosť atómu a spoločne tvorili spletitú cestu do minulosti, ktorá sa kľukatila vesmírom. Ako kotva ju pútal najdôležitejší okamih v histórii – nedeľa 11. júla 1965, 14.03.48. Presne v tej sekunde totiž Lionel Goettreider spustil budúcnosť. Vyplývala z toho nielen skutočnosť, že otec môže niekoho poslať do konkrétneho momentu v minulosti, ale aj to, že stopa v podobe žiarenia tau tohto človeka zavedie na konkrétne miesto – do laboratória Lionela Goettreidera. Ocitne sa tam tesne pred tým, ako sa svet navždy zmení.

Keď si to otec uvedomil, mal takmer všetky kúsky skladačky, ktorou bolo cestovanie v čase. Zostal už len posledný. V porovnaní s prepravou vnímajúcej ľudskej bytosti do minulosti nebol dôležitý. Pokiaľ však išlo o to, aby náhodou nezničil prítomnosť, mal veľký význam. Bolo potrebné, aby cestovateľ v čase neovplyvnil minulosť hmatateľným spôsobom. V otcovom návrhu bolo viacero kľúčových bezpečnostných opatrení, teraz mi však záleží iba na sfére defúzie. Lebo vďaka nej sa môj život zrazil so životom Penelope Weschlerovej.

Milan Buno, 6.5.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.