bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu

Len málo židov zažilo nacistické koncentračné tábory v celom rozsahu, ako tento otec a jeho syn. Od prvých masových zatýkaní koncom tridsiatych rokov cez obdobie konečného riešenia až po oslobodenie...

Skutočný príbeh Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu.

Viedeň 1939.
Rodina Kleinmannovcov žije jednoduchým, bežným životom. Gustav pracuje ako čalúnnik a Tini udržiava v poriadku skromnú domácnosť. Najväčšou radosťou manželov sú ich štyri deti: Fritz, Edith, Herta a Kurt.
No po pripojení Rakúska k Nemecku sa židovskej rodine Kleinmannovcov začne rúcať ich usporiadaný svet. Susedia sa k nim obracajú chrbtom, otec prichádza o zdroj obživy a ohrozené sú aj samotné životy členov rodiny.

Otec Gustav a syn Fritz prví doplatia na zmenenú situáciu, Nemci zatknú a pošlú v transporte do koncentračného tábora v Buchenwalde. Je to len začiatok nepredstaviteľného fyzického aj psychického utrpenia, neľudských podmienok, ťažkej práce v kameňolome, častých bitiek, mučenia, hladu a ponižovania. Počas nekonečných mesiacov, ktoré nasledujú, ich udržiava pri živote len jedna vec – otca a syna spája vzájomná láska.

Keď sa dozvedia, že Gustava majú preložiť do Osvienčimu, čo sa rovná takmer rozsudku smrti, Fritz čelí neľahkému rozhodnutiu – nechá otca odísť samého, alebo sa k nemu pridá?

„Túto zdrvujúcu knihu o holokauste by si mal prečítať každý. Úžasné rozprávanie o nezlomnom pute medzi synom a otcom. Skvelý, fundovane a jasnozrivo napísaný príbeh,“ napísali o knihe Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu v Daily Mail.
Otec a syn prešli peklom nacistov od začiatku do konca. Od života pod nemeckou okupáciou cez Buchenwald, Osvienčim, väzenskú vzburu až po pochody smrti a ešte ďalej po Mauthausen. Len máloktorí  zažili  toto všetko a vrátili sa živí domov.
Gustav a Fritz mali sčasti šťastie a určite im nechýbala odvaha. Prežili však predovšetkým vďaka vzájomnej láske a oddanosti. Toto puto prešlo obrovskou skúškou, keď Gustava transportovali do Osvienčimu, čo sa rovnalo takmer rozsudku smrti. Fritz sa zriekol vlastného bezpečia a rozhodol sa ísť s otcom.

Spisovateľ J. Dronfield vdýchol tomuto skutočnému príbehu život a vložil doň celé srdce. Ako rozprávač a zároveň historik nemusel nič meniť ani prikrášľovať. Základným kameňom tejto knihy je totiž denník Gustava Kleinmanna, ktorý si tajne písal v koncentračných táboroch od októbra 1939 do júla 1945, doplnený o spomienky a rozhovory s jeho synom a ďalšími členmi rodiny.

„Zážitky môjho otca a brata za šesť rokov z piatich rôznych koncentračných táborov sú živým svedectvom toho, čo sa dialo počas holokaustu. Ich túžba prežiť, puto medzi otcom a synom, ich odvaha a aj šťastie vyvolávajú údiv tých, čo žijú v tomto čase, vďaka nim dokázali prežiť všetko to utrpenie,“ dodáva druhý syn a Fritzov brat Kurt.

Začítajte sa do novinky Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu:

Štíhle prsty Gustava Kleinmanna posúvali látku pod pätku šijacieho stroja, ihla zarachotila a vystrelila nadol, vpichávala niť do tkaniny v dlhom dokonalom oblúku. Vedľa pracovného stola stálo kreslo, čakalo na výsledok jeho práce, drevená konštrukcia z bukového dreva s napnutými pružinami a s výplňou z konskej srsti. Keď bol poťah zošitý, Gustav ho natiahol na konštrukciu, malým kladivom pribíjal klin­ce – obyčajné zvnútra, ozdobné s okrúhlymi mosadznými hlavičkami zvonka, nahusto, ako rad vojenských heliem, s buchotom zatĺkal jeden vedľa druhého.
Mal svoju prácu rád. Nebolo jej nazvyš, pre muža v strednom veku s manželkou a štyrmi deťmi bol život občas plný neistoty. Gustav bol nadaný remeselník, ale nie podkutý obchodník, vždy sa však dokázal udržať nad vodou. Narodil sa v malej dedinke pri jazere, ktorá pôvodne ležala v Haličskom kráľovstve*, v provincii rakúsko-uhorskej ríše. Ako pätnásťročný prišiel do Viedne, aby sa vyučil za čalúnnika, a nakoniec sa tu usadil. Keď mal dvadsaťjeden, na jar ho povolali do vojenskej služby, bojoval v prvej svetovej vojne, dvakrát bol ranený a dostal medailu za statočnosť. Po vojne sa vrátil do Viedne a pokračoval v skromnom podnikaní, až sa vypracoval na zručného remeselníka. Ešte cez vojnu sa oženil so svojím dievčaťom. S Tini vychovávali štyri vydarené, veselé deti. A tak plynul Gustavov život, pokojne, ak aj nie celkom bezstarostne, ale takmer šťastne.
Gustavove myšlienky prerušil hukot lietadiel. Silnel a slabol, akoby lietadlá krúžili nad mestom. Položil nástroje a zvedavo vyšiel na ulicu.
Im Werd bola rušná hlavná ulica, ozývalo sa tam hrkotanie vozov ťahaných koňmi a vrčanie nákladných áut, vo vzduchu sa vznášal ľudský pach, dym z výfukov a zápach konského trusu. Na okamih sa Gustavovi zazdalo, že sneží – v marci! Ale z oblohy padala záplava papierov. Dopadali na dlažbové kocky a na stánky na trhu Karmelitermarkt.
Jeden z nich zodvihol.

ĽUD RAKÚSKA!

Prvý raz v dejinách našej vlasti vedenie štátu žiada otvorené vyjadrenie oddanosti našej domovine…1

Agitácia na voľby, ktoré sa mali konať v nedeľu. Celá krajina nehovorila o ničom inom a celý svet sa prizeral. Táto udalosť znamenala veľmi veľa pre každého muža, ženu a dieťa, ale pre Gustava ako žida to bola otázka života a smrti – národ sa mal vyjadriť, či Rakúsko ostane nezávislé od nemeckej tyranie.
Nacistické Nemecko už päť rokov upieralo lačný pohľad ponad hranice na svojho rakúskeho suseda. Adolf Hitler, ktorý sa narodil v Ra­kúsku, bol posadnutý myšlienkou pripojiť svoju domovinu k nemeckej ríši. Napriek tomu, že Rakúsko malo vlastných, domácich nacistov, ktorí boli naklonení zjednoteniu, väčšina Rakúšanov bola proti. Kancelár Kurt Schuschnigg bol pod tlakom, aby vo svojej vláde dal kreslá členom nacistickej strany. Ak by odmietol, Hitler by z toho vyvodil kruté dôsledky – Schuschnigg by bol nútený odstúpiť a nahradili by ho nacistickou bábkou, nasledovalo by zjednotenie a Nemecko by pohltilo Rakúsko. Stoosemdesiattritisíc rakúskych židov považovalo túto per­-spektívu za desivú.²
Celý svet netrpezlivo očakával výsledok. Posledným zúfalým Schuschniggovým ťahom bolo vyhlásenie plebiscitu – referenda, v ktorom by sa rakúsky národ sám vyjadril, či si chce zachovať samostatnosť. Bol to odvážny počin; Schuschniggov predchodca sa stal obeťou atentátu pri neúspešnom nacistickom puči a Hitler urobí čokoľvek, aby zabránil blížiacim sa voľbám. Dátum stanovili na 13. marca 1938.
Nacionalistické slogany („Áno pre nezávislosť!“) boli nalepené alebo namaľované na každej stene a chodníku. A dnes, dva dni pred voľbami, lietadlá zhadzovali na Viedeň Schuschniggovu propagandu. Gustav opäť očami prebehol po letáku.

… Za slobodné a germánske, nezávislé a sociálne, kresťanské a zjednotené Rakúsko! Za mier a prácu a rovnoprávnosť pre všetkých, ktorí sú lojálni k národu a k vlasti.

… Svet uvidí našu vôľu žiť, ľud Rakúska, povstaň ako jeden muž a zvoľ si ÁNO!

Tieto burcujúce slová vyvolávali v židoch zmiešané pocity. Mali vlastnú predstavu o germánskom Rakúsku – Gustav, nesmierne hrdý na svoju službu vlasti v prvej svetovej vojne, sa považoval predovšetkým za Rakúšana a až potom za žida.4 Napriek tomu nezapadal do predstavy Schuschniggovho germánskeho kresťanského ideálu. A mal výhrady proti Schuschniggovej austrofašistickej vláde.

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.