Cez deň slušáci, v noci zvrhlíci

Špičkový triler anglického spisovateľa prekvapí vynikajúcim štýlom, premysleným príbehom a nečakanými zvratmi.

Na koho to slovo padne je druhý triler od M.J.Arlidga v slovenčine a už ten prvý si získal desaťtisíce fanúšikov. Tí rozhodne nebudú sklamaní ani z jeho premakanej novinky.

Keď v opustenom dome v pochybnej mestskej štvrti nájdu zohavené telo muža stredného veku, vyšetrovateľka Helen Graceová tuší, že to nebude posledná obeť. Prečo však šťastne ženatý muž zavítal uprostred noci do neslávne známej štvrte prostitútok? A čím si zaslúžil, že jeho srdce doručili manželke domov?

Boli to typickí muži – podvodníci a klamári, za ktorých rozhodujú prízemné pudy. Cez deň slušáci, ktorí sa naoko pohoršujú nad pokleskami iných. No v noci sa z nich stávajú zvrhlíci, ktorí sa potrebujú niekde vybúriť, lebo doma to nedostanú. A keď ich ktosi začal vraždiť, niektoré reakcie naznačovali, že dostali, čo si zaslúžili...

Médiá začnú hovoriť o návrate Jacka Rozparovača, ktorý však poľuje na mužov, čo vedú dvojaký život. Cez deň vzorní otcovia a manželia, v noci klienti s pochybnými chúťkami. Helen sa nestihne ani spamätať z posledného prípadu a už musí čeliť ďalšej hrozbe, pri ktorej do poslednej chvíle nie je jasné, kto je korisť a kto dravec.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo posledných pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov ako Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness.
V posledných piatich rokoch sa venuje najmä adaptácii románu Posledný Mohykán odvysielaného na BBC. 
Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellerom Jeden musí z kola von, v ktorom sa prvý raz objavila postava vyšetrovateľky Helen Graceovej. Spoznalo ju už množstvo čitateľov vo viacerých krajinách a v ďalších pokračovaniach, medzi ktoré patrí aj mrazivý triler Na koho to slovo padne. Autor v súčasnosti žije a pôsobí v Anglicku.

„Viete, čo robí novým dievčatám?“
Helen zavrtela hlavou. Musela sa na to spýtať, hoci najradšej by to nevedela.
„Núti ich vyzliecť sa a potom sa majú skrčiť a chytiť sa za členky. Musia tak vydržať celý deň. Odíde a niekoľko hodín vás nechá. Až kým sa vám neroztrasú nohy a nerozbolí vás chrbát, že sa to nedá vydržať. Vtedy príde a spraví vám to. O hodinu znova. A potom znova. Znova. Až kým vás úplne nezlomí.“
Očividne hovorila z vlastnej skúsenosti, hlas sa jej triasol.
„Odviezol nás do starého opusteného kina na Upton Street. Patrí jeho kamošovi a okrem potkanov tam už nikto nechodí. Žobronili sme, aby nám odpustil a nechal nás, ale zvyčajne ho to ešte viac vytočilo. No a potom...“

Zaváhala, vzápätí však pokračovala.
„... mal takú reťaz, z ktorej visela zámka. Mlátil nás, kým sme nevládali stáť na nohách. Vrieskal a hnusne nám nadával, až kým mu nedošla para. A na záver – keď sme tam už len krvavé ležali v tom bordeli a modlili sa, aby sme to mali za sebou –, potom sa na nás vyšťal.“
Hlas sa jej chvel.
„Odišiel a nechal nás tam cez noc. Povráva sa, že niektoré baby zamrzli, ale tá, čo nemala také šťastie... tak ráno jednoducho vstala, umyla sa a musela ísť makať. A nabudúce si dvakrát rozmyslela, či ho naserie.“

 Objednajte si novinku Na koho to slovo padne.

Začítajte sa do novinky Na koho to slovo padne:

1
Od mora sa do mesta tisla hmla a dusila ho vo vlastnej šťave. Postupovala ako armáda, zaberala jednotlivé časti, zhasla mesiac a zo Southamptonu spravila nevľúdne miesto.
Priemyselný komplex na Empress Road sa ponoril do ticha. Dielne dávno zavreli, mechanici a zamestnanci odišli. Ulice ovládli chodci. Ženy v kratučkých sukniach a podprsenkových topoch ťahali z cigariet biedne teplo, ktoré by aspoň čiastočne dokázalo zahnať chlad, čo sa im zarezával pod kožu. Robili, čo mohli, len aby sa predali, v sychravom šere však vyzerali skôr ako prízraky než objekty túžby.
Spomalil a pozorne si prezeral dlhý rad feťáčok. Rýchlo ich ohodnotil – pri niektorých sa mu náhle rozjasnilo – a pokračoval. Ani jedna nespĺňala, po čo sem prišiel. Dnes potreboval niečo špeciálne.
Nádej ustupovala strachu a frustrácii. Niekoľko dní nemyslel na nič iné. Cítil, že je blízko, no gniavili ho pochybnosti. Čo ak je to lož? Mýtus. Nahnevane buchol do volantu. Niekde predsa musí byť.
Nič. Stále nič. Absolútne...
Vtom ju zbadal. Stála bokom a opierala sa o počarbaný múr. Zmocnilo sa ho vzrušenie. Táto je iná. Neobhrýza si nechty, nefajčí ani nereční. Jednoducho čaká. Čaká, čo bude.
Zišiel z cesty a o čosi ďalej zaparkoval za plotom. Treba si dávať pozor a nič nenechať na náhodu. Poobzeral sa, či niekoho zazrie, no hmla ich dôsledne odstrihla od okolia. Akoby okrem nich na svete nebolo nikoho.
Prešiel cez cestu a zamieril priamo k nej. Predsa však spomalil a upravil sa. Nesmie to uponáhľať, takéto veci si treba vychutnať. Očakávania sú niekedy sladšie než samotné naplnenie, o čom sa už neraz presvedčil. Mal by sa sústrediť, nech si to neskôr môže premietať v hlave.
Stála uprostred bloku opustených budov. V tejto štvrti už nikto nebýval a domy postupne spustli. Zmenili sa na brlohy a zavšivavené diery plné striekačiek a špinavých matracov. Zrazu prudko zdvihla hlavu a zabodla doňho oči spod hustej ofiny. Vystrela sa, niečo povedala, kývla smerom k jednému vchodu a vzápätí sa v ňom stratila. Nijaké dohadovanie. Nijaké kecy. Akoby sa zmierila s osudom. Akoby to tušila.
Náhle mal v hlave len jej štíhly chrbát, dlhé nohy, vysoké podpätky. Nevedel sa dočkať. Len čo sa mu na okamih stratila, zrýchlil, aby mu neušla. Pridal, pretože sa to nedalo vydržať.
Dnu mu pod nohami vŕzgala podlaha. Presne takto si to predstavoval. V nose sa mu usadil pach zatuchliny. Naozaj prehnité miesto. Vošiel do obývačky, z ktorej sa medzičasom stalo skladisko kondómov a gatiek. Po dievčati ani stopy. Chce sa hrať schovávačku?
V kuchyni to isté. Otočil sa a vyšiel na poschodie. Opatrne našľapoval a sledoval okolie, aby mu nič neušlo.

Vošiel do prednej spálne. Plesnivá posteľ, rozbité okno, skapaný holub. Baby nikde.
Do túžob sa mu vkradla zlosť. Čo si to dovoľuje? Je to obyčajná štetka, kus hovna na podrážke. Za takýto prístup si zaslúži trest a ten aj dostane.
Kopol do dverí na kúpeľni, a keďže ani tam jej nebolo, zvrtol sa na päte a vtrhol do druhej spálne. Rozmláti jej ten sprostý ksicht, len čo...
Vtom mu vykrútilo hlavu. Pocítil strašnú bolesť, ako ho niekto ťahal dozadu. Nemohol dýchať. Ktosi mu na hlavu natiahol igelit. Do nosa mu udrel ostrý pach, a až vtedy sa v ňom prebudil inštinkt. Neskoro. Bojoval, ale postupne strácal vedomie. A potom bola už len tma.

2
Sledovali každý jej pohyb, viseli na každučkom slove.
„Telo patrí beloške, vek dvadsať až dvadsaťpäť rokov. Včera ráno ju našiel sociálny pracovník v kufri opusteného auta neďaleko komplexu Greenwood.“
Hlavná vyšetrovateľka Helen Graceová hovorila jasne a zreteľne aj napriek tomu, že sa jej v žalúdku usadil nepríjemný pocit. Na siedmom poschodí southamptonského policajného riaditeľstva práve mala poradu s podporným tímom.
„Ako vidíte na priložených fotkách, niekto jej – pravdepodobne kladivom – vybil zuby a odrezal obe ruky. Žena je výrazne potetovaná, čo by malo uľahčiť identifikáciu. Sústreďte sa na drogy a prostitúciu. Vyzerá to skôr na vyrovnávanie účtov než na obyčajnú vraždu. Vyšetrovanie povedie Bridges, ktorý vám teraz povie, na čo sa zamerať. Môžeš, Tony?“
„Ďakujem. V prvom rade treba prebehnúť databázu, či nenájdeme podobný prípad...“
Len čo sa ujal slova, Helen sa stiahla. Prešlo veľa času, no stále nezniesla pomyslenie, že si o nej poza jej chrbát šuškajú. Pred rokom ukončila Mariannino vražedné šialenstvo, ale záujem o prípad neutíchal. Chytiť sériového vraha je jedna vec, zastreliť vlastnú sestru niečo iné. Okamžite sa k nej ponáhľali priatelia, kolegovia, novinári aj úplne cudzí ľudia, cítili potrebu vyjadriť jej najhlbšiu sústrasť a podporu. Isteže to bol manéver, ako z nej vymámiť podrobnosti. Najradšej by ju boli otvorili a hrabali sa v nej ako v knihe. Aké to je, zastreliť vlastnú sestru? Zneužíval vás otec? Cítite vinu? Nie je to aj vaša zodpovednosť?
Celý život okolo seba budovala múr. Dokonca ani jej meno Helen Graceová nebolo skutočné, Marianniným pričinením však tento múr padol. Najprv chcela ujsť, aj jej ponúkli prevelenie či uvoľnenie zo služby, ale napokon sa nejako dala dokopy a vrátila sa na stanicu, len čo jej to nadriadení umožnili. Uvedomila si, že kamkoľvek pôjde, svet z nej nespustí oči. Ak má byť skúšaná, radšej na domácej pôde, kde k nej bol život štyri roky viac než milosrdný.
Taký bol plán, lenže ako sa ukázalo, až tak jednoducho to nepôjde. Všade na ňu číhali spomienky – na Marka a Charlie –, a najmä ľudia, ktorí cítili potrebu rýpať sa, špekulovať a žartovať na jej účet. Dokonca aj teraz, niekoľko mesiacov po tom, čo sa vrátila do služby, sa jej občas žiadalo vypadnúť.
„Dobrú noc, pani vyšetrovateľka.“
Vystrelila hlavu a až vtedy si všimla, že prechádza okolo seržanta na recepcii.
„Brú noc, Harry. Hádam to dnes Svätcom vyjde.“
Povedala to veselo, no vyznelo to zvláštne, akoby do toho vložila priveľa snahy. Rýchlo vyšla von, nasadla na svoju kawasaki, pridala plyn a pustila sa po West Quay Road. Hmla už obsadila celé mesto a Helen sa do nej vďačne ponorila.
Prefrčala popri kolóne, čo sa tvorila smerom k St Mary´s Stadium, a na predmestí sa napojila na diaľnicu. Zo zvyku podchvíľou pozerala do spätných zrkadiel, no nikto ju nesledoval. V čoraz redšej doprave pridala. Netrvalo dlho a rútila sa sto tridsiatkou, až napokon dosiahla sto päťdesiatku. Málokedy sa cítila tak dobre ako v plnej rýchlosti.
Na obzore sa mihali mestá – Winchester, Farnborough a nakoniec sa vynoril Aldershot. Posledný pohľad do spätných zrkadiel a odbočila do centra. Zaparkovala, obišla skupinku hulákajúcich opitých záklaďákov a zrýchlila krok. Dôsledne sa držala na neosvetlených chodníkoch. Nikto ju tu síce nepozná, ale netreba pokúšať osud.
Pokračovala popri vlakovej stanici a konečne dorazila na Cole Avenue, predmestskú tepnu. Netušila, či robí správnu vec, vrátiť sa však nemienila. Našla si miesto medzi mladistvými, čo obsadili celú jednu časť ulice, a pozorovala.
Čas sa vliekol. Zaškvŕkalo jej v žalúdku a až vtedy si uvedomila, že od rána nejedla. Mala by si na to dávať pozor, pretože je zo dňa na deň chudšia. Čo si chce dokázať? Sú aj lepšie spôsoby, ako nájsť odpustenie, než zomrieť od hladu.
Vtom zbadala nejaký pohyb. Ozvalo sa „čaute“ a dvere s číslovkou štrnásť sa hlasno zabuchli. Prikrčila sa. Sledovala mladíka, čo sa náhlil dole ulicou a ťukal do mobilu. Prešiel popri nej, vôbec si ju nevšimol a zabočil za roh. Napočítala do pätnásť, vyšla zo svojho úkrytu a pustila sa za ním.
Muž – dvadsaťpäťročný s chlapčenskými črtami – mal príjemnú oválnu tvár a tmavé vlasy. V ležérnych džínsoch zavesených na bokoch vyzeral ako mnoho iných mladých, ktorí sa snažia byť kúl a zároveň dať najavo, že to majú na háku. Keď si pomyslela, koľko úsilia ho tá prirodzenosť stála, mimovoľne sa usmiala.
Pred vchodom do Staničnej taverny postával hlúčik výrastkov. Dve libry za pivo, päťdesiat pencí za panáka a biliard zdarma. Mekka mladých skrachovaných a podozrivých indivíduí. Majiteľ nalial každému, kto sa aspoň v náznaku blížil k puberte, takže mal zakaždým plno a dav postával aj na ulici. Vyhovovalo jej to, vtisla sa medzi nich a pozorovala. Grupa privítala mladíka hlasným hulákaním, len čo zamával dvadsaťlibrovou bankovkou. Všetci vošli dnu, Helen tiež. V rade pred barom sa zmenila na neviditeľnú – v ich svete nikto pod tridsať neexistoval.
Po niekoľkých drinkoch sa skupinka presunula von smerom k detskému ihrisku, aby nebola tak na očiach. Miesto sa nevyužívalo a pôsobilo zanedbane. Helen si musela dávať omnoho väčší pozor, pretože každá žena, čo sa v noci špacíruje sama v parku, priťahuje pozornosť. Našla starý dub posiaty nápismi a vyznaniami lásky a schovala sa zaň. Sledovala, ako si mladí podávajú joint a spokojne bafkajú aj napriek chladnému počasiu.
Celý život bola na očiach, ale tu to neplatilo. Po udalostiach s Marianne sa v nej rýpali a čo sa dalo, predhodili verejnosti. Ľudia si nahovárali, že o nej vedia všetko.
O jednej veci však netušili. Jedno tajomstvo si nechala pre seba.
A teraz stála niekoľko metrov od neho, hoci on o tom nemal ani potuchy.

3
Zažmurkal, no aj tak nič nevidel.
Po lícach mu stekali slzy, čo toľko bezvýsledne krútil očami. Dokonca ani nepočul, akoby mu niekto do uší napchal vlnené štuple. Pomaly prichádzal k sebe. Neznesiteľne ho škriabalo v krku a nose. V hrtane ako keby mu niekto zapálil vatru. Najradšej by to vypľul, vykašľal, vychrchlal, len aby to zo seba dostal. Ibaže nemohol, pretože ústa mu prelepili priemyselnou páskou. Kalich musel vypiť až do dna.
Napokon však prestal slziť a unavené oči začali ako-tak rozoznávať okolité kontúry. Stále bol v opustenom dome, ležal doluznačky na špinavej posteli. Nervy mal napnuté na prasknutie. Mykol sa, no ruky aj nohy mal pevne priviazané k posteľnému rámu. Skrúcal sa, trhal a ťahal, nylonové laná však nepovolili.
Až teraz si všimol, že leží nahý. Zmocnil sa ho strach. Naozaj ho tu nechajú? Zmrzne na kosť? Telo už protestovalo a naskakovala mu husia koža. Sám nevedel, či sa viac bojí alebo trasie od zimy. Vtedy si uvedomil, aká je strašná zima.
Dal do toho všetko, no vyšiel z neho len tlmený vzdych. Keby si s nimi mohol pohovoriť, určite by sa nejako dohodli... Sľúbil by im peniaze a oni by ho prepustili. Nemali ho tu takto nechať. Do strachu sa vmiešalo poníženie, najmä keď sa pozrel na svoje zmľandravené telo na prešívanej prikrývke.
Nastražil uši a načúval, či tam náhodou niekto nie je. Nič. Naozaj odišli. Na ako dlho? Kým nevybielia účty? Kým sa nezdekujú? Pri pomyslení, že sa bude musieť dohadovať s nejakou šľapkou alebo feťákom, ho ešte viac striaslo. Čo spraví, ak sa dostane na slobodu? Čo povie doma? A čo polícii? V duchu si vynadal, že spravil takú hlúpu...
Vŕzganie podlahy. Takže predsa nie je sám. Skrsla v ňom iskierka nádeje – možno sa dozvie, čo chcú. Skúsil sa otočiť, aby videl na tých, čo mu to spravili, no prichádzali zozadu. Vtom si uvedomil, že posteľ je uprostred miestnosti, akoby mala byť centrom nejakého divadla. Nikto by na nej dobrovoľne nespal, takže načo to...
Čosi ho zatienilo, a než sa spamätal, zakryli mu oči, nos aj ústa. Nejakým vrecom. Cítil látku, aj ako niekto utiahol šnúrku. Mal čo robiť, aby sa aspoň trošku nadýchol. Hrubá látka však bola proti. Mykal hlavou, aby vytvoril aký-taký priestor pre vzduch. Čakal, že utiahnu ešte viac, no prekvapujúco sa nič nestalo.
Čo teraz? Všetko opäť stíchlo, počul iba svoj prerývaný dych. Pod vrecom mu začínalo byť teplo. Zadusí sa? Prinútil sa dýchať o čosi pomalšie. Ak spanikári, začne hyperventilovať a je po všetkom.
Vtom ho myklo a telom mu prešla vlna triašky. Na stehne mu pristálo niečo chladné. Niečo ťažké. Kov? Žeby nôž? Pomaly to stúpa vyššie, až k... Zaprel sa a napol všetky svaly. Vtedy už vedel, že sa začína súboj na život a na smrť.
Vykríkol, ako sa dalo. Lenže páska držala. Putá nepovolili. A široko-ďaleko nebolo nikoho, kto by začul jeho nárek.

4
„Z práce, alebo zo zábavy?“
Otočila sa, srdce jej bilo opreteky. Stúpala potme k bytu a automaticky predpokladala, že na schodoch nikto nie je. Zlosť, že ju takto nachytali, sa zmiešala so strachom, až kým si neuvedomila, že vo dverách stojí James. Pred troma mesiacmi sa nasťahoval do bytu o poschodie nižšie, a keďže pracoval ako zdravotník v nemocnici South Hants, často sa domov vracal uprostred noci.
„Z práce,“ zaklamala. „Ty?“
„Z práce, ktorá sa mala, ako som dúfal, zmeniť na zábavu. Ibaže odišla taxíkom.“
„Čo už.“
Mykol plecom a zaškeril sa. Mal niečo pred štyridsiatkou a vyžaroval zvláštnu zmes nedbanlivosti a lenivosti, ktorá tak zaberá na mladšie sestričky.
„Ako sa hovorí, proti gustu... Mal som dojem, že sa jej pozdávam, ale dešifrovanie signálov mi nikdy nešlo.“
„Fakt?“ opýtala sa. Neverila mu ani slovo.
„Čo by si povedala na spoločnosť? Mám doma fľašu vína... ehm, chcem povedať čaju, mám fajný čaj,“ opravil sa.
Až dovtedy bola Helen v pokušení prijať, no posledná poznámka ju rozladila. James bol ako všetci ostatní – vedel, že nepije a uprednostňuje čaj pred kávou, a aj to, že zabila človeka. Ďalší voyeur, čo sa chcel hrabkať v troskách jej života.
„Rada by som,“ opäť sa uchýlila k lži, „ale čaká ma kopec spisov.“
James sa usmial a prikývol, pochopil, o čo v skutočnosti ide. A pochopil aj, že nemá zmysel tlačiť na pílu. Keď stúpala k svojmu bytu, sledoval ju s nezakrytým záujmom. Koniec jeho nádejam urobilo až rázne buchnutie dverí.
Hodiny ukazovali päť ráno. Helen sa usalašila na gauči, dopriala si poriadny dúšok čaju a zapla laptop. Ozývala sa únava, no práca má prednosť pred odpočinkom. Počítač mala dôkladne zabezpečený – zvyšky jej súkromia chránil nepreniknuteľný múr – a zakaždým si užívala, keď sa musela prelúskať spleťou hesiel a digitálnych zámkov.

Otvorila súbor o Robertovi Stonehillovi. Mladík, ktorého sledovala, o nej ani len netušil, zato ona o ňom vedela všetko. Do mozaiky jeho profilu dopisovala drobné čriepky, ktoré získala v ostatných hodinách. Chalan mal pod čapicou, o tom nebolo najmenších pochýb. Mal zmysel pre humor, a hoci v každej druhej vete klial, jeho prejav mal čosi v sebe a získaval si ním sympatie. Ľudia ochotne spravili, ako im povedal. V rade na pivo zakaždým namiesto neho stál nejaký bažant, kým on sa rehotal s Daveym, zavalitým chalanom, ktorý očividne vystupoval ako vedúci svorky.
Vždy mal peniaze, čo bolo zvláštne, najmä keď vzala do úvahy, že v obchode dopĺňa regály. Odkiaľ ich berie? Kradne? Alebo robí niečo ešte horšie? Žeby ho rozmaznávali rodičia? Monica a Adam iné dieťa nemali a nečudo, že sa ich život točil iba okolo neho. Chalan si vedel iných omotať okolo toho svojho malého prsta. Nie je zdrojom jeho zdanlivo neobmedzených financií práve to?
Dievčatá sa naňho lepili – nečudo, bol pekný a urastený –, priateľku však nemal. To ju zaujalo. Je hetero, alebo homo? Podozrievavý, alebo dôverčivý? Koho k sebe pustí? Odpovede zatiaľ nepoznala, no nepochybovala, že ich časom získa. Postupne sa totiž hrabala vo všetkých aspektoch Robertovho života.
Zazívala. Ráno musí ísť na stanicu, ale ak si hneď ľahne, ukradne si aspoň niekoľko hodín spánku. Rýchlo prešla zabezpečenie, zamkla kryptovací program a zmenila hlavné heslo. Menila ho zakaždým, keď použila počítač. Uvedomovala si, že to preháňa a správa sa paranoidne, no nemienila riskovať. Robert patril jej a nikomu inému. A tak to aj zostane.

Milan Buno, 9.8.2016
Foto: Ikar, the-bookreview.com, huffingtonpost.com