bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Budeš ma milovať

Johanna Lindseyová je americká spisovateľka, ktorá sa radí medzi najpopulárnejšie autorky historicko-romantických príbehov. Nemecká rodáčka s úspechom debutovala v roku 1977 knihou Zajatá nevesta a odvtedy napísala vyše 40 románov.
Všetky jej knihy sa dostali na popredné priečky rebríčka najpredávanejších titulov vydavateľstva New York Times, mnohé z nich až na vrchol, a predalo sa z nich takmer 60 miliónov výtlačkov.

Medzi ne určite patrí aj novinka Budeš ma milovať. Príbeh o tajomnom šľachticovi, nemilujúcej rodine a nebojácnej mladej žene...

Jeden súboj by sa dal považovať za vec cti, ale tri súboje, to je už pokus o vraždu!
Syn grófa z Tamdonu Róbert Whitworth a lord Dominik Wolfe si idú po krku, ale ich nekonečné zvady a šarvátky princa regenta už unavujú. Preto im prikáže, aby zanechali spory a spojili svoje rodiny manželstvom. Ten, ktorý sa nepodrobí jeho príkazu, príde o pozemky aj o titul.

Keďže už nemajú možnosť pripraviť sa navzájom o život v súboji,  Withworth dúfa, že svojho súpera zbaví aspoň majetku. Ak pošle svoju mladšiu sestru Brooke na jeho panstvo ako budúcu nevestu,  Dominik Wolfe určite odmietne vziať si ju, a tak príde o všetko. Lenže Brooke má celkom plány. Je silná, dôvtipná a nebojácna a vydaj za tajomného šľachtica pre ňu predstavuje jedinú možnosť úniku od nemilujúcej rodiny.

Začítajte sa do novinky Budeš ma milovať:

Prvá kapitola

„Neuveriteľná nehoráznosť! Ten zhýralý šašo bude našej rodine dávať ultimátum?!“
Thomas Whitworth, o dvadsaťpäť rokov starší ako jeho žena, stál už na prahu staroby, no jeho tvár popierala plynutie času. Vlasy mu už zbeleli, ale pleť mal takmer bez vrásky a napriek pokročilému veku to bol nápadne pekný muž, i keď ho už dlhšie trápili boľavé kĺby. Bolesť však nedával najavo, pred cudzími tobôž nie, aj teraz pozbieral všetky sily a stál vzpriamene ako dub. Tak si to vyžadovala hrdosť a on bol veľmi hrdý muž.
„Ten šašo už oficiálne zložil prísahu a teraz je regentom. Anglicko a kolónie sú v jeho rukách,“ povedala lady Whitworthová, žmoliac si prsty. „A nie tak nahlas, Thomas, veľmi ťa prosím! Posol ešte neodišiel.“
Gróf sa s úľavou zvalil na pohovku, len čo regentov vyslanec opustil izbu. „Je mi fuk, či ma počuje, nemysli si,“ odvrkol. „Môže byť rád, že som ho nevykopol!“
Harriet pobehla k dverám salóna a pre istotu ich pevne zatvorila. „Dobre, dobre… ale náš názor na regenta počuť nemusí! To nie je pre jeho uši!“
Za Thomasa Whitwortha, grófa z Tamdonu, sa Harriet vydávala mladučká. Nikdy nemala núdzu o nápadníkov, bola vychýrená krásavica – záplava plavých vlasov, priezračne modré oči. Teraz mala štyridsaťtri rokov, no vek jej z krásy neubral. Kedysi si myslela, že sa naučí milovať muža, ktorého jej vybrali rodičia, no Thomas neurobil nič, aby v nej prebudil lásku. Bol popudlivý, až krutý a Harriet sa časom naučila, ako sa nestať terčom jeho výbuchov, a nikdy, naozaj nikdy sa nedopustila ničoho, čo by v manželovi mohlo vyprovokovať záchvat zlosti.
Srdce jej pri ňom zatvrdlo, no nevedela mu odpustiť, že z nej urobil svoju kópiu. Jej názorom sa však nevysmieval, občas sa dokonca pýtal, čo si o veci myslí. To o Thomasovi vypovedalo veľa: svoju ženu si možno vážil, no nikdy to nedával najavo. Niežeby Harriet o jeho náklonnosť ešte stála. Úprimne povedané, celkom by uvítala, keby gróf umrel, vtedy by opäť mohla byť sama sebou – pokiaľ z tej voľakedajšej Harriet ešte niečo zostalo. No Thomas Whitworth bol priveľmi zanovitý, aby sa v primeraný čas odporúčal na onen svet.
Grófka doniesla prikrývku a chcela mu zabaliť nohy, ale odstrčil ju a urobil to sám. Stále mu bolo zima, hoci leto vrcholilo a všetci sa kúpali v pote. Nenávidel vlastnú slabosť a boľavé kĺby. V poslednom čase zúril väčšinou sám na seba, veľmi ťažko znášal, že už nie je ten silák, čo kedysi, no dnešný výbuch hnevu vyvolal princ regent.
„Toľká drzosť!“ vykríkol. „Tomu chlapovi je úplne jedno, čo si o ňom ľudia myslia. Je to nezodpovedný pôžitkár, politika ho nezaujíma, jedine radovánky, ktoré si môže dožičiť len vďaka svojej kráľovskej krvi. Zadlžil sa po uši, a keď mu parlament neschválil ďalšie peniaze, vymyslel trik, ako nám skonfiškovať majetok!“
„Ja si nemyslím, že ide o peniaze,“ namietla grófka. „Súboje sú predsa zakázané… nad jedným by regent privrel oči, ako nám opakovane zdôrazňoval jeho vyslanec. Dva súboje, nad tým by sa vraj už pozastavil, ale keby pri nich nik nezahynul, aj tie by prešiel mlčaním. No ten severský divoch vyzval Róberta aj po tretí raz, a keď sa to rozchýrilo, vypukol škandál. Na vine je náš syn. Mal výzvu odmietnuť.“
„Aby mu navždy prischla nálepka zbabelca? Odmietnuť nemohol, to je jasné! Jediná útecha, že tentoraz Dominika Wolfa takmer zabil. Modlime sa, aby sa na nás usmialo šťastie a vikomt zraneniam podľahol. Tým by sa tá nekonečná vendeta skončila a s vikomtom by na večnosť odišli aj regentove prefíkané úskoky, ako severanovu pomstu využiť vo svoj prospech.“
„A čo ak Dominik Wolf nezomrie? Myslíš, že z princovej strany sú to iba plané vyhrážky? Že nás nepotrestá, ak s lordom Wolfom neuzavrieme mier, ktorý požaduje? Obávam sa, že to urobí. Jeden súboj sa koná pre česť, ale tri, to už je jasný pokus o vraždu! Verejnosť dlho volá po zákaze duelov a v tomto sa bezvýhradne postaví na regentovu stranu. Najvyšší čas urobiť tomu koniec. Alebo chceš, aby náš syn znova riskoval život? Už si zabudol, že v tých súbojoch sa trikrát vážne zranil?“
„Nie, žena, toto mi pripomínať nemusíš! No princ regent musí byť rovnako pomätený ako jeho otec, keď si myslí, že sobáš medzi našimi rodinami Dominika Wolfa zastaví. Ak regentovi vyhovieme a dáme vikomtovi tvoju dcéru, pohrá sa s ňou v posteli a potom si nájde spôsob, ako sa jej navždy zbaviť.“
Grófka stisla pery. Neznášala, keď sa Thomas o Brooke vyjadroval, akoby bola iba jej. Ale takto to u nich bolo, odkedy dcéra prišla na svet. Thomas vrhol na prekrásne dievčatko jediný pohľad, potom znechutene zavrčal a div si neodpľul. Túžil po synoch, nie po umravčaných ženských, no Harriet mu dala iba dve deti. Nebola to jej voľba, ochotne by rodila ďalej, ďalších päť tehotenstiev sa však skončilo predčasne.
Vedela, čo chce jej muž počuť, a tak utrúsila: „Nuž… radšej nech zabije ju než Róberta. Róbert je dedič, Brooke iba ďalšie ústa v dome, ktoré treba kŕmiť.“
Vtom sa dvere rozleteli a vošiel ich syn. Matkinu poznámku zrejme zachytil, pretože znudene vyhlásil: „Pošlite mu ju čím skôr. My regentovmu zákerného návrhu na zmier vyhovieme, no Wolfe z nej svoju manželku určite neurobí. O pozemky a titul príde on, nie naša rodina.“
Harriet od neho iné ani nečakala, svoju sestru nikdy nemal v láske. Róbert bol po otcovi, vysoký takmer stoosemdesiat centimetrov a rovnako pekný a robustný ako Thomas zamlada. Mal veľa nedostatkov, no grófka syna vrúcne milovala.
Obe deti – urastené, čiernovlasé a zelenooké – sa podali na jej manžela. Brooke bola od matky vyššia najmenej o pol hlavy. Róbert bol rovnaký pôžitkár ako princ regent a vo svojich dvadsiatich troch rokoch si vydržiaval niekoľko mileniek naraz, či doma v grófstve Leicestershire, alebo v Londýne. Bezohľadný muž, no ak niečo chcel, vedel byť neodolateľný. Inak sa správal ako jeho otec, k seberovným s dešpektom, k služobníctvu hrubo.
Grófa však ultimátum od regenta rozzúrilo natoľko, že synovo zľahčovanie tentoraz odmietol tolerovať.
„Ak si sa zasa dostal do podobnej šlamastiky, akú sme riešili vlani… Ak si porušil slovo…“
„Neporušil!“ skočil mu syn do reči.
„Tvrdil si, že vikomt ťa vyzýva pre bezvýznamné veci, že vlastne o nič nejde, ale zrejme je to celé inak, ak Wolfe tak strašne prahne po pomste. Čo si mu vyviedol, dopekla?“
„Nič! Párkrát sme na seba narazili v Londýne. Chce ma vidieť mŕtveho, ale prečo, to doteraz nepovedal. Predpokladám, že je za tým závisť alebo žiarlivosť, skrátka nejaká malichernosť… taká nezmyselná, že sa ju hanbí vysloviť nahlas.“
„V takom prípade máš legitímny dôvod súboj odmietnuť.“
„Myslíš, otec, že som to neskúšal? Nazval ma luhárom! To si predsa nemôžem nechať!“
Harriet Whitworthová si syna poznala. Nikdy nehral čisto, ak mu pravda nešla do karát, no Thomas Róbertovi veril. Akoby nie! Netúžil svojho jediného synáčika potrestať.
Starý gróf sa trocha upokojil. „Ty si vedel, čo na nás chystá regent?“ opýtal sa vecnejším tónom.
„Áno, varovali ma, že sa o to pokúsi. Práve preto som sa vrátil z Londýna. Princ počúva rady svojich pätolizačov, a tým sa nepáči, že mu parlament neodsúhlasil ďalšie peniaze. Regent nemá čo rozhadzovať, preto dúfa, že jeho návrh na to trápne prímerie odignorujeme a on vyhrážku naplní. Otec, hádam mu na to neskočíš? Či?“
„Takže ty si nemyslíš, že sú to jalové hrozby?“
„Žiaľ, nie! Na pevnine Napoleon vyzabíjal veľa Angličanov. Regentovi poradcovia vyhlásili, že ak sa šľachta vraždí aj na ostrovoch, podkopáva to morálku národa. Princ robí všetko, aby tento názor presadil. Ak sa mu vzoprieme, vytasí proti nám svoje kráľovské právomoci a šľachta aj duchovenstvo ho podporia.“
Thomas vzdychol a pozrel na manželku: „Kde je to tvoje dievčisko? Musíme jej oznámiť, že sa bude vydávať.“

Milan Buno, 4.10.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.