bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Bude mať toľko síl, aby všetkých zachránila?!

Ako vypátrať vraha, ak obete nemajú nič spoločné?
To je základná otázka už piatej knihy v mimoriadne populárnej sérii Angely Marsonsovej. Jej trilery s ústrednou postavou detektívky Kim Stonovej Tichý výkrik, Diabolské hry, Zmiznuté dievčatá a Hra na smrť zaznamenali vo svete fenomenálny úspech: predalo sa z nich vyše milióna výtlačkov. Angela je jednou z najčítanejších autoriek kriminálnych románov súčasnosti a jej knihy sa dlhodobo držia na popredných priečkach medzinárodných rebríčkov bestsellerov.

Teraz je tu novinka Krvavé stopy a fanúšikovia skvelej Kim sa majú na čo tešiť.

Mŕtva žena s jedinou čistou bodnou ranou do srdca pôsobí na prvý pohľad ako obeť nevydarenej lúpeže a zdá sa, že život starostlivej a bezúhonnej sociálnej pracovníčky tak vyhasol omylom. Detektívke Kim Stonovej však na prípade čosi nesedí.

Keď polícia nájde telo drogovo závislého dievčaťa s rovnakou bodnou ranou, Kim vytuší, že ide o prácu toho istého vraha. Okrem chladného a premysleného usmrtenia však medzi obeťami nenachádza nijakú súvislosť. Taký komplikovaný prípad ešte nemala. Počas zúfalého pátrania po zvrátenom páchateľovi odvádza Kiminu pozornosť doktorka Alexandra Thornová. Psychopatka, ktorú Kim v minulosti poslala za mreže, jej totiž pošle hrôzostrašný list. Alex je tentoraz odhodlaná udrieť na najzraniteľnejšie miesto a donúti Kim stretnúť sa so ženou, ktorá je zodpovedná za smrť jej malého brata.

Počet obetí narastá a Kim so svojím tímom postupne rozmotáva spleť záhad a krôčik po krôčiku sa dostáva k vrahovi. V smrteľnom nebezpečenstve sa nakoniec ocitá aj jedna osoba z jej radov, lenže tentoraz možno Kim nebude mať toľko sily, aby všetkých zachránila.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Krvavé stopy sú strhujúcim trilerom, ktorý nepustíte z rúk od prvej strany až po dramatický zvrat v závere. Jeden z najlepších krimitrilerov, aké ste za posledné obdobie čítali – a to vrátane TOP mien ako je James Patterson, Harlan Coben, Michael Connelly, či Jo Nesbo.
Ani piata kniha výnimočnej série nestráca dych, drží si latku kvality vysoko a Kim Stonovú si jednoducho musíte zamilovať.
V príbehu nie sú žiadne hluché miesta, Kim sa opäť stretáva so svojou nemesis doktorkou Alex, čo pridáva na napätí a nechýba ani typický Kimin humor. Niektoré svetové médiá označujú Angelu Marsonsovú za „jednu z najlepších krimi autoriek tohto desaťročia“.

Začítajte sa do novinky Krvavé stopy:

Prológ

Väznica Drake Hall – súčasnosť

Doktorka Alexandra Thornová sedela pri štvorcovom písacom stole medzi dvomi posteľami.
Kus ošúchaného nábytku si jednoducho prisvojila. Jej spoluväzenkyňa Cassie sotva vedela čítať a písať, takže provizórny stôl nepotrebovala.
Tá hlupaňa si raz do pravého rohu položila zopár kusov oblečenia. Stačil jeden Alexin pohľad a kôpka okamžite putovala na posteľ.
Alex sa posunula dopredu a pocítila, ako sa rozkývala pravá noha stoličky. Ten prekliaty lacný nábytok nestál za nič. Rovnako ako všetci ľudia naokolo.
Keby sedela vo svojej kancelárii v Hagley, nohy by mala zasunuté pod kvalitným mahagónovým skvostom a chrbát opretý o svetlohnedé operadlo prepychového kresla. Chodidlá by jej príjemne hladil hrubý plyšový koberec a pohľadom by sa kochala v drahých obrazoch a ostatnom luxuse, ktorý si zaslúžila. Tvrdo pracovala, aby ho dosiahla.
Všetko jej však vzali.
V ruke držala hárok linajkového papiera a guľôčkové pero, čo jej pridelili. Papier bol taký tenký, že pri písaní by doň zrejme spravila aj dieru, keby silnejšie pritlačila.
Otočená k holej bielej stene sa presviedčala, že je v nejakej jednoduchej ubytovni alebo lacnej hotelovej izbe. Niežeby na také miesta niekedy chodila, no mala bohatú fantáziu. Pri vytváraní predstáv jej výdatne pomáhala vôňa lacného parfumu, zmiešaná s telesným pachom.
Preložila si nohu cez nohu. Nemala sa kam ponáhľať. Chcela vychutnať písanie listu pred sebou aj pomyslenie na účinok, aký bude mať.
Za zlom v svojom živote mohla viniť mnohých ľudí. Vybrala si však iba jednu osobu. Od posledného stretnutia na ňu neprestajne myslela.
Alex zúrila, že nikto nepochopil význam jej pokusov. Keby mala viac času, mohla sa významnými zisteniami pričiniť o zlepšenie mentálneho zdravia spoločnosti. Spravila jedinú chybu. Zvolila si nesprávne subjekty a tie ju sklamali.
Nepatrný hlas v hlave jej pripomenul, ako riskovala, keď sa pri dosahovaní cieľa rozptyľovala záujmom o istú kriminálnu inšpektorku.
Teraz však nastal čas na opätovné spojenie.
Zachvela sa vzrušením. Priložila pero na papier a napísala prvé dve slová. Bola presvedčená, že jej list všetko nenávratne zmení.
Drahá Kimmy…

 

1. kapitola

Kim Stonová začula za sebou kroky. Neotočila sa, iba zrýchlila krok v rytme tlkotu svojho srdca. Vzdialenosť nevedela odhadnúť. Ktosi kráčal zladený s jej chôdzou.
Zakopla.
Zastal.
Bežný chodec by pokračoval a prešiel okolo alebo zrýchlil, aby jej pomohol.
Tento nie.
Vzpriamila sa a šla ďalej. Kroky sa ozvali znovu, tentoraz bližšie. Neodvážila sa obrátiť.
Pohľadom rýchlo preskúmala okolie. O pol dvanástej v noci bolo v priemyselnej oblasti, kadiaľ chodila skratkou, málo ľudí.
Prechádzala hlbšie do centra a zvuk riedkej nedeľnej premávky slabol čoraz viac. Pouličné lampy nevrhali jej smerom už nijaké svetlo.
Po ľavej ruke mala rad malých budov nie väčších ako garáže. Ulička napravo, široká maximálne meter a pol, viedla k hlavnej ulici a spájala oceliarsku firmu a továreň na potraviny.
Kim zabočila do nej.
Kroky spravili to isté.
Znovu zrýchlila tempo a zabodla zrak do svetiel na konci. Beh neprichádzal do úvahy. S desaťcentimetrovými podpätkami by vyzerala ako batoľa, čo sa učí chodiť.
Kroky zrýchlili.
Takmer uprostred uličky opäť trochu pridala. V ušiach jej dunel pulz.
Kroky zastali. Vtom ju čiasi ruka schytila za krátke čierne vlasy a odhodila do steny.
„Čo do...?“
Zvyšok vety prerušil silný úder päsťou. Akoby jej vybuchla spodná pera.
Ruka jej zakryla ústa.
„Neopováž sa kričať, ty kurva, lebo ťa zabijem. Je to jasné?“
Kim chcela prikývnuť na znak súhlasu, no hlavu mala pritisnutú k stene. Hrboľaté tehly sa jej zarezávali do lebky.
Útočník sa pozrel doprava, potom doľava a nakoniec znovu na ňu. Usmial sa. „Aj tak ťa tu nikto nezačuje.“
Kim odhadovala jeho výšku na meter osemdesiat, teda asi o päť centimetrov viac, než merala ona.
Skúsila kopnúť nohou dopredu, no chlap ju celým telom pritlačil k stene. Erekcia mu napla nohavice a Kim ju pocítila na bruchu.
Potlačila nutkanie na vracanie a usilovala sa uvoľniť si ruky. Útočník sa zasmial a pritisol ju ešte silnejšie. Pri váhe jeho tela nemali jej ruky ani nohy nijakú šancu.
Po náraze do sánky sa jej na chvíľu zahmlilo pred očami.
Potriasla hlavou a zahľadela sa asi do dvadsaťpäťročnej tváre s víťazným, pobaveným výrazom.
„Počuj, drahá, trochu sa zabavíme.“
„Prosím... prosím, nerobte to.“
„Och, no tak. Vy štetky ste všetky rovnaké. Vieš, že to chceš.“
Naklonil sa a oblizol jej bočnú stranu krku. Z dotyku jeho jazyka jej prišlo zle. Vzpierala sa. Mladík sa zasmial a oblizol ju znovu. Tentoraz pridal aj zahryznutie do pokožky pod uchom.
„Áno. To sa ti páči, však, ty cundra?“
Skúsila sa aspoň trochu pohnúť, no uväznil ju medzi svojím telom a múrom. Pravou rukou si siahol na zips.
„Zlatko, dnes máš šťastnú noc.“
Presne na tie slová čakala.
Tresla ho hlavou rovno do nosa. Krv vystrekla takmer okamžite. Využila moment prekvapenia, kopla ho do rozkroku a zdrapila za pravé zápästie. Krútila ním, až kým nezačula puknutie. Útočník zvrieskol od bolesti a klesol na zem. Voľnou rukou si striedavo držal slabiny a nos.
Z oboch koncov uličky zaduneli po dva páry čižiem. Bryant a Richards dorazili ako prví, Dawson s Barnesom tesne za nimi.
„Vďaka, že ste tu, chlapci,“ privítala ich Kim a Dawson zaistil útočníkovi nohy.
„Si v poriadku, šéfka?“ spýtal sa Bryant.
Kim prikývla a otočila sa k Richardsovi, ktorý držal v rukách malú lekárničku.
„Utri mi krk,“ prikázala. Iba pre prípad, že by chlapík nebol ochotný spolupracovať. Jeho sliny mala na pokožke, a teda patrili jej.
Richards vytiahol vatovú tyčinku a prešiel ňou po mieste, na ktoré ukazovala Kim. Potom si všimol jej peru. „Pozriem sa ti na to.“
Otočila hlavu a utrela si krv do rukáva.
Potom sa sklonila k smradovi, ktorý mal v posledných troch mesiacoch na svedomí sedem znásilnení. Na šiestich obetiach sa nenašli nijaké fyzické stopy, no pri siedmej ho nestihol vytiahnuť a zanechal DNA, ktorá im výrazne pomohla pri pátraní.
Poslednú vetu so šťastnou nocou použil pri každej obeti a presne na ňu Kim čakala. Vtedy mohla konať.
V očiach mal utrpenie a čistú nenávisť. Kim sa naňho na oplátku usmiala.
„Zdá sa, že mám naozaj šťastnú noc, kamoško. Niekto ťa mal poučiť, že vyťahovanie nie je bezpečná metóda.“
Dawson a Richards prekryli smiech predstieraným kašľaním.
Mladík mal zviazané členky, a keď mu chceli spútať aj zápästia, vykríkol od bolesti.
Kim s úsmevom vykročila preč. Svoju prácu tu skončila.

 

2. kapitola

Štyri stoly v zasadacej miestnosti v halesowenskom oddelení kriminálneho vyšetrovania boli plné obalov od burgerov. Kim kúpila jedlo cestou zo zásahu.
Iba Dawson ešte stále jedol. Nejaký dezert z mliečnej zmrzliny. Plastovou lyžičkou vyškrabával téglik, až kým sa neuspokojil, že nad ním zvíťazil.
„Vďaka, šéfka,“ ozval sa.
„Má každý najnovšie detaily?“ spýtala sa Kim. Tri hlavy prikývli. Podrobnosti o prípade mali v zošitoch.
„Ak si konečne hotový, Kev, utri tabuľu a pusť sa do práce.“
„Počkať! Prečo on?“ namietol Bryant.
„Pretože bol pri mne v uličke prvý,“ odvetila Kim a hodila Dawsonovi kotúč papierových utierok.
Hoci bolo už po polnoci, Kim trvala na tom, aby sa všetci vrátili na stanicu. Po takom napätí nebolo dobré ísť rovno domov. V krvi mali stále veľa adrenalínu a vzrušenia. Potrebovali oddychovú fázu, aby sa im hodnoty vrátili do normálu.
Fungovalo to ako dekompresia.
Prípad uzavreli a sedem obetí sexuálneho násilníka bude lepšie spať s vedomím, že páchateľ už nebehá po slobode.
Dawson odtrhol dve utierky a pustil sa do čistenia tabule. Bol to ich pravidelný rituál na konci každého prípadu. Vymazávali ho. Vychutnávali to potešenie. Každý ťah po tabuli naznačoval, že ďalší špinavec je mimo obehu. Kim sa páčila symbolika ich zvyku.
Na druhý deň ich čakalo dokončovanie hlásení a výsluch. Dnes si však mohli užívať výsledky svojej práce.
Postavila sa od prázdneho stola a začala zbierať obaly z jedla. Bryant pôsobivo zívol práve vo chvíli, keď Kim zazvonil mobil.
Na displeji zazrela Woodyho číslo, a tak vyšla zo zasadačky do slabo osvetlenej centrály.
„Pane?“ ohlásila sa.
„Žiadal som vás o aktuálne informácie hneď po skončení operácie, Stonová.“
„Práve som sa vám chystala zavolať,“ zaškerila sa. „Martin Copson je vo väzbe a...“
„To viem, Stonová. Už som hovoril so seržantom, ktorý ho prevzal. Nemám celú noc, aby som čakal na váš telefonát.“
Kim sa zamračila. Ak už všetko vedel, prečo ju ešte otravoval?
„Jack mi okrem iného povedal, že máte pekne zmaľovanú tvár.“
Kim zavrčala. Prekliaty Jack na vrátnici. Tušila, čo príde.
V duchu sa pripravovala na kritiku.
„Myslel som si, že sme sa dohodli. Stacey mala hrať návnadu spolu s vami a ostatní vás mali kryť.“
„Naozaj sme sa tak dohodli, pane?“ zareagovala nevinným tónom.
„Nehrajte sa na sprostú, Stonová. Veľmi dobre viete, že áno.“ Hlasno si vzdychol. „Je policajtka rovnako ako vy a je mladá. Musíte jej dovoliť, aby robila svoju prácu.“
„Samozrejme, pane,“ bránila sa. „Bolo to iba malé nedorozumenie.“
Telefón stíchol a Kim sa ani nesnažila prerušiť Woodyho mlčanie. Bez slova chodila hore-dolu po tmavej miestnosti. Ak jej šéf čo i len na minútu veril, že by nechala svoju dvadsaťtriročnú kolegyňu zvádzať brutálneho sexuálneho násilníka, nepoznal ju až tak dobre, ako si myslel. 
Pôvodne dúfala, že sa vyhne výčitkám. Hlavný kriminálny inšpektor mal síce práve dovolenku, no pred odchodom na výlet s vnučkou si nevedel odpustiť poslednú telefonickú kontrolu. Kim rátala s tým, že po jeho návrate bude už všetko minulosť.
„Rozoberieme to, keď sa vrátim.“
Možno predsa len nie.
„Potrebujete niečo, kým budete preč, pane? Nemám prísť poliať mačku alebo vypustiť von kvety?“ ponúkla veľkoryso.
„Och, Stonová. Zo všetkých ľudí ste tá posledná osoba, ktorej by som dal čosi poliať alebo nakŕmiť. Vďaka za ponuku, ale moja upratovačka má všetko pod kontrolou. Nezabudnite počas mojej neprítomnosti každý deň informovať náčelníka.“
„Áno, pane,“ odvetila s prevrátenými očami.
„Počul som, ako ste prevrátili oči, Stonová,“ ozvalo sa zo slúchadla. „Kým budem preč, môžete sa, ehm... zblížiť.“
Kim otvorila ústa, aby mu na to čosi odsekla, no Woody medzitým so zachechtaním zavesil.
Vzdychla si a zamierila naspäť do kancelárie. Po niekoľkých krokoch však zastala.
„Fakt, Stace. Mala si vidieť šéfku na tých vysokých podpätkoch. Celkom...“
„Čo, Kev?“ prerušila ho Kim odo dvier a oprela sa o zárubňu.
„Prosím, pokračuj,“ dodala.
Dawson pokrútil hlavou. „Radšej nie. Už som skončil. Ani si nepamätám, čo som chcel povedať.“
Bryant ju poznal najlepšie, preto potláčal úsmev.
Kim si prekrížila ruky. „Naozaj? Bryant, hoď Kevovi tie topánky.“
Bryant siahol za seba.
Kim naklonila hlavu. „Stacey je skôr vizuálny typ. Určite by ocenila ukážku.“
Dawson striedavo hľadel na Kim a na topánky. „Nechceš predsa, aby som...?“
„Ty si začal,“ odvetila Kim.
Pohľadom hľadal podporu u kolegov. Stacey zdvihla jedno obočie, Bryant sa oprel dozadu na stoličke.
„Dopekla s vami,“ zavrčal Dawson a vyzul si topánky aj s ponožkami.
Natlačil si chodidlá do lodičiek a opieral sa pritom o kartotéku, aby udržal rovnováhu.
„Auu, doriti,“ zahrešil, keď sa pokúsil spraviť krok bez držania.
Vyzeral ako niekto, kto sa učí korčuľovať a bojí sa pustiť partnera.
„Dám ti päť babiek, ak prejdeš až sem,“ vyhlásil Bryant a vytiahol bankovku z vrecka.
Dawson sa usmial. „Ha-ha! Za päť libier od teba v nich budem chodiť aj celý deň.“
Položil jednu nohu pred druhú, no v tej chvíli sa zapotácal a už letel.
Kim mala pocit, akoby práve vystúpil z nejakého nevydareného hororu. Ruky mal natiahnuté pred sebou buď na udržanie rovnováhy, alebo zabrzdenie pádu.
Narazil do Bryantovho stola, našťastie, stihol pritom vystrčiť dlaň.
„Buďme féroví,“ zamrmlal Bryant a plesol mu bankovku do ruky.
Dawson sa prosebne zahľadel na Kim.
„Vyzuj ich,“ povedala s úsmevom.
„Dočerta, práve sa mi začal páčiť,“ podotkla Stacey.
Dawson podal Kim topánky. „Vážne, šéfka, klobúk dolu.“
Hodila lodičky pod stôl. „Dobre, vážení, je načase, aby sme to...“
Prerušilo ju zvonenie telefónu na stole. Schytila ho so zvrašteným čelom.
„Stonová,“ ohlásila sa stručne.
Počúvala hlas na druhej strane a cítila, že sa mračí ešte väčšmi.
„Dobre, rozumiem,“ odvetila a zavesila.
Hlboko si vzdychla.
„Tú poslednú vetu zmažte, teda aspoň jeden z vás. Môžete žrebovať. Z riadiacej miestnosti nám práve pridelili telo.“

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.