Bože. Ona je stále Nepobozkaná!

Nepobozkaná.
Príbeh o láske a bozkoch. O romantike a človeku, ktorý vo vás dokáže zapáliť oheň. Ktorý dokáže narušiť váš nudný stereotyp...

Dominika má sladkých šestnásť a na krku... nič. Na obzore žiaden frajer, žiadne rande a už by bodol aj prvý bozk. Veď je posledná „nepobozkaná“ druháčka!
No potom sa zčista-jasna zjaví na obzore Šarkan. Sexy štvrták, s ktorým musí nasilu stráviť nácvik na jeho stužkovú a dobrovoľne chodí k nemu na kurz sebaobrany. Šarkan jej úplne poblázni hlavu, no Domča si nie je istá, či práve tento chalan s krásnymi očami a nevyspytateľnou povahou jej má strhnúť nálepku „nepobozkanej“.
Dominika chce naozaj zažiť nezabudnuteľné prvé rande, prvé bozky a kolotoč neopakovateľných zážitkov.
Bude Šarkan ten pravý?

Nepobozkaná je príbeh, pri ktorom si možno zaspomínate na svoje tínedžerské, zaláskované obdobie. Keď ste mali –teen a mysleli ste si, že tie vaše problémy sú najväčšie na svete. A nikto iný také nemá :)

Začítajte sa do knihy Nepobozkaná:

Čestne vyhlasujem a bez hanby priznávam, že ja Dominika Botková, nemám na chalanov šťastie. A pritom by som tak veľmi chcela mať frajera. Mal by hnedé oči a super postavu. Alebo aj nie. Hlavne, aby som sa do neho zaľúbila až po uši a on by mi city opätoval. Žalúdok by mi robil bláznivé kotrmelce, vždy keď by som ho zbadala, potili by sa mi dlane a srdce by mi išlo preraziť rebrá od toľkého vzrušenia. Proste by som bola do neho nenapraviteľne buchnutá a on by netúžil po inom, len ma bozkávať.
No nik taký nie je. Nik, kto by stál o nudnú, nezaujímavú Domču, ktorá dokonale splýva so sivým priemerom. Aj preto som si istá, že mi je súdené nikdy neprežiť krásnu a úplne bláznivú tínedžerskú lásku, o akej snívam už roky.
Lena, moja najlepšia kamoška, vraví, aby som vyčkala času, a keď pri tej jej rade iba prevrátim oči a nešťastne utrúsim, že už čakať nechcem, veď mám šestnásť, celých šestnááásť, prepána, tak len skonštatuje, že som ťapa, lebo na lásku, tú pravú, treba čakať a mala by som to konečne pochopiť. Jej sa to hovorí, ona má Kamila a Kamil je z nej celý hotový. Zniesol by jej aj modré z neba, ak by ho o to požiadala, takže je jasné, že nič nevie o tom, aké zúfalé je byť sama a čakať na deň, keď aj mňa konečne niekto zovrie v náručí a obsype ma bozkami. Často si predstavujem, ako ku mne môj vysnívaný pristúpi, venuje mi hlboký pohľad, šepne mi, že zo mňa totálne šalie, a potom sa perami dotkne mojich.
„Domči, chutíš ako jahodová žuvačka,“ zavzdychá pomedzi bozky. „Milujem jahodové žuvačky.“
A ja sa v tej chvíli v duchu zaprisahám, že po inom lesku na pery už nikdy nesiahnem.
Ach! Len keby tá láska

Keď tak nad tým uvažujem, vlastne som nemala ešte ani poriadne rande. Raz ma zavolal Mišo z vedľajšej triedy do kina, ale myslím si, že sa hanbil ešte viac ako ja. A asi sa to ako rande ani nepočíta. Celý čas do seba pchal pukance, aby nemusel nič hovoriť, občas sa na mňa nenápadne pozrel a nervózne si podupkával nohou až do skončenia záverečných titulkov. Mala som nutkanie položiť mu na stehno ruku a zastaviť ho, no obávala som sa, že by si to mohol zle vysvetliť.
A tak sme sedeli v sále, dokiaľ sa priestor okolo nás úplne nevyprázdnil, on aj naďalej trepal tou svojou nohou, ako keby dostal trasľavú chorobu na P, a ja som dúfala, že sa konečne rozhýbe a urobí niečo, čím ma prekvapí. A nakoniec aj urobil.
Vstal a rýchlo sa pratal preč. Ani sa len nespýtal, či si to nezopakujeme. Aspoň zo slušnosti mohol, cítila by som sa menej zle. Najprv sa trochu hlúpo usmial, povedal, že sa musí ponáhľať za kamošmi, nahol sa, na líce mi vlepil uslintaný bozk, utrel si ústa, ako keby som mala lepru či čo, a rýchlym krokom zmizol preč.
Bolo to trápne. A ako! Zostala som tam sedieť celkom sama a pripadala si ako najnechcenejšia a najodpudivejšia baba pod slnkom. Ešte aj dievčina z kina, čo čakala pri dverách, kým vypadnem a ona bude môcť za mnou zavrieť sálu, mi venovala pohľad plný pochopenia. Zahanbene som vykrivila kútiky úst do úškrnu a pokúšala sa tváriť, že je všetko v poriadku, že je všetko presne také, aké má byť, a ja som práve nezažila totálne poníženie.
Najhlúpejšie na tom celom však bolo moje stretnutie s Mišom na druhý deň v škole. Keď ma zbadal na chodbe, sklopil oči, zhrbil sa a zdalo sa, že by sa dal radšej zožrať krokodílom, než
sa na mňa znova pozrieť.
Presne vtedy sa rozplynula moja posledná nádej a ja som si povedala, že by som sa mala zmieriť s údelom nechcenej. Odvtedy som sa začala viac venovať škole, svoju myseľ čo najintenzívnejšie zamestnávam učením a prípravou na jednotlivé predmety a tie besné návaly hormónov, čo mi lomcujú telom, sa snažím ignorovať.
Len občas ma prepadne úzkosť. Ako aj teraz, keď pozerám na Lenu a Kamila, ako sa k sebe majú. Ako sa cukrujú, ako si ju on pritíska a pozerá na ňu očami plnými nehy. Potajme ich pozorujem z opačného konca stola a umáram sa vo vlastnej trpkosti.
Aj napriek všetkému odhodlaniu nemyslieť na opačné pohlavie si opäť raz uvedomujem, ako veľmi chcem aj ja frajera.
Našťastie po chvíli prichádza Nika, moja spolužiačka, moja záchrankyňa v krízovej situácii číslo jeden. Nechávame Lenu a Kamila osamote a spolu sa strácame na parkete v dave tancujúcich tiel.
Je sobota večer a my ho ako obvykle trávime v Diere, v disko klube na okraji mesta. Už si ani neviem predstaviť, že by som práve teraz nebola tu, tieto sobotné tancovačky už totiž neodmysliteľne patria k stereotypu môjho života. Cez týždeň škola, v sobotu večer Diera a nedeľa zabitá leňošením a pomáhaním mame v kuchyni.
To je môj život. Čistá nuda. Čistá depka bez trochy vzrušenia.