bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Börjlindovci prichádzajú so 4.knihou

Severská krimi séria Tom Stilton & Olivia Rönningová pokračuje štvrtou knihou. Už prvá vyvolala obrovskú pozornosť po celom svete a práva na vydanie kúpili dávno pred vydaním v dvadsiatich krajinách. Mimochodom, Cilla a Rolf Börjlindovci patria medzi najskúsenejších švédskych scenáristov. Z ich dielne pochádzajú televízne detektívne seriály Hroby a Vraždy, ktoré ocenili diváci aj kritika. Sú autormi scenárov k vyše dvadsiatke filmov o vyšetrovateľovi Martinovi Beckovi.
 

No vás určite zaujíma najmä novinka Stále vládne mráz, v ktorej si Cilla a Rolf udržiavajú vysoký štandard. Charizmatické postavy, príbehy plné sociálnych konfliktov, napínavé zápletky a majstrovsky naservírované prekvapenia, ktoré vás stále držia v strehu.

Jednej noci bezdomovkyňa Muriel ­natrafí v centre Štokholmu na plačúce dievčatko. Volá sa Folami, a podobne ako veľa iných detí, aj ona sem prišla na vlastnú päsť, úplne sama. Muriel ju odvedie na miesto, kde sama prechodne býva. Po nebezpečnom incidente sa tam však už neodvážia zostať, preto Muriel požiada o pomoc bývalého policajta a bezdomovca Toma Stiltona.

V Smålande našli zahrabané telo zavraždeného chlapca. Komisárka Mette Olsäterová a jej tím posilnený mladou vyšetrovateľkou Oliviou Rönningovou sa rýchlo presunú na miesto hrozného nálezu, aby čím skôr vyriešili obludnú vraždu. Neďaleko nachádzajú dýku s nápisom, ktorý naznačuje, že chlapec sa stal obeťou rumunskej zločineckej organizácie.

Stilton ponúka pomoc pri vyšetrovaní. Spolu s Oliviou ho vyšlú do Bukurešti, aby zistili čo najviac o chlapcovi aj možnom vrahovi. Keď sa začnú vypytovať a zbierať informácie, prídu na šokujúcu stopu – a sami sa ocitnú v ohrození ­života.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Nové severské krimi Stále vládne mráz je opäť vynikajúco podaná aktuálna téma vzrušujúcim spôsobom. Problém utečencov, nezákonný obchod s orgánmi, deti... Börjlindovci rozohrali niekoľko paralelných príbehov, ktoré šikovne pospájajú až po logický záver.

Začítajte sa do novinky Stále vládne mráz:

Minule stála blízko a na biele plátenné nohavice jej vystreklo trochu krvi, preto sa dnes večer stiahla do úzadia. Vzduch okolo nej napĺňali vône neznámych rastlín a korenia, ale aj iné pachy, vlastne zápach krvi, terpentínu, cigaretového dymu a kyslastého potu. No už si na to zvykla. Lokál bol nabitý na prasknutie a jediné vetranie zabezpečovali úzke dvierka vedúce do uličky, tie však zostali zatvorené. Do miestnosti sa natlačilo najmenej päťdesiat ľudí. Obstali arénu a šírili svojský pach. Nečudo, že vzduch akoby oťažel.
Iba z nej sa šírila svieža vôňa prírodného mydla.
Muži v miestnosti, lebo okrem nej tam boli samí chlapi, boli oblečení takmer rovnako. Špinavé nohavice a tenké biele košele, na krkoch dvoch či troch starších mužov svietili červeno-modré šály. Viacerí mali na hlave biele klobúky s úzkou strieškou, podaktorí držali v ruke fľašu a popíjali. Hnedú domácu pálenku. Zo dva razy už zdvorilo odmietla ponuku na pár hltov, s ktorou sa na ňu obracali muži okolo nej. Zakaždým na ňu žmurkli a vyčarovali úsmev, pri ktorom odhalili preriedené zuboradie.
A potom si sami dožičili poriadny hlt.
Trochu sa vystrela, hoci bola vyššia než väčšina osadenstva v lokáli, takže na špičkách pohodlne dovidela dopredu. Pozerala sa na prvého kohúta. Podľa rukou napísanej ceduľky, čo nad hlavu zdvihol jeho majiteľ, sa volal Black Killer. Bol to veľký čierny kohút s hrdým hrebienkom a niekoľkými silnými červenými pierkami na krídlach. Vypustili ho do okrúhlej arény. Jeho nástup sprevádzala kakofónia hlasov v jazyku, čo sa naučila rozoznávať. Znela tam tagalčina, ale aj spevavé zvuky cebuánčiny a nárečia bikol.
Teraz do arény vpustili druhého kohúta. Red Alerta. Rovnako mocného a pyšného, ako bol prvý, rovnako krásne sfarbeného a bojovne naladeného. V žltom svetle sa mu zaleskli dlhé ostrohy. Bankovky v rukách chlapov pri aréne rýchlo menili majiteľa. Aj dnes v noci budú niekoľkí ľudia menej chudobní, väčšina však utopí žiaľ v hnedej pálenke.
Stavila na Red Alerta.
Bol to omyl.
Kohúty niekoľko sekúnd krúžili okolo seba, dodržiavali odstup, šušorili perie, aby zapôsobili či zastrašili protivníka, a odrazu zaútočili. Obaja naraz. Potom sa už nedalo rozoznať, ktorý je ktorý. Po aréne sa prevaľoval mrak kohútích pier, zobákov, ostrôh a hrebeňov. Vo vzduchu lietalo vyšklbané perie, šíril sa pach krvi a publikum hulákalo.
A potom sa to skončilo.
Red Alert ležal na chrbte vedľa nízkej drevenej obruby okolo arény, doďobané kohútie telo sa triaslo, krvácalo a jedna noha kŕčovito hrabala. Lokál sa naplnil jačaním, z ktorého sa nedalo rozumieť, čo sú výkriky radosti a čo nadávky. Iba tváre gániacich mužov prezrádzali, na koho stavili.
Keď z malej arény odstránili víťaza aj porazeného a zakrvavenú podlahu zasypali slamou, prišiel čas na druhý zápas. Ten ju však už nezaujímal. Prišla si staviť na Red Alerta, ale ten prehral.
Vyšmykla sa úzkymi dverami a zastala v tme. Pred ňou ležala úzka zablatená ulička, čo ústila do väčšej, vedúcej dolu k Muelle Pier i Puerto Galera, k jednému z množstva členitých pobrežných zákutí ostrova Mindoro. Vytiahla si škatuľku cigariet a zapaľovač.
„Cosmina.“
Otočila sa. Z dverí vychádzal zjazvený, dohneda opálený muž v bielom klobúku. V ruke držal mŕtveho kohúta. Patril jemu. Muž sa volal Ferdinand a patril k tým pár ľuďom, s ktorými sa tu stihla zoznámiť. Práve preto stavila na jeho kohúta.
„Pôjdeš sa so mnou najesť?“ opýtal sa.
Cosmina už vedela, že toto pozvanie je pre ňu česť. Mŕtveho kohúta vždy uvarili a zjedli, no na večeru pozývali iba vybraných hostí. V týchto končinách to nazývali jedlo porazených. No ona nerada jedávala neskoro večer. A už vôbec nie zviera, ktoré pred chvíľou roztrhalo iné zviera.
„Vďaka, Ferdinand, ale už musím ísť. Pozdravuj odo mňa rodinu.“
Ferdinand sa mierne uklonil a pozrel sa na Cosminu. Vysoká tmavovláska bola veľmi pekná, potvrdila to aj jeho manželka a on s ňou súhlasil.
„Mrzí ma, že Red Alert prehral,“ povedal.
„Aj mňa. Bol to parádny kohút. Tvoja strata je väčšia než moja.“
Ferdinand sa znova mierne uklonil a veľmi pomaly vykročil do tmy. Hľadela za ním, na jeho ohnutý chrbát a mŕtveho kohúta, čo mu ovísal z ruky. Nemala som to pozvanie prijať? prebleslo jej mysľou. Už len kvôli nemu. Zapálila si a vykročila opačným smerom, kde zaparkovala svoju trojkolesovú motorku. Do uličky zavial vietor od mora a aspoň trochu ochladil rozhorúčený vzduch. Tenká modrá blúzka sa jej lepila na telo, lebo vlhkosť a dusné teplo boli úmorné ešte aj v noci.
Kohútie zápasy? Vedela, že sú vlastne nedovolené, teda oficiálne, no úrady ich nezakazovali z jediného prozaického dôvodu – v zastrčených uličkách Puerto Galera neexistovali nijaké úradné osoby. Rozhodne nie v noci. V takomto čase sa úradné osoby držali doma, spali v náručí vlastných či cudzích žien. A to vedeli všetci. Preto sa pár nocí v mesiaci využívalo na zápasy.
Ako napríklad dnes.
Nasadla na trojkolku a naštartovala motor. Do tohto dopravného prostriedku sa priam zaľúbila. Zo všetkých strán bol otvorený, hore mal plátennú striešku, ktorá ju chránila pred dažďom, čo sa tu spúšťal aj niekoľkokrát za deň. Pri istej rýchlosti jazda pôsobila naozaj osviežujúco. Zaradila a práve zamierila k hlavnej ulici, keď sa z tmy pred ňou vynoril muž.
„Ahoj! Neodviezli by ste ma?“
Cosmine bolo jasné, že to nie je nikto z okolia. Dokonca to nebol ani Filipínec. Tento chlap bol prinajmenej taký vysoký ako ona, nakrátko vystrihaný a oblečený v peknej sivej bunde.
„Kam?“
„Do nejakého otvoreného baru.“
Na sedadlo trojkolky sa pohodlne zmestili traja ľudia, takže na nedostatok miesta sa nemohla vyhovoriť. Akosi sa jej však nepozdávalo miesto, kde jej položil otázku, ani čas. Bola hlboká noc a prihovoril sa jej v slabo osvetlenej zastrčenej uličke. Kto by stopoval na takomto mieste? Potiahla si z cigarety a fľochla na muža, potom zaňho, či tam nestoja ďalší chlapi, ale nikoho nevidela. Vyfúkla dym a v blate nohou zahasila ohorok.
„Naskoč si.“
Muž nasadol do trojkolky a stiahol sa k bočnej opierke, takže medzi nimi nechal polmetrovú  medzeru. Bola mu za to vďačná. Vyrazila po uličke a pri hlavnej ceste zastavila. Prefrčalo po nej zopár pestrofarebných taxíkov.
„Do ktorého baru chceš ísť?“ opýtala sa. „Je ich dosť napravo aj naľavo.“
„Ktorý mi odporúčaš?“
Cosmina nepatrila k znalcom barov. A keď sa už večer niekam vybrala, spravidla sa rozhodla pre rovnaké miesto – podnik s barom a reštauráciou, čo ležal pri pobrežnej ceste asi kilometer od jej domu. Bolo to dobré miesto s dobrým personálom. Zriedkakedy sa tu zjavili ľudia z inej štvrte. Police boli zásobené alkoholom rovnako ako v lepších hotelových baroch bližšie pri pláži, ibaže výrazne lacnejším.
„Poznám pri ceste jeden dobrý bar,“ povedala. „Je to mojím smerom, teda na sever.“
„Okej.“
Cosmina vyšla na hlavnú cestu a pridala toľko plynu, koľko sa len dalo. Vietor od mora jej strapatil vlasy a chladil tvár. Po ceste premávalo iba málo áut a takmer nijakí cyklisti. Cestu mala iba pre seba. Len čo vyšli z centra, zmizlo aj pouličné osvetlenie a tmu pretínalo iba svetlo jej trojkolky. Z času na čas jej do dráhy vbehol pes a donútil ju brzdiť, ale na to si už zvykla. Tunajšia oblasť sa len tak hemžila túlavými psami a mačkami. Po ľavej strane sa tiahla pláž, trochu ďalej na mori sa mihali svetlá lodí, čo vyplávali na nočný rybolov. Okolo ohníkov na pláži sa črtali postavy a skupinky ľudí. Väčšina z nich tu aj bývala, medzi palmami neďaleko vody, pod provizórnymi plechovými strieškami či plachtami z nákladniakov. Napravo sa krčili pestrofarebné drevené domy. V tých žili majetnejší obyvatelia, ktorí na trhu vlastnili pult, kde predávali nočný úlovok rýb či ráno pozbieranú úrodu ovocia a zeleniny.
„Volám sa Cosmina,“ ozvala sa po štvrťhodine jazdy.
„René.“
„Odkiaľ si?“
„Z Amsterdamu.“
Holanďan?
„Ako dlho si tu? Teda v Puerto Galere?“
„Pár dní. Je tu hrozne vlhko.“
„To je.“
„Vraj je to dobré na pleť.“
Za celý čas, čo im trvala cesta do baru, si viac slov nepovedali.

Cosmina pribrzdila, odbočila z cesty k drevenému plotu a zastala. Bar stál rovno pod cestou, len pár metrov od pláže. V podstate to bol priestor ohradený plotom a so zastrešeným barovým pultom. Stolíky boli voľné. Cosmina si všimla, že muž pri pulte sa pozrel k ceste a zdvihol ruku na pozdrav. Volal sa Manny a patril ku Cosmininým tunajším priateľom. Majiteľ tohto baru. Cosmina vystúpila z trojkolky a opätovala Mannyho pozdrav.
„Ako to dopadlo?“ zakričal k nej Manny.
„Zomrel ten nesprávny kohút.“
Manny sa zasmial a vykročil k bráničke.  Cosmina sa pozrela na dlháňa vedľa seba.
„Ako vidíš, nie je to tu napchaté,“ usmiala sa naňho. „Nechcel si mať okolo seba viac ľudí?“
„Ani náhodou. Toto je skvelé. Musíš hneď odísť?“
V Cosmininom živote už nejestvovalo nijaké musíš. Žila a bývala sama a čas využívala, ako sa jej páčilo. Ak sa jej zachcelo, išla na trh, keď ju omrzel, vrátila sa domov. Preto odvetila:
„Nie. Pozývaš na drink?“
René sa usmial, prikývol a prvý vošiel bráničkou, ktorú im otvoril Manny.
„Vitajte,“ pozdravil ich. „Parádna bunda.“
René sa znova usmial a zadíval sa na Mannyho. Dopadal naňho lúč svetla z lampy nad vchodom a odhalil, že väčšiu časť ľavej strany tváre a úst má poznačenú jazvami po popálení. René sa odvrátil a pozrel sa na prázdne stoly.
„Rada sedím pri stene,“ ozvala sa Cosmina.
„Tam?“
René ukazoval na stôl vedľa dreveného plota. Manny už stál pri ňom a vyťahoval stoličku pre Cosminu. Len čo prijala ponúkané miesto, René sa usadil oproti nej. Delil ich nahrubo otesaný drevený stolík, na ktorom trónili soľnička, korenička a držiak na servítky. Manny zopár ráz treskol po stole utierkou, aby odohnal hmyz neznámeho pôvodu.
„Ako zvyčajne?“ opýtal sa Cosminy.
„Áno. A ty?“
Pozrela na Reného, ktorý si trochu vyhŕňal rukávy sivej bundy.  
„Čo si tu dávaš zvyčajne ty?“ opýtal sa.
„Neviem. Manny mi čosi namieša a vždy je to dobré. Ochutnáš?“
„Rád.“
Manny spokojne prikývol, usmial sa, ale ďalej postával pri stole. Cosmina sa opýtala:
„Čo je?“
„Iba že sa teším hosťom. Prázdny stôl neporodí dieťa, to mi vždy hovorievala mama...“
„Manny, tie drinky...“
Manny sa uklonil a odišiel. Cosmina sa usmiala na Reného.
„On to tu vlastní. Je to veľmi milý človek, šľachetný. Žiaľ, trochu priveľmi rád reční so svojimi hosťami.“
„Mne to neprekáža, tak si človek aspoň vypočuje pár dobrých príbehov. Čo sa mu stalo na tvári?“
„Tak o ten príbeh by som ho nerada pripravila.“
René sa zasmial a dovyhŕňal si rukávy. Cosmina si všimla, že to robí veľmi starostlivo. Odrazu sa jej pozdávalo, že sa opäť môže zhovárať s niekým zo západného sveta.
Navyše s naozaj atraktívnym chlapíkom.
„Tak čo vlastne robíš v Puerto Galere?“ opýtala sa.
„To je na dlhé rozprávanie.“
„Ani ma to neprekvapuje, tu to už tak chodí.“
Všimla si, ako ju René pozoruje, akoby čosi zvažoval.
Do baru prenikol špľachot morských vĺn, v tme vyhrávali cikády, na pozadí vrčal Mannyho mixér a do toho sa ozval René:
„Kedysi som bol hudobník, hrával som na ulici, potom ma čosi pochytilo a začal som študovať. Chcel som byť chirurgom.“
Cosmine sa rozžiarili oči.
„Chirurgom?“
„Áno. Pár rokov ma to držalo, lenže... cítil som sa ako vo väzení. Ako v nejakom kláštore, kde sa môžeš stýkať iba s lekármi, rozprávať sa iba o operáciách, nanajvýš si zahrať golf... skrátka... obmedzovalo ma to a prestalo zaujímať, tak som z toho začarovaného kruhu vyskočil.“
„A opäť si sa stal muzikantom?“ opýtala sa s úsmevom.
„Nie. Začal som cestovať, zapĺňal som si biele miesta na súkromnej mape. Zrejme som si myslel, že kdesi ďaleko nájdem sám seba.“
„Nemal si rodinu?“
„Mal.“
Cosmina šibla pohľadom na Reného a prekvapil ju jeho výraz. Z ničoho nič sa medzi nimi zrodil zvláštny druh intimity, aký vzniká medzi ľuďmi, ktorých akoby pohltila ničota. Inkognito. Keď sú schopní komukoľvek povedať čokoľvek.
Uprostred úmornej horúčavy.
„Nech sa páči, panstvo!“
Manny sa vynoril pri stole s dvoma miešanými nápojmi na drevenom podnose a s jedálnym lístkom obaleným v plaste. Drinky položil pred hostí a podal im menu.
„Naša kuchyňa je otvorená dvadsaťštyri hodín denne,“ pochválil sa. „Po drinku by som vám odporúčal jedlo dňa. Máme kaloňa, podávaného so sladkokyslou omáčkou a s grilovanou zeleninou. Je to delikatesa!“
Cosmina sa pozrela na Reného. Dnes už odmietla pochutnať si na mŕtvom kohútovi a mŕtvy netopier ju lákal ešte menej. Zdalo sa jej, že René je na tom rovnako.
„Mne postačí tento drink,“ povedal.
„Aj mne.“
Mannymu sa na tvári mihlo sklamanie, no rýchlo sa stratilo. Však po prvom drinku môže prísť druhý, potom ďalší a ďalší – a odrazu sa zjaví hlad! Veď noc je ešte mladá. Zahľadel sa na Cosminu. Kto je tento muž? Kde ho vyhrabala? Doteraz sem nikdy neprišla v sprievode chlapa. Žeby pochádzal z jej vlasti? Lebo že to je cudzinec, o tom nebolo pochýb. Žeby sa poznali z minulosti? Z domova? Hlavou mu vírili ďalšie zvedavé otázky, no zreteľne vnímal, že Cosmina teraz nechce byť vyrušovaná. Možno neskôr, keď sa jeden drink zmení na niekoľko pohárikov. Potom ho možno pozvú, aby si prisadol k stolu na kus reči, a požiadajú, aby im porozprával o svojej popálenej tvári. To býval vždy jeho najväčší tromf, keď sa pokúšal zblížiť s hosťami. Jeho tvár bola v tomto zmysle skutočne výhrou. No na to všetko príde čas až trochu neskôr.

Milan Buno, 7.12.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.