bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Boris Filan má Hodinu človečiny

Kto pozná Borisa Filana, vie, že píše tak, ako myslí a rozpráva. Chce sa s čitateľmi a poslucháčmi podeliť o to, čo vidí, čo číta, o  čom a ako rozmýšľa. „Vždy mi musia vo vydavateľstve knihu zobrať z rúk, lebo najradšej by som ju stále dopisoval o nové filanovky,“ dodáva s úsmevom.

Hodina človečiny s podtitulom 33 vybraných filanoviek je pokračovanie série Zabíjačka a iné rozkoše a Po vtákoch.
Sú to krátke poviedky, úvahy a fejtóny o tom, čo ho oslovilo, potešilo alebo nahnevalo. Teraz mu v hlave rozkvitli čudné úvahy o Ľudovítovi Štúrovi aj nádherné stretnutia vo vlakoch plných vášní a neuveriteľná história slovenských drotárov.

„Mnohé príbehy v knihe sú aperitívne a vyvolávajú podobné spomienky,“ tvrdí Boris Filan. „Červené sárí Indiry Gándhíovej a skokanská veža, na ktorej stojí Angela Merkelová. Legendárny nožiar Lasky a nebezpečné lásky môjho syna Mareka. Minule sme sa bavili s Veronou Šikulovou, že najväčšia odmena je, keď človeku skáču myšlienky ako ohnivé blchy. Vtedy je radosť písať tak, aby to pre vás bolo ako prázdniny u starej mamy - zábavné, vzrušujúce a pohodové.“

Knihu Hodina človečiny určite ocenia fanúšikovia Pálenice Borisa Filana, ktorí radi počúvajú príbehy o neuveriteľných ľudských osudoch.
Názov Hodina človečiny má niekoľko významov, jeden z nich odkazuje na skupinu Elán a ich album Hodina slovenčiny. Rovnomenná pesnička má spoločnú tému s úvodom novej knihy. Dotýka sa štúrovcov a ich odkazu ponad čas.

„Sám rád takéto texty čítam,“ priznáva Boris Filan. „Jeden mladý muž písal o rozhlasových Páleniciach diplomovú prácu. Nevedel si rady s definovaním žánru, a tak ho vynaliezavo nazval filanovky. Mne sa vždy žiadalo voľne sa pohybovať medzi zábavou, literatúrou, publicistikou a dokumentaristikou.“

Prečítajte si úryvok z knihy Hodina človečiny:

ŽMURKNUTIE SRDCOM

Pred rokmi sme sa presťahovali k prezidentskému palácu. Tam som našiel nový krčmový domov v pivárni Bernard pri Lýceu, nazývanej jednoducho Lýceum. Čapujú tam slušné české pivo, ktoré môj žalúdok celkom nemiluje, vypil som vždy dve a už som sa cítil plný až po krk.
Ale chodievajú tam moji blízki kamaráti, Rasťo Piško, Eugen Gindl, od istého času aj môj syn Oliver, ktorý sa stal v Prahe milovníkom dobrého pivečka U vystrelenýho oka. Ak Oliverovi Bernard chutí, tak je asi dobrý.
Kúsok od pivného Lýcea, hneď za rohom, je ešte jedno. Evanjelické. Dôstojná budova, ktorá má dve pamätné tabule. Na tých tabuliach sú mená mužov, ktorí sa takmer všetci volajú po dákej bratislavskej ulici. Palkovičova, Kolárska, Leškova.
Evanjelické lýceum s pamätnými tabulami je súborom troch objektov, budovy Nového evanjelického lýcea na Konventnej ulici c. 13, pamätnej tabule umiestnenej na jeho rohu s Lýcejnou ulicou a budovy Starého evanjelického lýcea na Konventnej ulici c. 15. Vyhlásené boli za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1961. Evanjelické lýceum zohralo významnú úlohu v rozvoji vzdelanosti v období Rakúsko-Uhorska, ako aj v rozvoji slovenskej kultúry.
Mám to naozaj za rohom. Narodil som sa na Podjavorinskej ulici, okolo Evanjelického lýcea sme chodili na Suché mýto a k prezidentskému palácu, vtedy Ústrednému domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda. Budova bola ošarpaná,  tabule  zájdené,  takmer nečitateľné. Vtedajšie zriadenie malo so štúrovcami problém, lebo škola bola cirkevná a väčšina našich dejateľov pôsobila ako kňazi. Mňa budova Evanjelického lýcea a tabule na nej lákali ako bratislavské a neskôr aj slovenské tajomstvo. Mal  som  ich v  archíve hlavy  tam, kde náhrobok bratislavského Robinsona Karola Jettinga. A aj nemecké a maďarské mená vytesané do mramorových náhrobkov honosných hrobiek na Ondrejskom cintoríne. My zápasíme o históriu, ktorú nemáme, a mnohými spôsobmi sa nehlásime k minulosti, ktorá by nám oprášila historické krídla.

Pokúšal  som  sa  nájsť  cestu  k  zabudnutým  zdrojom a spomenul som si, že som robil rozhovor s Katarínou Nádaskou, ktorá  je  etnologička a  vie o všetkom niečo a o niečom všetko. Poradila mi, že by som mohol skúsiť v knižnici Evanjelického lýcea. Pracuje tam rádová sestra, ktorá jej nedávno ochotne pomohla. Hneď po telefonáte som sa tam vybral, z domu to mám pár minút.
Po ceste okolo bývalej Astorky som sa opäť raz zbytočne rozhorčil nad tupou ľahostajnosťou, s akou sa správame k  tomu vzácnemu málu,  čo v Bratislave máme.
Za kedysi nádhernými obrovskými oknami boli nahádzané stavebné odpadky, sklá špinavé, múry počarbané.
Uprostred mesta, pár metrov od prezidentského paláca. Za rohom sexshop, dve útulné krčmičky a už som pri budovách Evanjelického lýcea, ktoré na tom nie sú oveľa lepšie ako Astorka. Konventná a Lýcejná, krivolaké ulice s dlažbou, po ktorej ešte dupotali kone. Nenápadne odstúpili od centra Bratislavy a udržujú si svoju nemajetnosť, čudnosť a nezávislosť. Kedysi dávno bol na kúpalisku Matador východ zo šatní priamo do bazéna. Bolo treba sa  zohnúť, zadržať dych a  vynorili  ste  sa v inom svete. Na Konventnej ulici presne cítim kde, na ktorom mieste sa prelínajú staré časy s novými, a vždy do nich vstupujem s očakávaním a úctou. Keby som nezabočil vpravo, ale išiel rovno, ocitol by som sa v zranenom dvore seminára. Výpadovka na most presekla budovu ako mečom a zostali obnažené múry, v ktorých každá tehla a každá skala by mohli byt zväzkom dejín našej minulosti. Pol domu objíma kúsok farskej záhradky so stenou porastenou viničom. Raz som si z neho kúsok odlomil, vložil som ho do pohára a o dva roky nám takmer odtrhol balkón. Bola v ňom sila náboženskej viery.

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.