Boj pokračuje | Padlý anjel Jim Heron a Závisť

Sedem smrteľných hriechov. Sedem duší, ktoré treba oslobodiť. Jim Heron má vojsť do života siedmim ľuďom. Ich duša bola otrávená siedmimi smrteľnými hriechmi a on ich má priviesť na stranu dobra. 

Začína sa Závisť, tretí diel série Pád anjelov obľúbenej americkej autorky J.R.Wardovej.

„Jim Heron, ty sa postaráš o spásu sveta.“

Syn sériového vraha, detektív Thomas „Veck“ DelVecchio ml., vyrastal v tieni zla. Teraz, na vražednom ostrí medzi občianskou povinnosťou a slepou odvetou, musí odčiniť otcove hriechy – a bojovať s vlastnými démonmi.

Dôstojníčku z oddelenia vnútorných záležitostí, Sophiu Reillyovú poveria monitorovaním Vecka. Jej záujem oňho však nie je len profesionálny, ale aj vzrušujúco osobný. Medzi Veckom a Sophiou existuje ešte jedno spojenie: Jim Heron, tajomný cudzinec, ktorý má priveľa odpovedí na tie najnebezpečnejšie otázky.

Keď sa Veck a Sophia pustia do konečného boja medzi dobrom a zlom, ich záchranca, padlý anjel, je to jediné, čo ich delí od večného zatratenia.

Závisť je po Chamtivosti a Žiadostivosti tretia časť série o padlom anjelovi a jeho boji s démonmi.

Objednajte si 3.diel série Závisť

J. R. Wardová je obľúbenou americkou autorkou paranormálnych romancí, ktoré časopisy New York Times a USA Today pravidelne zaraďujú medzi bestsellery.

Študovala históriu a históriu umenia so zameraním na obdobie stredoveku, potom prešla na právo. Po skončení štúdií pracovala dlhé roky v lekárskom centre v Bostone. V roku 2002 vyšiel jej prvý román Leaping Hearts a o pár rokov začala publikovať paranormálne romance v sérii Bratstvo čiernej dýky. Jej hrdinami sú prevažne „alfa samci“, tvrdí, arogantní a skúsení chlapi, zatiaľ čo jej hrdinky sú energické a silné osobnosti.

Začítajte sa do novinky Závisť:

1. KAPITOLA

Bol jarný temný aprílový večer. Detektív Thomas DelVecchio mladší práve zistil, že nočné mory môžu naozaj preskočiť z predstáv do reality.

            Preňho to, žiaľ, nebola nijaká novinka.

            Všade bola krv. V svite mesiaca bola lesklá a tmavočervená, akoby sa rozbila plechovka s farbou a neprirodzene postriekala nielen zem v lese, ale všetko navôkol okrem muža, ktorý rozrezaný nehybne ležal na hromade hnijúceho lístia.

            Veckovi pri nohách.

            Všetok ten červený humus nebol prvotriedna latexová farba do interiérov. Ani olejová farba na lišty. Ani poriadna exteriérová farba na stodoly. Nedal sa kúpiť v Home Depot ani v Lowe’s a nedal sa vyčistiť terpentínom alebo použiť v nejakom béčkovom filme.

            Toto bolo skutočné. A vytekalo to všade navôkol.

            Čo to urobil? Dobrý Bože...

            Strhol zo seba koženú bundu, zmotal ju do guče, kľakol si a pritlačil ju na mužov odhalený hrudník. Klokot sa miešal s Veckovými prudkými výdychmi, kým hľadel do očí, ktoré rýchlo potemnievali.

            „Zabil som ťa? Naozaj?“

            Bez odpovede. Hlasivky toho sviniara pravdepodobne viseli z nejakého konára.

            Doriti, doriti... Bolo to ako tej noci, čo zabili jeho mamu.

            Ibaže v tomto prípade naozaj niekoho rozrezal.

            S istotou vedel, že nasadol na motorku, prišiel sem, čakal v lese na to psychotické hovädo a celý čas si pritom hovoril, že podozrivého zaistí.

            Jeho dlaň hovorila pravdu. Korisť konečne dorazila a on mal v ruke nôž. Približoval sa ako tieň vo svojom zámerne čiernom oblečení.

            Motel Monroe bol odtiaľ asi iba pätnásť metrov, na druhej strane hustého krovia a borovíc. Tento spustnutý rad izieb osvetlený močovožltými bezpečnostnými svetlami bol na hodinu alebo jednu noc dôvodom, prečo sem on aj tento teraz už rozpáraný zabijak dnes večer prišli.

            Sérioví vrahovia si často od svojich obetí berú trofeje. Neschopní normálnych citových vzťahov s ľuďmi a s potrebou fyzických reprezentácií chvíľkovej moci, čo pri obetiach vychutnávali, vkladajú emócie do predmetov alebo pozostatkov ľudí, ktorých zavraždili.

            David Kroner predvčerom prišiel o svoju zbierku suvenírov. Vyrušili ho pri práci a okolie obsadila polícia.

            Bolo jasné, že sa vráti tam, kde to mal naposledy pod kontrolou. Bol to jediný spôsob, ako sa mohol dostať k tomu, čo kedysi mal.

            „Zavolal som sanitku,“ začul Veck vlastný hlas. Nebol si istý, s kým sa rozpráva.

            Preniesol pohľad a zaostril na poslednú motelovú izbu na konci radu, najbližšie k miestu, kde boli, a najďalej od recepcie. Na dverách a zárubni bola nalepená oficiálna pečať caldwellskej polície a okolo nej vo vetre hvižďala páska, ktorá označovala miesto zločinu. Medzi jedným a druhým žmurknutím uvidel to, čo on aj ostatní caldwellskí policajti predvčerom večer: ďalšiu mladú ženu, zabitú len pred chvíľou, z ktorej vrah práve odoberal kúsky na pamiatku.

            Ďalší klokot.

            Znova sa pozrel dole. Muž, ktorý pod ním krvácal na smrť, bol šľachovitý a útly. Obete Davida Kronera mali od šestnásť do dvadsaťštyri rokov, preto na túto prácu nepotreboval postavu vyhadzovača. Pieskovoplavé vlasy mu na temene redli. Pokožka, predtým bledá, teraz – aspoň tam, kde ju nepokrývala krv – sinavela.

            Veck načrel do svojich databáz v snahe spomenúť si, čo sa to, dopekla, práve stalo. Čakal a zdalo sa mu, že prešli dni. Vtom vzbudil jeho pozornosť praskot vetvičiek a zbadal Kronera, ako sa zakráda pomedzi borovice.

            Len čo ho zazrel, jeho ruka siahla po noži, telo sa prikrčilo a potom...        „Ty skurvený hajzel...“

            Bolesť hlavy bola náhla a prudká, akoby mu niekto vrazil klinec do predného laloka. Dvihol ruku, nachýlil sa vľavo a pomyslel si: super. Po príchode sanitky ho medici môžu liečiť na aneuryzmu.

            To ich aspoň trochu zabaví. Kým prídu, Kroner už bude tuhý.

            Hrozná bolesť sa zmiernila a Veck sa znova pokúsil rozpamätať. Ihneď však opäť pocítil následky bezvedomia. Pri ďalšom návale agónie, ktorá kvitla v jeho lebke ako jasnočervená kytica, zavrel oči a pomýšľal na vracanie. Zatiaľ čo mu v žalúdku prebiehala debata či grcať, alebo negrcať, usúdil, že je načase, aby bol k sebe úprimný. Aj keď mu v pamäti zívala obrovská diera, pravda bola, že sem naozaj prišiel zabiť tohto perverzného bastarda, ktorý podľa aktuálnych informácií za posledný rok zhanobil najmenej jedenásť mladých žien od Chicaga po Caldwell.

            Samozrejme, bolo to strašné, ale úplná amatérčina v porovnaní s Veckovým vlastným otcom, ktorý také niečo stihol v priebehu troch mesiacov. Thomas DelVecchio starší napísal knihu pre ľudí ako David Kroner.

            Práve pre túto rodovú líniu volal nielen záchranárom, ale aj svojmu partnerovi na oddelení vrážd..

            Aj keď si to veľmi nerád priznával, bol synom svojho otca. Zabil. Bodka. Fakt, že jeho obeťou bol násilnícky hajzel, bol len spoločensky akceptovaný filter na skutočnom obraze.

            V jadre veci nešlo o pomstu za tie mŕtve dievčatá.

            Vedel, že tento večer raz musí prísť. Ten tieň mal za chrbtom celý život, zvádzal ho a priťahoval k tejto scéne skazy. Dávalo zmysel, že si na nič nepamätá. Konečne prevládla jeho druhá polovica a neumožnila mu riadenie, pokým to násilie nezavŕšila. Dôkaz? Kdesi v podvedomí sa mu rozliehal maniakálny, spokojný rehot.

            Tak, ešte sa rýchlo raduj, pomyslel si. Nemal v úmysle zájsť v otcových šľapajach veľmi ďaleko.

            Z východu sa ozvali rýchlo silnejúce zvuky sirén.

            Evidentne nebol jediný, kto ich začul. Z jednej motelovej izby vytrielil muž a prebehol okolo kapoty desaťročnej šunky s obnaženou rámovou konštrukciou namiesto zadného boku karosérie. Trochu nemotorne vyťahoval kľúče, lebo si zároveň naťahoval nohavice.

            Ďalšia v tejto únikovej scéne bola drsne vyzerajúca žena, ktorá sa vsúkala do starej hondy civic a pritom si sťahovala minisukňu.

            Vďaka ich piskľavému odchodu zostalo parkovisko v čase príchodu sanitky pred kanceláriu recepcie prázdne.

            Záchranár vyskočil z auta a muž, ktorý bol zrejme manažérom motela, otvoril sklené dvere. Veck hlasno zahvízdal. „Tu je to!“

            Manažér očividne nemal záujem do niečoho sa zapliesť a znova sa schoval dovnútra. Záchranár sa však rozbehol k nemu a sanitka sa pohla na druhú stranu parkoviska. Priblížili sa k Veckovi, ale on bol už pokojný – úplne pokojný. Bol nedotknuteľný ako chladný, ďaleký mesiac, čo strážil atramentovočiernu noc.

            Doparoma aj s jeho temnou stránkou. Urobil to. A prinúti sa zaplatiť za to.

Dôstojníčka z oddelenia vnútorných záležitostí Sophia Reillyová šoférovala služobné vozidlo ako zmyslov zbavená a rútila sa po zanedbanej periférii Caldwellu. V plnej rýchlosti rezala zákruty cesty 149, no jej rýchlosť nemal na svedomí fakt, že išla na miesto trestného činu. Šoférovala rýchlo. Jedla rýchlo. Nenávidela čakanie v rade, čakanie na ľudí aj čakanie na informácie.

            Keby sa jej len predtým, ako dorazí k motelu Monroe, podarilo nezraziť jeleňa...

            Zazvonil jej mobil. Mala ho pri uchu, skôr ako stihol zazvoniť druhý raz. „Reillyová.“

            „Detektív de la Cruz.“

            „Zdravím. Hádajte, kam práve idem.“

            „Kto vám volal?“

            „Dispečing. Váš partner je na mojom zozname, a keď uprostred noci volá sanitku a posily a vraví, že nevie, čo sa stalo, zazvonia mi.“

            Žiaľ, bolo to niečo, čo jej začínalo byť príliš známe. Thomas DelVecchio mladší pracoval na vraždách len dva týždne a už pocítil závan možného suspendovania za udretie paparazza, ktorý sa snažil tajne odfotiť obeť.

            To však nebolo nič v porovnaní s touto šlamastikou.

            „Ako ste sa to dozvedeli?“ spýtala sa.

            „Zobudil ma.“

            „Ako znel?“

            „Budem úprimný.“

            „To vždy ste, detektív.“

            „Znel normálne. Sťažoval sa na bolesť hlavy a stratu pamäti. Povedal, že je tam veľa krvi a že si je stopercentne istý, že obeť je David Kroner.“

            Známy aj ako chorý sviniar, čo rozrezáva mladé dievčatá a sem-tam si z nich kúsok ponechá. Jeho posledné pracovné aktivity sa uskutočnili predvčerom večer v moteli a prerušili ich neznáme osoby. Po rozruchu Kroner utiekol cez záchodové okienko. Zanechal za sebou strašne rozbabrané telo a dodávku plnú nádob so vzorkami a inými predmetmi. Všetky ich v ústredí klasifikovali a porovnali s databázami v celej krajine.

            „Spýtali ste sa ho, či to urobil?“ Ako pracovníčka vnútorných záležitostí Reillyová vždy vyšetrovala prešľapy kolegov a hoci bola na svoju prácu hrdá, vôbec ju netešilo, že ľudia s jej náplňou práce majú čo robiť. Bolo by oveľa lepšie, keby všetci vrátane policajtov dodržiavali zákony a hrali podľa pravidiel.

            „Povedal, že nevie.“

            Výpadok pamäti pri páchaní vraždy? Nič nezvyčajné. Najmä ak šlo o zločin z vášne, ako napríklad keď vyšetrovateľ vrážd zlikviduje zvrhlého zabijaka. Pokiaľ išlo o ochranu obetí, Veck sa už zapísal ako horúca hlava. Ten muž bol brilantná, veľmi príťažlivá horúca hlava.

            Niežeby tá príťažlivosť bola vôbec nejako relevantná.

            Ani v najmenšom.

            „Aký je váš približný čas príchodu, detektív?“ spýtala sa.

            „Asi pätnásť minút.“

            „Ja som asi kilometer odtiaľ. Uvidíme sa tam.“

            „Rozumel som.“

            Odložila telefón do vnútorného vrecka kabáta a vzpriamila sa na sedadle. To, že člen zboru je možný podozrivý vo vyšetrovaní vraždy – a podľa toho, čo Veck povedal dispečingu, pravdepodobnosť, že Kroner prežije, je malá –, vytváralo všelijaké konflikty záujmov. Ľudia z vnútorných záležitostí poväčšine riešili korupciu, procedurálne priestupky a skúmali spôsobilosti na výkon pozície. Vo chvíľach ako táto boli sami členovia Veckovho oddelenia v nepohodlnej situácii, lebo mali vyhodnotiť, či jeden z nich spáchal, alebo nespáchal zločin.

            Podľa toho, ako to pôjde, možno bude musieť do toho zainteresovať nejaký externý výbor, aby rozhodol. Na to však bolo ešte priskoro.

            Na rozmýšľanie nad Veckovým otcom priskoro nebolo.

            Všetci vedeli, kto to je, a musela priznať, že keby tu nebol pokrvný vzťah, nešla by do toho s toľkou obozretnosťou a s obavou, že pomstiť sa môže hocaký DelVecchio.

            Thomas starší bol jeden z najznámejších sériových vrahov konca dvadsiateho storočia. Oficiálne ho obvinili a odsúdili za dvadsaťosem vrážd. Na svedomí ich mal ešte asi o tridsať viac – a to boli len tie, o ktorých vedeli orgány v štyroch štátoch. Existovala dobrá šanca, že sa s ním náležite nespájali desiatky nezvestných žien.

            Keby bol Veckov otec právnik, účtovník alebo učiteľ, asi by nemala také obavy. Pokiaľ išlo o sériových vrahov a ich synov, celá tá vec s jablkom, čo nepadá ďaleko od stromu, niesla neblahú predzvesť.

            Prešla cez nízky most a napravo sa zjavil motel Monroe. Odbočila k nemu a prešla popri recepcii a rade izieb až na vzdialený koniec parkoviska pri lese. Vystúpila s ruksakom plným nevyhnutných vecí, silno kýchla zo sladkastých výparov dieselu sanitky a vzápätí zacítila vôňu borovíc aj nezameniteľný štipľavý kovový pach čerstvej krvi.

            Záchranári postavili svoje vozidlo predkom k lesu a vo svetle reflektorov obaja pracovali na zakrvavenom tele muža bielej pleti. Obeť mala odstrihnuté alebo strhnuté oblečenie a pod ním množstvo živých rán, ktorých bolo priveľa na počítanie.

            To nemôže prežiť, pomyslela si.

            Vtom zbadala Vecka. Detektív z vrážd stál bokom s rukami prekríženými na prsiach, s nohami pevne na zemi a na tvári sa mu zračilo absolútne nič. Presne, ako povedal de la Cruz.

            Kriste, ten chlap by mohol pokojne stáť v rade na bagetu.

            Kráčala po kašovitej vrstve napadaného lístia a mäkkej zeminy a náhle ju premkla potreba zovrieť žalúdok. Ak však mala byť úprimná, nespôsobilo to len miesto činu, ale aj muž, kvôli ktorému prišla.

            Na kraji lesa si všimla zaparkovanú čiernu motorku BMW. Patrila jemu; už ju predtým videla v ústredí.

            Sledovala ho z okna, ako na ňu vysadol, naštartoval a odfrčal preč. Takmer vždy nosil helmu.

            Vedela, že naňho na stanici zízalo aj veľa ďalších žien, veď bolo na čo pozerať. So silnými plecami a úzkymi bokmi pôsobil ako boxer, no tvár mal skôr peknú chlapčenskú než boxerskú – alebo by aspoň mal, keby nemal ten pohľad. Jeho chladné, inteligentné modré oči pripomínali modela značky J. Crew.

            Zastala pred ním a prvé, čo si všimla, bola krv na jeho čiernom roláku. Sporadické fŕkance, nie veľké šmuhy ani vsiaknuté škvrny.

            Na tvári nemal nijaké škrabance. Ani na krku.

            Oblečenie a čiapka boli v dobrom stave – nič nemal v neporiadku, roztrhané ani odreté. Na kolenách čiernych nohavíc mal dva blatové kruhy. Pištoľ mal zasunutú v puzdre. Nebolo jasné, či pri sebe má aj inú zbraň.

            Nepovedal nič. Nijaké „Ja som to neurobil“ ani „Vysvetlím to“.

            Uprene sa na ňu díval a to bolo všetko.

            Vynechala zdvorilosti a povedala: „Zavolal ma seržant.“

            „Myslel som si.“

            „Ste zranený?“

            „Nie.“

            „Môžem sa opýtať na pár vecí?“

            „Nech sa páči.“

            Bože, tak dobre sa ovládal. „Čo vás sem dnes večer priviedlo?“

            „Vedel som, že Kroner sa vráti. Musel. Skonfiškovali mu kolekciu a jemu neostalo nič z práce. Toto je preňho posvätné miesto.“

            „A čo sa stalo, keď ste sem dorazili?“

            „Čakal som. Prišiel... a potom...“ Veck zaváhal, silno zvraštil obočie a rukou si pošúchal sluchu. „Došľaka...“

            „Detektív?“

            „Nespomínam si.“ Znova sa jej pozrel priamo do očí. „Po tom, čo sa objavil, si už, prisámbohu, nič nepamätám. V jednej chvíli prichádzal cez les a hneď nato? Všade bola krv.“

            „Smiem vidieť vaše ruky, detektív?“ Natiahol ich, boli neochvejné ako skala a bez rán či odrenín. Nijaká krv na dlaniach, na končekoch prstov ani na nechtoch. „Predtým, než ste volali na núdzovú linku, zhodnotili ste obeť alebo nejako zasiahli?“

            „Dal som si dole koženú bundu a priložil mu ju na krk. Nebola to nijaká pomoc, ale aj tak som to urobil.“

            „Máte pri sebe okrem pištole inú zbraň?“

            „Nôž. Mám ho...“

            Chytila ho za rameno, aby nesiahol dozadu. „Ja sa pozriem.“

            Prikývol a zvrtol sa na opätku. Vo svetle sanitky sa mu v puzdre na krížoch zjavila škaredo vyzerajúca čepeľ ako časovaná tržná rana.

            „Môžem vám odobrať túto zbraň, detektív?“

            „Do toho.“

            Z ruksaku vytiahla vinylové rukavice, natiahla si ich a siahla po noži. Potiahla, aby uvoľnila zapínací cvok, no jeho telo sa vôbec nepohlo. Rovnako mohla odzbrojovať sochu.

            Nôž bol čistý a suchý ako sneh.

            Dvihla si ho pod nos a nadýchla sa. Nijaký pach adstringentného roztoku po rýchlom čistení.

            Obzrel sa cez plece a v tom okamihu vyzerali jeho plecia obrovské. Uvedomila si, že stojí zoči-voči jeho hrudným svalom. So svojimi sto šesťdesiatimi ôsmimi centimetrami mala priemernú výšku, no pri ňom sa cítila miniatúrna.

            „Zabavím vám to, ak dovolíte.“ Mala v pláne vziať mu aj pištoľ, no vzhľadom na poranenia od neho naozaj chcela ten nôž.

            „Samozrejme.“

            Z ruksaku vytiahla igelitové vrecúško a spýtala sa: „Čo sa tu podľa vás stalo?“

            „Niekto ho rozrezal a ja si myslím, že som to bol ja.“

            Jeho slová ju zastavili, nie však preto, že by ich pokladala za priznanie, ale pretože za týchto okolností nečakala takú úprimnosť.

            V tej chvíli prišlo na parkovisko jedno vozidlo a dve policajné autá. „Je tu váš partner,“ povedala. „Aby sa predišlo možným konfliktom záujmov, seržant chce, aby som vyšetrovanie viedla ja.“

            „V poriadku.“

            „Súhlasíte, aby som vám spod nechtov odobrala vzorky?“

            „Áno.“

            Znova presunula ruksak dopredu a vytiahla švajčiarsky nožík a niekoľko igelitových vreciek.

            „Ste veľmi poriadkumilovná, dôstojníčka,“ povedal Veck.

            „Nerada bývam nepripravená. Dvihnite pravú ruku, prosím.“

            Pracovala rýchlo, začala s malíčkom. Nechty mal ostrihané nakrátko a pod nimi veľmi málo materiálu.

            „Máte skúsenosti s detektívnou prácou?“ spýtal sa Veck.

            „Áno.“

            „To vidno.“

            Skončila, zdvihla pohľad a ihneď ho musela preniesť od jeho tmavomodrých očí do oblasti brady. „Chcete druhý kabát, detektív? Je tu zima.“

            „Je mi fajn.“

            Keby ste krvácali z rany na hrudi, vzali by ste si tú poondiatu náplasť? pýtala sa v duchu. Alebo by ste hrali hrdinu, pokým by vám neostala v žilách nijaká plazma?

            Hral by hrdinu, pomyslela si. Definitívne.

            „Chcem, aby vás prehliadli záchranári.“

            „Som v poriadku.“

            „To je rozkaz, detektív. Vyzeráte, akoby vás bolela hlava.“

            V tom okamihu sa z auta vynoril de la Cruz a prišiel k nim. Vyzeral zachmúrene a unavene. Šepkalo sa, že pred dvoma rokmi prišiel o partnera; evidentne ho toto opakovanie, i keď dôvod bol iný, nepotešilo.

            „Ospravedlňte ma,“ povedala obom. „Idem po jedného zo záchranárov.“

            Dvojica mužov práve nakladala Kronera na nosidlá a bolo jasné, že nemajú minúty nazvyš. „Akú má šancu?“

            „Malú,“ povedal ten, ktorý ho napájal na respirátor. „Urobíme všetko, čo bude v našich silách, dôstojníčka.“

            „Viem.“

            Nosidlá mali vytiahnuté podpery, takže boli vo výške pása. Tesne predtým, ako ich odtlačili preč, urobila si mentálnu fotografiu. Kroner vyzeral, akoby ho vytiahli z dymiaceho vraku auta, tvár mal pomliaždenú, akoby nebol pripásaný a preletel cez okno.

            Reillyová pozrela späť na Vecka.

            Veľa dier v tomto príbehu, pomyslela si. Najmä keď on sa považuje za útočníka. Nebolo možné, aby narobil takú spúšť a tak rýchlo sa tu v lese očistil. Okrem toho, vôbec nevyzeral, že by sa ocitol v nejakej roztržke – odreniny a škrabance sa nedajú umyť mydlom a vodou.

            Otázka bola, kto to urobil?

            Akoby na sebe cítil jej pohľad, Veck otočil hlavu, a keď sa ich oči stretli, všetko zmizlo. Pokojne s ním mohla byť úplne osamote a byť od neho nie pätnásť metrov, ale pätnásť centimetrov.

            Z ničoho nič jej v tele vzplanula bublajúca horúčava, presne taká, akú by vnútri pripísala státiu pod tepelným rozvodom. Teraz horúčavu odôvodnila ako adrenalínovú reakciu na stres.

            Stres, dopekla. Nie sexuálna príťažlivosť.

            Reillyová to spojenie pretrhla a zavolala na uniformovaných policajtov, ktorí práve dorazili: „Opáskujete nás?“

            „Rozkaz, dôstojníčka.“

            Áno, bol čas vrátiť sa k práci. Ten krátky záchvev úplne nevhodnej príťažlivosti jej nebude brániť vo výkone práce. Po prvé, bola na to až príliš inteligentná a po druhé, jej profesionálna integrita nevyžadovala o nič menej. Nemala v úmysle dostať sa na dlhokánsky zoznam fanúšikov tohto muža. Odrobí si svoje a prenechá Modroočka ostatným.

            Okrem toho, chlapi ako Veck nemali záujem o ženy ako ona, a to bolo úplne v poriadku. Oveľa viac ju zaujímala práca než ukazovať nohy, tupírovať si vlasy a súťažiť v maratóne randenia. Brittany – píše sa Britnae, alias Cica z ich kancelárie – ho môže mať a nechať si ho, ak chce.

            Medzitým Reillyová zistí, či syn naplnil hrôzy svojho otca.