Biele noci a iné poviedky. Dostojevskij o láske, samote aj krehkej ľudskej duši

Najsilnejším a zároveň najznámejším textom zbierky sú Biele noci. Hlavnou postavou je mladý muž bez mena, osamelý rojko, ktorý žije viac vo svojich predstavách než v skutočných vzťahoch. V Petrohrade sa túla ulicami, pozná mesto a jeho zákutia, no ľudí v pravom zmysle slova akoby nepoznal. Je to trochu zvláštny človek. A práve preto zaujímavý.

Počas jednej zo svojich prechádzok stretne Nastenku. Plače pri kanáli a od tej chvíle sa začína ich nezvyčajný vzťah. Nasledujú štyri noci rozhovorov, spomienok, nádejí a postupne aj lásky. Rozprávajú sa o svojich životoch a o tom, čo ich trápi. Rojko prvýkrát získava pocit, že niekam patrí. Lenže Nastenka má vlastný príbeh. A v ňom je ešte jeden muž.

Dostojevskij tak vytvára jednoduchú, na prvý pohľad takmer romantickú situáciu, no pod ňou rozoberá oveľa zaujímavejšiu otázku: čo sa stane, keď sa naše sny stretnú s realitou? Rojko si totiž svoj život vysníval. V predstavách môže byť všetko krásne, dokonalé a presne také, ako si želáme. Skutočný človek však má vlastnú vôľu, vlastné city a vlastné rozhodnutia.
A realita sa napokon nedá prehovoriť.

Zaujímavé sú však aj ďalšie poviedky.
Novoročný večierok a svadba je  satirickejší text, v ktorom sa autor pozerá na spoločenské vzťahy, peniaze a manželstvo. Bohatý muž si vyhliadne mladé dievča a za jeho záujmom nie je iba cit. Dôležitú úlohu zohráva aj majetok a spoločenský prospech. Dostojevskij tu odhaľuje pokrytectvo a vypočítavosť ľudí, ktorí dokážu aj veľmi osobné rozhodnutia premeniť na kalkuláciu. Manželstvo ako obchod, spoločenské postavenie ako mena a peniaze ako prostriedok na získanie výhod – to všetko pôsobí veľmi dobovo, no zároveň nepríjemne povedome.

Veľmi zaujímavou postavou je aj nenápadný úradník z poviedky Pán Prežravkin, uvádzaný aj ako Pán Procharčin. Žije skromne, takmer v biede a odriekaní. Navonok pôsobí ako človek, ktorý nemá veľa. Po jeho smrti však vyjde najavo niečo úplne iné - celé roky si hromadil peniaze.Tu sa Dostojevskij dostáva k ľudskej posadnutosti majetkom, strachu z budúcnosti a osamelosti. Človek môže celý život šetriť, odopierať si, myslieť na zajtrajšok a zabezpečovať sa proti všetkým možným nebezpečenstvám. Lenže čo ak pritom zabudne žiť? Táto otázka je pozoruhodne aktuálna.
Aj dnes poznáme ľudí, ktorí sa neustále boja, že nebudú mať dosť. Šetria, odkladajú, zabezpečujú sa, plánujú. Samotná finančná zodpovednosť, samozrejme, nie je problém. Dostojevskij však ukazuje moment, keď sa opatrnosť zmení na posadnutosť a peniaze začnú ovládať celý život človeka.

Poviedka Pajác zase otvára tému sebaponižovania a potreby uznania. Jej postava sa sama vníma ako smiešna figúrka, nedokáže si získať rešpekt a stále rieši, ako ju vníma okolie. Je to veľmi zaujímavý rozpor: ako nás vidia ostatní a ako vidíme sami seba. A tu už Dostojevskij pôsobí takmer nepríjemne súčasne. Dnes máme sociálne siete, fotografie, lajky, komentáre a neustále porovnávanie sa s inými. Človek môže počas jediného dňa niekoľkokrát premýšľať nad tým, ako vyzerá v očiach ostatných. Či je dosť úspešný, zaujímavý, príťažlivý alebo obľúbený. Dostojevskij samozrejme nič také nepoznal. Poznal však samotný ľudský pocit. Túžbu po uznaní a zároveň strach, že ho nedostaneme.

Treba však povedať aj druhú stranu. Biele noci a iné poviedky nie sú moderné čítanie. Jazyk, spôsob rozprávania, dlhšie vety aj tempo sú výrazne dobové. Pre čitateľa, ktorý je zvyknutý na súčasnú prózu, môžu byť niektoré pasáže náročnejšie. Za tou na prvý pohľad jednoduchou a miestami priamočiarou prózou sa však ukrývajú psychologické sondy. Dostojevskij nemusí vytvoriť veľký dramatický príbeh. Stačí mu človek, ktorý sa bojí, miluje, závidí, šetrí, sníva alebo sa príliš zaoberá tým, čo si o ňom myslia ostatní.
A zrazu máme pred sebou otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes.

Z ruského originálu preložila Nataša Ďurinová.

Milan Buno, knižný publicista