Anna Gavalda a Presvitnutia

„Gavalda sa nemení. Ostro osvetlí podstatu. Vychutnajte si ju.“
Le Figaro

Vo svojej novej zbierke krátkych próz ostáva verná atribútom svojej tvorby – záujmu o človeka, vcíteniu sa do jeho myšlienkového sveta, snahe interpretovať jeho osud s nadhľadom, humorom aj iróniou. 
Od krátkeho románika dievčaťa z chovproduktu cez stretnutie dvoch žien, ktoré vyústi do dlhého nočného rozhovoru pri poháriku.
Dojímavý opis priateľstva staršieho kamionistu so starým psom až po ironické zamyslenie mladého muža cestujúceho vlakom zo svadby svojej bývalej snúbenice s iným mužom.

Všetky poviedky v knihe Presvitnutia sa vyznačujú najmä autorkiným pochopením pre ľudské slabosti, neresti, vášne i bolesti, vďaka ktorým sa v tých najneočakávanejších chvíľach učíme, kým v skutočnosti sme.

Centrom pozornosti sú u Anny skutoční ľudia. . „Takmer všetky postavy v poviedkach sa rozprávajú v noci a vo chvíli, keď v živote prestali rozlišovať deň od noci. Rozprávajú, aby sa pokúsili vidieť jasnejšie, odhaľujú sa, zdôverujú, „presvitajú“ sami v sebe. Všetkým sa to nepodarí, no ich úsilie ma dojíma,“ tvrdí Anna Gavalda.

Užite si jej poviedky plné človečenstva a čírej ľudskosti. Zdvorilá láska. Môj pes zomiera. Bojovníčka. Pešiak. Chlapča. Happy Meal. Body za život.
7 poviedok, ktoré vám spríjemnia nejeden podvečer.

Začítajte sa do prvej poviedky Zdvorilá láska z novinky Presvitnutia:

 „Sklapni, vravím ti. Márne na mňa tlačíš.“
Vôbec som nemala chuť tam ísť. Bola som grogy, cítila som sa mizerne a navyše som sa nestačila depilovať. Takže isto budem nasávať, nikoho nezbalím a viem, že sa to skončí debaklom.
No dobre, som príliš háklivá, ale ak nie som super kočka vo forme, nijaký flám nebude. Nehovoriac o tom, že keď som končila s klietkami, pochytila som sa s tým tupcom mojím šéfom a riadne ma to vzalo.
Bolo to kvôli novej sérii špeciálnych produktov ProCanina pre šteniatka.
„To nepredám,“ presviedčala som ho. „Zavádzajú.
Prispieva k vývinu mozgu a zraku,“ prečítala som znova a vrazila som mu to poondiate vrece  granúl za dvadsaťsedem eur tri kilá, vývin mozgu či čoho, ha ha, ak by to bola pravda, mali by ich zožrať tí tupci sami.
Šéfinko odchádzal napajedený: jeho aj moje správanie a tiež moje hlášky a dlhodobá zmluva, ktorú nikdy nezískam, a podobné bla bla bla, kašlem naňho aj na jeho barabizňu. Odkedy som tu, zisk sa zdvojnásobil a pritiahla som aj svoju bývalú klientelu od Favrota, tak čo ešte chce...
Zišiel by sa ti kopanec. Do zadku.
Nechápem, prečo má také nervy z toho dodávateľa. Asi mu všeličo posľuboval. Puzdrá na telefón v tvare krokety, zubnú kefku pre psa alebo víkendy pri mori... Alebo ešte lepšie, víkend pri mori pod zámienkou seminára o predaji, aby si ho vyhonil ďaleko od svojej bubušky.
Vyzerá to tak.
Bola som u kamošky Samie. Napchávala som sa zákuskami od jej mamy a pozorovala, ako si prameň za prameňom žehlí vlasy. Fakt sila.
V porovnaní s nosením závoja je to oslobodenie ženy. Oblízala som si prsty od medu a obdivovala jej trpezlivosť.
„Ehm... odkedy predávate žrádlo pre papíkov?“ opýtala sa ma.
„Čo?“
„No, tie granuly...“
„Nééé. Pa-py. V angličtine tak volajú šteňatá.“
„Ó, prepáč,“ uštipačne sa zasmiala, „no a čo? V čom je problém? Nechutia ti?“

...

„Héééj, je to v poho. Netvár sa tak. Nemôžem nič povedať. A vyraz si so mnou dnes večer. Počuješ... sííím... Lulu... nevykašli sa zase na mňa.“
„A kde to bude?“
„U bývalého spolubývajúceho môjho brata.“
„Nepoznám ho.“
„Ani ja, a čo na tom! Budeme len tak sledovať, vyberať si, loviť a rozprávať sa!“
„Ako poznám tvojho bracha, bude to zas nejaký buržuj...!“
„No a? Čo máš proti buržujom? Je to mňam, mňam, madam! Netreba volať štrnástim bratrancom, aby si sa mala kde vychrápať, a nájdu sa aj takí, čo ti ráno donesú teplé rožky.“

Milan Buno, literárny publicista