Bea Bazalová: Mám rada anjelov, sú to veľkí sympaťáci

Anjeli ako duchovné bytosti v rôznych významoch a podobách tiež pútajú čoraz väčšiu pozornosť ľudí. Vidíme to v umeleckej literatúre, televíznych reláciách, o anjeloch čítame, počúvame. Čím to je? Potrebujeme ich ako barličku v uponáhľanom svete? Alebo nás len jednoducho priťahujú ako ostatné záhadné a nevysvetliteľné javy?

Ja mám k anjelom pozitívny vzťah. Nie som odborníkom na angelológiu, jednoducho, mám ich rada. Vnímam ich ako niečo pekné, čisté, dobré a nezištné. Kto z nás by nechcel mať po boku takúto bytosť? Predstava, že moje kroky stráži anjel, je príjemná a povzbudzujúca. Naozaj som nikdy nemusela uvažovať, či ich mať rada alebo nie, nikdy som nepátrala, prečo to tak je. Bolo to prirodzené asi ako vedomie dobra a zla. Preto si myslím, že moja náklonnosť k anjelom pramení v detstve a vo výchove.

Možno si niektorí z vás pamätajú reprodukciu maľby, na ktorej sa za ruku vedú deti – chlapček a dievčatko – a práve sa chystajú prejsť cez lávku nad riekou. Sú malí, bezmocní a krehkí. Mohli by spadnúť z vratkej poškodenej lávky do divokej riavy a utopiť sa. Tak prečo vešať tento desivý obrázok nad posteľ deťom? Preto, lebo obrázok vôbec nedesí. V pamäti mi utkvela vysoká postava anjela v ružovo-modrom oblečení, s majestátne rozprestretými krídlami. Anjel stojí za deťmi a nad ich hlavami drží ruky pripravené zachrániť ich. Roky patril môj posledný pohľad pred zaspatím práve tomuto obrázku, roky som žila v presvedčení, že každý človek má svojho strážneho anjela, ktorý vedie jeho kroky a dovolí mu dopúšťať sa len omylov, ktoré ho majú poučiť, urobiť lepším a v konečnej miere posilniť.

Obe moje staré mamy boli silno veriace a vieru v anjelov spájali s vierou v Boha. Príbehy, obrazy, symboly ma sprevádzali detstvom a odkaz starých mám zostal napriek rokom, v ktorých ste si za svoju vieru vyslúžili len posmešky, zachovaný. Nechýbal mi kostol, sviečky, kadidlo, obrady a karhavé slová kňazov, že ak nebudem chodiť do kostola, budem potrestaná. Prekážalo mi skôr striktné odmietanie všetkého, čo sa nedalo vedecky dokázať.

Dávno si nepredstavujem anjela ako dobre živené dieťa s krídelkami, ani ako vysokého fešáka s rockovo dlhými rozpustenými vlasmi, ani ako žiarivú krásnu ženu v dlhých šatách. Riadim sa vlastným rozumom a robím to najlepšie, ako viem – úspešne i menej úspešne. Niekedy ale v živote človeka nastanú chvíle, neprajem ich nikomu, kedy rozum nepomáha, kedy prevážia emócie a fráza: Čas všetko vylieči, nezaberá. Možno to je čas anjelov. Obrátiť sa na nich o pomoc, keď ostatné prostriedky zlyhali. Pri smútku, pri chorobe, ale aj pri nečakanom šťastí. Pri niečom mimoriadnom, čo zburcuje naše vnímanie.

Anjeli sú nádherné duchovné bytosti s čistou, priezračnou dušou. Anjel strážny nás sprevádza bytím tu na zemi aj v duchovnom svete. Každá naša dobrá a pravdivá myšlienka rozžiari jeho tvár a každý poklesok ho rozosmúti. Ale aj vtedy stojí za nami a objíma nás svojimi krídlami – kto po tom veľmi túži, upokojí sa a sústredí, môže toto objatie pocítiť… Ak počúvame, vnukne nám správne odpovede na naše otázky a dilemy, stačí uveriť, vnímať a nechať sa riadiť intuíciou, ktorú často potláčame. Možno si spomeniete na ľudí, ktorí niekam necestovali, hoci pôvodne chceli a nechali sa viesť intuíciou. Prežili havárie áut, lietadiel, mnohé tragédie. Kedysi ľudia viac načúvali prírode, rozumeli symbolom, znameniam. Možno nastal čas vrátiť sa aspoň čiastočne k prírode – v liečiteľstve, v načúvaní svojmu telu, vnútru. Dávame sa ovládnuť stresom, zarábaním peňazí, zhonom, veľa pracujeme, málo sa venujeme rodine, málo sa zabávame, dobiedzajú do nás masovokomunikačné prostriedky, reklama. Nezaškodí niekedy z toho chaosu vypadnúť.

Mám rada anjelov. Nie preto, že je to módne, nie preto, že nemám iné možnosti. Mám rada anjelov, lebo vedomie, že sú, je príjemné. Možno som slaboch, keď ich potrebujem, ale som presne ten typ, ktorý vetu: ,,Nemám čas, ešte mám veľa roboty“, používa veľmi často. Spolu s manželom sme vytvorili miesto, kde sa stretávame ako rodina, zabávame sa s priateľmi, liečime si vystresované duše. Je to naša chalúpka vo Veľkých Turovciach – moja mama ju volá romanticky Údolie anjelov, lebo je plná ich sošiek a obrázkov. V našom prípade sú symbolmi pokoja a vykĺznutia zo stereotypu.

Mám rada anjelov, sú to veľkí sympaťáci.

Spisovateľka Bea Bazalová (1964) doposiaľ vydala romány Ako na hojdačke (2008) a Láska na druhý pokus (2009) a Obraz (2010). Spolu s manželom a dvoma synmi žije v Šahách, kde vyučuje slovenčinu na základnej škole. Bazalovej romány sa tešia čoraz väčšiemu čitateľskému záujmu.