Aljašská divočina a dobrodružná Krajina ľadu

„Od začiatku som si predstavovala, že čitateľom rozpoviem magický príbeh prostredníctvom denníkov, dokumentov a obrázkov a verím, že spolu prežijeme obrovské dobrodružstvo plné tajomstiev a prekvapení,“ tvrdí autorka Eowyn Iveyová.

V zime roku 1885 podplukovník Allen Forrester opúšťa svoju tehotnú manželku Sophie a vedie malú skupinu mužov na expedíciu, ktorá bola považovaná za neuskutočniteľnú: vydá sa proti prúdu zamrznutej rieky Wolverine do vnútrozemia panenskej, neskrotenej Aljašky. Svoje neobyčajné dobrodružstvá zaznamenáva pre prípad, že by sa nevrátil domov, zachová sa aspoň jeho denník. Nikto totiž netuší, čo sa nachádza za hranicou zmapovaného sveta.

Údolie rieky Wolverine je úchvatné a veľkolepé, ukrýva však hrozivé tajomstvá, o akých sa podplukovníkovi či jeho mužom ani nesnívalo. Čím dlhšie putujú neznámou krajinou a stretávajú domorodé kmene, tým výraznejšie sa stierajú hranice medzi človekom a zvieraťom, medzi životom a smrťou. A hoci muži vedeli, že na výprave budú zápasiť s hladom a nebezpečenstvom, cítia, že ich životy ohrozuje aj akási väčšia záhadná sila.

Sophie Forresterovú medzitým doma v kasárňach dusia obmedzené spôsoby tamojšej spoločnosti. Najradšej by šla na  cestu divočinou po manželovom boku. Nasledujúce mesiace podrobia ťažkej skúške jej vieru a odvahu, a iba s vynaložením priam nadľudského úsilia znovu objaví krásu a šťastie. Pravdy, ktoré Allen a Sophie odhalia v priebehu toho osudového roka, od základov zmenia ich životy – a životy tých, ktorí spoznajú ich príbeh dlho po tom, čo sa poberú na druhý svet.

Krajina ľadu je samotná expedícia, divoká príroda, domorodci... ale tiež sledujeme vzťah manželov, ich schopnosť čeliť problémom a všakovakým nástrahám.
Už debutový román autorky Eowyn Iveyovej s názvom Dcéra snehu sa stal medzinárodným bestsellerom a bol nominovaný na  Pulitzerovu cenu za beletriu.

Začítajte sa do príbehu Krajina ľadu:

Neviem, koľko je hodín. Hlboká noc. Možno je už zajtra. Nevidím, čo píšem, ale pomáham si mesačným svitom najlepšie, ako sa dá, aby som zaznamenal svoje bezprostredné myšlienky. Ráno nad tým možno hodím rukou, no teraz som mierne otrasený.
Pred chvíľou som vstal a vyšiel som zo stanu, aby som si uľavil.
Keďže svieti mesiac, neunúval som sa zažať lampáš. Vopchal som nohy do čižiem a ani som si nezaviazal šnúrky, iba som zamieril medzi stromy. Všade vládlo ticho, jediný zvuk vydávalo more obmývajúce neďalekú pláž. Priznávam, ešte som napoly spal, sotva som rozlepil oči. Ako som sa vracal do stanu, nad hlavou som začul šuchot.
Zdvihol som zrak k striebristým vetvám. Predpokladal som, že zbadám nejaké zviera, možno sovu, ale hore na smreku kvočal starý Indián z kmeňa Eyakov. Nevidel som mu do tváre, spoznal som ho podľa útlej postavy a čierneho cylindra na hlave. V mesačnej žiare sa mu ligotali zvláštne ozdoby, čo mal zavesené na krku.
Čupel vysoko v konároch, mlčky, nehybne. Neviem, či si ma všimol. Neoslovil som ho, lebo som sa bál, že ho vyľakám a spadne. Vyliezť na strom by mi dalo zabrať, no keby som musel, zvládol by som to. Ako sa tam však dostal starec s chromou nohou? Možno utekal pred medveďom. Žeby mu strach o život dodal silu vyštverať sa hore? To mi k nemu nepasovalo. Vždy pôsobil rozvážnym, priam chladnokrvným dojmom. Navyše sa zdalo, že sa mu na konári sedí pohodlne, možno dokonca spal.
Vyviedlo ma to z rovnováhy. Akoby som videl vtáka lietať pod vodou alebo rybu plávať po oblohe.

22. marca

Z Perkinsovho ostrova vyrazíme zajtra za úsvitu, s Indiánmi či bez nich. Pridlho sme odkladali cestu, spoliehali sme sa na sľuby Eyakov, že ich muži sa čoskoro vrátia z lovu vydier a budú nás sprevádzať.
Spoločnosť nám robia len traja chlapci primladí na lov a chromý starec. Tunajšie vody vraj pozná ako vlastnú dlaň, takže nás zavedie k ústiu rieky Wolverine. Nevydržím čakať už ani o deň dlhšie, keď viem, že pevninskú Aljašku máme takmer na dosah. Najskôr nás niekoľko týždňov zdržali armádne záležitosti v Sitke, potom našu plavbu na palube USS Pinta spomalila hmla. Onedlho sa riečny ľad môže polámať a Wolverine sa zmení na dravý prúd blatistej vody, uvoľnených krýh a nesplavných perejí. Ak sa to stane, nedostaneme sa ďalej než poručík Haigh. Už teraz sa obávam, čo urobíme, ak kaňon nebude zamrznutý.
Sedím pred stanom a píšem. Poručík Pruitt opäť raz kontroluje prístroje. Leští sklenenú pyramídu umelého horizontu a doťahuje vreckové hodinky. Je nervózny a úplne mu rozumiem.
Seržant Tillman má iný zlozvyk. Sužuje sa pre potravinové zásoby. Máme dosť suchárov? vypytuje sa trikrát denne. Večne opakuje, že neznáša hrachovú polievku a najradšej by ťahal na saniach po rieke tabuľky čokolády. Ja sa zase prechádzam hore-dolu po pláži a hľadím do diaľky ponad úžinu. Už sa nevieme dočkať, kedy sa konečne poberieme na výpravu.
Starý Eyak sedí pod mohutným smrekom, na ktorom v noci kvočal, a uprene nás pozoruje. Vždy má na hlave čierny cylinder a oblečenú elegantnú vestu, ale nosí aj kožené nohavice a košeľu typickú pre príslušníkov jeho kmeňa. Čierne vlasy mu siahajú po plecia. Na krku mu visí prapodivný, bohato zdobený šperk – ponáša sa na náhrdelník z rúrkovitých schránok zuboviek, aký nosia mnohí Indiáni, ibaže ten jeho pozostáva z drobných zvieracích kostí, zubov, lesklých kúskov skla a kovu. Sleduje nás s tajuplným výrazom na širokej tvári. Je to výraz pobavenia? Zlosti? Ťažko povedať. Zdá sa, že dokonca aj ženy a deti z ostrova sa majú pred ním na pozore.
Starec mĺkvo sedí, vraští čelo, len občas sa zasmeje v najnevhodnejšej chvíli. Dnes ráno sa seržant Tillman pošmykol na zľadovatených skalách pri člnoch a spadol na kolená. Eyak sa škrekľavo zachechtal. Tillman sa pozviechal zo zeme, podišiel k Indiánovi a zdrapil ho za golier. Seržant nie je nijaký krpec. Je to chlap ako hora, vždy pripravený niekomu vraziť – tak mi ho predstavil generál. Nemám najmenších pochýb, že by Eyaka poľahky zložil.