bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Ako chce vrah napraviť svoj omyl?!

Ak máte radi detektívky zo slovenského prostredia, založené na skutočných prípadoch a napísané bývalými vyšetrovateľmi – opäť si prídete na svoje. Václav Neuer si získal slovenských čitateľov už dvomi vydarenými detektívkami – Krkavčí súd a Vražda s pridanou hodnotou. Spoznali sme inšpektora Ledeckého, mladého Jakuba Koreisa a vynikajúce príbehy s premyslenou zápletkou a dynamickými dialógmi.

Teraz vychádza tretia kniha s názvom Nenapravený omyl.

Vrahov omyl rozbieha rutinné vyšetrovanie vraždy na jednom bratislavskom gymnáziu. Detektívi z oddelenia vrážd pod vedením vrchného inšpektora Ledeckého preverujú podľa zabehnutého vzorca všetky možnosti.

Zrazu príde impulz zo strany, odkiaľ ho nik nečakal. Modus operandi a štatistika hovoria svoje: Takých prípadov je na Slovensku viac! Majú detektívi veriť človeku, ktorí ich už raz sklamal? Ide o samostatné prípady alebo o vyčíňanie monštra v ľudskej koži? Všetko ukazuje na to, že obeť nie je jediná.

Postupujúce pátranie odhaľuje krutú pravdu, ale ako blízko je vrah svojim prenasledovateľom a ich blízkym, zatiaľ nik netuší. Vzťahy sú krehké a čaká ich zaťažkávacia skúška. Popri svojej hlavnej činnosti obhajuje mladý inšpektor Jakub Koreis so skúsenejším kolegom Machrákom vlastnú policajnú česť. Na vyžiadanie kolegov majú zaistiť recidivistu a odovzdať ho spravodlivosti. Nedarí sa im a ich snaha je prerušovaná dôležitejšími povinnosťami.
Ledeckého skupina sa krok za krokom blíži k ľudskej beštii, ktorá ma na svedomí už niekoľko ženských životov. Jediné, čo do poslednej chvíle nevedia, je, kto bude ďalšia obeť a ako chce vrah napraviť svoj omyl. Lenže práve v tom mu potrebujú zabrániť. Netušia, aká osobná záležitosť to bude.

Tretia kniha Václava Neuera Nenapravený omyl prichádza v čase, keď sám autor prežíva ťažké obdobie. Minulosť je nemilosrdná a po rokoch môže byť ťažké obhájiť si čistý štít. Hľadanie pravdy je preto dnes pre autora rovnako dôležité a osobné, ako pre jeho románových hrdinov.

Václav Neuer aj v novej detektívke zúročil svoje skúsenosti z každodennej práce policajtov pri objasňovaní najzávažnejších zločinov a z fungovania podsvetia. „Praktiky zločineckých skupín zachádzali pred rokmi často až do zvrátených krutostí a úchylných, miestami sexuálnych deviácií,“ povedal skúsený vyšetrovateľ.
Detektívny román Nenapravený omyl je voľným pokračovaním kníh Krkavčí súdVražda s pridanou hodnotou. Aj keď je autor v ťažkej životnej situácii, predkladá čitateľovi príbeh na hranici pravdy a fikcie, kde pútavým spôsobom približuje prácu kriminalistov, ktorí chránia životy iných.

Vo svojom debute Krkavčí súd Václav Neuer ponúka dva pôvodné slovenské zločiny, ktoré sa stali každý na inom okraji spoločnosti. Prostredie Metropolnej mafie sa prelína s prostredím Metropolných bezdomovcov. Oba prípady vyšetruje jeden tím pod velením inšpektora Ledeckého.

Vražda s pridanou hodnotou je kriminálny príbeh zo súčasnosti. Autor aj v tejto knihe zúročuje svoje skúsenosti z každodennej práce policajtov pri objasňovaní najzávažnejších zločinov a z fungovania podsvetia.

Prečítajte si prvé strany detektívky Nenapravený omyl:

1
Potichu kráčal po dlhej neosvetlenej chodbe. Vedel, že celé tretie poschodie už bude o takomto čase prázdne. Zastal pri okne. V telocvičniach na prízemí sa svietilo. Športové krúžky boli v plnom prúde a posledný z nich sa podľa vyveseného rozvrhu skončí až niečo po ôsmej večer.
Naspäť bude musieť ísť bočným schodiskom vo vedľajšom krídle budovy. Riziko, že by niektorý zo žiakov vybehol von a zbadal ho prechádzať hlavnou chodbou, bolo príliš vysoké na to, aby si mohol dovoliť podstúpiť ho.
Pozrel na hodinky. Na druhom poschodí sa o chvíľu skončí poobedňajšie vyučovanie. Opatrne našľapoval. Tenisky s mäkkou podrážkou tlmili každý jeho krok. Preto si ich zobral aj napriek tomu, že do dnešného daždivého počasia by sa oveľa viacej hodili teplé čižmy. Spokojne si odfrkol. Vopred rozmýšľal nad každým detailom a teraz s uspokojením konštatoval, že je pripravený.
Do ticha okolo neho sa zrazu z jednej z dolných tried ozvala salva smiechu. Štvrtáci, hádal, kto iný? V tomto predvianočnom období panovala v najvyššom ročníku uvoľnená atmosféra.
Odlepil sa od okna a prešiel po celej dĺžke chodby až k pánskym záchodom. Vo výklenku oproti nim bol kabinet angličtiny. Opatrne priložil ucho na dvere a počúval. Nič. Ticho. Registroval len vlastný vzrušený dych. Zatiaľ všetko bežalo tak, ako si naplánoval. Dnes bude jeho veľký deň.
Vošiel na záchody a zamkol sa v krajnej kabínke. Sklopil si plastové veko a sadol si. Ostávalo mu len čakať. Nemal s tým problém. Už ako dieťa sa musel naučiť byť trpezlivý. Teraz to bola jeho silná stránka. Vedel čakať na svoju príležitosť.
Uvedomil si, čo o pár minút urobí, a pocítil vzrušenie. Zavrel oči. Predstavil si jej dlhé vlnité vlasy, jej driek, a zrazu, napriek tomu, na akom mieste sa ukrýval, mal dokonca pocit, že zacítil jej vôňu. V duchu už videl jej oči vytreštené od hrôzy a nevedel sa dočkať, aká bude prekvapená, keď konečne zbadá jeho premenu. V hlave už teraz počul jej od strachu preskakujúci hlas, márne prosiaci o život.
Zazvonilo. Precitol zo svojich predstáv, no nával vzrušenia, ktorými ho stihli naplniť, už neustúpil. Nastražil uši. Vedel počúvať. Bez problémov dokázal registrovať, ako sa dvere tried na poschodí pod ním s buchotom pootvárali a prúd pomiešaných hlasov, ktorý z nich vyrazil, zamieril na schodisko a potom ďalej na prízemie, kde postupne slabol, až sa mu definitívne stratil niekde v dlhej chodbe smerujúcej k šatniam a k vestibulu s hlavným vchodom.
Po pár okamihoch už bolo zasa ticho. Nepočul už ani posledných oneskorencov. Striaslo ho. Uvedomil si, že teraz to príde. Na zlomok sekundy zaváhal, no nikdy by si to nepriznal. Z vrecka svojej sivočiernej mikiny vytiahol chirurgické rukavice. Mali charakteristický nepríjemný gumený zápach a prášil sa z nich jemnučký púder. Natiahol si ich až na rukáv a tam ich dôkladne prelepil lepiacou páskou. Videl to vo filme, nezanechá tak po sebe ani najmenšie stopy. Bol opatrný. Pozeral kriminálky, čítal detektívky. Vedel, že ak urobí všetko tak, ako si naplánoval, stupídni poliši ho nikdy nedostanú.
Zdalo sa mu však, že čaká akosi pridlho. Už po niekoľkýkrát skontroloval čas. Všetci študenti už dávno odišli a ona už mala vojsť do svojho kabinetu. Začal pochybovať. Mal pocit, akoby jeho dôkladný plán práve utŕžil prvú trhlinu. Čas bol dôležitý.
Už to chcel vzdať, keď konečne započul jej kroky. Podpätky klopali po dláždenej chodbe, počul, ako stúpajú po schodoch. Celkom zreteľne sa začali približovať až k nemu. Od vzrušenia sa mu zrýchlil dych. Ide. Nemôže to byť nikto iný ako ona. V spánkoch cítil tlkot vlastného srdca. Uvedomil si, že sa v priebehu niekoľkých sekúnd celkom spotil. Zadržal dych tak, aby ho dostal naspäť pod kontrolu, a schúlený na záchodovej mise nevydal zo seba ani ten najmenší zvuk, no aj tak mal pocit, že sa každým okamihom prezradí.
Neprezradil. Podpätky doklopkali k dverám kabinetu. Už nebolo pochýb – jeho obeť dorazila na miesto. Nemala ani potuchy, že práve vstúpila do pasce, ktorú jej tu nastražil. Zachytil jej dych, ako sa ponáhľala po schodoch, a štrnganie kľúčov. Chvíľku nevedela nájsť ten pravý. Mal pocit, že to trvá večnosť. Konečne počul, ako odomkla a vstúpila dnu.
Nesmel váhať. Nemala dôvod zdržať sa v kabinete dlho. Postavil sa a vyšiel z kabínky. Pozorne načúval, či nezačuje na chodbe ešte niekoho iného.
Nič... Vytiahol nôž. Klasickú vyskakovačku, dýku s dlhou, silnou a prekvapivo ostrou čepeľou. Ešte včera si ju nabrúsil. Po špičkách vyliezol zo svojho úkrytu von. Bol rozhodnutý nedať jej šancu. Je mladá a silná a napriek nožu si nemôže dovoliť s ňou zápasiť. V boji o život by ho mohla poraziť. Hoci nechcel, musel pripustiť, že je nielen nižší, ale zrejme aj fyzicky slabší ako ona. Musí teda vojsť a okamžite bez varovania zaútočiť. Prudko a smrteľne. Zostane jej pár prchavých okamihov života a tie mu budú stačiť. Naposledy sa rozhliadol po chodbe. Nikde nikto. S neuveriteľne vzrušujúcim pocitom a zvláštnym úsmevom na perách sa načiahol po kľučke.
 
2
Pršať začalo súčasne s tým, ako nastúpili do služby. O pol šiestej večer zatiahli na parkovisko pri detskom centre na Narcisovej ulici. V rade zaparkovaných vozidiel mali nerušený výhľad na len nedávno zateplený, dvanásťposchodový bytový dom. Jeho čerstvá, grafiti doposiaľ nepoškvrnená hráškovozelená fasáda ešte aj teraz v svetle prvých pouličných lámp zreteľne kontrastovala s ošarpanou, dočarbanou šeďou tých ostatných.
Bola streda, siedmeho decembra. Človek, kvôli ktorému tu boli, mal podľa údajov, čo dostali k dispozícii, bývať v jednoizbovom byte na treťom poschodí. Nepotrebovali dlho rozmýšľať, aby usúdili, že nie je doma. Odkedy sem došli, sa tam totiž ani raz nezasvietilo.
Starší inšpektor oddelenia vrážd Bratislavského krajského riaditeľstva Policajného zboru SR František Machrák sa pozrel na hodinky. „Šesť,“ zívol. „Ak bol len na pive, môže tu byť každú chvíľu.“
Jakub Koreis, jeho takmer o desať rokov mladší kolega sediaci na mieste spolujazdca, sa strhol. Počúvajúc dažďové kvapky dopadajúce v pravidelných intervaloch na strechu auta, začínal v posledných minútach povážlivo prehrávať svoj boj s únavou, a nebyť parťákovej poznámky, isto by o chvíľu zaspal.  
„Hádam,“ spamätával sa z kratučkého mikrospánku a v kútiku duše dúfal, že si starší kolega jeho zaváhanie nevšimol. „A možno príde až niekedy nadránom,“ pretrel si oči. „Možno dokonca prespí u nejakej pipky a nepríde vôbec.“ Hlboko vydýchol: „Doriti, viem si predstaviť aj lepší spôsob, ako stráviť poobednú operatívku.“
Koreis nahmatal v odkladacom priestore knihu jázd služobného vozidla. Z plastového obalu vytiahol fotografiu muža, ktorú im spolu s dožiadaním žilinských kolegov dal tesne pred nástupom do nočnej vedúci oddelenia, komisár Peteraj. „Škaredý chlap,“ zhodnotil už po niekoľkýkrát. „Ešte ani na tej fotke mu nič dobré z očí nepozerá.“
Jeho kolega za volantom mlčal.
„Ako dobre ho vlastne poznáš?“ spýtal sa mladý.
Machrák neodvetil hneď. Rozmýšľal. „Dlho som ho nevidel,“ povedal napokon. „Už roky. Mohol sa zmeniť.“
„K lepšiemu asi ťažko.“
„Asi nie. Aspoň tak som počul,“ odpovedal Machrák, zobral Koreisovi fotografiu a skúmavo sa na ňu zadíval. „Ján Benčič, dvadsiateho druhý sedemdesiatdeväť,“ mrmlal si sám pre seba. „Janko, Janko...“
„Tváriš sa, akoby si ho videl prvýkrát,“ neodpustil si mladý detektív. Dobre vedel, že touto úlohou ich Peteraj poveril predovšetkým preto, lebo jeho terajší parťák dotyčného chlapa pozná.
„Kedysi som na ňom robil,“ pripustil Machrák. „Autičkár. No dalo sa s ním. Patril k partii zo starého Linda baru na Kuchajde. Dnes je tam čínska reštaurácia. Pred pár rokmi nám tak trochu aj pomohol.“
„V každom prípade teraz po ňom túžia chlapci zo Žiliny,“ skonštatoval Koreis. Bol mrzutý. Už od poobedia sa totiž márne pokúšal dovolať svojej priateľke. Aj teraz, po niekoľkých zvoneniach, nahnevane zastrčil telefón do vrecka. „Doriti!“ zanadával.
Machrák si zapálil cigaretu. „Čo narobíš?“ povedal. „Ženy.“ S privretými očami vyfúkol prvý oblak modrastého dymu. Nesporným faktom bolo, že čo sa týka opačného pohlavia, oplýval obrovským množstvom skúseností.
„Čo je s nimi?“ ešte stále podráždene vyzvedal Koreis.
„Všetky sú rovnaké.“
Koreis sa uškrnul: „Kecy.“
„Jasné. Tebe sa teraz tá tvoja Klára vidí ako absolútne výnimočná,“ usmial sa Machrák. Stiahol okienko a odklepol popol z cigarety. „Lenže nie je, ver mi. Iba ty máš na očiach ružové okuliare.“
„Čo nepovieš?“ ohradil sa Koreis.
Starší z detektívov to nechal tak. Dofajčil cigaretu a zamyslene pozeral pred seba.
„Ako to vlastne myslíš?“ predsa len po chvíľke nedalo Koreisovi. „Rovnaká ako ostatné?“
„Napríklad teraz,“ odpovedal Machrák. Z výrazu mladého vraždára sa dalo vyčítať, že nechápe. „Už vyše dvoch hodín sa jej nevieš dovolať.“
„A?“
„Ženy, pochopiteľne, až na vzácne výnimky, totiž už v samotnom princípe nechápu mobil ako niečo, vďaka čomu ich môže človek zohnať, keď ich potrebuje, ale predovšetkým ako vec, vďaka ktorej môžu nekonečné hodiny tliachať o pičovinách so svojimi kamarátkami. V tom sú skrátka všetky rovnaké, chápeš? A keď práve ony samy necítia potrebu bezducho mlieť pántom, potom nechajú svoj mobil pokojne ležať hlboko zapadnutý vo všetkom tom bordeli, čo zvyčajne nosievajú v kabelke. Takže nemajú ani len najmenšiu šancu ho počuť, a o tom, že ich medzičasom niekto zháňal, sa dozvedia, až keď chcú zasa volať a znova ho chytia do ruky.“  
Koreis sa usmial: „Bože, tieto tvoje teórie. Podľa mňa by si ich mal publikovať. Mohol by si byť ako ten Radim Uzel z telky.“
„Si ešte mladý a príliš neskúsený na to, aby si si z toho zobral ponaučenie, ale časom prídeš na to, že mám pravdu,“ zodvihol prst ako vždy, keď chcel povedať niečo dôležité. „Navyše, to nie sú moje teórie.“
Mladší kolega naňho zvedavo pozrel.
„Tomuto sa celkom seriózne na najvyššej úrovni niekoľko rokov venovali americkí vedci. Vrazili do toho výskumu pekných pár miliónov a vieš, na čo nakoniec celkom nedávno došli?“
Koreis pokrútil hlavou.
„Že každá tretia žena je presne taká istá sliepka ako tie prvé dve.“
Obaja sa rozosmiali. Koreis automaticky znova chytil do ruky telefón, no potom ho s povzdychom odložil bez toho, že by sa vôbec pokúsil dovolať. „Čo všetko na toho Benčiča vlastne majú?“ obrátil sa namiesto toho na svojho kolegu. Neunúval sa totiž celé dožiadanie dopodrobna študovať. Vzhľadom na to, že sa už v minulosti stretli, delegoval naňho všetky podobné záležitosti týkajúce sa hľadaného.
„Vydieranie, lúpež, dva prípady ťažkého ublíženia na zdraví,“ čítal z poznámok Machrák. „Hotový anjel. A to ho len nedávno pustili z basy. Mám pokračovať?“ Skúsil stiahnuť okienko, no vietor nafúkal dnu kvapky dažďa.
„Nemali by sme pre istotu zavolať hliadku, keď dorazí?“ opýtal sa Koreis. „Môže mu rupnúť v bedni a...“ rozmýšľal, ako ďalej. „Vieš, čo myslím,“ vysúkal zo seba napokon.
Machrák mávol rukou: „Srať na to.“ Otočil kľúčom v zapaľovaní a pustil ventilátor. Zahmlené čelné sklo sa takmer v okamihu vyčistilo. „Paráda,“ nadchýnal sa. „Iné ako tie staré vergle kedysi.“
Koreisa striaslo od zimy. Prípadnú posilu už nechal tak. Nepochyboval, že kolega má veci pod kontrolou. Nudil sa a doposiaľ ho prekvapivo neopustila ani jeho pesimistická nálada. Namiesto pochvalnej ódy na ventilátor nového služobného auta len zamručal: „Pri našej smole tu stvrdneme do rána.“ Nastavil plastové mriežky vetracieho systému tak, aby naňho fúkal teplý vzduch. „A navyše mi z toho posratého dažďa začína byť poriadna kosa.“
Ďalšiu polhodinu sa zaobišli bez slov. Boli na to zvyknutí. Ani jeden z nich by už nedokázal zrátať, koľko takýchto na vlas podobných hodín strávených nekonečným čakaním presedel v aute, či hocikde inde, ponorený do vlastných myšlienok, no súčasne v strehu, pripravený v správnom okamihu splniť svoju úlohu. Obaja dobre vedeli, že čakanie v skutočnosti predstavuje dôležitú a podstatnú časť policajnej profesie.Ticho v aute sporadicky prerušovalo len praskanie vysielačky. Éter bol na služobnom kanáli plný najrôznejších správ a hlásení od jednotlivých hliadok všetkých možných služieb. Rozlišovali volacie znaky poriadkarov z miestnych oddelení, dopravákov, ako aj hliadok pohotovostnej motorizovanej jednotky. Postupne sa ich naučili filtrovať tak, že tie, ktoré neboli určené priamo nim, takmer nevnímali. A tak, aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že driemu, obidvoch naraz takmer okamžite vystrelo, keď vo vysielačke započuli kód A1. Znamenal totiž vraždu.
Machrák zosilnil prijímač. „Mestské gymnázium, Trnavská sedem,“ počuli operačného. „Učiteľka v kabinete na treťom poschodí.“
„Fénix desať rozumel,“ ohlásil sa Machrák a zopakoval adresu. „Ideme z Ružinova, o päť minút sme tam.“
Prudko vyrazili. Na rohu ulice práve prechádzal cez priechod muž. Bez dáždnika, celý v tmavom, hlava schúlená medzi plecia. Nechýbalo veľa, aby ho zrazil. Muž sa k nim otočil a zodvihol prostredník.
V záblesku svetla Machrák na okamih spoznal známu tvár. „Kurva, to je Benčič,“ sykol na Koreisa. Nemohli si však dovoliť zdržovať sa jeho zaistením. Vražda má vždy prednosť pred všetkým ostatným. Pozerali, ako svižným krokom odchádza. „Dneska máš viac šťastia ako rozumu, ale neboj sa, aj zajtra je deň,“ uľavil si Machrák a znova dupol na plyn. Na strechu superba pripevnil magnetický maják a pustil výstražnú sirénu. „Nemám pravdu?“
Koreis neodpovedal.
„Čo nepočuješ?“ dobiedzal Machrák. Až potom sa pozrel na svojho parťáka. Ostal prekvapený. Koreis sedel vedľa neho bledý ako stena. Machrák si uvedomil, že od okamihu, keď prvýkrát započul hlásenie, neprehovoril mladý ani slovo. „Čo je ti? Si nejaký bledý. Stalo sa niečo?“
Mladý detektív viditeľne nebol vo svojej koži.
„Doboha, tak čo je s tebou?“ prekričal Machrák rev motora vytočeného na najvyššie otáčky.
„So mnou nič. Doriti... Len na tej škole...“ mladý kriminalista akoby nevládal dokončiť vetu.
„Čo na tej škole?“  
„Učí Klára,“ hlesol konečne.

Milan Buno, 28.9.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.