Aká je nová dánovka?

Nečakaný záver, ktorého dôsledkom sú práve spoločenské zmeny, na pozadí ktorých sa príbeh odohráva. November 1989, nežná revolúcia...a pre mnohých aj nežná fatamorgána (niekto to vysvetľuje ako optickú ilúziu, iný ako halucináciu...vyberte si.)

Fanúšikovia utajovaného autora sa dočkali 22.knihy, v ktorej sa spolu s detektívom Krauzom prenesieme do roku 1989.
Nežná fatamorgána je vlastne v poradí tretí príbeh z obdobia novembra 1989 a detektívnych začiatkov Richarda Krauza. Na obzore sa črtá revolučný november, kedy sa spoločenské pomery menia doslova zo dňa na deň. Na námestí sa stretávajú ľudia túžiaci po zmene, no v eufórii zanikne výkrik, že jeden z nich je surový vrah...

Richard Krauz pracuje na oddelení vrážd už poldruha roka, no ešte stále je v očiach starších kolegov iba kriminalistické ucho.
Jeho učiteľ, detektív Eduard Burger, má na stole tri staré nevyriešené vraždy mladých dievčat, ktoré vrah znásilnil a zahrdúsil na lavičke mestského parku. Modus operandi všetkých troch vrážd jednoznačne nasvedčuje, že ide o toho istého páchateľa.
Štvrtá vražda sa stane mesiac pred revolúciou a Burgerovo varovanie, že vrah neprestane, sa potvrdí. Osudy ľudí sa stretávajú a pretínajú na námestí a v štrnganí kľúčov zanikne osamelý výkrik, že jeden z nich je bezcitný surový vrah.

Objednajte si novú dánovku Nežná fatamorgána.

Dominik Dán opäť vystaval napínavý príbeh nevyriešených vrážd mladých dievčat, ktoré boli znásilnené, zahrdúsené a nájdené na lavičke mestského parku. Zasadil ho do výborného prostredia i času – v roku 1989 išlo všeličo bokom, a hoci boli ulice plné príslušníkov VB, tí nemali v úmysle pomáhať a chrániť. Skôr sa snažili kontrolovať situáciu, buzerovať študentov, ktorým sa zachcelo slobody. A v takých vypätých chvíľach ide vražda bokom.

Takže keď nájdu na lavičke ďalšie, už štvrté zaškrtené dievča, nejako sa nespustilo horúčkovité pátranie. Nebolo na to síl, energie, ani vôle. Veď asi nebude ani posledné...
Richard Krausz je práve v týchto prvých dieloch pred novembrom 1989 ukážkovým príkladom detektíva. Je síce začiatočníkom, ale veľmi šikovným, je neskazený, má cit pre vyšetrovanie a nebojí sa vrhať do všetkého plnou parou, nech to má akékoľvek dôsledky.
Nejedna čitateľka bude Richarda milovať práve pre tento jeho naturelJ

Novú dánovku si môžete aj stiahnuť ako e-knihu.

Dominik Dán je najpopulárnejší slovenský krimi autor, ktorý získal pred pár dňami tri ocenenia na Panta Rhei Awards (udeľovali sa 2. Júna). Je slovenským autorom roka a jeho predposledná kniha Krv nie je voda je najpredávanejšou knihou roku 2015. Zároveň sa stala najobľúbenejšou knihou zamestnancov Panta Rhei.

Dominik Dán oslávil vlani okrúhlych 60 rokov. Viac ako dvadsaťpäť rokov zaoberá vyšetrovaním zločinov. Osobné kontakty s vrahmi, lupičmi, únoscami a inou „lepšou spoločnosťou“ mu umožnili pochopiť nepísané zákony podsvetia. Z bohatých skúseností čerpá pri písaní mrazivo autentických detektívnych príbehov. Všetky jeho knihy vyšli vo Vydavateľstve Slovart a okamžite sa stali bestsellermi.

Začítajte sa do novinky Nežná fatamorgána:

APRÍL 1987

Jar prišla skôr ako po iné roky.
Konečne, lebo v januári tu bolo božie dopustenie. Na konci prvej dekády v nedeľu poobede sa nad Naším Mestom rozpárala perina, prihnal sa severák a do pondelka rána napadlo meter snehu. Na miestach, kde nafúkalo, ho bolo aj dva metre – niektoré autá na zastrčených parkoviskách ani nebolo vidieť. Najhoršia snehová kalamita za posledných sto rokov. Dopravnému podniku zamrzla nafta v autobusoch, víchor potrhal trolejbusové a električkové vedenie, zamrzli koľajnice aj výhybky, cesty ostali zasnežené, neposypané, neočistené. Na zimu boli pripravení všetci okrem cestárov. V Našom Meste vraj žijú najmenší ľudia v republike,  keď tu napadne päť centimetrov snehu, majú ho všetci po krk. Môžete si domyslieť, pokiaľ ho mali, keď napadol meter.
Všetci okrem cestárov boli pripravení, no zimné gumy vodičom aj tak nepomohli, dva, možno tri dni sa vôbec nedalo jazdiť a až do konca februára sa šmýkali od banketu k banketu. Cestári večne ufrflaným šoférom cez televízne obrazovky a denníky ÚV KSČ odkázali, že na túto zimu mali vyčlenených z rozpočtu mesta šestnásť miliónov korún, tie aj minuli, a teda cesty sú posypané a upravené na spokojnosť všetkých užívateľov.
Prachy sa minuli, takže všetko bolo v poriadku.
Zvláštne, ako socializmus niekedy pripomína dnešok. Vďaka modlitbám cestárov jar prišla skôr ako po iné roky. Teplá, plná vôní narcisov a tulipánov, presýtená láskou, nehou a sexom.
Operatívneho pracovníka odboru násilnej kriminality Eduarda Burgera zobudil domáci telefón v piatok ráno o pol piatej.
„No?“ zašepkal do slúchadla. Nevyskakoval z postele, neutekal na chodbu, aby vyzváňanie nezobudilo celú rodinu – iba sa prevalil na bok, načiahol sa k nočnému stolíku a zdvihol slúchadlo.
„No?“ zopakoval.
„Operačné stredisko. To som ja, Vlado.“
„A kto som ja?“
„Edko, veď si včera nepil a o desať minút vstávaš aj tak, zazvoní ti budík, tak sa nerob!“
„Asi sa budem musieť vážne porozprávať s manželkou...“
„Zbytočne! Nebonzuje mi na teba! Nespávam v tvojej posteli, ani na teba nezbieram informácie, iba sa poznáme od vojenčiny, ty debil! Si zabudol?“
„Aha.“
„A o tom, že spávaš iba štyri hodiny denne a vstávaš vždy o pol aj desať, si mi hovoril asi... no, možno stokrát?“
„Sto, to by sedelo.“
„Na pive.“
„Aháá! Tak o to ti ide! Dostal si chuť? Dlhá otupná nočná služba?“
„Čaká teba! Dlhá určite, otupná asi ťažko, nočná určite nie, veď o chvíľu svitá. Máte vraždu.“
„Do...“
„Správne, do polhodiny máš pred barakom vozidlo. Pohni.“
„Vozidlo? Nie si nejaký rýchly? Počkaj...“
„Edo, nehraj mi tu ospalého!“
„Nehrám, iba sa neviem vymotať z periny. Ako sa mám obliecť?“
„Nepotrebuješ čižmy ani bombarďáky, je to park na pravom brehu rieky. Je tam asfalt a sucho. Teplota dvanásť stupňov, bezvetrie.“
„Ďakujem za podrobnú inštruktáž. Na ktorú dráhu môžem pristáť?“
„Srandičky ťa prejdú, keď ju uvidíš. A ďakovať nemáš za čo.“
„Tiež si myslím, ale chcel som byť slušný. Teda žena?“
„Dievča.“
„Dobodaná, podrezaná, zastrelená?“
„Zaškrtená, znásilnená, pohodená na lavičke.“
Burger položil. Čo potreboval, už vedel. Prevalil sa na druhý bok, aby skontroloval manželku.
„Už som aj tak hore, zle som spala,“ predbehla ho. Vstala, zašuchotala papučami, svetlom z chladničky ukázala mužovi cestu do kúpeľne – bežný pracovný deň sa mohol začať. Burger sa išiel oholiť a manželka mu zatiaľ natrela chlieb maslom, poukladala naň kolieska nitrana, pribalila jablko. Všetko uložila do aktovky a trpezlivo čakala, kým vyjde z kúpeľne.
Vyšiel v momente, keď zasunula západku na aktovke.
Burger sa rokmi nacvičenými pohybmi oholil skôr, než mu manželka pripravila desiatu – nech bol ráno v akomkoľvek stave, nikdy si nedovolil prísť do práce neoholený. Na záver žiletkou opatrne obkrúžil pery, rýchlymi trhanými pohybmi si oholil rašiace fúziky pod nosom, rutinovane sa vyhol cigarete, aby si nepopálil zápästie, a skontroloval svoj výtvor v zrkadle.
Cigaretu hodil do záchodu, vymočil sa a spláchol.
Kým vypil kávu a rozlúčil sa s manželkou, vyfajčil druhú.
Keď sadal do služobného auta, zapálil si tretiu.
„Tak ako, chlapci, čo máte nové?“
Dvojčlenná hliadka z pohotovostnej motorizovanej jednotky trpezlivo vyčkávala pred Burgerovým domom. Starší z hliadky už bol po Burgera asi desaťkrát. Vedel, že mu netreba vyzváňať domovým telefónom. Keď operačný dôstojník povedal do vysielačky, že príde dolu o polhodinu, tak určite príde, netreba ho súriť. Sedeli v aute, okná spustené, fajčili a čakali.
O polhodinu prišiel, nasadol, zapálil si tretiu cigaretu a spýtal sa: „Tak ako, chlapci, čo máte nové?“
Presne túto otázku čakali, lebo ju položil vždy, keď poňho prišli.
„My nič, ale vy máte, pán Burger. Tentoraz je to dievča v parku na lavičke. Vieme to iba z vysielačky, nevideli sme ju, nič viac vám nepovieme.“
„Perfektné!“ vzdychol Burger.
„Kam vás máme zaviesť? Idete na miesto činu alebo hore k sebe?“
Burger si šlukol a pohladkal aktovku s výbavou. Všetko, čo potreboval – mal v nej chlieb so salámou, kávu v termoske, jablko, cigarety, pero aj zápisník. Písací stroj nepotrebuje, načo chodiť hore.
„Poďme si ju pozrieť, chlapci.“
Vozidlo PMJ vyrazilo do teplého jarného rána. Brieždilo sa, práve sa zapaľovali ranné zore.

Milan Buno, 22.6.2016