Aj bez vĺn sa dá plávať v oblakoch

Leto bez vody je príbeh o tom, že občas nájdeme lásku na úplne nečakaných miestach. Príbeh o Anise, ktorá prinesie obrovskú obeť pre svoju rodinu, oželie celé leto, priateľov, zábavu, aby sa venovala blízkym. Pohodové letné čítanie, ktorému nechýba romantika, láska, komplikované vzťahy a zábava.

Anise plánuje stráviť každú minútu letných prázdnin so svojimi priateľmi: surfovaním, pojedaním dobrôt na pláži a posedávaním pri ohni až do úsvitu.

Ale po vážnej autonehode, pri ktorej si jej teta, ovdovelá matka troch detí, zlomí obidve nohy, je Anise po prvý raz nútená rozlúčiť sa so Santa Cruz, oceánom, priateľmi a dokonca aj so svojím sľubne sa začínajúcim vzťahom a odletieť do Nebrasky. Život v stredozemí však nie je jednoduchý. Anise sa celé dni stará o svojich mladších bratrancov a sesternicu v maminom rodnom dome. Anisina  mama od svojej dcéry a manžela odišla už dávno, sebecky uprednostnila vlastné záujmy pred rodinným životom, no opakovane sa vracia ako víchor na pár týždňov, len aby potom opäť bez rozlúčky zmizla na celé mesiace, ba aj roky.

Všetko sa skomplikuje, keď Anise stretne Lincolna, charizmatického skejtbordistu s jednou rukou. Ten vášnivú surfistku nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom a na pleciach nesie bremeno starostlivosti o svojich bratrancov a sesternicu, odcudzí sa svojim kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Laura Silvermanová venovala príbeh Leto bez vody všetkým hendikepovaným čitateľom. „Dúfam, že ste v nej našli úľavu a radosť. Mňa postihla ochromujúca bolesť. Lincolnov príbeh nie je mojím príbehom, ale dúfam, že pomôže šíriť zvesť, že byť postihnutý nie je nikdy jedinou charakteristikou človeka. Naše postihnutia sú našou súčasťou, ale určite nás nedefinujú.“

Začítajte sa do novinky Leto bez vody:

Unáša ma Tichý oceán.
Sedím na svojej doske, okolo mňa špliecha chladná voda a popritom sledujem surfistov, ktorí naháňajú malé vlny pri pobreží – majú jeden alebo jeden a pol metra, zvezú sa na nich len krátku vzdialenosť, pretože tie vlny sa čoskoro zmenia na penu.
Ja čakám na niečo lepšie.
Slnko mi praží na kúsok kože na krku medzi neoprénovou kombinézou a vlasmi. Jemná pokožka ma páli, ale ani sa nepohnem. Nad hlavou mi krúžia čajky a snažia sa prehlušiť šplechot vĺn. Strmhlav sa rútia k hladine, potom opäť prudko vzlietnu nahor so zobákmi plnými morských rias a drobných rýb.
A potom to príde – zbadám, ako sa z diaľky približuje, ide priamo ku mne. Rýchlo sa pozriem na zelenomodrú vodu a sledujem, ako sa vytvára vlna. Nemá meter ani dva. Nie, je oveľa vyššia. Prstami si ťukám po stehnách, nakláňam sa dopredu a hryziem si pery popraskané od slnka.
Zatiaľ čo voda stúpa čoraz vyššie, moje telo zaplavuje dychtivá túžba. V Santa Cruz bývajú len malé vlnky, zriedkakedy natrafíte na takú, čo vám siaha vyše hlavy. Pokiaľ ide o mňa, tak by som brala akúkoľvek, ak je vyššia než stopäťdesiat centimetrov. No vlna, čo sa ku mne valí, čo sa ku mne rúti s nespútaným odhodlaním, vyzerá, že má takmer tri metre. To by znamenalo, že ide o najvyššiu vlnu môjho života.
Viem, že by som mala mať strach – mala by som sa báť, že ma rozbúrené more stiahne na dno, že stratím kontrolu nad surfom a rozbijem si hlavu o jeho ostré hrany –, ale ja cítim len ohromný adrenalín. To je ona. Moja vysnívaná vlna.
Vlna sa divoko valí vpred. Sedela som, no teraz už ležím na bruchu a pritláčam sa k doske. Rukou skúsenej plavkyne sa presúvam vpravo, aby som dosku otočila čelom k pobrežiu. Nasledujú dva krátke nádychy a potom jeden hlboký, ide o rituál, ktorý ma sprevádza od detstva. A potom – keď sa už nič iné nedá robiť – sa za mojím chrbtom objaví vlna. Vyskočím na dosku. Studené kvapôčky sú všade, pohlcujú ma a zároveň mi dodávajú silu. Kĺžem sa po vlne – po krásnej a desivo veľkej vlne, ktorá sa mi krúti nad hlavou tak, že stojím rovnobežne so stenou valiacej sa vody. Predná časť mojej dosky má len sekundový náskok pred bodom, kde sa vlna láme.
Zrazu zaváham. Vodná stena sa zmení na vodnú kupolu, ktorá ma obklopuje zo všetkých strán, a nasleduje najnebezpečnejší možný scenár – spanikárim.
Vlne by som sa mala poddať, ponoriť sa a počkať, kým sa mi prevalí ponad hlavu. No namiesto toho sa pokúšam pokračovať, čo je prakticky nemožné, keď sa do človeka oprú tri metre vody. Cítim silu, ktorá do mňa vráža, ponáram sa hlboko pod hladinu, som bez kyslíka a strácam poňatie o tom, či som dole hlavou. Vírim sa ako bezmocný planktón. Moja doska sa prevráti a silno ma udrie do boku. Inštinktívne lapám po dychu a do hrdla sa mi naženie slaná voda. Páli ma.
Vzduch, vzduch, vzduch.
Driapem sa späť na sčerenú hladinu, lapám po dychu a zápasím so surfom, ktorý mi má byť oporou. Srdce mi tlčie ako zvon, bolí ma bok a morská voda mi upcháva uši. A kdesi v diaľke moja vysnívaná vlna prudko stúpa k pobrežiu, no tentoraz bezo mňa.

Rezignovane priplávam na breh. Pozdraví ma Eric. Kučeravé blond vlasy mu uhládza čelenka, takže v jeho očiach zreteľne vidím, ako sa na mne baví. „Doriti, Anise.“ Potľapká ma po chrbte. „Bohovská jazda.“
„Sklapni.“ Zdvihnem surf a zapichnem ho do piesku. „Ako keby sa to tebe nestalo už miliónkrát.“ Rozopnem si neoprén a stiahnem si ho z pliec, až mi ovisne okolo pása.
„To bol predsa kompliment, zlato. Nemusíš sa preto hanbiť za svoje bikiny.“ Zaškerí sa na mňa, čím ma ešte viac rozčertí. „Ale vážne... Upokoj sa. Táto trojmetrová vlna ti predsa nepokazí reputáciu najúžasnejšej surfistky na svete.“

Nepodlizuje sa. Naozaj som úžasná surfistka, najlepšia spomedzi našich priateľov – je nás asi desať a stretávame sa celé leto na nízkych aj vysokých vlnách. „Viem,“ odpoviem napokon. „Ale aj tak je to hrozné. Taká dobrá vlna a takmer som ju mala v hrsti!“ Otočím sa na päte a potom sa opäť letmo pozriem na impozantnú vlnu. „Idem znovu.“
Načiahnem sa za doskou, keď ma Eric chytí za plece. „Nie, nejdeš,“ povie. „Ostatným sme sľúbili, že sa s nimi stretneme na obed v Shaku, a už takmer hodinu meškáme.“
Jeho dlaň ma hreje na holej pokožke a mám čo robiť, aby som sa tomu dotyku nepoddala – toto je Eric, poznáme sa už sedemnásť rokov; je to chalan, s ktorým sme sa ako batoľatá spoločne kúpali, keď ma jeho mama cez noc strážila; šialený tínedžer, ktorý si spravil minisurf z mojich tampónov, keď som po prvý raz dostala menštruáciu, a skúšal, či dokáže plávať; osoba, ktorá strávila nespočetné množstvo daždivých popoludní na mojom gauči v pyžame a s ktorou sme zároveň sledovali v telke súťaže surfistov a napchávali sa nezdravou stravou z rýchleho občerstvenia.
Toto je Eric – môj v súčasnosti nezadaný a nespravodlivo atraktívny kamarát s tehličkami na bruchu, ktoré sa ligocú ako z bilbordu s reklamou na značkové oblečenie.
„Fajn.“ So sebazaprením sa odtiahnem. „Poďme sa teda najesť.“
Neznášam, keď musím od vody odísť namrzená, najmä keď mi oceán ponúka také nádherné vlny. Môj zlozvyk je, že púšťam priateľov k vode kvôli surfovaniu.
S Ericom si vezmeme dosky a zamierime na pláž do podniku Shak, ktorý sa v skutočnosti volá Surf Shak Suzie a Sala, ale všetci miestni (a aj každoroční turisti, ktorí sa považujú za miestnych) sa prikláňajú ku kratšej verzii.
Cestou sledujem spenenú vodu na brehu a potom si všimnem, ako sa na slnku niečo zaleskne. Zvýsknem a padnem na kolená. Hrabem sa v piesku.
„Čo je?“ opýta sa Eric.
„Vidím ju!“ No nakoniec z piesku vyhrabem len kus fľaše od piva. „Smola.“ Zodvihnem ho, aby som ho neskôr mohla vyhodiť. Uvažujem, či ide o pozostatok nedávnej vatry, alebo ho vyplavila vlna. Spolu s Ericom zbierame morské guľôčky – hladké, farebné, guľky zo skla, ktoré chrlí oceán. No sú také zriedkavé, že zvyčajne nájdeme len jednu za rok. Máme taký zvyk či tradíciu – keď jeden z nás nájde morskú guľôčku, daruje je tomu druhému.
„Smola,“ povie Eric.
„Hej, a poriadna,“ súhlasím.
Pokračujeme naprieč plážou až podniku Shak, na ktorom nás vítajú povedomé nazeleno natreté rolety a niekoľko drevených lavičiek a slnečníkov, čo sú upevnené v piesku. Väčšina ľudí, čo sem prišli na obed, je už fuč, ale naši priatelia sú stále pri stole, napchávajú sa hotdogmi, ananásom a pikantnej omáčke, rybím tacos pokropeným wasabi a octovým nálevom a mojím obľúbeným ovocným šalátom z melóna a papáje zmiešaným s červenou paprikou a cukrom.
„Čau, ľudia,“ ozve sa Tess. Pochádza zo Samoy, a hoci je ešte len začiatok leta, je opálenejšia než zvyčajne. V jednej ruke drží vegetariánsky sendvič a v druhej jahodový koktail daiquiri. Odprisahala by som, že nie je nealko. Je zrejmé, že pitie počas letných dní sa považuje za bežné a nie je znakom raného alkoholizmu. „Aké bolo... surfovanie?“
„Fajn,“ odpoviem a potom na ňu vrhnem pohľad, ktorý by jej mal, aspoň dúfam, tlmočiť nasledovné: Mám ťa rada, ale radšej sklapni.
Tess je moja najlepšia kamoška. Sme spriaznené duše už od detstva. Nanešťastie som spravila chybu a povedala som jej, že často myslím na Erica (alebo presnejšie na Ericove dokonalé ramená, keď sa snaží chytiť vlnu) ako na niekoho, kto by mohol byť viac než len priateľom, najmä odvtedy, ako sa pred pár týždňami rozišiel so svojím dievčaťom.
„Anise vystriehla vlnu, čo mala takmer tri metre, a skoro ju položila,“ zahlási Eric.
Od stola sa ozve vlna spojení ako „to nie je možné“ či „no dokelu“. A ja si len prekrížim ruky cez prsia a zízam na Erica. „Vážne?“ opýtam sa. „Musel si im to vytárať?“
„Ale no.“ Chytí ma okolo pliec a pritiahne si ma k sebe, aby ma objal. A ja už len uvažujem, ako je, dočerta, možné, že vonia ako mäta, hoci sa päť hodín máčal v mori. „Cítime sa lepšie, keď vieme, že nie si neomylná. A, okrem iného, mala by si byť pyšná, a nie sa hanbiť.“
„Môžeš to podrobnejšie vysvetliť?“ opýta sa Marie. Sme kamošky, odkedy sme si obe v prvej triede priniesli do školy dosku na surfovanie, aby sme spolužiakom ukázali, ako sa na nej jazdí. Drží sa za ruku svojej priateľky Cassie, ktorej výšku kompenzuje asi najpôsobivejšie vyšportovaná postava na západnom pobreží. Bude sa jej hodiť, keď na konci leta zamieri do prípravného tábora pre budúcich námorníkov.
„Nie, nemôžem,“ odvrknem. Viem, že hovorím ako krava. Viem, že by som sa mala smiať spolu s ostatnými, tváriť sa, že vlastne o nič nešlo. Lenže surfovanie je jedinou vecou na tomto svete, v ktorej som dobrá. Naozaj dobrá. Navyše ho milujem. Takže vždy keď pokašlem nejakú jazdu, naštve ma to ako hádka s niekým, na kom vám záleží. Tá vás zasiahne viac než hádka s neznámym.
„Dobre, dobre, decká,“ povie Tess. „Vlastne musíme prebrať niečo dôležité.“
„Naozaj?“ opýtam sa.
„Och, áno. Surf Break.“
Pri stole to zašumí. „No to áno, dočerta!“
Moja reakcia je asi najsilnejšia, pretože Surf Break je naozaj úžasný. Je to festival, ktorý sa koná vždy na konci leta. Vlastne ide o obrovský trojdňový večierok, ktorý sa odohráva priamo za naším chrbtom. Profesionálni surfisti prichádzajú v húfoch, aby predviedli svoje kúsky, miestne kapely a zopár hudobných hviezd zahrá na dočasných pódiách, ktoré postavia na pláži, a celú oblasť zaplnia desiatky stánkov s jedlom. A to už ani netreba spomínať tisícky opitých a opálených návštevníkov festivalu.
S priateľmi naň chodievam už od čias, keď sme sa po pláži batolili v oranžových rukávnikoch na plávanie. A hneď ako sme boli dosť starí na to, aby sme mohli rodičov pustiť k vode, stal sa pre nás festival oveľa zaujímavejším.
„V poriadku,“ pokračuje Tess. Z obrovskej plážovej tašky so žltými pásikmi vytiahne dotrhaný zápisník. Odkedy ju opaľovanie baví viac než surfovanie, vždy si na pláž balí kopu vecí: romány, skicár, farbičky a ešte oveľa viac. „Čaká nás jeden obrovský víkendový žúr, takže to musíme naplánovať. Prvou vecou zo zoznamu je: Kto si vezme na starosť vatru?“
„Ja,“ ponúknem sa.
„Naozaj?“ Tess nadvihne obočie. Väčšinou som totiž počas Surf Breaku bez záväzkov, nechávam si dostatok času pre seba, aby som mohla sledovať triky, naučiť sa nové ťahy sledovaním profesionálov aj amatérov. Lenže väčšina mojich kamošov odchádza koncom leta na univerzitu, rozpŕchnu sa po celej krajine, hoci v prípade Cassie nejde ani tak o odchod ako o narukovanie, takže toto bude náš posledný spoločný Surf Break. Nedám si z neho ujsť ani len minútu.
Prikývnem. „Naozaj.“
„Super.“ Svoj nápoj nakloní mojím smerom, odpije si z neho a potom si do zápisníka poznačí moje meno. Vzápätí sa pustí do ďalších bodov smiešne dlhého zoznamu.
Po niekoľkých minútach štuchnem Erica do pleca. „Vrátime sa na more?“
Ešte sme nejedli, ale mám so sebou zopár tyčiniek, ktoré nám dodajú energiu na niekoľko hodín. Nech už mám Tess akokoľvek rada, predstava surfovania s Ericom je pre mňa ďaleko atraktívnejšia než počúvanie o neodškriepiteľných výhodách veľkých penových cukríkov v porovnaní s klasickými.
Aj Eric do mňa štuchne s hravým úsmevom. „Ak na tom trváš...“
„To si píš.“
Pri odchode z podniku s plánom vrátiť sa k surfovaniu sa mi rukou obtrie o moju.
Tentoraz sa však neodtiahnem.
 

O šesť hodín si už vykračujem po drevenom chodníku, čo vedie k nášmu domu. Pod pazuchou nesiem surf, ťažký od mokrého piesku, ale takáto záťaž je dobrá, ide o únavu, ktorá mi vraví, že moje svaly rastú, takže tento rok budem schopná plávať dlhšie a lepšie než kedykoľvek predtým. Slnko už takmer zapadlo a horizont nad Santa Cruz je oranžovočervený s jemným náznakom fialovej. Na vlnách sa odrážajú posledné lúče a oceán tak pripomína obrovský džbán ružovej limonády.

Na večeru meškám. Poriadne. Ak už takmer nevidno slnko, musí byť deväť. No otcovi to nebude prekážať. Rozumie letnému volaniu vody, keď môžem celý deň surfovať, nie ako tých  úbohých pár hodín pred vyučovaním a po ňom počas školského roka. Tých niekoľko ráz, čo mi dohováral, že som vonku zostala pridlho, som mu pokojne pripomenula, že to bol práve on, kto svojmu dievčatku kúpil surf, keď malo sedem.
Navyše nehrozilo, aby som sa dnes večer vrátila domov zavčasu. S Ericom sme celý deň surfovali, chytali sme vlnu za vlnou, robili sme si prestávky na pobreží, pričom sme si palce na nohách zabárali do vlhkého piesku a preberali detaily jazdy. Ako deň pokročil, cítila som, že sa ku mne prisunul bližšie. Nezdalo sa mi to – spôsob, akým som ho prichytila, ako ma kútikom oka sleduje, spôsob, ako si sadol vedľa mňa, aby sa svojím holým plecom dotýkal môjho pleca... Možno to, že chcem svojho sedemnásťročného kamaráta, nie je až také čudné. Možno nie som jediná, kto chce viac.
Blížim sa domov k polorozpadnutému jednoposchodovému domu, ktorý stojí hneď za dunami, a pevne zvieram svoju dosku. Náš dom je štvorgeneračným dedičstvom po mojich prarodičoch – drobná rozpadávajúca sa stavba, čo stojí na luxusnom pozemku na pláži, v hodnote niekoľkých miliónov dolárov. Občas, keď sa začnú hromadiť účty, otec zvažuje, že dom predá a že sa presťahujeme do vnútrozemia, ale potom sa jeho stavebnej firme zakaždým podarí zohnať zopár zákaziek a opäť sme na tom dobre.
Skôr než zamierim dnu, prejdem k našej rozheganej drevenej schránke, aby som vybrala poštu, pretože otec na to vždy zabudne. Kôpku listov si zastrčím pod voľnú pazuchu a zamierim do garáže. Ako pravá rodina žijúca na pláži parkujeme vozidlá na príjazdovej ceste a v garáži sa kopia samé haraburdy. Celý priestor určený pre dve autá je plný surfov, kajakov, pádiel, ale aj vedier a dosiek pre mojich mladších bratrancov a sesternicu, keď nás prídu navštíviť. Netreba zabúdať ani na všetky ležadlá, slnečníky a uteráky, ktoré sa za tie roky nazbierali a stvrdli od slanej morskej vody.
Keď odložím svoju dosku bokom, vojdem do domu cez garážové dvere, ktoré sú, ako vždy, odomknuté. Ozvem sa: „Si doma?“
„Tu som!“ zakričí otec.
Idem za jeho hlasom do kuchyne a popritom sa prehrabávam v pošte, zaujíma ma, či prišiel časopis Surfista. Väčšinou ide len o účty a nejaké zbytočné letáky, ale potom si všimnem jednu pohľadnicu. Na prednej strane je fotografia nejakého baru, čo sa volá Kelsey’s a je v Rene v Nevade. Otočím ju. Na zadnej strane sa píše „Drahá Anise“ písmom, ktoré som nevidela už celé roky.
Rukopis mojej matky.
„Ideš?“ zvolá otec.
„Sekundu!“ Hlas mi preskakuje, a tak si odkašlem. Pohľadnicu zastrčím do zásuvky v stolíku pri vchode, kde sú len nepotrebné veci. Prečítam si ju osamote po večeri, keď nebudem mať pri sebe otcove zvedavé oči, a vyhnem sa tak otázkam a komentárom typu: „Si v poriadku, srdiečko? Porozprávajme sa o tom. Ľúbim ťa.“
So zvyškom pošty zamierim do kuchyne, kde nájdem otca za malým okrúhlym stolom. Dvojčlenná rodina nepotrebuje veľa priestoru na jedenie. Keď máme spoločnosť, sedíme na terase, relaxujeme na zvetranom záhradnom nábytku a sledujeme vlny.
Nepripojím sa k nemu, ale radšej si vyskočím na kuchynský pult kuchynský pult a hompáľam nohami. Z ovocnej misy schmatnem jablko a schuti doň zahryznem. Letmo sa obzriem na vchodové dvere. Ruka sa mi trasie – vlastne ide skôr o chvenie, ako keď človeku klesne hladina cukru. Dúfajme, že si otec nič nevšimne.
„Ako sa máš?“ opýtam sa a pozornosť opäť upriamim na otca, pričom si znovu odhryznem z jablka.
Vyzerá viac v strese než zvyčajne – tri vrásky na čele má zarezané o čosi hlbšie a má aj ochabnutejšie plecia. Otec je v skvelej forme – na to, že má už štyridsaťjeden. Zväčša za to vďačí práci na stavbách cez deň a večernému behu a joge. No ani to mu nepomohlo, aby sa mu vo vlasoch neobjavili strieborné nitky a v jeho kolenách sa nezačala ozývať artritída. „Nuž...“ povie pomaly.
Doriti. O čosi pevnejšie zovriem pult. Otec je chlap, ktorý veci hovorí priamo a na rovinu. Pokiaľ ide oňho, otvorená a úprimná komunikácia je riešením skoro každého problému. Takmer nikdy si nedáva servítku pred ústa, ale ak sa tak stane, nikdy to neveští nič dobré.
Nakloní sa a prekríži si ruky cez hruď. „Nuž, nechcem, aby si sa zbytočne trápila,“ pokračuje, „pretože ona bude v poriadku, ale...“
V ústach mi vyschne. Určite hovorí o mame. Niečo sa jej stalo. Bojujem s nutkaním zoskočiť z pultu a schmatnúť pohľadnicu, čo mi poslala. Tvárim sa ľahostajne. Je to predsa žena, ktorá nás opustila, a neraz. Táto žena sa spakovala skôr, než som začala chodiť, aby sa pridala k hudobnej skupine, o ktorej nikto v celej krajine ani len nepočul. Ide o ženu, ktorá sa vrátila s kopou darčekov a ospravedlnení, keď som mala tri. Je to tá istá žena, ktorá o niekoľko týždňov nato opäť odišla, pretože chcela pracovať v nejakom posratom kasíne na lodi v Louisiane. Táto žena bola v mojom živote a opäť z neho zmizla už toľko ráz, že sa niekedy uprostred noci zobudím a rozmýšľam, či vôbec existuje.
„Teta Jackie mala dnes ráno dopravnú nehodu.“
Och. Och. Zaplaví ma zmes pocitov úľavy a úzkosti. „Zlatko, si v poriadku?“ spýta sa otec.
„Hmm, hej.“ Rýchlo si začnem po nohe bubnovať prstami. Potrebujem si vyzliecť neoprénovú kombinézu. Sťahuje ma. Zoskočím z pultu a stiahnem si ho. „Čo sa stalo? Je to vážne? Ako jej je?“
„Bude to v poriadku,“ odpovie otec. „Ale je to vážne. Má pomliaždené obidve nohy. Poriadne. Čaká ju niekoľko operácií a samostatne sa nebude môcť pohybovať aj niekoľko týždňov.“
„Doriti,“ pomaly vydýchnem. Otcovi neprekáža, keď nadávam. Hovorí, že ak má mať jeho dcéra v puberte jednu neresť, môžu to byť práve ústa plné nadávok. „To je hrozné, doriti, strašné.“
Myslím to vážne. S tetou Jackie, sestrou mojej debilnej matky, sme si bližšie než s mojou debilnou matkou. Tetu vídam oveľa častejšie. Má tri malé deti – chlapcov dvojičky a dievča – a každé leto sa im podarí vyhrabať najlacnejšie letenky, aké sa dajú nájsť, aby mohli na niekoľko týždňov prísť za nami na pláž. S peniazmi na tom nie sú dobre, pretože manžel tety Jackie zomrel pred vyše šiestimi rokmi na infarkt, ale tento letný výlet k nám je ich prioritou.
Napriek tomu, že to vždy naruší moje surfovacie plány, veľmi sa teším, keď mám pri sebe svojich malých bratrancov a sesternicu. Stále ma prenasledujú po pláži, spoločne lovíme mušle a staviame hrady z piesku a teraz, keď sú už o čosi starší, ich nahováram na surfovanie. Keďže sem chodievajú len raz za rok, oceán je pre nich stále čarovný. Páči sa mi, keď im to vidím v očiach, ktoré sa tak veľmi líšia od očí miestnych obyvateľov Santa Cruz.
„Je v pohode?“ spýtam sa. „Myslím pri vedomí a tak. Môžem jej zavolať alebo radšej počkám do zajtra? Ako je na tom Emery? A chlapci? Máš na ňu číslo? Stále som si ho neuložila do mobilu.“
Otec mi neodpovie hneď. Och, Bože, čo ak mali nehodu aj deti? Strach mi zviera žalúdok. „Zlatko,“ pokračuje, „vieš, ako som povedal, že teta Jackie nebude môcť istý čas chodiť?“
„Hej...“
„Nuž, je leto, takže tvoji bratranci a sesternica sú doma. A Jackie zostane v nemocnici ešte zopár týždňov a potom ešte dlhšie na vozíku. Nebude sa o nich môcť postarať sama.“
„Och,“ odpoviem. „Och...“
„Leto teda strávime v Nebraske, aby sme im pomohli. Ja si tam budem musieť zohnať nejakú prácu a ty počas dňa postrážiš deti.“
Stráviť leto v Nebraske? Ešte nikdy som nebola mimo Kalifornie a už vôbec nie celé týždne. A prečo aj, keď všetko, čo milujem – moji priatelia, otec, oceán –, sú asi päťsto metrov od mojej izby? Ale, samozrejme, že chcem pomôcť. Samozrejme, že tu chcem byť pre svoju tetu a malých bratrancov a sesternicu, hoci predstava, že budem tak ďaleko od domova zapríčiňuje, že by som si svoju neoprénovú kombinézu najradšej vyzliekla aj po druhý raz.

Milan Buno, literárny publicista