Trilógia v žánri fantasy Zlatý kompas, Magický nôž a Jantárový ďalekohľad získala významné ocenenia, predovšetkým cenu Nibbie, čo je knižná podoba amerických filmových Oscarov. V roku 2002 dostal Jantárový ďalekohľad ako prvá detská kniha v histórii Whitbreadovu cenu za najlepšiu britskú knihu roka. Na motívy knihy Zlatý kompas bol taktiež nakrútený rovnomenný film v réžii Chrisa Weitza s hviezdnym hereckým obsadením.

Autor: Philip Pullman
Dátum: 28.11. 2007
Vydanie: December 2007



Všetky dôležité informácie o filme Zlatý kompas, o trilógii Temné hmoty a súťaže nájdete na www.zlatykompas.sk



Zlatý kompas

Jedenásťročná Lyra vyrastá medzi učencami na Oxfordskej univerzite. V jej svete, ktorý je odlišný od toho nášho, má každý človek svojho démona - svoju dušu v zvieracej podobe. Lyra so svojím démonom Pantalaimonom, ktorý na seba berie podoby rôznych zvieratiek, žije bezstarostný život malej divošky až do chvíle, kým si nevypočuje prednášku o tajomnom prachu a kým z jej okolia nezačnú miznúť deti. Keď sa stratí aj Lyrin najlepší priateľ Roger, nespútané a odvážne dievča sa rozhodne ho vyhľadať. Na ceste ju sprevádza zvláštny prístroj- - alethiomer, ktorý tomu, kto s ním vie pracovať, odpovie na všetky otázky...

Magický nôž

Dvanásťročný Will býva v Oxforde v Anglicku. Chce nájsť svojho otca, prieskumníka Johna Parryho, ktorý zmizol počas expedície na severe. Cez čudesné okno sa Will dostane do mesta Cittàgazze v inom svete, kde sa stretne s Lyrou a jej démonom Pantalaimonom. Lyra a jej alethiomer sa stanú súčasťou Willovho pátrania, pričom Lyra pokračuje v hľadaní pravej podstaty tajomného prachu, ktorý spôsobuje v jej svete prevraty. Po tvrdom boji vo veži v Cittàgazze získava Will nôž, ktorý má mimoriadnu moc. Na svete nie je nič ostrejšieho a nebezpečnejšieho, lebo jeho nositeľ môže vyrezávať okná do iných svetov. Magický nôž však láka aj iných...

Jantárový ďalekohľad

V záverečnom diele príbehu Lyry a Willa sa dočkáme napínavého vyvrcholenia. Lyra sa spolu s Willom pomocou magického noža dostávajú do tajomných svetov. Pri hľadaní podstaty záhadného prachu im pomáha aj doktorka Mary Maloneová. Lyrin otec, lord Asriel, sa zatiaľ pripravuje na posledný veľký boj s Vládcom. Podarí sa Lyre včas odhaliť, čo sa skrýva za prachom? Porazí lord Asriel Vládcu, ktorý sa vyhlasuje za Stvoriteľa sveta? Odpovede na tieto otázky sa dozviete v poslednej časti napínavého príbehu.

Ukážka z textu:

     Lyra a jej démon prechádzali tmavnúcou jedálňou a usilovali sa držať bokom, aby ich z kuchyne nebolo vidieť. Tri veľké stoly, ktoré sa tiahli po celej dĺžke jedálne, už boli prestreté, od príborov a pohárov sa odrážalo pohasínajúce svetlo končiaceho sa dňa a pre hostí boli pripravené dlhé lavice. V tme vysoko na stenách viseli portréty bývalých magnifikusov. Lyra prišla k stupienku, pozrela na otvorené dvere do kuchyne, a keď nikoho nevidela, pristúpila k vysokému stolu. Bol prestretý zlatý príbor, nie striebro, a pri štrnástich miestach stáli namiesto dubových lavíc mahagónové stoličky so zamatovým čalúnením.
     Lyra zastala pri magnifikusovej stoličke a slabo cinkla nechtom o najväčší pohár. Celou jedálňou zaznel jasný zvuk.
     „Ty to vôbec neberieš vážne,“ zašepkal démon. „Správaj sa slušne.“
     Jej démon sa volal Pantalaimon a práve teraz mal podobu tmavohnedého nočného motýľa, aby ho v tmavej jedálni nebolo vidieť.
     „Z kuchyne aj tak nepočujú, lebo tam hrmocú,“ zašepkala mu Lyra. „A správca príde až po prvom zvonení. Nepanikár.“
     No aj tak prikryla zuniaci krištáľový pohár dlaňou. Pantalaimon letel dopredu a prešmykol sa cez odchýlené dvere do salónika na druhom konci stupienka. Po chvíli odtiaľ zase vyletel.
     „Nikto tam nie je,“ zašepkal. „Ale musíme sa ponáhľať.“
     Lyra prikrčená prebehla poza vysoký stôl a vbehla do salónika, vystrela sa a obzerala sa. Jediné svetlo vychádzalo z kozuba, kde jasno horeli polená, ktoré trochu poklesli, práve keď sa pozrela, a do komína vyletela spŕška iskier. Lyra prežila v kolégiu väčšinu svojho života, no ešte nikdy salónik nevidela. Smeli doň vstúpiť iba magistri, ale nikdy nie ženy. Dokonca tu neupratovali ani služobné. Salónik mal na starosti komorník.
     Pantalaimon sa jej usadil na pleci.
     „Už si spokojná? Môžeme ísť?“ zašepkal.
     „Nebuď hlúpy! Chcem sa tu poobzerať.“
     Bola to veľká miestnosť s oválnym stolom z lešteného palisandrového dreva, na ktorom stáli rôzne karafy, poháre, nádoba s drvičkou na tabak a stojan s fajkami. Vedža na príborníku bola ohrievacia miska a košík s makovicami.
     „Ale si hovejú, čo, Pan?“ povedala Lyra potichu.
     Sadla si do jedného zo zelených kožených kresiel. Bolo také hlboké, až v ňom skoro ležala, ale vystrela sa, skrčila nohy pod seba a prezerala si portréty na stenách. Asi ďalší starí magistri – v talároch, s bradami a zamračení hľadeli zo svojich pláten a mlčky ju odsudzovali.
     „Čo myslíš, o čom sa rozprávajú?“ povedala, či skôr chcela povedať Lyra, lebo prv ako otázku dokončila, za dverami počula hlasy.
     „Za kreslo! Rýchlo!“ zašepkal Pantalaimon a Lyra v okamihu vyskočila z kresla a prikrčila sa zaň. Vybrala si kreslo v strede miestnosti a to nebola najlepšia skrýša, ale keby bola celkom tichučko...
     Dvere sa otvorili a do miestnosti vniklo svetlo – jeden z príchodzích niesol lampu a postavil ju na príborník. Lyra mu videla iba nohy v tmavozelených nohaviciach a lesklé čierne topánky. Bol to sluha.
     Potom sa ozval hlboký hlas: „Lord Asriel už prišiel?“
     Magnifikus. Lyra zatajila dych a videla, ako prišiel sluhov démon (sučka ako démoni takmer všetkých sluhov) a ticho si sadol k jeho nohám, a potom uvidela aj magnifikusove nohy v jeho typických ošúchaných čiernych topánkach.
     „Nie, magnificencia,“ odvetil komorník. „Ani z aeroportu nič nehlásili.“
     „Predpokladám, že bude hladný, keď príde. Uveďte ho, prosím, rovno do jedálne.“
     „Dobre, magnificencia.“
     „A nachystali ste mu do karafy výberové tokajské?“
     „Áno, magnificencia. Ročník 1898, ako ste kázali. Pamätám si, že jeho lordstvo ho má veľmi rado.“
     „Dobre. A teraz ma, prosím, nechajte.“
     „Potrebujete lampu, magnificencia?“
     „Áno, nechajte ju tu. Počas večere na ňu, prosím vás, dozrite.“
     Komorník sa uklonil, otočil sa a odchádzal a jeho démon poslušne bežal za ním. Lyra zo svojho neveľmi dobrého úkrytu hľadela, ako magnifikus podišiel k veľkej dubovej skrini v kúte miestnosti, zvesil z vešiaka talár a namáhavo si ho obliekal. Bol to statný muž, ale už dávno prekročil sedemdesiatku a pohyboval sa meravo a pomaly. Jeho démon mal podobu havranice a len čo sa magnifikus obliekol, havranica zosočila zo skrine a usadila sa na svoje zvyčajné miesto na magnifikusovom pleci.
     Lyra cítila, aký je Pantalaimon od nervozity napätý, hoci bol celkom tichučko. Ju táto situácia príjemne vzrušovala. Lord Asriel, očakávaný návštevník, ktorého magnifikus spomínal, bol jej strýko, muž, ktorého obdivovala, ale zároveň sa ho veľmi bála. Vraj je zapletený do veľkej politiky, tajných výskumov, do nejakej ďalekej vojny a nikdy nevedela, kedy ho má očakávať. Mal prudkú povahu a keby ju tu prichytil, prísne by ju potrestal, ale to by zniesla.
      To, čo vzápätí uvidela, však všetko úplne zmenilo.
     Magnifikus vybral z vrecka poskladaný papier a položil ho na stôl. Vytiahol z karafy s hustým zlatým vínom zátku, papier rozložil, nasypal z neho do karafy biely prášok, papier pokrčil a hodil do ohňa. Potom vytiahol z vrecka ceruzku a víno miešal, až kým sa prášok nerozpustil, a zase karafu zazátkoval.
     Jeho démon potichu zakrákal. Magnifikus mu odvetil šeptom, privretými očami sa zlovestne obzrel a odišiel tými istými dverami, ktorými prišiel.
     Lyra zašepkala: „Videl si to, Pan?“
     „Pravdaže som to videl! A teraz sa ponáhľaj odtiaľto, kým príde správca!“
     No len čo to dopovedal, zo vzdialeného konca jedálne sa ozval zvon.
     „To je správcov zvon!“ zhíkla Lyra. „Myslela som si, že máme viac času.“
     Pantalaimon rýchlo letel k dverám do jedálne a rovnako rýchlo sa vrátil.
     „Správca je už tam,“ oznámil. „A cez tie druhé dvere von nemôžeš...“
     Druhé dvere, ktorými prišiel aj odišiel magnifikus, viedli na rušnú chodbu medzi knižnicou a zborovňou magistrov. O tomto čase bola plná mužov, ktorí si navliekali taláre pred večerou, alebo sa ponáhľali odložiť papiere a aktovky do zborovne, aby mohli ísť do jedálne. Lyra plánovala, že odíde tak, ako prišla. Spoliehala sa, že do správcovho zvonenia má ešte zopár minút.
     A keby nebola videla, ako magnifikus nasypal do vína prášok, bola by mohla riskovať, že sa správca na ňu nahnevá, alebo dúfať, že si ju možno na rušnej chodbe nevšimnú. Lenže to ju celkom zmiatlo a preto váhala.
     Vtedy začula na stupienku ťažké kroky. Prichádzal správca, aby sa presvedčil, či je salónik pripravený na posedenie magistrov pri maku a víne. Lyra trielila k dubovej skrini, otvorila ju, skryla sa v nej a dvere si pritiahla presne v okamihu, keď správca vošiel. O Pantalaimona sa nebála – v miestnosti bolo všetko tmavé a vždy mohol vliezť pod kreslo.
     Počula, ako správca fučí, a cez štrbinu, kde dvere celkom nepriliehali, videla, ako napráva fajky v stojane pri nádobe s tabakom a pohľad mu zaletel aj ku karafám a pohárom. Potom si oboma dlaňami uhladil vlasy na ušiach a čosi povedal svojmu démonovi. Bol sluha, takže mal démona sučku, ale vzhľadom na jeho vyššie postavenie ani jeho démon nebol obyčajný pes. Bola to sučka červeného setra. Démon sa podozrievavo obzeral, akoby cítil narušiteľa, ale nezamieril ku skrini, a Lyre sa preto nesmierne uľavilo. Správcu sa bála, lebo ju už dva razy zbil.
     Lyra začula tichučký šepot. Pantalaimon zrejme prekĺzol do skrine k nej.
     „Teraz musíme zostať tu. Prečo ma aspoň niekedy nepočúvaš?“
     Neodpovedala mu, až kým správca neodišiel. Musel v jedálni dozerať na obsluhu pri stoloch. Lyra počula, ako už magistri prichádzajú, zhovárajú sa a šúchajú nohami.
     „Ako dobre, že som ťa nepočúvala,“ zašepkala mu na odpoveď. „Inak by sme neboli videli, ako dal magnifikus do vína jed. Pan, to bolo to tokajské, na ktoré sa pýtal komorníka! Chystajú sa zabiť lorda Asriela!“