Prestížna cena pre Rankova (28.9.2009)

Individuálne osudy hlavných hrdinov ocenenej knihy sa stanú vratkými člnkami v divokej búrke dejinných udalostí - Mníchov, viedenská arbitráž, druhá svetová vojna, protižidovské zákony, nemecká okupácia a príchod sovietskych vojsk na konci vojny, povojnové vysídľovanie obyvateľstva, komunistický prevrat vo februári 1948, politické procesy 50. rokov, pokus o reformy a následná sovietska okupácia v auguste 1968.

Pavol Rankov debutoval prozaickou zbierkou S odstupom času, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Nasledovali poviedkové knihy My a oni / Oni a my a V tesnej blízkosti. Autorove knihy vyšli v bulharskom, maďarskom a arabskom preklade, publikoval v antológiách a časopisoch v Poľsku, Rumunsku, Nemecku, Švédsku, ale aj v Japonsku a Indii.

Vyučuje na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Cena Európskej únie za literatúru (European Union Prize for Literature) je tento rok udelená prvýkrát, získa ju 12 autorov, každý z inej krajiny. V priebehu troch rokov bude takto cena udelená najlepšiemu autorovi každej z 34 krajín, ktoré sa podieľajú na Kultúrnom programe EÚ. V tomto roku budú ocenení autori zo Slovenska, Rakúska, Chorvátska, Francúzska, Maďarska, Írska, Talianska, Lotyšska, Nórska, Poľska, Portugalska a Švédska.

Zdroj: TASR, Kalligram, Sme



Ukážka z knihy:

Na konci tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa len zopár malých miest v Československej republike mohlo pochváliť vlastným kúpaliskom. Levice k nim patrili.
Keďže prvý september 1938 bol slnečný deň, boli na kúpalisku takmer všetci. Dospelí s deťmi i bez detí, mládež aj starci, Levičania aj ľudia z okolitých dedín, Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, rodina Nemca Barthela aj Bulhara Rankova. Boli tu demokrati, liberáli, konzervatívci, monarchisti, socialisti, nacionalisti, komunisti aj fašisti. Len anarchista Varga bol v Španielsku.
Na kúpalisku nechýbali ani Peter, Honza a Gabriel. S očami prižmúrenými proti lúčom popoludňajšieho slnka sedeli na betónovom múriku a hompáľali nohami. Občas vypľuli hustú slinu, aká sa tvorí vo vysušených ústach. Tešili sa z voľného popoludnia prvého dňa školského roku, keď ešte nedostali domáce úlohy, a obdivovali spolužiačku Máriu Belajovú. Malá krásavica sedela s rodičmi a mladším bratom Jurkom neďaleko od nich. Dievča mávalo zvyčajne vlasy zviazané do mocného copu, ktorý pripomínal konský chvost, ale teraz sa mu v hustých prameňoch voľne sušili.
– Vlasy barvy lúčneho medu, – skonštatoval Honza.
Honza občas čítaval zamilované romániky, ktoré si kupovala jeho sestra. Naposledy to bol príbeh s názvom Záchvěvy srdcí. Peter s Gabrielom sa už zmierili, že si ich kamarát od spisovateľov požičiava prirovnania, ktorými potom opisuje Máriinu krásu. Oni sami by to tak výstižne nevedeli povedať.
Mária vybrala z vrecúška slivku a dlhými prstami si ju vložila do úst.
– Má nádherné pery, – vzdychol Gabriel.
– Tmavorudé... ruděčervené, – hľadal správne slová Honza.
– Nem piros, vörös, – zahundral Peter.
Ako dievčina prežúvala, pleť na jej lícach sa napínala a uvoľňovala. Potom nabrala vzduch, privrela oči a prudko vypľula kôstku. Tá preletela asi metrovú vzdialenosť a pristála na temene hlavy jej brata.
– Mara, hnusná marha! – vykríkol Jurko a hodil kôstku do Márie.
Mama Belajová ani nezdvihla hlavu od háčkovania, len pokojne povedala:
– Ale deti, buďte na seba dobré.
– Lebo vás vyplieskam po riti, – dodal otec.
Peter, Honza a Gabriel boli zamilovaní. A bolo im jasné, že Máriu môže napokon získať len jeden.
– Nemôžeme o ňu bojovať súčasne, – vysvetľoval Honza. – Vie, že sme kamarádi, a pomyslí si, že si z nej tropíme žerty.
– Butaság! Ako ty môžeš vedieť, čo si ona pomyslí, – odporoval Peter.
– Honzík má pravdu. Keď sa okolo nej budeme krútiť všetci traja, nezaľúbi sa ani do jedného. Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Ale kde sa traja bijú, každý prehráva, – mudroval Gabriel.
– Tak pojďme jako v škole, podľa abecedy, – navrhol Honza, – Bízek Jan, Rónai Peter, Rosenberg Gabriel. Budem mať rok času, aby som si Máriu získal. Keď sa mi to nepodarí, nastúpi Peter...
– Nem, nem, – protestoval Peter, – podľa abecedy určite nie. Musíme zvoliť spravodlivý spôsob, však Gábor?!
– Nie som Gábor! Už som ti to povedal stokrát, – hneval sa Gabriel.
– Bocsánat, – ospravedlňoval sa Peter.
– Skúste chvíľu nemyslieť na seba, ale na ňu, – začal pokojne Gabriel. – Mladé dievča potrebuje zrelého muža...
– A to si akože ty?! – hneval sa Peter.
– Som z vás najstarší, – trval na svojom Gabriel.
– Prosím ťa, o pár mesiacov, – odporoval Honza.
– O pár dní budem mať trinásť rokov a potom bar micva, – argumentoval Gabriel. – Odvtedy som už akože dospelý.
– Tvoje bar micva nie je o nič viac ako moja birmovka. Akurát, že ja som mal birmovku na jar a teba to ešte len čaká. Takže, kto je starší? – hneval sa Peter.
– Tak pánové, – usmial sa na kamarátov Honza, – starší je ten, kdo může súložiť! Jako skutočný chlap. Zabudol som sa vám pochváliť, že keď som bol cez prázdniny u babičky v Brne, tak som to v noci už mal. Dvakrát. Gabriel a Peter hľadeli na Honzu s vyvalenými očami.
– Aké to je? – spýtal sa Gabriel a hlasno preglgol.
Honza chvíľu hľadal slová zo sestriných zošitových románov:
– Andelské aj diabolské. Pripravte sa, že prejdete nebem i peklem súčasne. Zatočí sa vám hlava... Pred očami uvidíte barevné dúhy.
Gabriel a Peter uznanlivo pokyvovali hlavami.
Honza sa odmlčal. Slastne spomínal na to, čo vo sne zažil.
– Organizmus je čosi fantastické, – uzavrel.
– Organizmus? – rozosmial sa Peter. – Hovorí sa orgazmus, ty paraszt.
– Ani to nevieš povedať, – pridal sa Gabriel. – Čoskoro to určite budeme mať aj my.
– Možná nie, možná ste impotenti, – nedal sa Honza.
– Ja nie som impotent, mám chlpy – vykríkol Gabriel.
– Ani ja nie som impotent, – hneval sa Peter.
– Zatiaľ ste impotentné deti, – hlesol Honza. – S Máriou začnem ja. A keď sa mi to nepodarí, tak dostane možnosť ten z vás, ktorý už bude mať spermie.
– Hovno, – odporoval Peter. – Nezáleží predsa na spermiách, ale na...
– Na láske, – doplnil Gabriel. – Pozri sa na Máriu, možno ani ona ešte nemá ženské krvácanie. Cicky jej len začínajú rásť.
– Ale má moc krásne bradavky, – vzdychol Honza.
– Veď si ich nevidel, – protestoval Peter.
– Snívalo sa mi o nich. A práve vtedy sa mi to stalo, – vysvetľoval Honza. – Preto ja na rozdiel od vás viem, jaký je to pocit, súložiť sa s Máriou.
– Hovno vieš, len ti to snívalo, – hneval sa Peter.
– Sa! Len sa ti to snívalo, – opravil ho Honza.
– Aj ja by som si teraz mohol vymyslieť, že sa mi snívalo, ako bozkávam Máriu. Aj ako ju vyzliekam. A dokonca by som teraz mohol tvrdiť, že už mám v guľkách spermie. Je to orgazmus, anjelské, diabolské, nebo, peklo.... – Gabriel napodobňoval Honzovu gestikuláciu.
– Závidíte, – zhrnul Honza.
– A ty možno klameš, – nedal sa Peter.
– Dobre, nechajte to tak. Vymyslime, kto to s Máriou začne, – upozornil Gabriel. – Malo by to byť niečo také, že nevieme, kto vyhrá. Napríklad beh nie je dobrý, lebo je nám jasné, že Peter je najrýchlejší. Ani kopanie na bránku nie je dobré, lebo v tom skoro vždy vyhráva Honzík.
– Takže chceš, aby to bolo niečo, v čom vyhraješ ty, však? – zasmial sa Honza.
– Nie, chcem niečo také, v čom sme sa nikdy nepretekali, takže nevieme, kto to vyhrá.
– V škole boli skoky do výšky aj do diaľky, – navrhol Peter.
– A v obidvoch si bol od nás lepší, – doplnil Honza.
– Poďme na to s chochmesom. Musíme nájsť niečo jednoduché, aby bolo hneď vidno, kto zvíťazil, – rozmýšľal Gabriel.
– Skoky do bazénu? – navrhol Honza.
– Ako zmeriaš na vode vzdialenosť? – krútil hlavou Peter.
– Tak plávanie? – spýtal sa opatrne Gabriel.
– Plávanie neni špatné, – pripojil sa Honza. – Ešte nikdy sme nezávodili a ja myslím, že sme asi stejne rýchli. Ani hodinky na meranie nepotrebujeme. Len poprosíme niekoho, aby nás odštartoval. Skočíme jako na olympiáde. Ten, kdo nás odštartuje, sa bude kukať, kdo sa prvý dotkne druhej strany bazénu. Čo ty na to, Peter?
– Jó van.
– Jenomže, kdo bude ten rozhodčí? – zamyslel sa Honza.
– Mária! – vykríkol Gabriel.
Keď Mária videla, že k ich deke kráčajú traja spolužiaci, zalial ju rumenec. Neprehovorila s nimi ani slova. Zato pán Belaj sa ponúkol za rozhodcu aj sám, čím preteky hneď získali na vážnosti. A to rozhodca ani len netušil, že v bazéne sa možno rozhoduje o budúcnosti jeho dcérky.
– Srácok, mohli by ste na chvíľu prestať skákať? Títo traja si chcú dať preteky, – oslovil Máriin otec kŕdeľ cigánskych detí, ktoré ovládli jednu stranu bazénu.
– Hej, Honzo, budete súťažiť? Idem s vami, – vyhlásil najstarší cigánsky chlapec Árpi Fizik a už aj stál na okraji bazénu.
– Ty nemôžeš! – vykríkol Honza. – Ani si dnes nebol v škole! Hneď prvý deň si chýbal...