Dokáže spisovateľa uživiť písanie? (4.1.2011)

Jan Neruda sa literatúrou musel živiť a aj regulárne živil. Napríklad Povídky malostranské by inak nikdy nevznikli, Neruda jednoducho písal pre peniaze. Karel Hynek Mácha je tak trochu záhadou...najmä v súvislosti s jeho tajomným mecenášom. No a Julius Zeyer bol aj bez vlastného pričinenia z nich troch najbohatší. Honoráre a garancie pre spisovateľov však dnes stále zostávajú skôr tajomstvom – autori knihy oslovili šesťdesiat vydavateľov, odpovedalo im sotva štrnásť.

V knihe nájdete napríklad hrozivý podvod Štorch-Marienov. V roku 1922 tento charizmatický vydavateľ utajil bratom Čapkovcom státisícové honoráre, zatiaľ čo za tieto „drobné“ robil dojem na zvodnú milenku. Dočítate sa aj o tom, že v 19.storočí prevažovali u spisovateľov zdroje z iného než literárneho zamestnania. Najlepšiu ekonomickú perspektívu mali v Česku autori narodení v rokoch 1894 – 1928. Vyplatilo sa narodiť v tomto období, pretože len dve pätiny si museli na živobytie zarábať aj inak ako literatúrou a každý štvrtý mohol pokojne tvoriť na voľnej nohe.

Českí autori sú podľa prieskumu autorov knihy iba poloviční profesionáli, resp. poloviční amatéri. Bez pejoratívneho nádychu. A to isté zrejme platí aj o slovenských spisovateľoch. Česká literárna kultúra stále nie je schopná ekonomicky zabezpečiť svojich najvýznamnejších spisovateľov. V knihe sa dočítate aj o honorárovej praxi časopisov, ekonomickom postavení ich prispievateľov. Otázkou je, či sú fixné honoráre nezávislé na náklade a cene knihy správne, alebo neférové. Ako sa stanovuje výška honorárov a ich vyplácanie? Aká je ochota vydavateľov publikovať prvotiny a aký je rozdiel v ich postoji k próze a poézii? Viac sa dozviete v knihe O slušnou odměnu bude pečováno...