Aprílové dievča - pôvodný slovenský román pre ...násťročné

Andrej Princ ma pobozkal. V mojom doterajšom (a, priznajme si, značne úbohom) živote je to tá najväčšia vec. Nič dôležitejšie a podstatnejšie sa mi ešte nestalo. Nič. Absolútne nič. Ani to, že ma prijali na strednú školu. I keď nebyť toho, nikdy by som sa asi s Andrejom viac nebola stretla. Ani by sme sa neboli zblížili, ak to tak môžem nazvať. Je naozaj otázne, či to môžem nazvať zblížením.

Vo štvrtok večer som doslova vplávala do domu. Vznášala som sa v oblakoch, a to poriadne vysoko, a nič by ma nebolo dostalo dolu. Nič okrem toho, že sa Andrej v piatok neukázal v škole. Tu to máš, Bibiána, kašle na teba. Keby ten včerajší bozk niečo znamenal, keby si ty pre neho niečo znamenala, aspoň spolovice to, čo on pre teba, premohol by nechuť k štúdiu a objavil by sa v škole. Veď nás aj tak nikto pre imatrikulácie neskúšal. Ale on? On dá prednosť blicovaniu pred tebou. Tak prečo to vlastne spravil? Prečo si ma, Andrej, pobozkal? Prečo si mi splnil moje najtajnejšie sny a teraz mi ich bez milosti ničíš? Tak prečo?

Už sa teším na zimu. Porýľuje sa záhrada a nebudem tam musieť robiť nič. Všetci obyvatelia nášho veľdomu mladší ako osemnásť rokov nenávidia všetky poľnohospodárske práce. Naši tútori ich však neskonalo milujú a snažia sa túto lásku preniesť aj na nás. Márna snaha.

Zazrela som mamin červený sveter, ako sa rúti k nám. Viem si predstaviť, čo zas povie – vraj prečo nám to toľko trvá. Červený sveter sa zastavil pri mne: „Bibina, nechaj tie jablká, pôjdeš k Petrovcom zaniesť péenku.” Sláva, s radosťou zanechám túto činnosť a pôjdem k otcovmu kolegovi. Nášho otecka totiž premohol chrípkový vírus. Je chorý vôbec prvýkrát, čo si pamätám. A je z toho poriadne vedľa, chce, aby sme ho všetci obskakovali. Ako každý chlap, hovorí mama. A ona teda vie, o čom hovorí: je zdravotná sestra. Petrovci bývajú na druhom konci mesta, takže kým sa vrátim, Tomáš celkom iste všetko pozbiera. Aj k susedom stihne zájsť.

Vrútila som sa do svojej izby, čo najrýchlejšie som sa prezliekla a už som aj brala z maminých rúk péenku. Konečne som vypadla z domu! V duchu si premietam cestu, ktorá ma čaká. Je poriadne ďaleká, keby nebolo tých nechutných jabĺk, určite by som tam nešla. Hoci je október, slnko ešte celkom príjemne hreje, predo mnou je víkend, ktorý si treba riadne užiť. Ako, to vonkoncom netuším, jednoducho si ho užijem. A nenechám si ho nikým pokaziť. A rozhodne prestanem myslieť na Andreja. Nebudem si nad tým viac lámať hlavu. Nemá to zmysel. Vzbudzuje to len trápenie. Andrej, Andrej, prečo len existuješ? Prečo si neostal v Bratislave? Prečo si sa presťahoval práve do nášho mesta? A prečo musíš chodiť so mnou do triedy? A prečo…?

Bože, daj, aby som ho stretla. Stačí, aby som ho videla, nič viac nechcem. Len ho chcem vidieť, nevydržím to do pondelka, a ktovie, či Andrej vôbec príde do školy. Ak ho stretnem, sľubujem, že budem zajtra upratovať ako žeravá, aj do záhrady pôjdem – uzatváram dohodu s Bohom. Naozaj spravím všetko, len aby som ho videla. Nič viac. Náhody sa predsa dejú, mne sa síce ešte žiadna nestala, ale čo keby... Teraz nech sa stane. Bože, daj nech ho stretnem. Naozaj, nič viac nechcem, len ho vidieť.

Blížim sa k Továrenskej ulici. Je dlhá. Čo keby som sa spýtala Petrovcov, či nevedia, kde bývajú Princovci? Na tom predsa nie je nič zvláštne, poviem, že je to spolužiak. Určite to musia vedieť, je to štvrť rodinných domov, podobná ako naša. Keď sa k nám niekto prisťahuje, hneď o ňom všetci všetko vieme. A Andrej tu býva už rok, určite budú vedieť kde. Stačí sa len spýtať, ale to je pre mňa ten najväčší problém. Stále sa hanbím ako pes. Nechodím do obchodov, kde si musím niečo vypýtať. Ako dieťa som sa schovávala za mamine sukne, bola z toho zúfalá, o otcovi ani nehovoriac. Hanblivosť a ostýchavosť – problém číslo jeden u Bibiány Lavkovej. Nie, určite sa nedokážem spýtať, kde Andrej býva. Alebo by som mohla… Mohla by som čítať menovky na schránkach. Túto možnosť som vzápätí zavrhla, tá ulica je príliš dlhá, a keby ma niekto zbadal a spýtal sa ma, čo robím, asi by som sa od hanby prepadla.

Pani Petrová práve zhrabávala opadané ihličie v záhradke pred domom.

„Dobrý deň.“

„Ahoj, Bibika.“ Pani Petrová sa vystrela a odhrnula si vlasy z čela.

„Len som priniesla otcovu péenku, aby ju váš manžel zobral do roboty.“

„Dobre, daj mi to,“ načiahla sa po lístok cez plot, „hneď to zanesiem do domu. Nejdeš dnu?“

„Nie,” zavrtela som hlavou, „musím sa vrátiť domov. Aj my robíme v záhrade.“

„Ani mi nehovor, roboty ako na kostole. Ešteže vás je toľko, aspoň rodičom pomôžete.“

„No...“ V duchu som sa usmiala. „Tak dovidenia.“

„Dovidenia, a pozdravuj otca, nech sa čím skôr vylieči.“

„Ahoj,” zaznelo mi zrazu za chrbtom. Otočila som sa, tušiac to najlepšie a plne si uvedomujúc, že Boh ma vyslyšal a ja budem musieť zajtra robiť v záhrade ako žeravá.

Stála som a hľadela do tých prenádherných modrých očí. Stála a nasprostasto sa usmievala. Tak aspoň pozdrav, Bibiána!

„Ahoj.“

„Kráčaš taká zamyslená. O čom rozmýšľaš?“ O čom? Lepšie povedané, o kom, Andrej. Už pekných pár dní rozmýšľam len o tebe.

„Ja len tak,“ súkala som zo seba pomaly ako zvyčajne.

„Kde si bola?“

„Tuto, zaniesť otcovmu kolegovi jeho péenku. U Petrovcov, poznáš ich?“

„Nie,“ jasne a jednoducho odpovedal Andrej a po chvíľke – ďalší šok v mojom živote – dodal: „Nechceš ísť k nám?“

Toto ma vážne dostalo. Pravdepodobne budem musieť upratovať po celý zvyšok svojho života.

„Chcem, ale len na chvíľu. Nemôžem sa dlho zdržať.“ Čo som to povedala?

„Dobre,“ usmial sa Andrej. Pre ten úsmev by som vraždila. „Bývam hneď tu.“

Poslušne som Andreja nasledovala. Ako to povedala Žela? Šťastie praje pripraveným? Ja som plne pripravená. Zbaliť Andreja. Len nemám potuchy, ako sa to robí.

„Už sme tu,“ pretrhol niť mojich myšlienok Andrej. Pozerala som na dom, pred ktorým sme stáli. Jeden z tých, ktoré teraz letia – s podkrovnými izbami. Páni, niekto sa má!

„Pekný dom, veľmi pekný.“

Andrej mykol plecom a otvoril bráničku, ale nevošiel do dvora. Poodstúpil a ukázal mi cestu. To akože mám ísť prvá? Asi áno. Pomaly som vstúpila. „Nie som zvyknutá na džentlmenov.“

Andrej sa rozosmial a mne to hneď zdvihlo náladu. Tak trošku samoľúbo som si začala namýšľať, že som vtipná.

Vošli sme do haly. Obrovskej, priestrannej. V jednom rohu jej dominovala palma, ktorá mi hneď vyrazila dych. Zohla som sa a začala si rozšnurovávať tenisky.

Andrej do mňa drgol. „To nemusíš.“

„Nemám sa vyzúvať?“ divila som sa. To si u nás doma neviem predstaviť. Ani tu nie. Ako môžem vstúpiť špinavými teniskami na túto bielu podlahu? Veď je to ako svätokrádež.

„Načo...“

„Ale veď vám to tu zašpiním,“ premýšľala som nahlas.

Andreja moje protesty nezaujímali. „Vieš čo, poď sem do kuchyne, musím sa najesť.“

Nevyzutá som teda zamierila do kuchyne Princovcov. V rozprávkach som vídavala, že kuchyne kráľovských rodín sa vždy leskli čistotou od podlahy až po tú najmenšiu lyžičku. Ako tá naša, kde vládne moja mama vorkoholička. V tejto kuchyni bol však neporiadok. Bola som v šoku. Ešte v živote som taký neporiadok nevidela. Drez bol plný špinavého riadu, ale Andrej oň ani okom nezavadil. Prešiel ku chladničke a hodnú chvíľu do nej zízal. Neviem, či bola taká plná a on nevedel, čo si má vziať, alebo taká prázdna a on rozmýšľal, čo z toho by sa dalo zjesť.

Andrej sa otočil ku mne. „Máš rada sardinky?“

„Áno.“ Načo sa pýta na môj názor?

„V oleji či v paradajkovom pretlaku?“

„To je jedno, asi v pretlaku.“

„Tak si dáme pretlak.“ Andrej sa pobral k stolu: „Prečo si nesadneš?“

„Čože?“

„Sadni si.“

„Uhm.“ Sadla som si len tak na pol zadku. Cítila som sa dosť trápne a nesvoja, asi pre ten neporiadok.

Andrej si sadol oproti mne a zahľadel sa na škatuľku sardiniek. „No, ešte tak nájsť otvárač.“ Nasledovali sekundy vyplnené búchaním zásuviek a ich prehľadávaním. Konečne našiel potrebný nástroj, opäť si sadol a začal otvárať konzervu.

„Mal by si pod to dať noviny alebo tanier, lebo ten pretlak vystrekne a zašpiníš stôl,“ vyslovila som pomaly.

Andrej sa na mňa prekvapene zadíval – asi preto, že som hovorila takým rodičovským tónom. „To je jedno.“ Potom vnoril prsty do pretlaku, vytiahol jednu rybičku a strčil si ju do úst. Pozerala som ako vyoraná myš. Takto jesť? Prstami? Bez chleba?

Natrčil ku mne sardinky. „Dáš si?“ Zavrtela som hlavou. „Prečo?“

„Ďakujem, naozaj nechcem, nemám chuť. A aj tak už budem musieť ísť.“

„Kam sa tak ženieš?“ Andrej si slastne olizoval prsty.

„Musím ísť zbierať jablká.“

„Kam?“

„K nám do záhrady predsa. Vy nemáte záhradu?“

„Máme.“ Ďalšia sardinka zmizla v jeho útrobách. Nemajú kosti?

„A nemáte jablká?“

„Čo ja viem.“ Zdvihla som obrvy. „Čo ti je čudné?“

„Ty nevieš, čo máte v záhrade?“

„Neviem, ja tam nechodím. Nikto tam nechodí. Sú tam nejaké stromy, možno aj jablone. Celkom určite viem, že je tam veľa zeliny. Až po kolená, mení sa to tam na džungľu.“ Po kolená zeliny? U nás doma sa ešte len prederie na povrch, už je zbavená života. „A ako vlastne zbieraš tie jablká? To lezieš po stromoch?“

Vysvetľujte Bratislavčanovi, ako sa zbierajú jablká! „Neleziem po stromoch. Zbieram tie opadané zo zeme. Sú hnusné. Mazľavé. Neznášam to!“

Andrej sa zasmial, vzal si ďalšiu sardinku, zdvihol ruku a pustil si rybičku do úst. Trafil. Prekvapene som na neho zízala. „To čo robíš?“

„Keď som bol ešte malý, boli sme na dovolenke v Rumunsku. Boli sme v tom… Delfinárium sa to volá?“

„Tuším áno. Myslíš to, kde sú delfíny a tulene a cvičia ich.“

„Presne to. No a najviac sa mi páčilo, keď im hádzali ryby do úst. Strašne som to chcel skúsiť.“ Andrej zrazu vyskočil a postavil sa o kúsok ďalej: „Hoď mi jednu sardinku do úst.“

„Čože?“ zhrozila som sa.

„Ideme sa hrať na tulene, hoď mi sem rybku.“ Roztvoril ústa. Hrať na tulene?

„No určite, ja netrafím a ona spadne na zem alebo ti zašpiním oblečenie.“

„Tak ju hodím ja tebe.“

„Nie!“ vyskočila som. On netrafí a ja prídem domov s mastným fľakom! „Alebo teda dobre...“

Ponorila som ruku do pretlaku a vytiahla som rybičku. Andrej stál s otvorenými ústami. On je strelený, a ja takisto. Hádzať po sebe sardinky! Hodila som. Trafila som Andrejovo líce.

„Ešte raz.“

„Nie.“

„Ešte raz, lebo začnem hádzať ja!“

Hodila som.

„Full house!“ vykríkol Andrej a začal prežúvať. „A teraz ja.“

Ledva som sa uhla, takmer mi zasiahol plece.

„Čo sa uhýnaš?“

„Nenechám sa predsa trafiť. Prestaň!“ Opäť neskoro, tentoraz som sardinku odrazila rukou a ona skončila na stole.

„Tak ešte raz ty, či trafíš.“ Andrej mi opäť ukazoval svoje mandle.

„Andrejko, to si nevedel slečne ponúknuť niečo lepšie?“ zaznelo odo dverí. Pozrela som smerom, odkiaľ zaznel hlas, a celá červená som zízala na ženu, ktorá sa tam zjavila ako duch. Oh nie, Andrejova mama, tá nás teraz zabije, keď to tu uvidí. Nemala som potuchy, čo mám robiť. Pozerala som na zamastený stôl, na ktorom trónilo niekoľko rybičiek. Aj na zemi bola jedna. Kedy tam len spadla?

„Ty si azda niečo navarila?“ preťal prázdne ticho Andrejov ironický hlas. A preťal ho poriadne. Zalapala som po dychu. Mňa by mama asi prizabila, keby som sa odvážila povedať niečo také. Ale v mojom mozočku by sa taká myšlienka ani nezrodila. Žiadna facka? Nič?

Andrejova mama nereagovala. Len sa na mňa pozrela, usmiala sa a povedala: „Nebudem vás vyrušovať.“ A nič viac. Len vyšla z dverí. Ja z tejto rodiny dostanem infarkt!

Pozrela som na Andreja. Stál ako socha, pery mal zovreté a meravo hľadel na miesto, kde predtým stála jeho mama. Tak, a čo mám robiť teraz? Mám niečo povedať? Andrej už hodnú chvíľu len tak hľadel pred seba. Ozvi sa konečne!

„Ja… Ja už budem musieť ísť,“ podarilo sa mi prehovoriť.

Andrej pootočil hlavu a vyjavene na mňa pozrel, ako keby zabudol, že tam stojím vedľa neho. „To je pre ňu typické, len tak prísť a otráviť mi život, inak sa o mňa nezaujíma.“

Robila som sa, že som to nepočula, a trvala som na svojom: „Musím už ísť, veď som ti hovorila, že idem len na chvíľku. Musím ísť pozbierať tie jablká.“ Už-už som chcela povedať, že sa mama bude hnevať, kde toľko trčím, ale našťastie to zo mňa nevyšlo. Mamy teraz radšej nepripomínať. A vieš ty vôbec, Andrej, čo to je, keď sa rodičia na teba hnevajú, keď ti niečo prikazujú? Nie, nevieš! Nemáš o tom ani potuchy.

Chvíľku som ešte prešľapovala na mieste a potom pomaly odchádzala z kuchyne. Andrej ma však nenasledoval. To mám akože vyjsť sama? Čo takto ísť ma vyprevadiť k dverám? A čo keď na chodbe narazím na Andrejovu mamu a zliznem si to za tie sardinky? Ty máš ale nápady, Bibiána, zaháňala som tieto myšlienky. Už som stála pred vchodovými dverami a Andrej bol ešte stále v kuchyni. Mám nahlas skríknuť „ahoj“? To radšej nie, čo keby som predsa len privolala jeho mamu, ktorej sa už rozležal v hlave ten neporiadok. Andrej sa však už našťastie valil ku mne.

„Sorry, akosi som sa tam pozabudol.“

„Hm… Tak... Tak ahoj.“ Ruku som mala už na kľučke.

„Tak čau.“

„Ahoj,“ zopakovala som ešte raz, stojac už vonku. A to je všetko. Uzatvárala sa ďalšia kapitolka môjho života.

„Bibiána?“

„Áno?“

„Nepôjdeš zajtra von?“

„Zajtra?“ V duši sa mi rozhostil sladký bôľ, ktorý znamená nádej.

„Áno, zajtra. Je nedeľa, né?“ zatiahol Andrej typicky bratislavsky.

„Zajtra… no, môžem. A kedy?“

„To je jedno, ako chceš ty.“

Čas, to je problém. Najlepšie by bolo ísť večer, ale to by ma naši nepustili. Takže poobede.

„Tak o štvrtej?“ Andrejovi som určite pripadala trápna – ísť von poobede. Ešte si to nedajbože rozmyslí.

„Dobre, v pohode. Prídem po teba.“

„Nie,“ takmer som mu skočila do reči. Poškrabala som sa nad ľavým obočím. „Radšej keby sme sa niekde stretli. Napríklad…“

„Na zmrzline,“ skočil do reči pre zmenu Andrej mne.

„No super. Môže byť.“ Neuveriteľne sa mi potili dlane.

„Tak ahoj. Uvidíme sa zajtra.“

„Zajtra,“ zopakovala som rozradostene. „Ešte raz ahoj.“

Andrej hlasno zabuchol dvere a ja som sa vznášala ulicou. Rovnako ako predvčerom večer, keď ma Andrej prvýkrát pobozkal. Teraz som ešte vyššie, určite som vyššie. Ktovie, ako vysoko sa dá ísť?