So spisovateľom Andrejom Štiavnickým o jeho najnovšom historickom románe
V románe Kliatba Alžbety Bátoriovej sa sústreďujete na osudy jej vnuka Františka Nádašdyho II, Petra Andrášiho, kapitána Krásnej Hôrky, sedmohradského kniežaťa Juraja Rákociho, ktorý kolaboruje s Turkami, švédskou kráľovnou Kristínou i francúzskym kráľom Ľudovítom XIV proti panovníkovi Ferdinandovi II, a ďalších na pozadí stavovských povstaní, tureckej expanzie a konfliktu medzi katolicizmom a protestantizmom. A hoci je v období, ktoré zachytáva román, Alžbeta Bátoriová už tridsať rokov mrtvá, ožíva jej postava vďaka náramku, v ktorom sa ukrýva tajomná, nečistá sila a ktorý jedného dňa zmizne z ruky nebohej čachtickej panej. Pri čítaní románu som mal pocit, že popri faktograficky doložených súvislostiach ste v prípade čachtickej pani popustili uzdu fantázie. Alebo nie?
Ako hovorí literárna kritika, 80 percent v románe tvoria dokumenty a 20 percent prislúcha literárnej dramatickej nadstavbe. Čitatelia by totiž nečítali suché fakty, dokumenty, archívne materiály, analýzy, súdne protokoly atď. Určitá mysteriózna nadstavba je mojím originálnym vkladom do románu, pretože bez nej by sme nepochopili obdobie, v ktorom žila Alžbeta Bátoriová.
Čo bolo impulzom, že ste sa k tejto téme vrátili po troch rokoch od vyjdenia posledného románu?
Chcel som dokázať čitateľom, že smrťou Alžbety Bátoriovej sa nič nekončí. Pred čitateľmi ožívajú životné osudy ďalších osôb, ktoré sú tak či onak spojené s jej osudom: vnuka Františka Nadašdyho, Františka Vešeliniho, ktorý začína nový život s Máriou Séčiovou, grófa Štefana Pálfiho, cisárskeho radcu a ďalších. Chcel som ukázať, že uvedené obdobie je poznačené zvláštnym posolstvom, ba nadčasovým odkazom Alžbety Bátoriovej. A to je práve to zvláštne, ani nie mysteriózne, ale to nadčasové, čo ostáva po živote Alžbety Bátoriovej: satanský, ukrutný prístup k životu, ubližovanie, sadizmus atakďalej, čo sa tiahne tridsať rokov po jej smrti. Posolstvo násilia či démonizmu pokračuje ďalej.
V románe ste paralelne rozpracovali aj dramatické príbehy manželky zakladateľa rodu Pálfiovcov na Červenom Kameni Márie Magdalény Pálfiovej, jej syna Štefana, palatína Mikuláša Esterháziho, Jána Cobora a ďalších. Vyvrcholením románu je podpísanie mierovej dohody v Linzi medzi cisárom Ferdinandom II a sedmohradským kniežaťom Jurajom Rákocim. Už pri jej podpisovaní sa však ozývajú hlasy, že knieža ju nebude rešpektovať. Neuzavretosť osudov jednotlivých hrdinov vás priam vyzýva pokračovať v literárnom spracovaní pohnutých dejín 17. storočia. Čo teda chystáte?
Hoci sa momentálne snažím tvoriť dielo s inou problematikou, vyzradím, že som už začal písať ďalší román, ktorým by som uzavrel ságu rodu Bátoriovcov. Súčasná Kliatba Alžbety Bátoriovej je dosiaľ moja najrozsiahlejšia práca z doteraz vydaných historických románov s 456 stranami. Chcem dokončiť aj osudy Pavla Nadašdyho, Juraja Rakociho, Františka Vešeléniho, ktoré sú veľmi dramatické. Tiež je zaujímavá aj sága rodu Andrášiovcov, pretože Peter Andráši bol zavraždený, potom Pálfiovcov atď. Je toho veľa, čo ešte ostáva. Na otázku, čo ma teda ešte čaká, odpovedám, že tridsaťročná vojna je pohnutou históriou, ktorá súvisí so ságami mnohých rodov. Ak sa mi bude dariť, urobím ešte jednu rozsiahlu prácu, tá by teda bola siedma v poradí, čím by som uzavrel ságu rodu Bátoriovcov i fenomén, ktorý sa snažím analyzovať.
Výsledky vášho literárneho úsilia vyplývajú z historických výskumov, ktoré permanentne vediete. Aj jeden z najvýraznejších moderných historikov Jozef Kočiš v predslove k novému vydaniu svojej knihy Alžbeta Báthoryová a jej obete uvádza, že: "Princíp spravodlivosti a pravdy si vyžaduje, aby sa historické pramene plne rešpektovali aj po štyristo rokoch." Ako v tomto duchu vnímate uvedenie filmu Bathory?
Nechcem vystupovať v roli tribúna či sudcu Juraja Jakubiska, no to, čo som videl vo filme, vôbec nezodpovedá skutočnosti. To nie je Alžbeta Bátoriová, taká v 16. storočí na Čachtickom hrade ani na ďalších hradoch, ktoré vlastnila, nikdy nežila. Je opovážlivé prekrúcať históriu, na to tvorcovia filmu nemajú právo. Film je pľuvancom do tváre protestantskej i katolíckej cirkvi a svojou výpovednou hodnotou vyjadruje veľkú disproporciu i neúctu voči ľuďom, ktorí tu v tej dobe žili. Napríklad palatín Thurzo je ukázaný ako przniteľ, ako smilník, ktorý chce Bátoriovú dostať do postele, čo je nezmysel, pretože mal milovanú manželku Alžbetu Coborovú, mal s ňou sedem dcér a jedného syna. To, že bažil po jej majetkoch, tiež nie je pravda, pretože on, práve naopak, chránil jej majetky tým, že prinútil jej zaťov, aby napísala testament, ktorý je dodnes zachovaný a svedčí o tom, že Bátoriová to robila všetko rafinovane a úmyselne, a Thurzo vlastne chránil jej majetok, život, česť jej detí a majestát panovníka. A potom je vo filme tiež ukázané, že Thurzo vraždí dievčatá na vlastnú päsť. Ale veď on bol predstaviteľom najvyššej politickej, justičnej, vojenskej i finančnej moci v Uhorsku, bol druhou osobnosťou po panovníkovi. Thurzo z dlhej chvíle vraždí dievčatá a zhodí to na Bátoričku, aby mal dôkaz pre panovníka? Všetkých 301 svedeckých výpovedí o zverstvách Alžbety Bátoriovej je dodnes zachovaných a tie odhaľujú podstatu jej beštiality. Z historických výpovedí Bátoriová predsa nevyznieva ako liečiteľka, ako psychotronička, ako žena, ktorá pomáhala dievčatám. Ak predsa, tak na druhý svet a za hrozných okolností. Z dokumentov vyplýva, že od narodenia trpela impulzívnym sadizmom, a v rokoch 1585-1610 sa dopúšťala kanibalizmu, sexuálnych deviácií a satanizmu, pri ktorom rituálnymi obeťami jej satanistických orgií boli práve dievčatá. Tieto otrasné skutočnosti dokazuje aj súčasná psychiatria. Ak vo filme z nej robí Jakubisko sväticu, je to nemravnosť v zmysle dehonestácie historickej pravdy.
Andrej Štiavnický (1963) je autorom úspešných historických románov. Dlhoročne sa venuje štúdiu archívnych materiálov súvisiacich so životom Alžbety Bátoriovej a panovníkov 16.- 17. storočia. Svoje poznatky pretavil do rozsiahleho románového cyklu. Vo vydavateľstve Ikar mu doposiaľ vyšli tituly: V podzemí Čachtického hradu (2001), Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode (2002), Čachtická pani pred najvyšším súdom (2003), V tieni smrti Alžbety Bátoriovej (2004) a Zbohom, Alžbeta Bátoriová (2005). V najnovšom historickom románe Kliatba Alžbety Bátoriovej (2008) dramatickým spôsobom zachytáva vrcholiace obdobie tridsaťročnej vojny. Uvedené romány tvoriace pentologiu o Alžbete Bátoriovej sú nielen o nej, ale aj o jej potomkoch, spojencoch a úhlavných nepriateľoch.
Zhováral sa Marián Šimkulič
Ponuka z diel Andreja Štiavnického
