Jedy je názov nového románu Denise Fulmekovej.

Váš nový román má trochu zarážajúci a strohý názov Jedy. O akých jedoch vlastne píšete?
O tých, ktorými si otravujeme vzťahy. O starých krivdách, ktoré nevieme odpustiť, o haraburdí vo svojej mysli, kvôli ktorému sme schopní ubližovať a stavať okolo seba citové opevnenia. No neusilujem sa nikomu vstupovať do svedomia, pretože tieto jedy sú neoddeliteľnou súčasťou života, či sa nám to páči, alebo nie. Nakoniec, ja sama som pri písaní čiastočne sympatizovala aj s nenávistnou starou Durgovou a teraz je mojou najväčšou nočnou morou, aby som raz nebola ako ona.

Jedy sú voľným pokračovaním knihy Dve čiarky nádeje, ktorá vyšla v minulom roku. Čo si majú čitatelia predstaviť pod pojmom voľné pokračovanie?
V Jedoch sa objavuje jedna z postáv Dvoch čiarok nádeje. V predošlom románe vystupovala iba takpovediac vo vedľajšej úlohe, teraz som ju „obsadila“ do hlavnej role. Ide však o knihu, ktorú môžete čítať aj samostatne, bez predchádzajúcej znalosti deja Dvoch čiarok nádeje. Je to už o celkom iný príbeh a v strede pozornosti je celkom iná téma.

Hrdinka vašej knižky má problematické vzťahy s mužmi, ale očividne najzložitejším sa javí jej vzťah k matke.
Matka je pre Soňu v pozícii trestajúcej bohyne, má pred ňou strach, obáva sa jej hnevu, a predsa cíti, že ako žena nedospeje skôr, než tento vzťah zmení. Zisťuje však, že na túto premenu nestačí ani jej vlastné materstvo, ani zmena bydliska. Tajomstvo pochopenia a odpustenia spočíva v čomsi celkom inom a kým na to Soňa nepríde, dovtedy sa bude cítiť ako obeť despotickej matky.

Jedy vzájomnej nevraživosti rozleptávajú aj tie najsilnejšie putá, čítame na záložke knihy. Možno to chápať tak, že váš román je akousi psychologickou sondou do problematických vzťahov?
Akiste aspoň pokusom o ňu. Navyše, nazdávam sa, dôležité vzťahy sú vždy aj trochu problematické a obsahujú nevypovedané slová, ale aj vyrieknuté, čo sa už nedalo vziať späť. Musím však podotknúť, že Jedy majú aj svoj komický a pikantný rozmer a ich písanie ma ohromne bavilo.

Mali ste aj vy niekedy vo svojom blízkom okolí človeka, ktorý vám otravoval život?
Isteže, a nepochybne aj ja som bola neraz otravná. Idúc životom sa stretávame s rôznymi formami jedov, a teraz nemám na mysli alkohol alebo cigarety, ale skôr pustošivé zákutia ľudskej povahy. Niektoré vieme odfiltrovať, inými sa nechávame otráviť a sú aj také, ktoré začneme sami produkovať.

Jedy sú však aj knihou o láske, o zaľúbenosti. Postavy vo vašej knihe však neraz zažívajú vo vzťahoch fiasko, prečo?
Niekto by to nazval naivitou, iný prílišnou upätosťou na vlastné predstavy. Modely ideálnych mužov a ideálnych vzťahov sú natoľko lákavé, že mnohé ženy sú ochotné veriť v ich existenciu a prilepiť túto nálepku na hociktorého muža, ktorý im skríži cestu.

Sme na začiatku nového roka. Aké máte plány?
Rada by som začala pracovať na ďalšom knižnom projekte. Možno sa na chvíľu znovu vrátim k žánru fejtónov alebo sa pokúsim napísať knižku o tarote a kreativite. Takisto mám niekoľko nápadov na erotické poviedky a zároveň nevylučujem, že zatiaľ ostanem v košiari autoriek tzv. ženských románov.

Máte trinásťročnú ročnú dcéru. Má talent na písanie?
Nazdávam sa, že áno. Talent však nemusí mať práve po mne, keďže v mladosti písal poviedky aj manžel a, koniec koncov, literatúre sa venuje aj môj otec a písal tiež otec mojej mamy. Dcéra Miriam píše básničky, príbehy, ešte ako malá vyrobila dve vydania časopisu atď. Nijako ju však neusmerňujeme, keďže si rada robí veci po svojom. Úplne ju chápem a zdá sa mi, že jediné, čo jej ja môžem poskytnúť, je dobrá domáca knižnica a sloboda pri výbere kníh, ktoré si prečíta.

Číta manžel vaše knihy? Ako na ne reaguje?
Manželovi čítam z mojich kníh väčšinou ako prvému. Tieto chvíle máme obaja veľmi radi, hoci niekedy na sebe pozorujem aj kúsok trémy. Môj muž je totiž náročný čitateľ, ktorému neujde nijaká chyba v logike príbehu. Inak najviac oceňuje humor a zmysel pre absurdné situácie. Najlepšou pochvalou je pre mňa jeho smiech, ale neraz je aj kritický, čo ma potom škrie. Keď si však spomeniem, akou prísnou kritičkou som bola kedysi ja jemu, tak on je vlastne môj veľký fanúšik. Sme spolu už dvadsať rokov a keďže počas vysokoškolských štúdií sa manžel venoval literárnej tvorbe dosť intenzívne, neraz som sa začítala do niečoho, čo mal založené v písacom stroji a keď sa mi to nepáčilo, tak som to dopísala, ale po svojom. To už nebola kritika, ale priam záškodníctvo! (Vidíte, a pýtali ste sa ma, či som niekedy niekomu neotravovala život!)