Viera je tým svetlom, ktoré blčí

Pod nohami piesok a nad hlavou jasná obloha. Pred sebou oceán a za chrbtom mestské hradby. Také je Saint-Malo, tak vyzerá dnes a tak vyzeralo aj pred sedemdesiatimi rokmi, keď o svete rozhodoval jeden nemecký diktátor. Len vo vzduchu teraz necítiť pušný prach a z diaľky nepočuť vojenské lietadlá.

 Pred Saint-Malo bol však Paríž. Vlastne ten bol na začiatku takmer vždy.

 Pri ľavom brehu Seiny smerom od Notre Dame k stanici Gare de Lyon sa rozprestiera park. Francúzi ho volajú Jardin des Plantes a za hrubými múrmi, ktoré ho oddeľujú od rušných ulíc, ukrýva botanickú aj zoologickú záhradu. Na jeho konci stojí Národné prírodovedecké múzeum. Tam sa začína celý príbeh knihy Anthonyho Doerra Svetlo, ktoré nevidíme (Ikar 2016).

 V Paríži do konca života?

 V roku 1934 Maria-Laura LeBlancová pravidelne chodila na detské prehliadky múzea. Vysoká, pehavá Parížanka mala len šesť rokov, slabší zrak a záľubu v prírode. Poznala všetky kosti vystavovaných dinosaurov, pohľad vypchatej žirafy aj minerály ukryté v zásuvkách. Vedela o všetkých zákutiach, o každom kúte aj tajných dverách.

 Milovala toto múzeum, ale ešte viac milovala svojho otca. Keď pre sivý zákal prišla o zrak a stratila všetky známe miesta, otec neprepadol zúfalstvu. Veril, že modriny na jej tele pominú a dcéra sa len naučí inak vnímať svet.

 Po nociach jej preto neustále vyrábal drevený Paríž s jeho námestiami aj s lavičkami – od Jardin des Plantes až po dvere ich domova. A ona sa ho svojimi malými prstami dotýkala, prechádzala po každej ulici a pomaly hľadala cestu. Nie po svojich nohách, ale po pamäti. Dotykom a počítaním zákrut, križovatiek, ulíc aj lavičiek.

 Práve vďaka otcovi mala pocit, že každý jej krok je dôležitý. Možno by nakoniec vďaka dotyku a po pamäti spoznala celý Paríž, keby sa v Európe jednu jeseň nezačala vojna.

 "Čakala snáď, že bude žiť s otcom v Paríži do konca života? (…) Že otec si bude po večeroch ďalej pospevovať a vyrábať ďalšie malé domčeky a že si bude už navždy istá, koľko krokov musí prejsť od domových dverí k pekárni (štyridsať) a koľko ďalších k brasserii (tridsaťdva), a že keď sa ráno prebudí, vždy nájde na stole cukor do kávy?"

 Keď sa však nemeckí vojaci blížili k Parížu a ľudia začali sťahovať porcelán do pivníc, zašívať perly do šiat a ukrývať zlaté prstene do chrbtov kníh, Daniel LeBlanc zobral dcéru ďaleko na sever. Až tam k oceánu, za vysoké hradby Saint-Malo veriac, že ak odolali Rimanom aj anglickým námorníkom, nepustia ani vojakov, čo na uniforme nosili nápis "Gott mit uns".

 V Paríži ľudia stáli päťhodinové rady na chlieb, jedli domáce zvieratá a varili si polievku z holubov. Avšak LeBlanc s dcérou jedol každý deň u jej prastrýka Etienna v ďalekom Bretónsku čerstvý chlieb a chutnú polievku.

 K pokojnejšiemu životu stačili len hradby Saint-Malo a múry vysokého a úzkeho domu obrasteného lišajníkom. A kým Marie-Laure trávila hodiny hraním sa s mušľami z oceánu, ktorého vôňu cítila vo vzduchu, jej otec ustavične pracoval na modeli mesta Saint-Malo.

 Nepriateľ z Nemecka

 To je však len polovica príbehu. Tú druhú Anthony Doerr zasadil do Nemecka. Vybral si na to sirotu Wernera Pfenniga, ktorý miloval opravovanie pokazených rádií, zákony fyziky a svoju malú sestru Juttu. Jeho príbeh je podobný ako príbeh Marie-Laury. Aj Werner rovnako ako ona opustil známe miesta.

 On však neutiekol pred nebezpečenstvom k severnému pobrežiu, ale z detského domova do vojenskej akadémie pre Hitlerjugend. A hoci sa mu to spočiatku zdalo ako najlepší spôsob úteku z detských čias, postupne zistil, že najšťastnejší bol v chudobnom sirotinci pri Essene – pri hrách s rovnako opustenými deťmi a s milujúcou učiteľkou.

 Ich príbehy sa v knihe pos­tupne striedajú a odkrývajú sa pred čitateľom, až kým sa nespoja v jednej augustovej noci roku 1944. Predtým však Marie-Laura aj Werner musia zistiť, že aj medzi nepriateľmi je možno aspoň jeden priateľ. Niekto, kto nesúhlasí, nechce bojovať a radšej by sedel v tmavej, vlhkej izbe svojho detského sveta a počúval rozhlasové hry v rádiu.

 Ten zázračný vynález, čo šíri slová aj hudbu cez moria a oceány, rozpovie celý ich príbeh a spojí na prvý pohľad nespojiteľné – slepé francúzske dievča a nemeckého vojaka.

 Tento obraz si autor zvolil, aby zotrel rozdiely medzi agresorom a utlačovaným, medzi Nemeckom a Francúzskom. Veď pred smrťou sú si všetci rovní. Ako dni ubiehajú a boje neustávajú, všetci začnú pos­tupne túžiť po pokojnejších časoch a po mieri. Čo však s detskými snami, čo sa rozplynuli, a s milovanými osobami, čo sa stratili?

 "Wernerovi napadlo, ako šialene naivné je stavať nádherné budovy, skladať hudbu, spievať piesne, tlačiť obrovské knihy plné farebných vtákov v tvár všeobjímajúcej ľahostajnosti sveta – ako veľmi sú títo ľudia domýšľaví! Prečo sa moriť s hudbou, keď ticho a vietor sú omnoho hlasnejšie? Prečo rozsvecovať lampy, keď ich aj tak pohltí tma?"

 Vojna, smrť, život

 Vojna je hlavnou témou knihy, ktorá minulý rok získala Pulitzerovu cenu. Vojna v podaní Anthonyho Doerra ničí ľudí, mestá aj krajiny. Je nezmyselným trhom, kde sa obchoduje so životmi ako s akýmkoľvek iným tovarom.

 Na knihe Doerr pracoval desať rokov. Vidno to na príbehu, ktorý je mnohovrstevný, premyslený a vyskladaný netradične ako nejaký malý hlavolam pre čitateľa. S charaktermi postáv je to však horšie. Akoby sme po 500 stranách knihy dobre nepoznali ani jednu.

 Knihe nepomáhajú ani krátke kapitoly, ktoré majú väčšinou dve strany. Veľké písmená, ešte väčšie medzery a krátke kapitoly síce zrýchľujú príbeh, no celkovo mu neprospievajú.

 Treba však uznať, že príbeh sa neobmedzuje len na vojnové časy, ale postavy v posledných kapitolách tejto rodinnej ságy dovádza až do súčasnosti.

 O čom však kniha nakoniec je? Nie je len o vojne, ale najmä o hrozbe smrti. Počas vojny zomiera každý, len niekto umrie skôr a iní neskôr. Všetci však smerujeme k smrti.

 Podobne rozmýšľa aj Marie-Laure, keď postupne stráca svojich najbližších a nadobúda pocit, že žiť sa už neoplatí. V smrti nakoniec vidí vyslobodenie aj Werner. Akoby nám tým autor chcel ukázať, že všetko je pominuteľné a dočasné.

 Román Svetlo, ktoré nevidíme je románom o ľuďoch v čase vojny. Je tiež filozofickou úvahou o tom, ako si v tých najhorších časoch zachovať trochu ľudskosti, nepodľahnúť a ďalej žiť.

 Je zároveň príbehom o láske a o priateľstvách, ktoré počas života získavame a neskôr strácame. Je o túžbe, snoch a viere v budúcnosť, ktorá je zo všetkého najdôležitejšia. A to v čase mieru, ale najmä vo vojne.

 Viera je totiž tým svetlom, ktoré blčí. Od Saint-Malo cez Paríž až do Nemecka. A tá viera tu bude, aj keď zaspíme, aj keď na ňu zabudneme, prežijeme svoj život a zomrieme.

Recenzovala: Denisa Ballová

(dennikn.sk; 01/02/2016; Denisa Ballová )