bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Stephen King: To

Ak by ste meno Stephen King vyslovili pred niekým, kto knihy vôbec nečíta, pravdepodobne by sa mu v hlave rozblikala aspoň nejaká kontrolka. Dnes už žijúca legenda má na konte takmer 50 kníh a podľa nich bolo dokonca natočených niekoľko desiatok filmov.

Vlastne ani neviem, ako je možné, že som sa doteraz k nemu nedostala inak ako práve cez filmy – The Shining nielen že milujem, ale pokladám za asi najlepší horor vôbec, nedávno som videla celkom dobrý seriál 11.22.63 a kto by nepoznal Zelenú míľu?

Preto keď som dostala ponuku zrecenzovať To, váhala som iba chvíľku: neviem, či je to náhoda alebo pomätenie zmyslov, že do 1056-stranového To(ho?) som sa pustila hneď po 916-stranových Pilieroch zeme. Na začiatok roka mám teda 2000-stranový knižný maratón za sebou.

Nechcem sa hrať na literárneho kritika – hoci horory milujem, tie literárne nemám veľmi načítané a neviem posúdiť ani to, aké horory sa písali pred rokom 1986 a ako práve táto kniha zmenila pohľad na tento žáner. Z odstupu 30 rokov a podľa vlastného čitateľského zážitku ju vnímam ako zásadnú, no na 5 hviezdičiek to u mňa určite nie je.

Čo je super prepracované, je najmä kompozícia a samotné postavy. Dalo by sa povedať, že hlavnou postavou tu je samotné (fiktívne) mesto Derry, ktoré sa najskôr zdá byť len dejiskom podozrivého množstva násilia, no ako sa postupne ukazuje, je Tým tak presiaknuté, že sa stáva nie nemým svedkom, ale spoluúčastníkom všetkého, čo sa v ňom deje už stovky rokov.

Potom sú tu dve partie – tzv. Klub smoliarov a o nemenej smoliarskejší klub výrastkov okolo Henryho Bowersa. Ich smola spočíva v tom, že sa im nedarí zlikvidovať zopár malých chlapcov, ktorí nemajú v sebe toľko nenávisti ani fyzickej sily, aby s nimi mohli vôbec bojovať. To, čo na začiatku vyzerá ako tvrdšia detská šikana, má pre slabšie decká postupne až životunebezpečný náboj.

Klub smoliarov je vyskladaný perfektne. 6 chlapcov, 1 dievča. Všetci majú cca 11 rokov a každý má svoje vlastné problémy. Jeden má priveľmi ochranársku mamičku, kvôli ktorej sa bez inhalátora na astmu ani nepohne. Druhý je čierny (a to bol v roku 1958, kedy sa príbeh začína, ešte veľký problém). Tretiemu zomrel mladší brat, atď. Všetci získajú nezávisle od seba nejakú vlastnú strašidelnú skúsenosť a tým aj motiváciu bojovať proti Tomu.

V roku 1958 sa im ako malým deckám takmer podarilo To zneškodniť, no dohodli sa, že ak by sa To opäť objavilo, všetci sa spolu znova stretnú a zabránia Tomu vraždiť raz a navždy. A tak sa po 27 rokoch vracajú do svojho rodného mesta a postupne sa rozpamätávajú na všetko, čo sa v detstve odohralo a na čo medzitým úplne zabudli.

Poslednou dôležitou postavou je samotné To. Na obálke, vo filme a často aj v knihe má podobu klauna, no nejde len o nejakého bububu šaška, ktorý chodí strašiť v kanáloch. To je vlastne zhmotnené zlo a veriaci človek (napr. ja) by ho pokojne mohol nazvať diablom. Neviem, či je to len literárny zámer alebo je Kingov spôsob vyrovnávania sa s tým, čo má vo svete viery dávno konkrétne pomenovanie. V knihe boli zmienky o takej tej tradičnej viere brané skôr len ako kulisa. To sa zjavuje vždy ako niečo, čoho sa človek najviac bojí. Niekto sa bojí vlkolakov, niekto otca (!), niekto má ten strach zakorenený tak hlboko v sebe, že až keď uvidí To zhmotnené, pochopí, čoho sa bojí.

Dej rozpráva Mike Hanlon, jeden z členov Klubu smoliarov a prostredníctvom neho sám autor, a striedavo tiež jednotlivé postavy na striedačku v prítomnosti (1985) a v minulosti (1958). Je to taký do seba zapadajúci stroj, kde má každé koliesko svoje miesto a každá udalosť je rozprávaná tou správnou postavou na tom správnom mieste.

Zároveň sa tým príbeh veľmi spomaľuje a naťahuje. 1000+ strán by sa pokojne dalo zoškrtať na polovicu a knihe by to neublížilo, a bez straty pointy pokojne aj na 300 strán. Z toho pramení moje základné rozčarovanie, preto ak sa na To chystáte, zadovážte si skôr e-knihu, inak budete posilovať so skoro kilovou buksou a tých dlhých zimných večerov s dostatkom času na čítanie už tiež nebude veľa.

Ďalšie moje výhrady sa týkajú záveru. Ak čítam horor, chcela by som sa báť. Ak by som sa nechcela, začnem čítať ženské romány. Ak čítam horor, chcem napínavú atmosféru, ktorá bude gradovať a ja sa budem báť ísť v noci spať (ako sa mi to napr. stalo pri Trhline). Ak čítam horor, chcem fantastický záver, z ktorého spadnem na zadok.

Je pravda, že som mala počas čítania To(ho) zopár nepokojných nocí, tie však spôsobili rôzne brutálne scény, ktoré pre mňa úplne strašidelné nie sú, ale pre moje podvedomie asi áno. No finále ma sklamalo – občas som si zívla, občas rátala strany a občas si pomyslela, že King musel šlapať na LSD, keď písal niektoré pasáže. Kingofilci, pustite sa do mňa, ale ja som už skrátka po tých cca 700-800 prečítaných stranách vedela toľko, že som mohla ten koniec dopísať sama (a bez LSD).

Vyhýbajúc sa spoilerom len dodám, že nakoniec to celé nejako skončí a postavy začnú opäť zabúdať. To je nakoniec veľmi čarovné najmä spôsobom, akým sa to deje a ako to knihu rámcuje a uzatvára. Po dočítaní mi teda ostal dobrý pocit, ako keď si po dobrom stejku už nepokazíte chuť teplým pivom ale vychutnávate si ešte dlho chuť šťavnatého (krvavého ;)) mäska.

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/stephen-king-to/

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.