Si si istá, že tebe sa to nestane?

Uzavrela sa do seba, nikomu o svojej negatívnej skúsenosti nepovedala, nebola schopná slovami vyjadriť čo sa jej udialo. Ani rodičom. Okrem toho, že v inkriminovaný večer, ktorý trávila s priateľmi na koncoročnom večierku, zavolala políciu, na svoju obranu neurobila nič viac. A práve tento čin ju stál priateľov, začali ju ignorovať, vyhýbať sa jej, hnevať sa na ňu – ‘Prečo si to urobila ty hlupaňa?’

Svoju identitu pomalými krokmi nachádza v škole, na hodine výtvarnej výchovy, kde dokáže svoje pocity určitým spôsobom pretaviť do umenia. A práve to jej pomôže pochopiť, že viac nechce tráviť čas len vo svojej hlave, rozhodne sa čeliť svojim problémom a nájsť riešenie.

Prostredie na strednej škole často nie je pre mladých ľudí ľahko zvládnuteľné. Sú zmietaní v chápadlách puberty, vybuchujú v nich rôzne emócie a pocity sa striedajú rýchlejšie ako deň a noc – dobrá nálada strieda agresívnu, úsmev striedajú slzy, hnev strieda nezadržateľný smiech – puberta je obdobím, kedy sa mladý človek začľeňuje do spoločnosti, hľadá svoje vlastné JA a vôbec to nie je jednoduché.

Strednú školu v zásade ovládajú určité typy ľudí – tzv. obľúbenci, s ktorými sa chcú všetci priateliť; športovci, ktorí žijú svojim športom a kamarátov získajú práve hraním… Typov je viacero, bohužiaľ sú však aj takí, ktorí sú napríklad hanbliví a nevedia ľahko zapadnúť, takí trpia najviac. A možno práve takých zvyknú silnejší jedinci šikanovať. Tak to už zvykne byť – silnejší ohrozuje slabšieho, aby si niečo dokázal.

Kniha je akousi výpoveďou mladej dievčiny, ktorá chce svojím správaním poukázať na chyby, ktorých sa títo šikanovaní často dopúšťajú. Pretože pomoc existuje, exitujú anonymné linky, či stretnutia, kde je poskytnutá náležitá pomoc. Či už sa jedná o sexuálne zneužívanie, šikanovanie či iné problémy, ktorými mladí trpia či už v rodine alebo v škole.

Netreba sa báť, netreba sa vzdať a uzavrieť sa vo vlastnej hanbe do seba – treba o tom niekomu povedať – nikdy neviete, či práve svojím konaním nepomôžete niekomu ďalšiemu, ktorý možno nedisponuje takou odvahou.

“Tamto,” ukážem mu. “Prosím vás, zastaňte tam vpredu.” Keď dorazíme k obchodu, chvíľku mlčky sedíme a počúvame violončelové sólo. Opačnú stranu cesty zakrýva zvírený sneh. “Ďakujem vám,” ozvem sa. “Nemáš za čo,” odvetí pán Freeman. “Keby si sa chcela pozhovárať, vieš, kde ma nájdeš.” Rozopnem si bezpečnostný pás a otvorím dvere.
“Melinda,” ozve sa z auta. Na palubnej doske sa topia snehové vločky. “Podľa mňa si dobré dieťa. Určite máš svetu čo povedať. Dúfam, že si to jedného dňa vypočujem.”
Zavriem za sebou dvere.

Príbeh má obrovský potenciál, ktorý autorka nedokázala dostatočne pretaviť do slov! Tak vážnu tému autorka popísala prostredníctvom mladej Melindy veľmi vlažne, nesnažila sa zájsť do hĺbky, čo je obrovská škoda. Kniha by sa tak mohla stať akousi mantrou pre mladé dámy, ktoré zažili niečo podobné, prípadne sa niečomu takému vyhnúť. Očakávala som od autorky viac – mala v rukách obrovskú silu. Ako sama vyjadruje, nie je sa za čo hanbiť, keď sa niečo podobné stane, a preto mala v príbehu ‘kričať‘ na plné hrdlo a dať tak silu a odhodlanie všetkým mladým dievčatám, ktoré sa v podobnej situácii ocitli, prípadne ocitnú. Za to si odo mňa autorka vyslúžila mínusové body. Provizórne hodnotím troma hviezdičkami z piatich.

Recenzovala: Martina Kušnieriková
https://www.mojeknihy.com/books/laurie-halsova-andersonova-hovor/