RECENZIA: Liane Moriartyová - Prečo sme sa vlastne rozišli?

Takých je veľa a už som sa naučila netešiť sa z vynikajúcich anotácii.
Nuž, prvý dôvod, prečo milujem Moriartyovú je, že jej knihy sú každou kapitolou lepšie a lepšie. Už na začiatku si nastaví vysokú latku a namiesto toho, aby poľavila a nechala nás trochu vydýchnuť, ďalej šľape do neba. 

Kniha Prečo sme sa vlastne rozišli začína jednou obrovskou otázkou: "Na čo všetko si Alice nespomína?" Doslova posadnuto obraciame strany, len aby sme dostali nejaké odpovede, namiesto toho sa však iba naučíme pýtať konkrétnejšie: "Čo sa stalo s Alicinou kedysi veselou a bezstarostnou sestrou? Prečo Alice nenávidí jej vlastný manžel? Kto dopekla je Gina a prečo sa každý bojí vysloviť jej meno?" Garantujem vám, že tieto a mnohé ďalšie otázniky vám nedovolia pustiť knihu z ruky. Moja osobná skúsenosť: Čítanie do štvrtej hodiny rannej, trojhodinový spánok z totálneho vyčerpania a dorazenie celej knihy ešte v dopoludňajších hodinách nasledujúci deň. Inak to ani nešlo :)

Moriartyová má podľa mňa úžasný druh inteligentného humoru, ktorý však nikdy nezatieni postavy a ich životné príbehy. Po obsahovej stránke sa mi jej diela vždy ťažko klasifikovali - nie sú to totiž ani typické romance, ani vždy uvoľnené a veselé chick-litky a osobne ich nevnímam ani ako drámy. Sú dostatočne realistické na to, aby uspokojili aj náročnejších čitateľov a zároveň dostatočne idealistické, aby uspokojili...no napríklad mňa :D Tento mix taktiež zabezpečí, že do poslednej chvíle neviete, ako kniha skončí. Nie je to o tom, že by ste čítali 500 strán tajomstiev a kryptických odkazov bez jediného vysvetlenia. Všetko zapletené sa postupne začína rozuzľovať a odpovede na všetky otázky dostávate priebežne v tom správnom dávkovaní. Príbeh však až takmer do posledného okamihu nie je kompletný a čitateľ sedí na ihlách vlastne až do samotného konca.

Veľmi sa mi rátalo aj to, ako ma kniha dokázala miestami dojať aj v situáciách, ktoré sami o sebe nie sú až také tragické ako povedzme smrť, ťažká choroba a iné témy, ktoré robia z Greena ťažkého machra. Tieto situácie však boli tak nádherne pravdivo a skutočne napísané, že mi pri nich vybehli slzy. Toto dokáže len hŕstka výborných spisovateľov. 

Zasa raz toho nemám veľa na kritizovanie, ale za zmienku asi stojí to, že kniha má na môj vkus trochu veľa flashbackov. Čo by sa vzhľadom na povahu zápletky dalo očakávať, avšak čo mi trochu vadilo, bolo zamiešavanie týchto flashbackov do plynúceho deja, čím sa dej logicky stával...menej plynúcim. Asi každý pochopí, že som bola príšerne nedočkavá a navnadená dozvedieť sa, čo sa s Alice za tých 10 rokov stalo, takže každé jedno zaradenie spiatočky (až do doby, na ktorú si Alice ešte spomínala), ma stálo veľa nervov a aj nejaké tie poobhrýzané nechty :D

Ak si ešte pamätáte, pri čítaní Moriartyovej Manželovho tajomstva som sa tak trochu sťažovala práve na záver knihy, ktorý mi až tak úplne nesadol. Nuž s radosťou vám oznamujem, že táto kniha ma síce psychicky takmer úplne vyšťavila kým došla do svojho konca, avšak stálo to na milión percent za to. Či už to skončí tak ako ste si priali alebo nie, myslím si že mi dáte za pravdu, že sa príbeh nakoniec veľmi pekne a uspokojivo uzatvoril. 

Recenzoval: Judit
http://loveinbooks.blogspot.sk/2014/11/recenzia-liane-moriartyova-preco-sme-sa.html