RECENZIA: Dievča, ktoré si tu zanechal (J. Moyesová)

Určite si pri pohľade na tvorbu Jojo Moyesovej pomyslíte, že je autorkou románov pre ženy, v ktorých nájdete len a len romantiku - teda čítanie pre ženy po štyridsiatke. Podobný pocit som mal aj ja, avšak reakcie mojich blízkych, ktorí Moyesovej knihy priam zbožňujú, ma presvedčili o opaku. Preto som neváhal a rozhodol sa knihu si prečítať. Dievča, ktoré si tu zanechal naozaj nie je klasickou romancou, pri ktorej spotrebujete tri balíky vreckoviek. Je to dojímavý príbeh so silnými hlavnými hrdinkami. Ženami, ktoré sú ochotné spraviť čokoľvek, bojovať do poslednej chvíle a vzdať sa všetkého, len aby dosiahli svoj cieľ. Jojo Moyesová ma svojím dielom ohúrila aj napriek tomu, že kniha nepatrí medzi žáner, ktorý primárne obľubujem. Aj to môže byť jedným zo znakov vynikajúceho príbehu. 

"Niekedy človek žije v paralelnom vesmíre. Myslí si, že vie, čo ho čaká - otravný večer pri telke, popíjanie v bare, skrývanie sa pred minulosťou - a zrazu odbočí a ocitne sa na mieste, o ktorom ani len netušil, že existuje."

Na začiatku príbehu sa stretávame so Sophie, manželkou francúzskeho maliara Édouarda, ktorý je prinútený odcestovať na front. Spočiatku som mal mierne obavy, ako sa celá zápletka vyvinie, keďže Moyesová nás zaviedla do obdobia, o ktorom som z učebníc vedel len veľmi málo - do časov prvej svetovej vojny. Moje obavy sa však veľmi rýchlo rozplynuli - príbeh sa po pár stranách zamotal a Sophie sa dostala do neľahkej pozície - rozhodnúť sa, či podľahne rečiam Nemca, ktorý by jej dokázal za protislužbu vrátiť manžela, alebo ostať verná Édouardovi. Vravieva sa, že v tom najlepšom treba prestať - a Moyesová sa toho skalopevne držala. Vo chvíli, keď som to najmenej čakal, sa príbeh posunul o takmer storočie ďalej. Hoci som považoval Sophie za hrdinku s veľkým H, Liv, ktorá ju vystriedala v druhej polovici, bola niekoľkonásobne odvážnejšia a vytrvalejšia. 

"Usilovala som sa zabudnúť, že som v tej izbe a že na mňa hľadia oči Nemca. Túžila som byť vecou, ktorá nič nevie, nič necíti."

Liv, ktorej po nebohom manželovi ostal len obraz a luxusný dom, je žena ako každá iná. Verí v spravodlivosť a úprimnosť. Dozvedá sa, že obraz, ktorý dostala od svojho manžela, mal byť ukradnutý, jeho hodnota je priam nevyčísliteľná a jej neostáva nič iné, len sa ho vzdať. Dokáže sa však s niečím takým zmieriť? Je ťažké vyhrať nad ženou, ktorá má v rukáve desiatky argumentov a je odhodlaná bojovať do samotného konca. Je pravdou, že som nad Liv neraz pokrútil hlavou či zodvihol obočie, s odstupom času však môžem povedať, že ju obdivujem. Zatiaľ čo ja by som to už dávno vzdal, ona nebola ochotná len tak sa zmieriť s pravidlami. Nie vždy sú pravidlá totiž tie najlepšie - niekedy ich musíme obísť a možno tak získame oveľa viac. 

"Človek sa počas svojho bytia naučí všetko o láske. Naučí sa,
že v živote ide viac než o víťazstvo."

Dievča, ktoré si tu zanechal vo mne vyvolalo množstvo pocitov. Nejde totiž o obyčajný príbeh - román so sebou prináša kopec pekných myšlienok a zamyslení. Okrem toho, že ma dielo dokázalo vtiahnuť do seba, vo mne zanechalo niečo viac - a hoci to znie ako klišé, neviem to lepšie vyjadriť slovami. Táto kniha bola pre mňa jedinečná a ťažko sa mi o nej rozpráva: ak vás príbeh zaujal, určite by ste si ho mali prečítať aj vy. Síce vychádza až na konci decembra, dovtedy sa môžete pustiť do Moyesovej predošlých kníh. Alebo si ich na poslednú chvíľu zaželáte pod stromček? :-)

"Ľudstvo je schopné lásky a krásy, ale aj skazy."

Recenzoval: Dominik Petriska
http://domco-books.blogspot.sk/2014/12/recenzia-dievca-ktore-si-tu-zanechal-j.html