Papierové mestá /recenzia/

Ako deti trávili spolu veľa času, no sú až príliš odlišné povahy, aby im to detské susedské kamarátstvo vydržalo aj na dlhšie. Nič to však nemení na tom, že slušný, nekonfliktný a v pohode chalan Quentin je po celé tie roky stále zaľúbený do nespútanej a obľúbenej dievčiny menom Margo... ehm, Rothová-Spiegelmanová. Raz v noci sa mu zjaví na okne a zatiahne ho do svojho bláznivého plánu s jedenástimi bodmi, ktoré musia do rána stihnúť splniť. Keď však neskôr príde Quentin do školy Margo nikde niet, pretože zmizla. Odišla. Utiekla. A jemu zanechala indície, podľa ktorých sa ju spolu s kamarátmi vydá hľadať. Lenže ťažko je nájsť také papierové mesto...

Príbeh bol po úvode rozdelený na tri časti - prvá predstavuje už spomínanú akčnú noc, druhá zas hľadanie Margo a nakoniec tretia cestu za ňou. Ja osobne som odmala dobrodružná duša, takže záhada, hľadanie, riešenie indícií, tajomné miesta - to bolo moje. Aj tu to bolo tak, že som občas tajila dych a tešila sa z každej novej stopy, ale... Ale. Prvá tretina bola skvelá, spolu s Margo a Quentinom som odpočítavala jednotlivé body z jedenástich a bolo to naozaj... no, nechcela by som byť nepriateľom Margo. Ale ako som postupne zistila, ani byť jej priateľom nebolo ktoviečo.

Možno tým to bolo. Ďalšie dve tretiny tiež začínali úžasne, ale po čase začali ísť v rovnakej rovine... Margovskej rovine. Neobľúbila som si ju, pretože chcela aby každý robil, to čo si zmyslela, nebrala ohľad na nikoho iného okrem seba, nezáležalo jej na ničom a tak je jasné, že sa aj myšlienky Quentina stále točili iba okolo nej. Pri svojom hľadaní ju chcel aj pochopiť, až moc. Chcel cez všetky tie indície zistiť, kým vlastne Margo je. Ale iba strácal čas...

John aj v tomto diele použil v príbehu knihu, nad ktorou Quentin dosť premýšľal, citoval ju a rozoberal jednotlivé verše. Toto sa mi páčilo, až kým to zas až moc neprešlo k Margo. Proste, všetko sa mi na knihe páčilo až kým sa to nepremargovalo. Tým sa príbeh aj niekedy zbytočne naťahoval. Inak je ale autorov štýl písania úžasný, taký svieži a vždy vie správne zvoliť slová. Aj všetky myšlienky, ktoré nám chce povedať dokáže podať zaujímavým spôsobom v niekedy čudných a zdanlivo jednoduchých situáciách. Takisto tu bol aj Johnov typický humor, striedal vážne situácie s takými, nad ktorými som sa aj zasmiala. Tiež tu bol aj závan napätia, veď to ku poriadnej pátracej akcii predsa patrí.

A nakoniec postavy, ktoré vytvára. Niekedy sa chovajú ako normálni mladí ľudia - veselí a plní života - a inokedy zas vedia mať také filozofické úvahy, ktorým som nie vždy ani ja rozumela. Možno to niekomu príde zvláštne, ale ja som ich mala rada (okrem môžete-hádať-koho). Quentina, ale najmä jeho skvelých kamarátov som si veľmi obľúbila a tešilo ma, keď bol s nimi a rozprávali sa. A aby som dokončila, čím sa mi kniha ešte páčila - nápady. Ó, tie John má. Každá z tých troch častí mala niečo do seba, aj keď som cítila že z toho mohol vyťažiť ešte viac. Dať tam menej hluchých miest. A dotiahnuť to. Pretože ten koniec ma asi sklamal. Neviem čo som čakala. Margo je Margo. A možno je dobré, že to tak skončilo, lebo inému záveru by som zrejme neuverila. Na posledných pár stranách mal však Quentin dlhý monológ a ten bol krásny. Vystihol asi všetko, čo chcel autor touto knihou povedať. A mne sa tá myšlienka páčila.

Recenzoval: Aly V.
http://www.ostrov-stratenych-pribehov.blogspot.sk/2014/11/papierove-mesta-recenzia_13.html