Úvodná stránka › Čitateľské recenzie › Nina Protušová: Čierna schránka

Nina Protušová: Čierna schránka

Osemnásťročná Marisa žije v malej dedinke pri Londýne pomerne nezaujímavým životom. Dobre, jej rodičia sú tí najpoverčivejší ľudia na svete a ich dom je obvešaný amuletmi na ochranu pred všetkým od chrípky až po démonov, ale nemôže byť všetko až také ideálne.

Marisa všetky domáce rituály dodržuje len zo slušnosti a v nadprirodzeno ani trochu neverí. Nanešťastie, nadprirodzeno verí v Marisu.

Ukáže sa, že Marisa patrí k takzvaným "lucidínom", čo sú ľudia, pre ktorých je život jeden veľký lucídny svet. Lietanie? Mágia? Premiestňovanie? Želaj si, čo chceš a realita sa prispôsobí.

Aby to nebolo také jednoduché, striehnu na lucidínov vražední lovci, ktorí sú voči ich schopnostiam imúnni. A veľký háčik, ktorý to má? Šéfovia tých z Londýna sú Marisini rodičia.

Marisa teda musí utiecť, naučiť sa o svojich schopnostiach, spoznať úplne úžasného chalana a... prežiť?

Môžete si v tomto momente vziať do ruky zoznam a urobiť kvačku ku všetkému, čo potrebujete na paranormálnu romantiku: máme tu mladú hrdinku, ktorá náhle získa úžasné schopnosti, máme tu nebezpečenstvo, máme tu lásku. Z Čiernej schránky sa mohol ľahko stať ďalší Pád, Zavrhnutý, Dcéra dymu a kosti alebo čokoľvek v tomto štýle.

Dobrá správa: nestal sa.
Zlá správa: nestal sa.

Zobuďte sa zo sna

Prvých 50 strán z Čiernej schránky fičí. Je predvídateľných až strach (tajomné udalosti, veľké odhalenie, spoznanie ďalších lucidínov...), ale má iskru. Číta sa dobre. Dialógy nie sú príliš strojené. Nápad s lucídnymi snami je zaujímavý. Ak by autorka v tomto štýle pokračovala, dostala by som možno niečo tisíckrát videné, ale stále zábavné.

Problém je, že potom dôjde autorke dych. Akoby od momentu, keď sa Marisa stane lucidínkou, nemala pre jej dejovú líniu nič pripravené. A tak sa namiesto toho pozrieme na vedľajšie postavy. Čo takto začať písať z pohľadu niektorej z nich? A čo tak trochu minulosti? Čo tak životný príbeh niekoho úplne iného? Skvelé tempo z úvodu sa spomalilo tak, že som skoro tretinu knihy stála na mieste. A nudila sa.

Okolo strany 200 som si uvedomila, že Marisa a lovci z príbehu takmer zmizli. Ostala šialene zamotaná a nezaujímavá spleť rodinných a ľúbostných drám vedľajších postáv. Autorka sa (viac-menej vydarene) snaží neskĺznuť do veľkých klišé a preto sa moje proroctvo o ružovej romantike našťastie nevyplní... To, čo však dostanete, je ako alternatíva možno ešte horšie.

Alebo snívajte ďalej
Pri akomkoľvek debute platí, že koniec knihy je napísaný výraznejšie lepšie ako začiatok, ale tu je to presne naopak. Kniha je ku koncu čoraz viac kostrbatá, postavy nedostávajú dostatok miesta a všetky znejú rovnako, akčné scény sa vlečú... O nejakej spoločnosti, organizácii alebo pravidlách života lucidínoch, na ktoré som sa tešila najviac, sa dozviete len nutné minimum.

Na mnohých miestach sa mi autorkin štýl veľmi páčil, ale Čierna schránka ako celok zlyhala na tom, že hlavná línia je plná zbytočností a vyzerá ako vymýšľaná za pochodu. Netreba sa báť, že by to bola úplná katastrofa, ale som príliš zhýčkaná paranormálnymi knihami, ktoré to vedia lepšie. Ak ste aj vy, bude Čierna schránka sklamaním.

Ak si ale predsa budete chcieť knihu prečítať preto, že autorka je Slovenka a ste zvedaví, čo sa u nás dokáže vytvoriť, choďte do nej pre väčší pôžitok čo s najmenšími očakávaniami.