Nezabíjajte vtáčika

Thomas Jefferson kedysi povedal, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní. Dnes, roku Pána tisícdeväťstotridsaťpäť, badať u určitých ľudí sklon používať tento výrok v celkom iných súvislostiach. Najsmiešnejší príklad, ktorý mi prichodí na myseľ, je ten, že ľudia, čo majú na starosti verejné školstvo, presadzujú požiadavku, aby usilovní žiaci postupovali do vyšších ročníkov spolu s tými lenivými. Vyhlasujú s vážnou tvárou, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní a že deti, ktoré neprechádzajú, trpia hroznými pocitmi menejcennosti. Vieme, že všetci ľudia nie sú stvorení ako rovní v tom zmysle, ako by nám daktorí chceli nahovoriť – niektorí ľudia sú bystrejší než druhí, niektorí ľudia majú väčšie možnosti, pretože sa s nimi narodili, niektorí zarábajú viac než druhí, niektoré dámy pečú lepšie torty než druhé – niektorí ľudia sa rodia so schopnosťami, ktoré ďaleko presahujú priemer. No jestvuje oblasť v tejto krajine, kde rovnosť všetkých ľudí platí – jestvuje inštitúcia. Tou inštitúciou, páni, je súd.

Citovala som pasáž z knihy, kde pred porotou vystupoval obhajca Atticus Finch, otec malej Scout a jej brata Jeremyho. Slová patrili k jeho záverečnej reči na súde. V porote v tom období mohli zasadať len muži a teda im sa prihováral. Vľúdne a veľmi presvedčivo, pravdivo. Akú váhu jeho slová mali, či s nimi uspel a vyhral, sa dočítate, keď po knižke siahnete. Odporúčam ju hlavne tým čitateľom, ktorých zaujímajú ľudské príbehy, ľudská dôstojnosť, neprávo a právo, spravodlivosť a nespravodlivosť páchaná na nevinných ľuďoch. Špeciálne v tom období – na černochoch.

Spočiatku je čitateľ vtiahnutý do mestečka Maycombu, v štáte Alabama, v ktorom – ako mladá hrdinka opisuje – sa jej otec po ukončení štúdií práva, usadil. Manželka mu umrela, ostali mu dve malé deti – dcéra a o štyri roky starší syn. Mladá Scout čitateľovi opisuje svoj bežný život malého dievčatka, strasti bežných dní, školské začiatky a útrapy so školským systémom – nakoľko už vedela čítať a v škole jej nebolo umožňované tento svoj skvost zdokonaľovať – svoje doťahovanie so starším bratom – nezabudne opomenúť jeho zvláštne správanie počas dospievania – je prosto rozkošná. Svojou zvedavosťou čitateľa zanáša až k prúdu udalostí v meste, kde sa otvára dovtedy najväčší trestný prípad napadnutia, za ktorý hrozí obvinenému trest smrti. Scout nie všetkým veciam rozumie a preto sa pýta mnoho otázok. Ešte nerozumie ako veľmi jej rodine tento prípad zasahuje do života. Dá jej to pocítiť až okolie, ako inak. Otec Atticus je totiž obhajcom obvineného a zrejme aj jediným stojacim na strane obviveného ako nevinného. A za to si vysluhuje od okolia opovrhovanie, osočovanie, nevhodné správanie. Taká bola doba. A čitateľ pomocou Scout postupne prelúska všetky potrebné informácie k nadobudnutiu celkového obrazu diania.

Príbeh je napísaný bravúrnym spôsobom. Čas tej doby je explicitne transformovaný do slov a viet protagonistov. Čitateľ v Maycombe žije, dýcha ich vzduch, cíti ich pocity. Častokrát má chuť nakričať na tých ľudí, aby pochopili akej neprávosti sa dopúšťajú. Je to ale možné, obviňovať dobu? Tiež sa dnes správame určitým spôsobom, prikláňajúc sa k dobe a za 80 rokov na nás budú pozerať ako na bláznov, ako sme mohli dopustiť to a ono.

Spôsob vyjadrovania protagonistov, ich štýl života, je mi veľmi sympatický. Žili akoby jednoduchšie a predsa s obrovskými problémami. Ale ktorá doba tak nežila. Dalo by sa to snáď povedať o každej dobe. Niet, ale, priestoru na polemizovanie. Preto zakončím, kniha ma prinútila zastaviť sa, spomaliť a uvedomiť si hodnotu ľudského života. Život je ako spev Drozda, v jednej chvíli krásne znie, v druhej chvíli už ho niet. A Drozda by sme nemali zabíjať, pretože potešuje nás svojim spevom.

Myslím, že kniha Vás prekvapí, koniec nie je predvídateľný, alebo áno? Každopádne je šokujúci.

Recenzovala: Martina Javorková
https://www.mojeknihy.com/books/harper-leeova-nezabijajte-vtacika/