Labyrint: Útek │Nový boj o prežitie...

Prečo?

Prečo zo všetkého robia dilógie, trilógie a neviem aké lógie? Každá kniha zo série je potom hrozne tenká a človek musí čakať pár dekád, kým sa mu do rúk dostane pokračovanie a kým ukojí svoju neskutočne veľkú zvedavosť.

A čim by som mohla začať? Asi tým, že niekedy sa stane, že film je lepší ako kniha. Áno. Je to 20% šanca a u mňa je to 50 na 50. Niežeby sa mi film páčil oveľa viac ako kniha. Jednoducho bol film v mnohých veciach lepší ako kniha. Páčili sa mi tie zmeny, ktoré do filmu priniesli a ktoré boli zrejme nevyhnutné. Kniha má skvelý nápad – naozaj sa mi veľmi páči. Ale na to všetko je veľmi pokojná, tým myslím, že akákoľvek akcia sa tam vyskytne, nemám pri nej zimomriavky, neobhrýzam si svoje už aj tak dosť krátke nechty a nemám chuť skákať po posteli ako šialená. Plynulo to tak rýchlo, že som si zmeny ani nestihla uvedomiť. Vo filme sa mi zdala akcia viac dynamická, veď už len trailer hovorí o všetkom. Museli niektoré detaily do filmu prerobiť, aby zaujal aj nefanúšikov knihy.

Gally prehovoril prvý: „Myslím, že svoj názor som už dosť jasne vyjadril.“

Skvelé. Tak zavri papuľu.

Labyrint je presne tá kniha, pri ktorej sa autor inšpiruje inými knihami, ale samozrejme prinesie vlastný nápad. Je to vlastne kniha o bande chalanov (* fangirling), ktorý žijú na obrovskej, dá sa povedať, lúke (Fleku), ktorú ohraničujú vysoké kamenné steny labyrintu. Každý jeden chlapec prišiel na Flek s tým, že si pamätal len svoje meno a nič iné zo svojho predošlého života. Netušia, ako sa tam dostali alebo prečo sú tam, čo ten labyrint znemená a čo s ním majú robiť. Snažia sa zo všetkých síl, aby prežili a aby sa vrátili späť k svojim rodinám a k minulému životu. Hlavnou postavou príbehu je chlapec Thomas. Keď príde na Flek on, začnú sa diať zvláštne veci, medzi ktorými je napríklad aj príchod dievčaťa hneď deň po ňom. A teraz baby, úprimne... koho by potešil rovnaký „osud“?

Páči sa mi nápad. Páči sa mi, že autori vedia využívať všetko, o čom už bolo kedysi povedané. Kto si pamätá na príbeh o labyrinte, o staviteľovi Daidalovi, o Minotaurovi, o Théseovi a Ariadne? O obetách v podobe chlapcov a dievčat, ktoré museli Atény poslať Kréte? Sú tam podobnosti a mne sa páči, keď sa niektoré príbehy z minulosti prenesú do dneška a autor sa inšpiruje a niečo si z nich vezme. Príbeh o starom labyrinte si môžete prečítať na tomto odkaze.

Steny labyrintu sa teda každý večer posúvajú a chalani sa snažia zistiť, čo im chce labyrint povedať. Autor ma nechával počas celej knihy v napätí, chcela som zistiť, čo sa deje a aké to ma celé zmysel a chcela som to zistiť HNEĎ. Prinútilo ma to ako besnú otáčať stránku za stránkou, pretože Dashner nenechával žiadne náznaky alebo stopy, nič, čo by mohlo priniesť nejaké informácie a odpovede. Preto bolo úžasné, že som sa fakt vedela priblížiť pocitom Thomasa a ostatných. Vedela som sa do ich priamo vžiť a cítiť s nimi, pretože som vedela len toľko, čo oni. Nič viac, nič menej.

Thomas ho aj v slabom svetle okamžite spoznal. Kričal za ním, aby zastal. Neskoro.

Minho v plnej rýchlosti vbehol do Labyrintu.

Rada by som však autorovi pripomenula, že všetci sme len ľudia. Aj keď pocity ako hnev, panika alebo zvedavosť vedel opísať veľmi dobré, tie druhé pocity, ktoré mi mali rozdrviť dušu do takej miery, že by ju už neposkladal ani Daidalos, neopísal až tak dobre. Smutné scény, ktoré v sebe mali niesť nejaké posolstvo, nejaký smútok a viditeľné emócie, sa diali príliš rýchlo na to, aby som z nich niečo mala. Jednoducho ma nedokázali rozosmútiť a ani na tých postavách sa veľmi neodzrkadlili. Tak som to počas čítania vnímala. Ale to je len detail, ktorý si nevšimnete, keď vás kniha celých pohltí.

Čiže ak máte radi niečo na spôsob Hunger Games, kde banda deciek musela vymeniť detstvo za dospelosť  a bojovať o prežitie, táto kniha je určite pre vás. Ešteže na pokračovanie nemusíme čakať veľmi dlho.

Recenzovala: Martina Kubandová
http://everything-unspoken.blogspot.sk/2015/08/labyrint-utek-novy-boj-o-prezitie.html