Jeden plus jeden / Jojo Moyesová

Život je ako jazda na horskej dráhe. Raz sme hore, pozeráme sa na svet z vtáčej perspektívy a so zatajeným dychom obdivujeme všetky maličkosti, ktoré sú nám ponúknuté. Neskorší strmý pád na dno nám potom síce zdvihne žalúdok a naženie strach do očí, no vidina opätovného vzostupu nás núti vydržať aj momenty plné nepríjemného napätia.

Rovnako silná je i hlavná hrdinka tohto príbehu. Jess je matka, ktorá vychováva svoju dcéru a syna svojho muža z predošlého manželstva, a to všetko bez mužskej opory. Nad účtami a faktúrami sa jej síce krížia oči, no dve zamestnania jej ponúkajú aké-také pokrytie výdavkov. Keď sa jej dcére Tanzie, nadanej matematičke, ponúkne možnosť dostať sa na prestížnu školu, Jess má hlavu v dlaniach, pretože nevie uhradiť ani základné výdavky, nieto celé školné. Jedného dňa však nájde v taxíku zväzok bankoviek a v tom momente Jess odsúva svedomie bokom. Hoci je odhodlaná hotovosť po čase splatiť, jej pôvodný majiteľ Ed Nicholls sa jej bizarnou príhodou pripletie do života, kvôli čomu hrozí, že sa pravdu dozvie skôr, ako sa mu Jess o svojom tajomstve odhodlá zdôveriť.

„,Okej, tak kto je podľa vás boháč?‘
Mama vybrala z batoha jablko z raňajok a zahryzla doň. Chvíľu chrúmala, potom povedala: ,Bohatý človek zaplatí každý účet načas a nemusí o tom premýšľať. Bohatý človek môže ísť na dovolenku alebo prežiť Vianoce a nemusí siahnuť na peniaze na január a február.‘“

V knihe síce nájdeme menší počet postáv, no každá z nich do príbehu vnesie kúsok zo seba a ponúkne čitateľom akúsi (i keď len sprostredkovanú) emotívnu skúsenosť. Jess zastáva úlohu nikdy sa nevzdávajúcej matky, jej nevlastný syn Nicky čelí šikane a pocitu vykorenenia, Tanzie v tichosti nesie na svojich pleciach krivdy celej rodiny a zdanlivo bezstarostný boháč Ed je dôkazom toho, že šťastie nie je postavené na výške bankového konta. Zamotá sa totiž do firemného problému, dôsledkom ktorého mu hrozí väzenie. Čitateľ tak má možnosť uvidieť, že problémy v našich životoch majú rôznu hĺbku, intenzitu a dôsledky. Je väčším trápením zistenie, že vám hrozí obmedzenie slobody, alebo to, že matka nemôže dať svojim deťom všetko, čo potrebujú?

Všetci štyria sa zrazu ocitajú v situácii, kedy sú odkázaní na vzájomnú pomoc, podporu a pochopenie. Drvivá väčšina kapitol je písaná z pohľadu tretej nezávislej osoby, no autorka pravidelne obmieňa postavy, ktoré sú v centre diania. Raz je stredobodom pozornosti Jess, inokedy Ed alebo niektoré z Jessiných detí.

Keď som Jeden plus jeden otvárala, bola som presvedčená, že sa ponorím do romantického príbehu, v ktorom najväčším vrcholom bude ľúbostno-dramatická zápletka. Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že predsudky alebo očakávania nemajú v knižnom svete čo robiť. Už po prvej kapitole som bola príjemne prekvapená jazykom, vývojom príbehu a jeho spracovaním. Namiesto cukrom posypaných vyznaní lásky som mala pred očami nesmierne hlboký a emotívny príbeh plný silných momentov a postáv, ktoré neboli len bezduchými nositeľmi niekoľkými povahových vlastností.

I keď dej plynie pozvoľna, krivka dramatickosti a napätia sa drží v jednej súvislej rovine, vďaka čomu čitateľ dychtivo prevracia stránku za stránkou. Výborným prvkom bol humor v podobe miernej situačnej komiky. V deji sa vyskytlo nemálo absurdných i realistických situácií, ktoré vytvárali akýsi úsmevný a milý podklad pre konanie postáv alebo ďalší vývin príbehu.

Jeden plus jeden nám ponúka hneď niekoľko krásnych výpovedí o živote:
Každý z nás si nesie svoj kríž bez ohľadu na to, z akých sociálnych pomerov pochádzame.
Pocit osamelosti nás môže prepadnúť kedykoľvek, v kolektíve plnom ľudí, ktorí sú od nás odlišní, i v prázdnom luxusnom aute.
Životom nekráčame sami, ale všetko, čo zažijeme, a všetko, čo zraní našu dušu, zabodne pichľavé úlomky aj do sŕdc našich blízkych.
Nikdy nie je ničomu koniec, jedna udalosť nadväzuje na druhú a v momente, keď to najmenej čakáme, prichádza podpora, ktorú potrebujeme.
Nezištná a úprimná pomoc druhým nám spätne môže priniesť rovnaké alebo oveľa väčšie potešenie, aké sme predtým poskytli my.

„V Tanziných očiach sa zračilo poznanie, ktoré tam predtým nebolo. Z toho, čo povedala potom, Jess zosmutnela. ,Najlepsie bude, ak budem rátať iba s tým, čo máme, mami.‘“

Príbeh by si mal prečítať každý, kto chce pomocou písmeniek pohladiť svoju dušu. Obálka síce pritiahne viac žien ako mužov, ale ani tí sa nemusia báť, že ich kniha sklame, prípadne ponúkne niečo, po čom nebažia. Je totiž určená každému cítiacemu človeku, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Recenzovala: Martina Melišková

http://plutonium.sk/2015/jeden-plus-jeden/