Vychutnajte si konšpiračný triler DOMINUS

Vynikajúci triler, ktorý kombinuje príťažlivé kulisy Vatikánu, temné tajomstvá, dobrodružné pátranie a fascinujúce činy – zázraky.
Taký je Dominus.

Vo Svätopeterskej bazilike vo Vatikáne slúži omšu pápež Gregor XVII. Od narodenia ho sužuje nevyliečiteľná choroba chrbtice, ktorá mu nedovoľuje vzpriamiť sa.

Vtom do chrámu vchádza charizmatický, ležérne oblečený mladý muž, podíde k pápežovi, niečo mu povie a zrazu sa stane... zázrak. Pápež sa prvý raz v živote dokáže narovnať.

Na druhý deň sa zázraky opakujú: klinika s pacientmi chorými na rakovinu hlási zázračné uzdravenia, deti v slepeckom ústave začnú odrazu vidieť... Lenže, ide naozaj o zázračné javy? Alebo sa za celou vecou skrýva niečo iné?

Do tejto nezvyčajnej atmosféry vstupuje novinár Alexander Trecchio aj so svojou bývalou priateľkou Gabriellou Fierrovou a vzápätí sa rozkrúti kolotoč záhadných udalostí. Obidvaja sa zrazu ocitnú v nebezpečenstve života, lebo odhalili niečo, čo malo zostať skryté.

Dominus ponúka napínavý príbeh v kombinácii s nepredvídateľnými situáciami a šokujúcimi odhaleniami. Je podfarbený istou dávkou romantických, ale aj tajuplných prvkov dodávajú tomuto príbehu neuveriteľný spád.
Po knihe určite siahnu najmä čitatelia, ktorí sú fanúšikmi mysterióznych príbehov.

Alexander pokrútil hlavou. Chcel sa len presvedčiť, že je v dome sám, a že šibnutý vrah, čo podrezal jeho informátora, sa neskrýva  niekde za dverami, ako to videl vo filmoch.

Policajt chvíľu mlčal a čítal si vlastné poznámky. Plecia akoby mu stuhli ešte o čosi viac. Napokon unavene vzdychol. „Dobre, tuším to máme za sebou.“

A mali to za sebou: výsluch sa skončil. Policajt si ešte zapísal niekoľko poznámok, zavrel notes a s povzdychnutím si ho zasunul do vrecka.

„Neviem, čo vám mám povedať,“ zhrnul. „Vyzerá to ako obyčajná vražda. Je mi ľúto, že ste na ňu museli naraziť.“

Pri tých slovách sa Alexandrovi žalúdok skrútil ešte viac. Obyčajná vražda. Stál na mieste a tá fráza mu dookola zaznievala v hlave. V obývačke ležal muž, ktorý súhlasil, že novinám povie niečo o kľúčovej udalosti dňa, no kým dostal príležitosť prehovoriť, násilne prišiel o život. Obyčajná vražda. Keď mu takmer odrezali hlavu. Obyčajná vražda. Keď jeho smrť zjavne nejako súvisela s jeho informáciami. Obyčajná vra...

Objednajte si konšpiračný triler Dominus.

Autor Tom Fox je britský akademik, ktorý sa venuje dejinám cirkví a náboženstiev. Doteraz vydal niekoľko odborných a populárno-náučných titulov na túto tému (napríklad Ako sa zbaviť viery a stať sa ateistom), čo ho napokon priviedlo k napísaniu románovej prvotiny Dominus.

Začítajte sa do novinky Dominus:

Chrám svätého Petra, Vatikán. Nedeľa 8.22

Jeho príchod neohlásil zvuk nebeských fanfár. Nezaznel anjelský spev. Slnko nestmavlo a starobylý chrám nijako neutrpel.

Vošiel potichu, bez fanfár, no pri každom jeho kroku sa svet začal meniť. Niežeby sa z pohľadu naňho dalo vybadať, čo s ním prichádza.

Nenápadný muž v obnosených džínsach. Sivá, trochu pokrčená košeľa. Trochu ošúchané topánky. Ničím nevzbudzoval pozornosť hľadiska sa nezdal zaujímavý.

Neskôr si nikto nespomenul, že by ho videl vchádzať do svätopeterského chrámu. Ani jediný z tisícov veriacich si nevšimol, ako vstúpil veľkolepou západnou bránou a kráčal rozľahlým priestorom navrhnutom tak, aby pripomínal veľkolepé spojenie nebies a zeme. Spomínali si len, ako si jeho tichý, pokojný krok postupne získaval ich pozornosť, ako sa k nim blížil.

Spôsob, ako sa prejavil v tomto stáročnom srdci kresťanstva si však pamätali dopodrobna. Utkvelo im, ako počas pápežskej omše pokojne kráčal uličkou medzi lavicami. Ako mu muži a ženy nevedomky ustupovali z cesty, zatiaľ čo deti k nemu priťahovalo čosi nevysvetliteľné a driapali sa za ním. Ako v jeho prítomnosti všetci zmĺkli a pohľadom sledovali jeho pohyb. Na to nezabudli.

Z jeho krokov vyžarovalo, že sleduje nejaký cieľ, no napriek tomu cez davy ľudí prechádzal akoby mimovoľne. V oranžovom svetle starobylého chrámu mu nezvyčajne žiarili krátke, len niekoľkocentimetrové mierne zvlnené vlasy so zlatohnedým nádychom. S pohľadom neochvejne upretým vpred zamieril k veľkolepému Berniniho baldachýnu. Ten pohľad sa všetkým vryl do pamäti. Láskavý, vyrovnaný, no odhodlaný.

Na opačnom konci dvestojedenásť metrov dlhej lode sa pri hlavnom oltári hrbil v bielom rúchu odený hlavný celebrant omše. Každému bolo už z pri letmom pohľade na jeho chatrnú telesnú schránku jasné a mohutné bronzové ozdoby nad ním to ešte zdôrazňovali, že v porovnaní so vznešenosťou Boha pontifex, napriek svetskej sláve a moci, je len bezvýznamnou postavičkou.

Ako koncelebranti slúžili dvaja kardináli a kňazské povinnosti mu pomáhali plniť neodmysliteľní asistenti. Bolesťami sužovanému pontifikovi počas omše uľahčovali vstávanie, chytili ho pod lakte a podržali vo vzpriamenej polohe. Ani zďaleka nebol starý, no v detstve prekonal výnimočný variant spinálnej stenózy, ktorá mu znetvorila telo a znemožnila mu vlastnými silami sa postaviť na nohy. Trvalé následky sa mu však ani v najmenšom negatívne nepodpísali na duchu. Naopak, iba čo ho posilnili, a hoci médiá o ňom kruto hovorili ako o „mrzákovi na stolci“, ľudia ho zbožňovali, keďže pre chatrné telo bolo jeho silné náboženské presvedčenie ešte hmatateľnejšie.

Pápeža s pomocníkmi obklopovala suita kňazov a celý zástup služobníkov v liturgickom rúchu. Na pódiu postavenom pre túto príležitosť sa z úst zboristov chóru Sixtínskej kaplnky v červených rúchach rinul anjelský spev Sanctusu po latinsky. Ako neskôr poznamenala istá staršia pani, ani sami anjeli by nedokázali spievať veľkolepejšie.

Sanctus, Sanctus, Sanctus

Dominus Deus Sabaoth...

Benedictus qui venit in nomine Domini.

Svätý, svätý, svätý

Pán Boh zástupov...

Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.

Neznámy sa pomaly blížil. Pápež zdvihol oči od nástroja bezkrvnej obety – zlatého kalicha a patény –, z tváre mu vyžaroval povznášajúci pocit, ktorý ho premkol, vždy keď slúžil svätú omšu. Pri pohľade, ako bolestivo naťahuje krk, hľadí na veriacich a v orieškovohnedých očiach sa mu trbliece odraz karmínovočerveného vína v kalichu, bolo zjavné, že dedič svätopeterského stolca je bez zvyšku pohltený svätou liturgiou.

Práve pri pohľade na zhromaždené stádo veriacich si pontifex prvýkrát všimol blížiaceho sa neznámeho.

Vtedy sa začalo diať nevysvetliteľné. Hneď za červenými lanami, ktoré mali udržať veriacich v úctivej vzdialenosti od najvyššej cirkevnej autority, sa pred hlavným oltárom sformoval oblúk tvorený žiarivými modro-červeno-oranžovými ceremoniálnymi uniformami príslušníkov švajčiarskej gardy. Muži v kostýmoch ako vystrihnutých z renesančného karnevalu boli členmi jedného z najlepšie vycvičeného a najodhodlanejšieho armádneho zboru na svete.

Keď sa neznámy priblížil k lanám, od baldachýnu a duchovných pod ním ho delili len príslušníci gardy. Tradícia, česť aj prísaha, ktorú každý z nich zložil v Cortile di San Damaso, ich zaväzovali držať obrannú líniu tak, aby ju nedokázal prekonať žiadny smrteľník. Jeho Svätosť odjakživa okrem velebenia vyvolávala aj nenávisť, a švajčiarska garda už stáročia dbala, aby nad ňou nezvíťazila. Aspoň nie v rovine praktických dôsledkov.

Lenže neznámeho odhodlané kroky naznačovali, že nemá v úmysle cúvnuť pred hradbou tiel. Dvaja členovia gardy, čo stáli najbližšie k uličke a bránili mužovi v ďalšej chôdzi, stuhli a pevne zovreli obradné halapartne. Za kráčajúcim mužom akoby celý chrám zmĺkol a zmeravel. Vo vzduchu priam iskrilo napätie. Tisícky ľudí fascinovane zízali na neznámeho muža.

Spomalil; jeho svetlomodré džínsy v kontraste so starosvetskými uniformami, o ktorých sa mylne hovorievalo, že ich kedysi navrhol sám Michelangelo, pôsobili ešte nemiestnejšie. Zastal len meter pred ozbrojencami. Nepovedal ani slovo. Uprene pozoroval pápeža na vyvýšenom mieste za strážami.

Dobre stavaní muži stuhli, oddanosť a vytrvalý tréning ich nútili, aby si plnili svätú povinnosť. A vtedy, zatiaľ čo neznámy len nehybne stál, si pred ním kľakli. Celá jednotka elitných vojakov, de facto vatikánska pravidelná armáda, si kľakla takmer ako jeden muž. Dvaja gardisti najbližšie k neznámemu ustúpili a zaujali úctivý postoj, aby mohol nerušene pokračovať.

Muž sa opäť dal do pohybu a v chráme zazneli tlmené vzdychy. Mäkko našľapoval popri vchode do krypty svätého Petra. O niekoľko krokov ďalej sa dal stúpať k hlavnému oltáru.

Telnatý šéf chóru sa obzrel ponad plece. Šokovaný pohľadom sa vzápätí zvrtol chrbtom k členom speváckeho zboru. Tučné ruky stále držal v dirigentskej polohe, no spev zboristov zakolísal a čoskoro stíchol.

Ak si niekto dovtedy nič nevšimol, upozornilo ho na to hrobové ticho, v ktorom sa vo veľkolepom priestore jasne ozývali mužove posledné kroky.

Napokon sa ocitol pred hlavným oltárom, zoči-voči Svätému Otcovi. Pápežovo telo sa ostro nakláňalo doprava, pomocníci ho pevne podopierali; mali čo robiť, aby ho udržali na nohách. Meravý, s končekmi prstov stále na jagavom povrchu kalicha, sa zahľadel neznámemu do očí.

„Kto si?“ trasľavo sa ozval jeho dôverne známy sýty hlas.

Muž sa pontifikovi priateľsky zadíval do očí. Zatiaľ čo ľudia si pamätali, že kým si hľadeli do očí, rozľahlým priestorom sa nieslo tajomstvami nabité ticho, pápež sa cítil, akoby nazeral do večnosti. Srdce mu napĺňal úžas nad majestátom, akému sa dovtedy vyrovnal len pohľad na neúnavné vlnenie mora a rozjímanie o nekonečnej sláve Boha.

Nato neznámy vystrel ruky a konečne prehovoril:

„Peter, ty ma nespoznávaš?“

V chráme zazneli vzdychy. Zatiaľ čo sa radmi veriacich šírila mužova odpoveď v podobe otázky, doterajšiu strnulosť vystriedala vlna nedočkavého napätia. Masy bežných turistov mali čo robiť, aby tie slová pochopili, no pre úprimných veriacich bol ich zmysel na prvé počutie zrejmý. Zrejmý a výbušný. Peter bolo meno prvého držiteľa pápežského úradu – muža, ktorý trikrát zaprel Ježiša Krista.

Boli to slová, akými by svojho apoštola počastoval sám Spasiteľ.

Chrám zaplavili záblesky stoviek fotoaparátov. Pápež však len mlčky hľadel na neznámeho roztvorenú náruč. Oči Svätého Otca sa nečakane zaleskli slzami.

„Môj verný služobník,“ prehovoril po chvíli nečakaný hosť plným, zvláštne upokojujúcim hlasom a na pontifikovo rozochvené plece položil dlaň. Pápežský pomocník, ktorý ho pridržiaval za pravú ruku, ju zovrel ešte mocnejšie, no neznámy sa ďalej milo díval na Svätého Otca, po hrozbe v jeho očiach nebolo ani stopy.

„Neboj sa. Som to ja.“

Pápežovi sa leskli oči, akoby boli zo skla, dych mal slabý a plytký. Neznámeho posledné slová sa niesli do diaľky. Keď veriaci začuli toto priamejšie vyznanie, zmocnilo sa ich vzrušenie, cvakali fotoaparátmi, mobilnými telefónmi si celú scénu natáčali. Desiatky z nich sa zviezli na kolená a odriekavali modlitby. Z desiatok bola čoskoro stovka a z jednej stovky dve. Pontifex sa však stále uprene díval do mužovej tváre. Celé telo sa mu rozochvelo.

A vtom sa stal zázrak.

„Si muž viery,“ ticho povedal neznámy pápežovi, „a tvoja viera ťa uzdravila.“ Vystrel aj druhú ruku, chytil ruky pomocníkov a jemne ich odsunul od pápeža tela. Ich odpor trval krátko, bez slova mu dovolili, aby ich ruky zbavil povinnosti pomáhať pánovi Vatikánu.

Pápež bez opory vydržal vo vzpriamenej polohe len chvíľu, vzápätí sa nemohúcne zhrbil.

„Vstaň, Peter,“ vyzval ho neznámy. „Čo bolo zhúžvané, už je rovné.“

Načo sa Svätý Otec prvýkrát v živote vzpriamil.

Akoby ani jeden z dvojice mužov pred oltárom nevnímal ohromené výkriky či už kardinálov a duchovných, či užasnutého davu v laviciach, odkiaľ pozorovali uzdravenie svojho duchovného pána.

Aj oči samotného pápeža sa leskli údivom a vďakou.

Neznámy pravou rukou zovrel kalich, vrátil ho pápežovi a presvedčil sa, že ho pevne stíska.

„Vaša Svätosť teraz môže dovŕšiť začaté dielo.“

Bez ďalšieho slova obišiel oltárny stolec po pápežovej ľavici a usadil sa na jednu zo stoličiek určených duchovným.

Nato neznámy zavrel oči, pokojne na džínsoch zopäl ruky a dal sa modliť.

Mestský okres Fidene, Rím 8.36

Šesť kilometrov severne od Vatikánu na opustenom mieste, kde sa Tiber prudko stáča, v chladnej vode dolu tvárou plávalo ľudské telo. Pohľad na zlatisté vlasy, jemne sa vlniace v pomalom prúde rieky, bol takmer ľúbezný. Takto zavčasu nikomu nechýbal. Nikto po ňom nevyhlásil pátranie. Nikto ani len netušil, že je preč.

Neuplynie ani štyridsaťosem hodín a tvár tohto mŕtveho muža bude poznať celý národ. Zapríčiní kontroverzie a spory. Vyvolá hnev, nedôveru a spustí náreky o zrade. Nepredstaviteľne otrasie základmi viery.

Zatiaľ sa však opustené telo len ticho hojdá na hladine s tvárou ponorenou do mútnej vody. Vražda, ktorá muža obrala o život, bola vec minula. Reťaze na členkoch nestačili, aby sa telo ponorilo, v čo jeho vrah dúfal. Tiber preto pomaly, no vytrvale unášal bezvládne telo do centra mesta. Ani čo by vedel, že to zďaleka nebude všetko.

2

Sídlo novín La Reppublica, Rím 9.28

 K stropu sa dvíhal strieborný stĺp dymu, sprvu jednoliata stuha sa delila na menšie pramienky, ktoré na seba narážali, až sa napokon pomaly rozplynuli v nehybnom vzduchu. Tie, čo sa zasa skrútli nadol, zamierili k nechtu, pokožke a kĺbom, hladili telo a zanechávali na ňom neklamnú známku: žltkastú stopu dechtu badateľnú na pokožke a jeho zápach v dychu.

Keď fajčíte jednu od druhej, najhoršie je, ako vám nechutne zažltnú prsty.

Alexander Trecchio počas svojej dlhoročnej fajčiarskej kariéry vyskúšal tisícku spôsobov, ako držať svoje obľúbené cigarety MS Filtro tak, aby sa vyhol ich dymu a lepkavým žltým nánosom, čo sa mu neodbytne zažierali do pokožky v okolí hánok, žiaden však nezabral. Lekár ho už viackrát upozornil, že zo sprievodných znakov fajčenia by ho zažltnutá pokožka mala znepokojovať najmenej. Trecchio bol však muž zakladajúci svoje činy, a predovšetkým zvyky na konkrétnych faktoch. Z rizika chronickej obštrukčnej pľúcnej choroby či kratšieho života síce ide strach, ale sú len hypotetické. Skutočnosť, že má zažltnuté prsty, je, naopak, neodškriepiteľná a bezprostredná.

So zavretými očami si zhlboka potiahol; vzduch sa predieral cez tenký cigaretový papier a husto natlačený tabak. Predstavoval si, ako sa rozpálený konček rozžiaril do červena, pohlcuje vysušený list fermentovaného tabaku a tenučký pásik dymu si tesnými medzierkami razí cestu do jeho útrob. Keď pocítil, ako sa dôverne známa chuť valí ponad chuťové poháriky na jazyku do jeho pľúc, uvedomil si, že v konečnom dôsledku mu vlastne na žiadnych nepríjemných dôsledkoch jeho neresti, dokonca ani na zažltnutých prstoch, nezáleží. Jeho zlozvyk je jedinou drobnosťou, ktorá mu prináša útechu a pokoj, aj keď na ne inak nemá dôvod. Je to dobrý kšeft.

„Minulý týždeň si meškal.“

Keď už hovoríme o nedostatku dôvodov na útechu a pokoj.

Chvíľu samoty preťali slová Alexandrovho editora s hlasom čivavy. Alexander podržal dym v pľúcach o čosi dlhšie než obyčajne v nádeji, že až ho napokon vydýchne, spolu s dymom sa rozplynie aj jeho šéf. No také šťastie Alexandrovi Trecchiovi v to ráno nebolo súdené. Nedeľa je pre mnohých ľudí dňom pokoja a mieru, to však neplatí pre ľudí pracujúcich na pondelkovom vydaní novín.

„Dobre vieš, kedy je uzávierka. Sedíš desať metrov od mojej kancelárie,“ ako potkan škriekal Antonio Laterza. Alexander naňho zízal sa dokorán otvorenými očami.

Laterza bol stredne vysoký, priemerne stavaný muž s upravenou tvárou; z každej maličkosti vyžarovalo, aký je posadnutý svojím zovňajškom. Gaštanovohnedé vlasy mu hladko splývali po krku, vlnité kadere pevne zovreté lakom a lesklé končeky prezrádzali, ako ich majiteľovi záleží na tom, aby sa od nich dnu aj vonku v ostrom kontraste odrážalo slnečné svetlo. Priemernú postavu mal kompenzovať oblek s vysoko nadpriemernou cenou: bezchybné dielo špičkového krajčíra zo svetlohnedého hodvábu opásané koženým remeňom, s ktorým ladili topánky – predražený pomník aligátora, ktorým kedysi boli.

Keby sa archetypy dvadsaťsedemročných mladíkov s peniazmi, ambíciami a predplatným časopisu GQ predávali ako prefabrikované kusy zabalené vo fólii, nepochybne by vyzerali ako Antonio Laterza.

„Nemáš sa na čo vyhovoriť, Alexander,“ pokračoval naleštený chlapík. Výraz tváre a tón hlasu pôsobili karhavo, ako keby patrili nespokojnému rodičovi. Bez ohľadu na skutočnosť, že editor bol od Trecchia o viac než dekádu a pol mladší.

„Potreboval som si overiť pár faktov.“

„Preto sme ti na to dali sedem dní. Nepíšeš denné spravodajstvo, coglione. Kde si sa vlastne celý týždeň zašíval?“

Alexander si opäť potiahol z cigarety, demonštratívne vyfúkol dym Laterzovým smerom a predstieral, že bradatú taliansku urážku prepočul. Na svoju adresu si už vypočul aj horšie nadávky ako označenie býčích semenníkov. Popravde totiž Alexander sám netušil, kde sa celý minulý týždeň vlastne ponevieral. Telefonoval s nejakým kňazom? Preveroval financovanie ktorejsi provinčnej fary? Prehrabával sa ako posadnutý voyeur niektorému cirkevnému pracovníkovi s mládežou časovou osou na Facebooku? Asi niečo z toho. A možno všetko z toho. Aj tak to všetko bolo na jedno kopyto, príšerne nudné.

„Získal som od svojich zdrojov informácie, ktoré som si musel overiť,“ zamrmlal nakoniec ako-tak uveriteľnú výhovorku. Keďže si ich v praxi cvičil dlhé roky, bol v nich dobrý. A vždy ich mal na výber celé priehrštia. „Veď vieš, že občas sa to robí aj takto.“

„Hovno,“ zagánil naňho Laterza zhora. Alexandrovi bolo jasné, že mu tú výhovorku nezožerie, ale zároveň vedel, že jeho nadmerne ambiciózny a kolínskou neprimerane navoňaný editor ho nemôže vyhodiť. Náboženské spravodajstvo nie je práve žáner, za ktorým by sa novinári hlava-nehlava drali, len aby získali zopár riadkov na jedenástej strane, kde má táto rubrika vyhradený priestor. A Alexander sa navyše tešil z dvoch významných výhod: pred niekoľkými rokmi sa mu pritrafil skvelý sólo kapor, vďaka ktorému dokázal, že nie je celkom neschopný, a okrem toho bol starý kamarát s majiteľom novín Niccolóm Marrem. Lepšie záruky na udržanie si fleku v tejto branži azda ani nejestvujú.

„Si stále lenivejší,“ pokračoval Laterza. Z tváre mu vyžarovalo čosi tínedžerské a ako často v poslednom, aj tentoraz sa Alexander zamyslel, či to dvadsiatnici mladnú, alebo z neho sa stáva fosília. Štyridsaťštyri nie je práve starecký vek, ale vedľa Laterzu sa cítil ako vykopávka.

„Nie si ambiciózny a náboženské spravodajstvo je prežité,“ odfrkol Laterza.

„No aj tak mi každý týždeň uverejňuješ článok. Rím bez cirkvi by nebol Rímom a rímske noviny bez niekoľkých spravodajských stĺpčekov o vatikánskych škandáloch by neboli rímskymi novinami. Hlavne La Repubblica.“

Uľavilo sa mu, keď si trošku si zavrčal na toho nadutého smrada, najmä z toho vyšiel, akoby sa nevyznal vo svojom fachu. Odkedy v roku 1976 Eugenio Scalfari založil tieto noviny, La Repubblica si udržiavala povesť ostrého kritika katolíckej cirkvi. Tieto noviny by sa náboženského spravodajstva nemohli vzdať, aj keby bolo akokoľvek prežité.

„Ten minulotýždňový článok, na ktorý sme museli čakať,“ odvrkol pre zmenu Laterza, „bol o dvoch farách, ktoré pri renovácii prekročili rozpočet. Prekročili rozpočet. To je podľa teba vatikánsky škandál? Myslíš, že našich čitateľov zaujímajú také banality?“

Laterza svoje výčitky dopĺňal vášnivými gestami a skúsene zvyšoval hlas, až takmer kričal. Očividne chcel, aby si redaktori okolo všimli, ako Alexandrovi čistí žalúdok; podľa všetkého si však výmenu názorov mnohí aj tak vôbec nevšimli.

Alexander si vzdychol, oprel sa v stoličke a pritiahol si cigaretu. Keby s chlapcovými výhradami v hĺbke duše sám nesúhlasil, azda by si túto bitku vychutnal oveľa viac, energicky by kontroval a vyrazil do odvetného útoku. Tieto články nikoho nezaujímali, a jeho už vôbec nie. Alexander v novinách nezakotvil z nadšenia pre novinárčinu, ale že sa mu tá práca naskytla. Čerstvý štyridsiatnik na prahu stredného veku s dvoma titulmi z teológie a krátkou praxou vidieckeho kňaza nedisponuje práve ukážkovým vzdelaním pre dvadsiate prvé storočie. Keď svoj kolárik konečne odložil a vzdal sa života, na ktorý sa pripravoval od detstva – zbavený ilúzií a nezmieriteľne rozvadený s inštitúciou, ktorá mala byť svätá, a s ľuďmi, čo ju viedli, no od svätosti mali poriadne ďaleko –, zistil, že má veľmi obmedzené možnosti. Nebol programátor, čo odchádza z Applu, aby zakotvil v Googli. Bol kňazom, čo odchádzal z cirkvi do sveta, ktorý si bol čoraz menej istý, čo to cirkev vlastne je, zato čoraz presvedčenejší, že je zaostalá, stratila kontakt s reálnym životom a vlastne na nej ani nezáleží.

V komunikácii bol Alexander odjakživa silný. Pokiaľ nemal namierené do exponovaných alebo atraktívnych novinárskych vôd – o ktoré sa dvadsiatnici ruvali ako lev a skúsení novinári sa ich držali ako kliešť –, noviny predstavovali prijateľné útočisko. Ak prirátate novinársky atraktívne postavenie bývalého kňaza, ktorý sa porafal s cirkvou, stal sa z neho ideálny kandidát na redaktora náboženského spravodajstva v La Repubblice. Okrem toho novinová rubrika Cirkevný život predstavovala predovšetkým klebetník, v ktorom sa zverejňovalo čokoľvek, čo sa dalo uloviť v mútnych vodách vzťahov medzi vatikánskymi šaržami.

A presne to novinám prinášal. Celé tri roky testoval spodnú hranicu atraktivity, kedy ešte možno človeka presvedčiť, aby sa o tému zaujímal. Iste, podchvíľou sa mu pritrafil sexuálny škandál a pred jedenástimi mesiacmi prebehli voľby nového pápeža, ktoré vždy spoľahlivo pritiahnu záujem verejnosti. Ale po zvyšok času... zväčša mohol len dúfať, že atraktivita jeho článku sa vyštverá na úroveň „zľahka zaujímavý“. Väčšinu času bol úplne spokojný, apaticky posedával a o svoje témy javil rovnako skromný záujem ako priemerný čitateľ novín.

Zdvihol pohľad od stola. Sklamalo ho, že editor sa medzitým nestratil. Alexander očakával, že teatrálna kritika bude pokračovať, no Laterzova sčervenená tvár postupne bledla, až sa mu do nej vrátila normálna farba. Na okamih pôsobil ako dieťa, ktorému rodičia prikázali, aby pre chlapca od susedov urobil niečo milé, hoci by ho najradšej priviazal o stĺp a ukradol mu bicykel.

„Mám pre teba úlohu, Trecchio.“ Slová vychádzali Laterzovi z úst, ani čo by sa mu pri tom zdvíhal žalúdok.

„Akú úlohu?“

Lateraz sa zamračil. „Vraj sa čosi stalo v Chráme svätého Petra. Údajne nejaký mrzák sa tam postavil na nohy. Od skončenia rannej omše sa o tom klebetí na internete. Určite si o tom počul, však?“

„Správy na internete ma veľmi nevzrušujú,“ vyhlásil Alexander. „Je to hotový raj idiotov a klebetníkov.“

„Tak aby si vedel, tí idioti a klebetníci sú už dve hodiny vo vytržení a zdá sa, že nadšenie sa šíri.“ Laterza vrhol na svojho podriadeného súcitný úškrn. „Podaktorí z nich to aj natočili. Z toho hádam dokážeš vytĺcť článok aj ty.“

Milan Buno, 18.3.2016