Vychádza novinka Dievča, ktoré si tu zanechal

Obdivuhodné hrdinky, silný príbeh plný emócií a skvelý štýl, pri ktorom vám budú naskakovať zimomriavky. Na to všetko sa tešte v novinke Dievča, ktoré si tu zanechal.

„Niekedy si človek myslí, že vie, čo ho čaká - otravný večer pri telke, popíjanie v bare, skrývanie sa pred minulosťou - a zrazu odbočí a ocitne sa na mieste, o ktorom ani len netušil, že existuje.“
Nikdy neviete, ako sa nasledujúce minúty môže čosi zvrtnúť a jediný okamih môže zmeniť váš život...

Úžasný príbeh Dievča, ktoré si tu zanechal rozpráva o dvoch ženách, ktoré delí takmer storočie, ale spája ich odhodlanie bojovať za to, čo majú na svete najradšej. Sú ochotné spraviť čokoľvek a vzdať sa mnohých vecí, len aby dosiahli svoj cieľ.

„Kým som ťa nestretol, nevedel som, čo je šťastie.“

Píše sa rok 1916.
Francúzsky maliar Edouard Lefevre zanecháva svoju mladú manželku Sophie a odchádza bojovať na front. Mladej žene po ňom zostáva na pamiatku len jej portrét, na tie časy trochu zvláštny. Keď ich mestečko padne do rúk Nemcom, obyvatelia sa ocitnú na hranici absolútnej biedy. Pre kúsok chleba niekedy riskujú holý život. Vtedy portrét upúta pozornosť nového kommandanta. Dôstojník je obrazom takmer posadnutý a Sophie je odhodlaná riskovať všetko – rodinu, povesť, život –, len aby sa znova stretla so svojím manželom. Dokáže však odolať rečiam Nemca, ktorý jej za „protislužbu“ vráti manžela?

Je rok 2006.
Sophiin portrét sa dostane do rúk Liv Halstonovej, ako dar od manžela. Ten ho kúpil na ulici od neznámej Američanky. Úplnou náhodou vysvitne, že obraz má obrovskú hodnotu, a tak sa začne boj o to, kto je jeho skutočným vlastníkom. Livina viera v to, čo je správne, tak podstúpi náročnú skúšku. Vzdá sa obrazu s priam nevyčísliteľnou hodnotou, pretože to považuje za správne?

„V živote ide viac ako len o víťazstvo.“

Objednajte si novinku Dievča, ktoré si tu zanechal.

Nová kniha úspešnej a obľúbenej Jojo Moyesovej Dievča, ktoré si tu zanechal je očarujúci a mimoriadne dojímavý príbeh dvoch žien, ktorý sa vás dotkne na tom najcitlivejšom mieste.

Začítajte sa do novinky Dievča, ktoré si tu zanechal:

St. Péronne
október 1916

Snívalo sa mi o jedle. O chrumkavých bagetách, o panensky bielej striedke chleba čerstvo vytiahnutého z rúry, o zrelom syre. O hrozne a slivkách naložených na mise dovysoka, o vzduchu presýtenom ich vôňou. Už som sa za nimi chcela načiahnuť, no zastavila ma sestra. „Nechaj ma,“ zamrmlala som. „Som hladná.“

„Sophie, zobuď sa.“

Ten syr som priam cítila na jazyku. Dám si kus reblochonu, k tomu krajec teplého chleba a strčím si do úst bobuľku hrozna. Cítila som tú intenzívnu sladkosť, jeho arómu.

Ale sestra ma chytila za zápästie a zastavila ma. Taniere zmizli, vône sa rozplynuli. Načahovala som sa za nimi, ale praskali ako mydlové bubliny.

„Sophie.“

„Čo je?“

„Majú Auréliena!“

Obrátila som sa na bok a zažmurkala som. Sestra mala na hlave plátenný čepiec tak ako ja, aby jej nebolo chladno. Aj v slabom svetle sviečky som videla, že je bledá, oči má vyvalené od hrôzy. „Majú Auréliena. Sú dolu.“

Myseľ sa mi začala rozjasňovať. Zdola bolo počuť krik mužov, ich hlasy sa odrážali od kamenného nádvoria, v kuríne kotkodákali sliepky. V tej hustej tme vzduch desivo vibroval. Posadila som sa na posteli, pritiahla som si nočnú košeľu a pokúšala som sa zapáliť sviečku na nočnom stolíku.

Prešla som povedľa sestry k oknu a pozrela som na námestie na vojakov osvetlených reflektormi ich auta a na mladšieho brata – ten držal ruky nad hlavou a usiloval sa vyhýbať pažbám pušiek, ktoré naňho dopadali.

„Čo sa deje?“

„Vedia o prasiatku.“

„Čože?“

„Zrejme im to prezradil monsieur Suel. Počula som z izby, ako vykrikujú. Hovoria, že ak im Aurélien nepovie, kde je, vezmú ho so sebou.“

„Nič nepovie,“ odvetila som.

Zrazu sme počuli bratov krik a obe sme sa strhli. Ledva som spoznávala svoju sestru – vyzerala na štyridsať, nie na dvadsaťštyri. Vedela som, že v mojej tvári sa odráža jej strach. Tohto sme sa obávali.

„Je s nimi aj kommandant. A prasa nájdu,“ zašepkala Hélène a hlas sa jej v panike zlomil, „všetkých nás zatknú. Veď vieš, čo sa stalo v Arrase. Stane sa z nás exemplárny prípad. A čo bude s deťmi?“

Hlavou mi vírili myšlienky a od strachu, že môj brat prehovorí, som úplne osprostela. Prehodila som si cez plecia štólu, po špičkách som prešla k oknu a vykukla som na dvor. Prítomnosť kommandanta prezrádzala, že to nie sú len nejakí opití vojaci, ktorí si vybíjajú frustráciu vyhrážkami – dostali sme sa do problémov. Jeho prítomnosť znamenala, že sme spáchali zločin – a zločin treba potrestať.

„Nájdu ho, Sophie. Za pár minút ho majú. A potom...“ Hélène nedohovorila.

Zatvorila som oči a potom som ich znova rýchlo otvorila. „Choď dolu,“ povedala som. „Tvár sa, že nič nevieš. Spýtaj sa ich, čo urobil Aurélien. Porozprávaj sa s ním, zabav ho. Daj mi trochu času, kým vojdú do domu.“

„Čo urobíš?“

Chytila som sestru za rameno. „Choď. Ale nič im nehovor, rozumieš? Všetko poprieš.“

Sestra chvíľu váhala, potom vybehla na chodbu, nočná košeľa za ňou povievala. Neviem, či som sa niekedy cítila tak osamelo ako v tých chvíľach, hrdlo mi zvieral strach, na pleciach mi visel osud celej našej rodiny. Vbehla som do otcovej pracovne, prehrabávala som sa v zásuvkách v jeho veľkom stole, všetko som z nich vysypala na dlážku – staré perá, kúsky papiera, kolieska z pokazených hodiniek, účty – na dlážku a ďakovala som Bohu, keď som konečne našla, čo som hľadala. Potom som zbehla na prízemie, otvorila som dvere na pivnici a zišla som po studených kamenných schodoch istým krokom, ani som nepotrebovala blikotavé svetlo sviečky. Zdvihla som ťažkú závoru vzadu v pivnici – kedysi bola po strop plná pivných sudov a dobrého vína, odsunula som prázdny sud a otvorila som dvierka na železnej peci na chlieb.

Prasiatko, ešte dosť malé, nedorastené, ospalo zažmurkalo. Zdvihlo sa na nohy, pozrelo na mňa zo slamenej podstielky, zakrochkalo. Dostalo sa k nám počas rekvirovania farmy monsieur Girarda. Zatúlalo sa v tom chaose, odbehlo od prasiec, ktoré nakladali do nemeckého nákladiaka, a veľmi rýchlo našlo skrýšu v širokej sukni starej mamy Poilânovej. Bolo to ako dar od Boha. Celé týždne sme doň pchali žalude a liali pomyje v nádeji, že sa nám ho podarí vykŕmiť, aby z neho bolo dosť mäsa pre všetkých. Predstava chrumkavej kožky a šťavnatého mäska napĺňala počas uplynulého mesiaca radosťou všetkých, čo žili v hoteli Le Coq Rouge.

Zvonka som znova začula bratov krik, potom sestrin naliehavý hlas, ktorý prerušil drsný krik nemeckého oficiera. Prasiatko na mňa uprelo múdre, chápavé očká, akoby poznalo svoj osud.

„Mrzí ma to, mon petit,“ zašepkala som, „ale toto je naozaj jediná možnosť.“ A spustila som ruku.

O chvíľu som už bola vonku. Zobudila som Mimi a povedala som jej, že musí ísť so mnou, ale nesmie ani neceknúť – to dieťa videlo v posledných mesiacoch toľko hrôzy, že poslúchalo na slovo. Pozrela na mňa, ako držím v náručí jej malého bračeka, vykĺzla z postele a vložila mi ruku do dlane.

Vo sviežom povetrí bolo cítiť blížiacu sa zimu, ešte vždy sa tam vznášala vôňa ohňa, ktorý sme si zapálili večer. Cez kamenný oblúk na zadných dverách som uvidela kommandanta a zaváhala som. Nebol to herr Becker, ktorého sme poznali a nemali radi. Tento muž bol štíhlejší, čerstvo oholený, ľahostajný. Aj v tej tme som mu videla v tvári inteligenciu, nie surovú nevedomosť, a zmocnil sa ma strach.

Tento nový kommandant špekulatívne hľadel do našich okien – možno zvažoval, či im táto budova neposkytne vhodnejšie ubytovanie než farma Fourrierovcov, kde nocovali vyšší nemeckí dôstojníci. Zrejme si uvedomoval výhodu – vyvýšená poloha by mu umožnila lepší výhľad na celé mesto. Boli tam stajne, ako aj desať izieb z čias, keď bol náš dom prosperujúcim hotelom.

Hélène čupela na dlažbe, rukami chránila Auréliena.

Jeden z mužov namieril pušku, ale kommandant zdvihol ruku. „Vstaňte,“ prikázal im. Hélène sa posunula dozadu, ďalej od neho. Videla som, že tvár má napätú od strachu.

Cítila som, ako mi Mimi pevnejšie zovrela ruku, opätovala som jej stisk, no srdce som mala až v hrdle. Nato som podišla bližšie. „Prebohaživého, čo sa tu deje?“ Na kamennom námestí zaznel môj hlas veľmi jasne.

Kommandant pozrel na mňa, prekvapený tým tónom – v oblúkovom vchode videl mladú ženu s dieťaťom – dieťa si cmúľalo prst a držalo sa jej za sukne, druhé dieťa sa jej tislo k prsiam. Nočný čepiec som mala mierne nakrivo, bielu nočnú košeľu takú spratú, až som na tele ledva vnímala tú látku. Len aby nepočul, ako divo mi bije srdce.

Obrátila som sa priamo naňho: „Za aké údajne nevhodné správanie nás teraz prišli potrestať vaši muži?“

Predpokladala som, že naposledy sa s ním takto rozprávala žena pred odchodom z domu. Na nádvorí zavládlo zdesené ticho. Môj brat aj sestra čupiaca na zemi sa lepšie obrátili, aby ma videli, a veľmi dobre si uvedomovali, kam môže takáto neposlušnosť viesť.

„A vy ste kto?“

„Madam Lefèvrová.“

Videla som, že mi pozerá na ruku, či mám obrúčku. Nemusel sa obťažovať – ako väčšina žien v okolí aj ja som ju dávno predala, aby sme mali na jedlo.

„Madam, dostali sme informáciu, že nezákonne chováte hospodárske zvieratá.“ Po francúzsky hovoril celkom dobre – dôkaz, že už dlhšie sa zdržuje na okupovanom území. Hlas mal pokojný. Toto nie je muž, ktorý by sa cítil ohrozený nečakaným vývojom situácie.

„Hospodárske zvieratá?“

„Podľa informácie zo spoľahlivého zdroja tu chováte prasa. Iste viete, že ukrývanie hospodárskych zvierat pred vojenskou správou sa trestá väzením.“

Hľadela som mu do očí. „A viem aj to, kto vám také čosi nahovoril. Monsieur Suel, non?“ Líca mi očerveneli, vlasy spletené do dlhého vrkoča prehodeného cez plece ma na šiji až šteklili.

Kommandant sa obrátil na svojho pobočníka. Muž odvrátil pohľad –bolo jasné, že je to tak.

„Viete, herr kommandant, monsieur Suel sem chodí aspoň dva razy do mesiaca a pokúša sa nás presvedčiť, že v čase neprítomnosti manželov potrebujeme jeho útechu. A keďže ani zďaleka nejavíme záujem o túto jeho údajnú láskavosť, revanšuje sa nám tým, že na nás donáša a ohrozuje nám život.“

„Vojenská správa by nekonala, keby zdroj nebol dôveryhodný.“

„Dovolím si tvrdiť, herr kommandant, že vaša návšteva svedčí o opaku.“

Uprel na mňa nepreniknuteľný pohľad. Zvrtol sa na podpätku a zamieril ku vchodovým dverám. Nasledovala som ho, potkýnajúc sa o nočnú košeľu, čo som sa usilovala držať s ním krok. Bolo mi jasné, že už môj odvážny tón môže považovať za priestupok. Ale v tej chvíli som sa nebála.

„Len na nás pozrite, herr kommandant. Vyzeráme ako ľudia, ktorí si pochutnávajú na hovädzine, jahňacine či bravčovom?“ Obrátil sa, vrhol pohľad na moje vycivené zápästia vytŕčajúce z rukávov na nočnej košeli. Len za posledný rok som v páse schudla päť centimetrov. „Naozaj sa vám zdáme smiešne bucľaté? Z dvadsiatich sliepok nám zostali len tri, ktoré s radosťou kŕmime, aby si vaši muži mohla chodiť po vajcia. A my zatiaľ žijeme na múke, na čoraz menšom prídele mäsa, na kukuričnom a otrubovom chlebe, ktorým by sme inokedy nekŕmili ani dobytok.“

Už bol v zadnej hale, podpätky mu klopotali na dlažbe. Zaváhal, prešiel k baru a vyštekol nejaký príkaz. Z ničoho nič sa zjavil vojak a podal mu lampu.

„Nemáme ani len mlieko pre naše malé deti, ktoré plačú od hladu, a z podvýživy sme stále chorľavé. A vy napriek tomu prídete uprostred noci, vyľakáte dve ženy a surovo sa správate k nevinnému chlapcovi. Vyhrážate sa nám, pretože na nás nejaký chlipník žaloval, že tu hodujeme?“

Ruky sa mi triasli. Videl, ako sa mi dieťatko zamrvilo v náručí, a uvedomila som si, že od napätia ho zvieram veľmi tuho. Ustúpila som, napravila som si štólu a utíšila som dieťa. Potom som zdvihla hlavu. Nedokázala som potlačiť trpkosť a hnev v hlase.

„Prehľadajte to tu, herr kommandant. Obráťte dom hore nohami, zničte všetko to, čo ešte nie je zničené. Prehľadajte aj maštale, hoci vaši muži si už dávno pobrali všetko, čo chceli. Keď nájdete to údajné prasa, dúfam, že si na ňom vaši chlapi dobre pochutnajú.“

Dívala som sa mu do očí dlhšie, než by bol možno očakával. Cez okno som videla, ako moja sestra nočnou košeľou utiera Aurélienovi rany a usiluje sa zastaviť krvácanie. Nad nimi stáli traja nemeckí vojaci.

Oči si mi privykli na tmu – videla som, že kommandant váha. Jeho muži neisto čakali na povely. Mohol im prikázať, aby obrátili dom hore nohami, mohol nás všetkých zatknúť, aby nás potrestal za môj výbuch hnevu. Ale vedela som, že premýšľa, či Suel neklamal. Nevyzeral ako muž, ktorý by si pripustil, že sa mýli.

Keď sme s Édouardom hrávali poker, smial sa, že som zákerná protihráčka, lebo na tvári mi nikdy nevidieť skutočné pocity. Teraz som si pripomenula jeho slová – toto bola asi najdôležitejšia hra v mojom živote. Chvíľu sme s kommandantom na seba hľadeli. Cítila som, ako svet okolo nás znehybnel – z diaľky som počula streľbu z frontu, sestrin kašeľ, šuchorenie biednych vystrašených sliepok v kuríne. Všetko akoby na chvíľu zaniklo a boli sme tam len my dvaja s kommandantom – hrali sme hazardnú hru s pravdou. Prisahám, že som počula, ako mi tlčie srdce.

„Čo je toto?“

„Čo?“

Zdvihol lampu a slabé zlaté svetlo dopadlo na portrét – Édouard ma namaľoval krátko po svadbe. Vtedy som mala husté vlasy rozpustené na pleciach, pleť žiarivú a rozjasnenú, pohľad ženy, ktorá si uvedomuje, že je zbožňovaná. Pred pár týždňami som vytiahla ten portrét a povedala som sestre, že nech sa prepadnem, ak dovolím, aby nejakí Nemci rozhodovali, na čo sa budem dívať vo svojom dome.

Zdvihol lampu trochu vyššie, aby lepšie videl. Nedávaj ho tam, Sophie, varovala ma sestra. Budú z toho len problémy.

Keď sa konečne obrátil ku mne, zdalo sa mi, akoby sa nasilu musel odtrhnúť od obrazu. Pozrel na moju tvár, potom na portrét. „To namaľoval môj manžel.“ Neviem, prečo som cítila potrebu oznámiť mu to.

Možno preto, že vo mne horel spravodlivý hnev. Možno preto, aby som zvýraznila do očí bijúci rozdiel medzi dievčaťom na obraze a dievčaťom, čo stálo pred ním. Možno to vyvolalo plavovlasé dieťa plačúce pri mojich nohách. Možno aj kommandanti boli po dvoch rokoch unavení z toho, že nás prenasledovali pre maličkosti.

Ešte chvíľu hľadel na portrét, potom si pozrel na nohy.

„Myslím, že sme si to vyjasnili, madam. Náš rozhovor sa ešte neskončil. Ale dnes už vás ďalej nebudeme rušiť.“

Pobadal, ako ma to prekvapilo, nedokázala som zakryť ohromenie a videla som, že ho to uspokojilo. Možno mu stačilo, keď vedel, že verím, že som odsúdená k záhube. Tento muž je inteligentný a prefíkaný. Musím si naňho dať pozor.

„Chlapi!“

Vojaci sa obrátili, slepo poslušní ako vždy, a vykročili k autu. V reflektoroch sa jasne črtali uniformy. Vyšla som za ním, stála som pred dverami. Počula som, ako povedal šoférovi, že má vyraziť do mesta, a už ho nebolo.

Milan Buno, 7.1.2015