Všetci majú tajomstvá...a všetci klamú

Ty, ja a tí druhí je neuveriteľne múdry, vtipný, citlivý príbeh, hoci miestami až neznesiteľne smutný. Práve preto ho oceňujú médiá, kritika a najmä čitatelia – dokáže vás vtiahnuť a vy ho prežijete od prvej strany po poslednú.

Hovorí sa, že všetky rodiny majú svoje tajomstvá.
Dobre ukryté tajomstvá.

Čo sa stane, keď sa rodinné tajomstvá jedného dňa nezadržateľne vynoria na  denné svetlo?

Zoznámte sa s Adamom a Beth. Manželia štyridsiatnici  s devätnásťročnou dcérou Meg si nažívajú vcelku spokojne až šťastne.  Odhalenie prvého tajomstva však znamená začiatok dlhého sledu udalostí s neodvratnými dôsledkami.

Občas sa potrápime predstavami, čo najhoršie sa môže stať našej rodine. Netušíme však, že niektoré tajomstvá nám môžu od základov zmeniť život.

Ako si vôbec naplánovať budúcnosť, keď celú minulosť máme prevrátenú naruby?

Beth:

Pod nohami mi škrípe štrk a ja hľadím na dom, ktorý milujem. Uvažujem, či ho nebudem musieť predať a nakoniec neskončím v maličkej chatrči v nejakom zapadákove. Pošúcham si škvŕkajúce brucho a do mysle sa mi už po neviem koľký raz vkradne Adamova čašníčka. Jej obraz je nejasný, na okrajoch rozmazaný. Neviem, či má dlhé alebo krátke vlasy, svetlé či tmavé, kučeravé alebo rovné. Koľko má rokov – tridsať, štyridsať? Len nie dvadsať, prosím! S tým by som sa ťažko vyrovnala, a o Meg ani nehovorím. Skutočnosť, že jej milovaný otec preťahuje niekoho, kto si v Topshope kupuje rovnaké šaty ako ona, by asi nezvládla.

Mimovoľne si predstavujem, že sa spolu milujú. Aj ona pri vrchole vždy vykríkne tak ako ja? Chytí ju za vlasy na krku, ako to robí mne? Po lícach mi zrazu tečú slzy. Musím s tým prestať... Utriem si ich rukávom a zadívam sa na Adamovu záhradu. Celkom rýchlo dospejem k záveru: Nedovolím mu predať dom! Ak ma chce z neho dostať, tak jedine v truhle.

Adam:

Hneď ako som ju prvý raz uvidel, vedel som, že sa to zle skončí. Začalo sa to raz večer na posedení našej pracovnej skupiny v reštaurácii, kde Emma pracuje. Flirtovala so mnou. Nenápadne žmurkala, usmievala sa. Najprv som si myslel, že sa mi to len zdá, až kým ma môj kolega Matt nepristavil pred toaletou.

„Adam, nerob to,“ povedal.

„Čo?“

„Nepúšťaj sa do toho. Si taký hotový z toho, že sa páčiš nejakej blonďavej pipke, že sa po celý večer pod stolom hráš s obrúčkou.“

„Nehrám!“

„Nebuď magor, Adam. Ty a Beth máte pekný vzťah, nepokaz ho.“

Lenže keď som sa potom v taxíku viezol s Emmou domov, okolnosti rozhodli za mňa a obrúčka skončila vo vrecku.

Začítajte sa do väčšej ukážky z knihy  Ty, ja a tí druhí:

1.
„Môj manžel je záletník,“ začínam. Terapeutka sedí s prekríženými nohami a robí si poznámky do zápisníka s vyblednutými riadkami. „To je slušné trojslabičné slovo na označenie kurevníka. Ako sa cítim? Ako sa asi mám cítiť, keď chrápe s čašníčkou?“ Posledné slovo ma na jazyku zaštípe ako paprika. V duchu sa ospravedlňujem všetkým milým čašníčkam na svete. Nahlas však opisujem, ako sa naozaj cítim, a pravou rukou si stískam ľavé plece. „Cítim sa podvedená,“ pokračujem tichšie. „A to bolí.“

Doktorka Caroline Gothenburgová súcitne prikývne. Má olivovozelené oči, širokú tvár lemovanú ryšavými kučerami, dlhé a pekne tvarované nohy v lesklých pančuchách. Nevdojak uvažujem, či ju niekedy v tom nablýskanom živote niekto podviedol. Steny jej pracovne zdobia rôzne diplomy zarámované v tenkých pochrómovaných rámčekoch. Nielen krásna, ale aj múdra... Uvedomujem si, že sa viac sústreďujem na ňu ako na seba.

„Rada by som si s vami dohodla termín ďalšieho stretnutia,“ preruší mi myšlienky. Cítim, ako mi na čele jedna za druhou naskakujú vrásky. Som predsa inteligentná žena. Dočerta, čo tu vôbec robím? Zadívam sa ponad konferenčný stolík na jej elegantne usadenú postavu a preglgnem, aby som potlačila úzkosť, čo mi zviera hrdlo.

„Pomôže mi to lepšie vás spoznať,“ vysvetľuje lekárka. „Kto je Beth? Prečo je Beth taká, aká je? Chcem pochopiť, kto ste a odkiaľ pochádzate.“

V diaľke zaznie siréna, akoby ma chcela varovať pred hroziacim nebezpečenstvom.

„Veď aj ja,“ zašepkám.

 V aute skontrolujem smartfón, ktorý mi oznamuje, že mám tri zmeškané hovory. Jeden od svojho agenta Josha a dva od Adama. Keby bol môj telefón naozaj inteligentný, Adamovo číslo by už vymazal. Už som o tom uvažovala, no viem, že hoci z telefónu by som ho vymazala, z mysle ho nevymažem. Zapnem bluetooth, volám naspäť Joshovi a mierim do najbližšieho supermarketu.

O dvadsať minút vykladám obsah košíka a sledujem nákup, čo sa posúva po páse. Pomaranče, tuniak, kukurica, bulvárne časopisy, kuracie mäso v rolke a dve fľaše chladeného bieleho sauvignonu.

Aj vás manžel podvádza? Kričí titulok na jednom z časopisov. Mám ich štyri a vo všetkých sú podobné príbehy. Aby som sa ubezpečila, že nie som sama a svetom vládne nevera.

„Body?“ ozve sa dievčina s kakaovou pokožkou a mandľovými očami spoza pokladnice.

„Aké body?“ zopakujem nechápavo.

„Máte zákaznícku kartu?“ spýta sa a potlačí zívnutie. Všimnem si maličké tetovanie s motívom jin a jang na jej zápästí.

Mám chuť na slečnu Jinjangovú navrieskať. Chcem na ňu skríknuť, aby sa nepýtala také hlúposti, nech si radšej všíma životne dôležitú tému v časopisoch v mojom košíku, a ak nie, tak dnes za službu zákazníkom dostane nula bodov. Chcem na ňu vychrliť prúd neslušných slov, čo mi naskakujú v mysli. Potom si však poviem, že nie je staršia od mojej devätnásťročnej dcéry Meg, takže ešte zrejme nevie, ako chutí zrada. Zhlboka sa nadýchnem – slečna Jinjangová predsa nemôže za to, že môj manžel je hajzel...

Namiesto toho teda len pokrútim hlavou. Nie, žiadne body už nemám. Kým prídem späť k autu, trasiem sa na celom tele. Mlčky narátam do sto a usilujem sa zatlačiť do najzadnejších kútov mysle skutočnosť, že môj muž ma opustil a že som práve strávila hodinu v ordinácii terapeutky. Na chvíľu si sadnem na ruky, aby sa mi prestali chvieť, potom si ich vytrasiem, naštartujem a zamierim autom domov.

Náš krásny trojpodlažný dvojdom v štýle eduardovskej architektúry stojí v aleji lemovanej platanmi na predmestí v okrese Surrey. Kúpili sme ho pred štrnástimi rokmi ako zrúcaninu z červených tehál s originálnymi arkierovými oknami. Vnútri sme zbúrali steny a postavili nové, podobne, ako sme to urobili s naším manželstvom. Až na to, že dom dnes vyzerá ako vystrihnutý z časopisu Dom a záhrada a ja, polovica nášho manželstva, ako na obrázku „predtým“ v ordinácii plastického chirurga.

Pod nohami mi škrípe štrk a ja hľadím na dom, ktorý milujem. Uvažujem, či ho nebudem musieť predať a nakoniec neskončím v maličkej chatrči v nejakom zapadákove. Pošúcham si škvŕkajúce brucho a do mysle sa mi už po neviem koľký raz vkradne Adamova čašníčka. Jej obraz je nejasný, na okrajoch rozmazaný. Neviem, či má dlhé alebo krátke vlasy, svetlé či tmavé, kučeravé alebo rovné. Koľko má rokov – tridsať, štyridsať? Len nie dvadsať, prosím! S tým by som sa ťažko vyrovnala, a o Meg ani nehovorím. Skutočnosť, že jej milovaný otec preťahuje niekoho, kto si v Topshope kupuje rovnaké šaty ako ona, by asi nezvládla.

Mimovoľne si predstavujem, že sa spolu milujú. Aj ona pri vrchole vždy vykríkne tak ako ja? Chytí ju za vlasy na krku, ako to robí mne? Po lícach mi zrazu tečú slzy. Musím s tým prestať... Utriem si ich rukávom a zadívam sa na Adamovu záhradu. Celkom rýchlo dospejem k záveru: Nedovolím mu predať dom! Ak ma chce z neho dostať, tak jedine v truhle.

Milan Buno, 27.11.2015