bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Vražda v End House od Agathy Christie

Po prvý raz v slovenčine. Vraždu v End House napísala kráľovná anglickej detektívky už v roku 1932, no musela si počkať vyše osemdesiat rokov na preklad do slovenčiny. „Parádna detektívka so šokujúcim záverom,“ nadchýnajú sa čitatelia, ktorí žasnú nad tým, kam chodí Agatha Chritsie na tie nápady.

http://data.bux.sk/book/036/398/0363981/medium-vrazda_v_end_house.jpg„Je to skvelý detektívny príbeh s mimoriadne prekvapujúcim rozuzlením. Jeden z najlepších, aký kedy Agatha Christie napísala,“ skladá poklonu The New York Times novinke Vražda v End House.

Hercule Poirot nečakane ohlási, že odchádza na odpočinok. Je presvedčený, že nič na svete ho neprinúti vrátiť sa k aktívnej činnosti súkromného detektíva. Ibaže...

http://img.fdb.cz/galerie_ms/c/c09b90d4206fbdb25d14b6e1f0d24f3.jpgNa dovolenke v cornwallskom letovisku sa zoznámi so šarmantnou dievčinou, ktorej nielenže meno slávneho detektíva nič nehovorí, ale zároveň je taká ľahkomyseľná, že popiera očividné ohrozenie, v ktorom sa ocitla. V chátrajúcom panskom dome na útese sa totiž dejú čudné veci: zo stien padajú ťažké obrazy, zo skál sa valia obrovské balvany, brzdy auta zrazu nefungujú..

Slečna Nick Buckleyová v priebehu niekoľkých dní naozaj viackrát unikla istej smrti. Poirot by to azda aj nechal tak, no potom pri stretnutí s ním preletí mladej dáme cez klobúk guľka z pištole. Je jasné, že situácia je viac než vážna, Poirot narazil na protivníka prinajmenšom seberovného a treba rýchlo konať.

Objednajte si novinku Vražda v End House.
Kupit bux.sk

http://www.jdcarr.cz/graphics/autori_christie.jpgZačítajte sa do novej detektívky Vražda v End House:

Hotel Majestic
1
Myslím, že nijaké prímorské mesto na juhu Anglicka nie je také príťažlivé ako Saint Loo. Nesie priliehavú prezývku Kráľovná letovísk a človeku čímsi nápadne pripomína Riviéru. Inak, pobrežie Cornwallu je podľa môjho názoru do poslednej bodky rovnako fascinujúce ako to v južnom Francúzsku.

Takto som sa vyjadril aj pred svojím priateľom Herculom Poirotom. „Stálo to na jedálnom lístku včera v reštauračnom vozni, mon ami. Vaša poznámka nie je vôbec originálna.“

„Ale súhlasíte s ňou?“

Usmieval sa popod fúzy a na moju otázku neodpovedal. Tak som ju položil znova.

„Tisíckrát sa ospravedlňujem, Hastings. Zatúlali sa mi myšlienky. A dokonca práve do toho kúta sveta, o ktorom ste práve básnili.“

„Do južného Francúzska?“

„Áno. Myslel som na poslednú zimu, ktorú som tam strávil, a na udalosti, ktoré sa vtedy odohrali.“

Aj ja som si ich pamätal. V Modrom vlaku sa stala vražda a prípad – komplikovaný a záhadný – Poirot vyriešil so svojím typickým neomylným ostrovtipom.

„Škoda, že som tam nebol s vami,“ vyhlásil som s hlbokou ľútosťou.

„Veru škoda,“ súhlasil Poirot. „Vaše skúsenosti by boli pre mňa neoceniteľné.“

Úkosom som naňho pozrel. Dávno som si navykol nedôverovať jeho komplimentom, teraz však pôsobil, že to myslí úplne vážne. A prečo by aj nie? Mám naozaj dlhoročné skúsenosti s metódami, ktoré používa.

„Predovšetkým mi chýbala vaša bujná predstavivosť, Hastings,“ zasnene pokračoval. „Človek sa predsa len potrebuje trochu uvoľniť. Môj komorník Georges, s ktorým som si občas dovolil čo-to prediskutovať, nemá predstavivosti, ani čo by sa za necht vošlo.“ Jeho poznámka mi pripadala celkom irelevantná.

„Povedzte mi, Poirot,“ vyzval som ho, „neláka vás niekedy predstava, že by ste sa vrátili k aktívnej činnosti? Takáto záhaľka...“

„... mi pozoruhodne vyhovuje, priateľu. Sedieť na slniečku... čo môže byť príjemnejšie? Zostúpiť z piedestálu na vrchole slávy... čo môže byť vznešenejšie? Hovoria o mne: ‚To je Hercule Poirot! Veľký a jedinečný! Takých ako on nikdy nebolo a už ani nebude!‘ Eh bien... Som spokojný. Viac nežiadam. Som totiž aj skromný.“

Ja by som slovo „skromný“ rozhodne nepoužil. Zdalo sa, že egoizmus môjho nízkeho priateľa s rokmi rozhodne nemizol. Vyvaľoval sa v kresle, hladkal si fúzy a od samoľúbosti až priadol.

Sedeli sme na jednej z terás hotela Majestic. Je to najväčší hotel v Saint Loo, stojí na myse a je obklopený vlastnými pozemkami s výhľadom na more. Pod nami sa tiahli hotelové záhrady s voľne vysadenými palmami. More malo prekrásny tmavomodrý odtieň, obloha bola jasná a slnko žiarilo s tým zúrivým odhodlaním, aké augustovému slnku tak svedčí (ale v Anglicku sa málokedy vyskytuje). Ozýval sa energický včelí bzukot, ušiam náramne príjemný, a vôbec – dokonalejšie už to ani nemohlo byť.

Pricestovali sme len včera večer a toto bolo prvé ráno z nášho zrejme týždňového pobytu. V prípade, že sa nezmení počasie, čakala nás bezchybná dovolenka.

Vzal som do ruky raňajšie noviny, ktoré mi pred chvíľou vypadli, a vrátil som sa k čítaniu správ. Politická situácia bola neuspokojivá, ale nezaujímavá, v Číne vypukli nepokoje, dlhý článok rozoberal údajný podvod vo finančných inštitúciách v City, vcelku sa však neodohralo nič mimoriadne vzrušujúce.

„Zvláštna záležitosť, táto horúčka papagájov,“ poznamenal som pri listovaní.

„Veľmi zvláštna.“

„Vidím, že v Leedse zaznamenali ďalšie dve úmrtia.“

„Nesmierne poľutovaniahodné.“

Znovu som obrátil stránku.

„Stále žiadne správy o tom pilotovi Setonovi, ktorý sa pokúša obletieť zemeguľu. Majú guráž, títo chlapci. Ten jeho obojživelný stroj albatros musí byť úžasný vynález. Bola by ho škoda. Niežeby sa zatiaľ vzdávali nádeje. Možno sa mu podarilo pristáť na niektorom z tichomorských ostrovov.“

„Obyvatelia Šalamúnových ostrovov sú stále kanibali, nie?“ milo sa spýtal Poirot.

„Určite je to dobrý chlap. Pri takýchto príležitostiach je človek hrdý, že je Angličan.“

„Je to aspoň aká-taká útecha po tých slabých výkonoch vo Wimbledone,“ dodal Poirot.

„Ne... nechcel som...“

Môj priateľ veľkodušne mávol rukou.

„Ja,“ vyhlásil, „ja teda rozhodne nie som obojživelník ako lietadlo chudáka kapitána Setona, ale zato som kozmopolita. A ako viete, Angličanov som vždy hlboko obdivoval. Napríklad pre tú dôkladnosť, s akou čítajú raňajšie noviny.“

Moju pozornosť upútali politické články.

„Zdá sa, že ministrovi vnútra pekne podkúrili,“ prehodil som so smiechom.

„Neborák. Nechcel by som byť v jeho koži. Ach, veru nie! Je na tom tak zle, že hľadá pomoc v najmenej pravdepodobných končinách.“

Prekvapene som naňho pozrel.

Poirot sa pousmial a z vrecka vylovil svoju rannú poštu, pedantne previazanú gumičkou. Spomedzi viacerých listov jeden vybral a hodil mi ho.

„Zjavne ho doručili už včera, pred naším príchodom,“ povedal.

Prečítal som si list a pocítil príjemné vzrušenie.

„Ale, Poirot!“ zvolal som. „Toto je veľmi lichotivé!“

„Myslíte, priateľu?“

„O vašich schopnostiach sa vyjadruje veľmi úctivo.“

„A pravdivo.“ Poirot skromne pozrel bokom.

„Prosí vás, aby ste sa venovali jeho problému – žiada to ako osobnú láskavosť.“

„Veru tak. Nemusíte mi všetko opakovať. Drahý Hastings, iste chápete, že list som si už prečítal.“

„Veľká škoda,“ vzdychol som. „Už som sa tešil na dovolenku.“

„Ale nie, nie, calmez-vous! – o tom nemôže byť ani reči.“

„No minister vnútra píše, že to je súrne.“

„Možno má pravdu, možno ju nemá. Politici sú príliš teatrálni. Sám som to videl v Chambre des Députés v Paríži...“

„Iste, Poirot, iste, ale nemali by sme zariadiť všetko potrebné? Expres do Londýna už odišiel – odchádza vždy o dvanástej. Ďalší vlak...“

„Upokojte sa, Hastings, prosím vás, upokojte sa! Zase ste celý rozrušený, nevyskočte mi tu z kože. Dnes do Londýna nepôjdeme a ani zajtra nie.“

„Lenže tento list...“

„Nezaujíma ma. Nepatrím k vašej polícii, Hastings. Tento prípad mi ponúkajú ako súkromnému detektívovi. Odmietnem ho.“

„Odmietnete?“

„Isteže. Napíšem list, zdvorilý, plný ľútosti, ospravedlnení a vysvetlení, ako ma to mrzí, ale čo už so mnou? Som na odpočinku. Skončil som.“

„Neskončili ste,“ oduševnene som zdôraznil.

Poirot ma tľapol po kolene.

„Ach, ozval sa dobrý priateľ, verný sťa pes. A nehovoríte do vetra. Sivé mozgové bunky mi stále fungujú, poriadok a metóda sú na starom mieste. No keď som raz na odpočinku, priateľu, som na odpočinku! Je koniec! Nie som miláčik publika, ktorý sa na javisku desaťkrát lúči a znovu vychádza pred oponu. So všetkou veľkodušnosťou hovorím, nechajme priestor mladým. Azda raz vykonajú niečo pozoruhodné. Pochybujem o tom, ale možné to je. Tak či tak, pre túto nepochybne nudnú záležitosť pána ministra bude ich výkon úplne postačujúci.“

„Ale, Poirot! Uvážte, ako by vám to lichotilo!“

„Ach, ja už som sa nad lichotenie povzniesol. Minister vnútra je rozumný človek, uvedomuje si, že všetko dobre dopadne, len ak si zabezpečí moje služby. Ale čo? Má smolu. Hercule Poirot už vyriešil svoj posledný prípad.“

Pozrel som naňho. V hĺbke srdca sa mi jeho zaťatosť protivila. Vyriešenie takéhoto prípadu by ešte znásobilo lesk jeho už aj tak svetovej povesti. No musel som zároveň obdivovať jeho pevné odhodlanie.

Náhle mi niečo zišlo na um a usmial som sa.

„Nebojíte sa osudu?“ nadhodil som. „Takéto dôrazné prehlásenia môžu vyprovokovať božstvá...“

„Nemožné,“ odsekol. „Nik neotrasie rozhodnutím Hercula Poirota.“

„Nemožné, Poirot?“

„Máte pravdu, mon ami, také slová nehodno používať. Eh, ma foi, nehovorím, že keby sa do steny pri mojej hlave zaryla guľka, nepustil by som sa do vyšetrovania. Aj ja som len človek!“

Milan Buno, 9.9.2015
Foto: Slovenský spisovateľ, fdb.cz, jdcarr.cz

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.