Viete prehodiť výhybku osudu?

Možno existuje nejaký zázračný leukoplast na trápenia osudu...  „Možno nám nie je daný len jeden osud.... Možno ich máme viac a ostáva na nás, ktorý si vyberieme,“ píše v úvode novej knihy Výhybky osudu Slávka Koleničová.

Výhybky osudu je iskrivý príbeh Lucie, dvadsaťpäťročnej detskej zdravotnej sestry z bratislavských Kramárov, a jej štyroch priateliek, s ktorými sa stretáva na babincoch. Tvoria skvelú päťku.
O čom sa rozprávajú? Čo ich trápi? Už nie sú dievčatá a ešte nie zrelé ženy. Žúrky, stanovačky, no a, samozrejme, chlapi.

Lucia má smolu, lebo ten jej je k nej hrubý. Všetci naokolo vidia, že vzťah nemá perspektívu, no Lucia dáva Andrejovi zakaždým ďalšiu šancu. Presvedčená, že poslednú.

„Cítim sa ako taká krava. Zasa som naletela na jeho rečičky. Tvrdil, že sa zmení, ale ukázal mi, ako vážne to myslí. Tak som ho poslala do paže. Nadobro.“

Z bludného kruhu sa dostáva spôsobom, aký by nečakala. Urobí prvé rozhodnutia a má pocit, že život sa jej konečne mení.
Ukazuje sa však, že hoci vymenila chlapa, komplikácie ostali.

Zaklonila som hlavu, oči som uprela na tmavý zamat nočnej oblohy. „Mici, keby bol august a padali by hviezdy, vieš čo by som si želala? Rozum. Aj keď pre mňa už takéto želanie nemá význam. Príliš neskoro som pochopila, aký Ajo v skutočnosti je. A pre tú zadubenosť som prišla o Michala. Povedz, ako som mohla všetko tak skopať?“

Lucia začína o sebe pochybovať.
Fakt je taká nemožná, alebo je skrátka smola jej osudom?
Sklamaná prichádza s radikálnym riešením.
Odpočítavanie sa začína...

Začítajte sa do novinky Výhybky osudu:

1  )

„Tak som sa s ním rozišla, Šiška. Definitívne.“ Pozrela som na priateľku, čakala som, že sa bude tváriť aspoň trochu súcitne či chápavo, no tá si iba nezaujato obzerala nechty. Moje dramatické vyhlásenie, podčiarknuté príslušnou farbou hlasu, s ňou ani nehlo. „Počula si ma?!“ vybuchla som rozčúlene.

   Ľuba na mňa uprela hnedé oči. Tancoval jej v nich smiech, márne sa snažila ovládnuť pobavený výraz, ktorý sa jej vytrvalo tlačil na opálenú pehavú tvár. „Hej?“ opýtala sa zastreto. „A koľký raz, moja?“

   Urazene som ohrnula pery. „No dovoľ... Včera to rozhodne nebola len nejaká bežná hádka!“

   Zasmiala sa. „Lucifer, pokiaľ si dobre spomínam, tak ani tie predtým. A vôbec, vy dvaja ste ako talianski manželia. Najprv si hrkútate, potom sa posekáte, ty chvíľu trucuješ, sľubuješ rozchod, on kajúcne odprosí, udobríte sa... a tak ďalej. Never ending story.“  

   Sklonila som hlavu. Asi má pravdu. Náš vzťah s Andrejom bol ako krehká loďka na rozbúrenom mori. Od samého začiatku. Dokonca som ani nevedela odhadnúť, koľko ráz sme sa za ten čas rozišli a opäť začali spolu chodiť. Respektíve ja som sa k nemu zakaždým vrátila. Pôsobil na mňa ako magnet. A ja som bola slabá, aby som odolala jeho príťažlivosti. „Tentoraz je to iné,“ prehovorila som duto.

   „Ale, prosím ťa,“ hodila rukou. „Čo vás nepoznám? Ručím ti za to, že keď sa vrátiš z Levíc, on bude zasa ako baránok a ty sa mu vrhneš okolo krku ako seňorita zo Španielskej telenovely.“

   „Nie, Šiška,“ oponovala som jej, „už nie. Vieš, čo ten dement včera urobil?“

   Ľuba sa v kresielku trochu pomrvila. Prehodila si nohu cez nohu, lakeť si oprela o koleno, bradu si vložila do dlane. Potom sa na mňa zadívala. „Tak hovor!“

   Nedala som sa dlho núkať. Ostatne, ako vždy, keď sme sa s Andrejom povadili. Ľuba bola moja najlepšia kamarátka, poznali sme sa už od škôlky, spolu sme študovali i trávili voľný čas. Dokonca sme sa rozhodli pre rovnaký odbor – zdravotná sestra. Teraz pracujeme v tej istej nemocnici, ona na novorodeneckom oddelení, ja na detskom. Hovorili sme si úplne všetko. Preberali sme každučký problém a spolu hľadali riešenia. Bola mi viac ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Hoci ani s Rasťom, ktorého od mala volám Tino, nemám zlý vzťah. No on je jednoducho chalan, preto je to s ním ako s bratom občas ťažké. Aj keď si ma skoro vždy trpezlivo vypočuje a snaží sa ma pochopiť. Pri Ľube tento problém nemám. Navyše za celé tie roky sme sa ani raz vážnejšie nepohádali, čo mi nikto nechce veriť. Ale je to tak. Zároveň som sa mohla spoľahnúť, že všetky dôvernosti ostanú iba medzi nami. S ostatným sa vždy rada podelila. Preto som dnes k sebe domov pozvala iba ju i keď som mohla zvolať babinec a povedať o svojom rozhodnutí aj zvyšku nášho verného päťlístka. Lebo s Andrejom som to naozaj skončila.

   Zhlboka som sa nadýchla a spustila som: „Včera mal Rado, Ajov kamoš, narodky. Šli sme do lokálu, tam kde vždy, a najskôr bolo celkom fajn. Chalani trocha blbli, spomínali všelijaké hovadiny z minulosti, fakt sme sa dobre bavili. Potom, keď som už prestala počítať rundy, lebo aj ja som mala dosť, dostal Ajo šibnutý nápad. Ako darčekový bonus k Radovým narodkám by som vraj mohla na stole predviesť striptíz.“

   Ľuba sa vystrela. „Čo???“

   Na okamih sa mi pred očami zjavila Andrejova tvár, rozhorúčená od alkoholu a jeho mútny pohľad. Pohľad, ktorý mi aj teraz vyvolával husiu kožu.

   Spustila som plecia a veľkého plyšového zajaca, svojho maskota a verného spoločníka počas bezsenných nocí, som zovrela o čosi pevnejšie. Tvár som si ukryla do jeho bielej, hebkej kožušinky. „Dobre počuješ,“ zamrmlala som. „Chcel, aby som holá tancovala na stole.“

   „Sviniar!“ vyprskla Ľuba.

   Prehltla som ľútostivý vzlyk. S Andrejom som chodila vyše pol roka, no nezažili sme len zlé chvíle. Najmä v posteli bol neprekonateľný. A keď sme šli von, nebolo baby, ktorá by naňho nevyvaľovala oči. Na svoju vypracovanú postavu bol primerane hrdý, najradšej nosil obtiahnuté tričká, v lete zasa tielka bez rukávov a neodmysliteľné bermudy. Prirodzene, záujem nežného pohlavia ho nesmierne tešil. Mňa zasa nadchýnalo, že ten krásny chalan je iba môj. Lenže teraz je so všetkým koniec. Navždy a definitívne.

   Zdvihla som hlavu a oprela sa o stenu. V tejto časti ju chránil doma tkaný farebný handričkový koberec. Ten som pred časom vydrankala od babiny, pôvodne ho po smrti starého otca chcela odložiť do truhlice na povale. Na pamiatku. Ja som ju však presvedčila, že by sa náramne hodil do mojej izby. Nakoniec zavážila praktická stránka veci – aspoň si pri posteli nevyšúcham stenu na pôvodnú farbu, ako sa to stalo Rasťovi. Odvtedy tento doplnok zožal niekoľko obdivných reakcií.

   Nohy, doteraz prekrížené v tureckom sede, som si vystrela, lebo mi už začali tŕpnuť. No netŕpli mi iba nohy. Celé vnútro som mala zmeravené, sčasti ľútosťou, sčasti žiaľom. Ako sa mám vyrovnať s tým, že Andreja už nikdy neuvidím? Prečo to vôbec urobil? Prečo sme sa nemohli normálne zabaviť a potom ísť domov ako vždy? Prečo dostal ten debilný nápad, dočerta!?

   Ľuba trpezlivo čakala, výnimočne mlčanlivá. Videla, že som ešte nepovedala všetko. Vytušila, že práve ten úsek bude najdôležitejší, to je ten zlom, preto som sa rozhodla dať Andrejovi definitívne zbohom. Aj to, že sa mi o tom ťažko hovorí.

   „Šiška...“ Musela som preglgnúť. Hrdlo, vyschnuté smútkom, sa vzoprelo a nechcelo pustiť ďalšie slová. „Bolo to hrozné! Všetci sa rehotali ako strelení, nik sa ma nezastal. Dokonca začali skandovať, aby ma vyprovokovali.“

   Ľuba zovrela pery. „Donesiem ti vodu?“

   Zavrtela som hlavou. „Nechcela som to urobiť, Šiška. Bránila som sa, prosila som Aja, aby sme radšej šli domov, no vysmial sa mi. Vraj čo robím fóry. Veď je to len zábava a za svoju kostru sa predsa hanbiť nemusím. Dokonca by som mohla aj niečo získať! Keď budem fakt dobrá, chalani mi určite strčia za nohavičky zopár eur.“ Sťažka som vydýchla. „Cítila som sa ako nejaká štetka.“

   Ľubin výraz už nebol pobavený. Jej orieškové oči postupne získali odtieň tmavej čokolády, líca sfarbil rozhorčený rumenec, čelo preťali vrásky. „Vždy som tvrdila, že je kretén,“ zasipela. „Ale teraz sa prekonal!“

   Z očí sa mi vykotúľali slzy. „A potom, keď som vstala, že teda pôjdem domov sama, vyskočil a jednu mi strelil. Vraj som jeho baba a budem ho poslúchať.“

   Priateľka ohúrene zalapala po dychu.

   „Už chápeš, že to tentoraz naozaj myslím vážne? Nemôžem s ním viac byť. Bojím sa ho.“

   Vyjavene prikyvovala.

   „Dnes sa mi už asi sto ráz snažil dovolať. O esemeskách a mailoch ani nehovorím. Všade tvrdí, že ho to hrozitánsky mrzí, je to strašné nedorozumenie a vraj sa to nikdy nemalo stať.“ Ticho som potiahla nosom. „A sľubuje, že ak mu to odpustím, už sa na alkohol nikdy ani nepozrie.“

   Ľube sa konečne vrátila reč: „Dúfam, že si mu neuverila!“

   Sklesnuto som vykrivila kútik úst. „Poslala som ho do paže. Navždy.“

   Znova sa odmlčala. Asi v snahe spamätať sa z toho, čo práve počula. Vedela som, že o Andrejovi stratila akékoľvek ilúzie už po našej prvej hádke. Aj vtedy sa opil, bol ku mne hrubý a ona na mňa naliehala, aby som sa s ním okamžite rozišla. Neúspešne. Neskôr pochopila, že tak ľahko nás od seba nedostane, a už ma iba utešovala, keď som sa sťažovala. No toto bolo priveľa i na ňu. „Podliak!“ zvolala zrazu. „Dávno som pochopila, aký je! Vždy sa správal ako namyslený pako, zametal s tebou, ako sa mu zapáčilo, a ty si mu zakaždým odpustila. Ale teraz fakt nesmieš!“

   „Veď práve...“ vzlykla som.

   Znechutene si odfúkla. „Nechápem, ako si to s ním tak dlho vydržala. Ale to je už teraz jedno. Mala by si si konečne nájsť normálneho chalana... Ako je trebárs Emo. On by si toto ku mne určite nikdy nedovolil.“

   Namiesto odpovede som sa načiahla k stolu, kde mám škatuľu s papierovými vreckovkami. Aby nevidela môj skeptický výraz. Ona vážne porovnáva svojho suchára s Andrejom??? Veď tí dvaja sú rozdielni ako oheň a voda! Emil, vysoký, chudý, tichý, presný opak utáranej a moletnej Ľuby, nedávno skončil piaty ročník na farmácii. Každú voľnú chvíľku, ak sa nepripravoval na skúšky, venoval jej, správal sa skutočne milo a slušne. No Andrejovej kráse a živelnosti sa nemohol vyrovnať ani zďaleka.

   Trpko som sa uškrnula. „Hm, s Emom si mala skrátka šťastie.“

   „Šťastie?“ Ľuba sa zasmiala, hoci trochu silene. Neznášala patetické výrazy. „Netrep. A hlavu hore, dievča. Uvedom si, že si zasa voľná! Padaj von a vrhni sa do víru života. Po meste behá toľko pekných chalanov – len čakajú na to, aby ťa mohli zbaliť!“

   „Jasné,“ zamrmlala som zachmúrene, „po ničom inom ani netúžim.“

   Šibalsky na mňa žmurkla. „Vieš čo? Mám lepší nápad. Využi našu babskú jazdu. Veď z nás piatich budeš vlastne jediná, ktorá si môže naplno užívať!“ Na okamih sa zarazila. „Teda, ak nepočítam Micu. Ale tá si do smrti nikoho nenájde.“

   Vystrela som chrbát a zaklonila hlavu. Nado mnou sa rozprestierala obrovská koláž vyskladaná z mojich významných životných míľnikov. Nachádzali sa tam fotky od bábätka až po súčasnosť, obrázky platonických lások, vysnených idolov i reálnych chalanov, s ktorými som kedy chodila, kamarátky, spolužiačky, skrátka každý, kto pre mňa čosi znamenal. Všetko som to poprekladala pohľadnicami z dovoleniek a rôznymi drobnosťami, ku ktorým som mala nejaký vzťah. Dohromady to vyzeralo naozaj fajn. Koláž dokonca pútala väčšiu pozornosť než koberec pod ňou. Nikto s ňou nemal problém. Okrem Andreja. Nezniesol, že sa každý deň dívam na chalanov, ktorých som poznala pred ním, a trval na tom, aby som nástenku strhla. Odmietla som. Zbytočne som mu vysvetľovala, že tá zbierka je pre mňa len nostalgická spomienka a ľúbim iba jeho. Nedal sa učičíkať. Nasledovala ďalšia z množstva hádok, teraz som však bola rada, že som sa vtedy nedala zlomiť a neposlúchla som ho.

   „Šiška, nechaj to tak. Vieš, zatiaľ iba môj rozum pochopil, že sme sa rozišli.“ Znova som sa na ňu zadívala. „Srdce sa s tým stále akosi nechce zmieriť. Začať si s niekým novým, na to momentálne naozaj nemám chuť.“

   Ľuba sa uškrnula. „Nikdy nehovor nikdy, moja. Pamätáš sa na Milana?“

   Prikývla som. Na toho týpka sa fakt nedalo zabudnúť. Stretli sa na diskotéke, asi pred rokom, a Ľuba sa doňho bezhlavo zamilovala. Nerozprávala o inom, len aký je Minko skvelý, ako vie úžasne bozkávať, má zmysel pre humor a je perfektný bubeník. Hral s kamarátmi v amatérskej hudobnej skupine OUTCRY a svojmu názvu naozaj neostávali nič dlžní. Z garáže, v ktorej skúšali, sa večne ozýval ohlušujúci rev a treskot bubnov. Potom, tri mesiace po ich prvom verejnom koncerte, ju Milan poslal k vode. Stali sa známymi a fanúšičky sa o nich doslova trhali. Ľuba sa okamžite zmenila na slzavé údolie. Tvrdila, že jej život sa skončil, v kuse sa ho snažila prilákať späť a bola presvedčená, že sa do niekoho iného už v živote nezaľúbi. O dva týždne stretla Emila a kontakty na Milana odvšadiaľ bez váhania vymazala.

   „Ale to bolo niečo iné,“ namietla som. „Milan sa s tebou rozišiel, lebo mu stúpla sláva do hlavy. Ajo...“

   Ľuba rezignovane hodila rukou. „Lucifer, s tebou dnes nie je rozumná reč. Radšej idem.“ Nonšalantne vstala, prihládzajúc si dlhú kvetovanú sukňu. „Trochu si to uprac v hlave, ujasni si, čo vlastne chceš, a potom znova hodíme reč, okej?“ Oči jej padli na môj rádiobudík. Výraz v tvári sa jej v sekunde zmenil a rozbehla sa do predsiene: „Doriti!“

   Myklo ma. Na Ľubin slovník som bola zvyknutá, dokonca vedela hrešiť aj šťavnatejšie. No toto slovo vo mne opäť vyvolalo nepríjemné spomienky na včerajšok. Vyskočila som na rovné nohy. „Čo je?!“ letela som za ňou.

   Priateľka vkĺzla do sandálov. „Krucinál, už som mala byť v meste!  Mám rande s Emom!“ Nezdržiavala sa zapínaním remienkov. Z komody schmatla kabelku a horúčkovito hľadala mobil. „Musím mu cinknúť, že meškám! Čau!“

   Vzápätí zmizla, v predsieni po nej zostal len závan jemnej kvetinovej vône.

Milan Buno, 19.3.2015