Temné stránky prechodu k demokracii

„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu Kričiace kamene, svojmu bratrancovi.
A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii.

Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom a zároveň ho donútiť premýšľať.  Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.

Objednajte si novinku Kričiace kamene.

 „Táto próza  sa nebude čítať ľahko ani bigotnému kresťanovi, ani hedonistovi, ale bude sa čítať jedna radosť čitateľovi autentických príbehov,“ tvrdí v doslove knihy Kričiace kamene Andrej Ferko.
Autor takýchto literárnych diel je totiž stvoriteľom svojho jazyka i sústavy hodnôt a vstup do tohto sveta, sveta Háberovho rozprávania, nezostáva bez dôsledkov a následkov. Ak nemá pravdu o ľudských osudoch ani komunistická, ani cirkevná dogma, možno jej má viac Miki Hemi, autobiografický rozprávač a protagonista týchto príbehov. Potom však padajú vysvetlenia materialistické i zaužívané idealistické a naše životy majú zmysel inakší a onakvejší, než sme si zvykli.

Stano Háber nie je filozoficky zaraditeľný ani ako materialista, ani ako dualista, ale ani ako fenomenológ; hľadá aj za nás a aj pre tie najbanálnejšie situácie morálny zmysel spôsobom veľmi prirodzeným, no zároveň uveriteľným.

Knihu Kričiace kamene z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Rukopis vznikol s finančnou podporou Literárneho fondu.

Začítajte sa do novinky Kričiace kamene:

„Chcem sa ti narodiť, rozumieš?“ naklonil ku mne tvár. Bola to prosba. Úpenlivá prosba.
     „Nie, nemôžem, Slavo, netráp ma, to sa nedá!“ bránil som sa z posledných síl márne hľadajúc výraz, ako účinne vyjadriť odpor. Áno, mal som ho rád, ale túto prosbu mu nemôžem splniť! Aj keby som chcel.
     „Prečo, Miki? Prečo by sa to nedalo?“ nedal sa odbiť. „Ja to nechápem, som tvoj bratranec, ty jediný si ma pripravoval na to, čo sa mi stalo. Čo sa nepamätáš? Teraz mi musíš pomôcť!“ dodal úpenlivo.
     Pokrútil som hlavou: „Slavo, rád by som, ale nejde to. O tom nemôžem rozhodnúť sám.“
     „Ty nie si sám,“ dodal zrazu pokojne. Pochopil ma. Prikývol som: „Tak je. Ako by som o takejto vážnej veci mohol rozhodnúť sám? A myslíš si, že by som mohol žiadať svoju ženu, aby sme mali ďalšie dieťa?“
     Zobudil som sa. Tma v spálni bola biela. Bol tu ešte so mnou. Do tváre som mu už však nevidel. Skrčil plecia tak, až sa zdalo, že nemá krk, hoci ho vždy mal. Teda aspoň v čase svojho fyzického bytia. Teraz bol mŕtvy a prišiel ma poprosiť, aby sa mohol znova narodiť v mojej rodine. Chcel byť synom Janky, mojej manželky, a mňa. Nemožná predstava. Práve, čo sa nám narodilo tretie dieťa, keď Slavo zomrel. Nemôžem svoju ženu nútiť, aby sme mali ďalšieho potomka. To odo mňa nik nemôže chcieť, ani Slavo, hoci mi bol blízky ako brat. Mal som ho rád. Boli sme bratranci.
     Biela hmla v spálni akoby zhustla. Videl som úplne presne, čo sa vtedy stalo. Vtedy, keď sa Slavo rútil do náručia smrti. Ba viac. Videl som aj to, čo tomu dňu predchádzalo – dieťa, čo sa rozbehlo k vianočnému stromčeku a tučnou pästičkou na ňom rozbíjalo ozdobné gule. Film Slavovho života. Videl som všetko od narodenia až po tú bielu hmlu v našej spálni, z ktorej ma žiadal o ďalšie jestvovanie na zemi.
     Ja nie som Boh, Slavo, som len biedny tvor, taký istý ako ty. Mám ťa rád, ale nedokážem ti pomôcť. To som mu chcel povedať. Dej jeho života ma však unášal inam...

(1
Do prasknutia naložený kamión s prívesom dosiahol vrchol kopca. Jaro zaradil na prevodovke tretí rýchlostný stupeň. Kolesá sa ľahučko rozbehli do doliny. Slavo sediaci vedľa Jara sa zasmial. On sa vôbec rád smial. Modré oči mu šibalsky svietili. Plavé vlasy sa mu krútili do nepoddajných kučier nad hladkou tvárou, ktorá vyzerala, akoby nezarastal. Jaro sa naňho skúmavo pozrel.
     Tak sa mi zdá, že ideme rýchlejšie, než by sme mali. Hodím tam radšej dvojku, pomyslel si a zošliapol brzdu. Kamión však nereagoval. Ako sa cesta zvažovala, roztáčal kolesá rýchlejšie a rýchlejšie.
     „Čo blbneš,“ naklonil sa k nemu Slavo. „Spomaľ!“
     Jarovi sa zapotilo čelo. Za sedadlami sa ozýval smiech dvoch mladých závozníkov. Slavo mal pravdu, ale brzdový pedál nereagoval.
   „Nejde to!“ nervózne vykríkol. „Niečo je s brzdami!“
   „Zastav!“ kričal Slavo.
   „Nemôžem!“
   „Musíš!“
   V kabíne zavládlo mrazivé ticho. „Pritlač sa na zvodidlá!“
   Teraz sa kamión kovovými bokmi obtieral o plechové zábrany popri strmo sa zvažujúcej ceste. Počuli nepríjemne škrípavý zvuk. Jaro pocítil nával strachu. Najprv v žalúdku a potom v žilách. Áno, bol to strach. Taký prichádza z ničoho nič v krátkom okamihu, keď adrenalín v krvi človeka prudko stúpne. Motor hučal. Nie, bola to spojka. Áno, spojka hučala. Horko-ťažko zaradil dvojku, no šli prirýchlo na takú malú rýchlosť. Snažil sa brzdiť motorom. Boli však priťažkí. Bože, kamión aj s prívesom je doplna naložený fľašami piva uloženými v umelohmotných prepravkách! Bok sa síce ďalej obtieral o plechové zvodidlá, ale rýchlosť kamióna sa aj tak zvyšovala.
Dvojka na motore vôbec nepomohla. Ako je to možné? Naozaj tam dal dvojku? Jaro to chcel skúsiť ešte raz. Ešte raz zaradiť dvojku. Čo keď je to štvorka? Automaticky zošliapol spojkový pedál, vzápätí pochopil, že to bola chyba. Kamión akoby len na to čakal. Vlastnou tiažou nabral obrovskú rýchlosť, ktorú teraz už nebrzdila ani motorová spojka.Cesta klesala a kamión bol s pripojeným návesom preťažený.
     „Neubrzdím to, neubrzdím to!“ kričal Jaro v šialenej úzkosti. Už sa neovládal. Úplne podľahol panike. Viac sa nepokúšal preradiť prevodový rýchlostný stupeň. Pustil spojkový pedál, ale spojka už nezabrala tak ako predtým, iba príšerne hučala. Očami rozšírenými od strachu hľadel na Slava. Do tváre človeka, ktorému sa kedysi toľko nasmiali, že nemá krk.
     Jaro sa v tej šialenej chvíli začudoval, prečo mu napadla taká absurdná spomienka. Jaro dobre vedel, že Slavo krk má, ale kamoš tak pôsobil, akoby ho nemal. Každý zo Slavových priateľov si z neho preto uťahoval. V tej situácii to však bolo absurdné. Panebože, to vôbec nebolo dôležité! Jaro však musel myslieť na Slavov krk. Všetko prebiehalo ako v spomalenom filme. Netrvalo to dlho. Jaro odhadoval, že najviac dvadsať-tridsať sekúnd. Minútu určite nie, usúdil Jaro, ale videlo sa mu, že času má toľko, ako inokedy nemal ani za celé hodiny, len nevedel, ako ho využiť. Čo má robiť? Čo?!
     A zrazu sa z ničoho nič ukázala zákruta. Nebola ostrá, len taký mierny oblúčik. Už bola blízko. Ak prerazia zvodidlá, dolu pod nimi je ostrý zráz. Roklina. Čas sa už nevliekol, naopak, cválal ako splašené kone za obzory hôr. Jaro premeral pohľadom, aká môže byť tá roklina hlboká, päťdesiat, sto, stopäťdesiat metrov? Odhadovanie vzdialeností mu nikdy veľmi nešlo. Jedno vedel iste – zdraví sa z tej hĺbky nedostanú.
     Všetko sa začalo kdesi úplne inde. Vôbec nie na makovskej ceste smerom z Čiech, z Valašského Meziříčí, do Žiliny, ale naopak. Práve tu, v strmom zráze pripomínajúcom svojou hĺbkou skôr priepasť, do ktorého sa rútil po vrch naložený kamión s prívesom, sa čosi končilo. V čase, keď sa rozbiehala úplne iná doba, než v akej dovtedy žili Jaro so Slavom.  Socializmus stratil na Slovensku moc a z nich sa stali podnikatelia, kým za socializmu boli súkromníci len na Západe. Na Slovensku vládli nad mocou a peniazmi iba komunisti. Akoby to bolo včera, keď sedeli pri pive s tučným Dodom v špinavej zafajčenej krčme s dlhými drevenými stolmi. Jaro a Dodo už jemne zarastali. Slavo aj pri letmom pohľade zaujal hladučkou pleťou a krkom, ktorý akoby nemal, nebolo mu ho vidieť ani vtedy, keď nekrčil plecami. Slečna, ich štvrtý spoločník, okázalo odúvala nahrubo narúžované, zmyselné, plné pery. Vôbec sa nehodili k jej dievčenskému zjavu. Rovnako ani pofajčievanie dlhými ťahmi z cigarety. V očiach mala nezvyčajne chladný výraz. Pripomínali nehybné oči ryby. V tvári sa jej sem-tam mihol vypočítavý, pohŕdavý výraz. Na ešte detskej tvári nebol až taký badateľný než u starších žien podobného typu. Tým vekom zošpicatie nos. Líca sa im prepadnú, pričom sa zvýraznia lícne kosti. A oči, oči im blčia neskrývanou nehanebnosťou a prefíkanosťou. „A čo potom s nimi urobíme?“ zaujímal sa Jaro s mastnými, ulízanými vlasmi nad uhrovitým čelom.
     Jaro bol synom z typickej malomeštiackej  rodiny. Otec bol policajt, ale k vzoru zákonnosti, poriadkumilovnosti a čestnosti mával často ďalej ako tí, ktorých naháňal. Zakomplexovaný, ušliapnutý vidiečan sa chcel stať rýchlo váženým mešťanom, zneužíval preto svoje postavenie na menšie podvody. Na väčšie si netrúfal, aj keď by si rád konečne postavil dom na Vŕšku siedmich statočných. Tak v Košiciach odnepamäti nazývali štvrť komunistických zbohatlíkov. Zatiaľ sa uspokojil so štvorizbovým štátnym bytom a s ruským autom Lada Combi.
     Jarova matka bola vedúcou predajne textilu. Rovnako ako jej manžel aj ona túžila po lepšom aute, zariadení, chate, dovolenke, kožuchu, len aby sa vytiahla pred kamarátkami a rodinou z dediny. Ako na potvoru, práve na vidieku sa za vlády komunistickej strany za socializmu žilo mnohým lepšie než v meste. Viaceré jej spolužiačky, ona mestská pani už nad nimi ohŕňala nos, že sú to iba „Hane z valala“, mali dávno postavené domiská – nechutné štvorcové, niekedy aj dvojposchodové škatule. Presne také, po akých Jarovej matke pišťalo srdce. Neraz sa s manželom pre jej sen  pohádala.
     „Strelíme ich!“ zahrmel Dodo hrubým hlasom. Z troch mládencov, ktorí sedeli za stolom v košickej krčme s príznačným názvom Ponorka, bol najurastenejší. Bol, ako sa vravelo, riadna väzba, také lomidrevo.
     „Nemutuj tak nahlas,“ napomenul ho blonďavý Slavo, ktorý vzbudzoval dojem, že nemá krk. „Nemusí každý vedieť, čo chceme šlohnúť.“
   „Ste posratí,“ provokovala ich spoločníčka. Pohŕdavo odklepla popol z cigarety na zem. Tvárila sa, že si nevšimla, ako jej k ruke čašník položil popolník. Nevedela síce presne, o čom sa hovorí, ale ženskou intuíciou vycítila, že sú vyčerpaní akýmsi vnútorným napätím. Na troch kamošov naďabila v krčme iba pred chvíľou.
     „Hovno,“ odvrkol Jaro. Prešiel si rukou po mastných vlasoch. On bude zlodej! Na chvíľu mu v žilách stuhla krv. Potom akoby mu v nich tiekla pepermintová tekutina. Mrazilo ho. Na druhej strane sa utešoval, že otca konečne po dvadsiatich rokoch podlizovania sa vrchnosti povýšili na náčelníka mestského riaditeľstva. A to je už naozaj funkcia! Jarov otec poctivo za svojím postom šliapal. A to aj doslova. Od pochôdzkara na ulici cez dopravného policajta až po neúprosného kriminalistu. Zapaľovalo mu trošku neskôr ako iným, nuž ho dali vždy radšej do riadiacej funkcie. Nech zbytočne nekazí hlúposťou vyšetrovanie. Tak sa to za socializmu robilo. Kto nebol dosť bystrý pre kriminálnu prácu, toho nechali radšej v kancelárii. A rozkazovať tým, ktorí boli od neho šikovnejší. Hlupák robil vedúceho, aby nič nepokazil. Jaro mal istotu, že keby aj bol v problémoch, otec by ho z nich vysekal. Ibaže Jaro bol od narodenia zbabelý, a tak sa aj teraz vo vnútri triasol ako osika. Pred Oľgou však vypol vpadnutý hrudník a nasilu sa usmieval. Vedel, že Oľga nevie, o čom sa dovtedy rozprávali, ale už si predstavoval, ako jej to večer vysvetlí. Nakoniec, aj tak prišla len kvôli nemu. Mali spolu pomer. Tento fakt ho napĺňal priam nadpozemským šťastím a aby si Oľgu udržal čo najdlhšie, bol schopný aj kradnúť. Tušil, za kým v skutočnosti jeho dievča ťahá srdce – za Slavom.
     Slava Oľga nezaujímala, takže Jaro bol pre ňu jediné východisko. Jaro našťastie dlho odmietal čo i len rozmýšľať prečo. Bolo to tak a hotovo! Cítil, že svojej milej musí niečím zaimponovať, nech by to už bolo čokoľvek. Čímsi ju musí očariť. A keď sa Slavo nebojí kradnúť, tak sa nebojí ani Jaro!
     Opäť sa vyťahuje, rozmýšľal za krčmovým stolom Slavo. Videl, ako sa Jaro na stoličke mrví a snaží sa na Oľgu s krikľavými perami zapôsobiť sebaistým  správaním. Išlo iba o pózu, to Slavo prečítal z Jarovej prílišnej napätosti. Len aby mu Oľga opäť raz podržala. Slavo dobre vedel, akú má Jaro motiváciu na silácke reči. Ja sa z neho poseriem, povedal si Slavo v duchu, ale veľmi mu do smiechu nebolo. Nevidelo sa mu, že Oľga sedí s nimi za jedným stolom pri takej dôležitej debate. A Oľge zasa bolo jasné, že to najdôležitejšie si už jej spoločníci povedali. Keď prišla, mali už jej traja spolužiaci v sebe aj po dve pivá. O to práve šlo, aby toho veľa pred ňou neprezradili! Najmä Slavo sa obával prílišnej otvorenosti.
     „No čo,“ tresol dlaňou Jara po pleci, „pán doktor, nehodia sa ti pred výškou nejaké bubáky?“ sám napokon vytresol viac, než by chcel. Na Oľgu, ktorá napínala uši, radšej od zlosti, čo to vytáral, ani nepozrel. Dočerta, načo spomenul peniaze? Dúfal, že si to Oľga nevšimla. Modlil sa. Na peniaze bola už od detstva cvičená vlastnou  mamou, ktorá si po dvoch rozvodoch žila na celkom slušnej úrovni. Nikde nepracovala, mala solventného staršieho priateľa, ktorý sa rád postaral o ňu i o jej dcéru.

Milan Buno, 27.1.2017