Tajomný únosca a nevybavené účty

Krátky pád je politický triler, ktorý mal hneď po vydaní mimoriadne pozitívne reakcie a kritiky. V decembri 2015 sa stal knihou mesiaca na Amazone aj na Goodreads. Ide o prvý príbeh zo série s Gibsonom Vaughnom.

Pred desiatimi rokmi zmizla štrnásťročná Suzanne Lombardová. Bola to jediná dcéra vplyvného senátora Benjamina Lombarda a málokto vtedy tušil, že sa začína písať jeden z najsenzačnejších prípadov americkej histórie.

Polícia napriek enormnej snahe nenašla významnejšiu stopu. Zo senátora sa medzitým stal viceprezident a horúci kandidát na úrad prezidenta.

Pre bývalého legendárneho hackera a vojaka Gibsona Vaughna, ktorý má s Lombardom nevyrovnané účty, je prípad stratenej Suzanne osobnou záležitosťou. Preto prijme ponuku bývalého šéfa jeho ochranky Georgea Abeho na spoluprácu pri pátraní.

Pod povrchom rodinnej tragédie objavuje svet zákulisnej politiky, kde sa nepriatelia vydávajú za spojencov a každý sleduje predovšetkým vlastné záujmy. Gibson sa musí postaviť nielen tajomnému únoscovi, ale aj cynickým hráčom, ktorí nemienia dopustiť, aby stará história a jedno nedospelé dievča ohrozili ich favorita na ceste do Bieleho domu.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Krátky pád je vynikajúci, akciou nabitý politický triler, ktorý budete čítať takmer bez dychu. Neustále prekvapenia, zvraty, skvele premyslená zápletka a úžasné postavy.
Kniha, z ktorej sa rýchlo predalo vyše 1,5 milióna výtlačkov, a čitatelia People ju označili za „debut s vysokým napätím“. Samotný People dodáva: „Užite si túto divokú jazdu!“

Čitatelia oceňujú najmä majstrovské rozprávačstvo Matthewa Fitzsimmonsa, ktorý dokázal napísať uveriteľný, nesmierne pútavý a odvážny príbeh, od ktorého sa nebudete vedieť odtrhnúť.

Matthew FitzSimmons sa narodil v Illinois a vyrastal v anglickom Londýne. V súčasnosti žije vo Washingtone, kde už viac ako desaťročie vyučuje na súkromnej strednej škole anglickú literatúru a divadlo. Krátky pád je jeho úspešný debut.

Objednajte si novinku Krátky pád.

Začítajte sa do novinky Krátky pád:

Prvá časť
Virgínia

Prvá kapitola

Gibson Vaughn sedel sám pri rušnom pulte v jedálni Nighthawk. Raňajšia špička bola v plnom prúde a zákazníci čakali na uvoľnené miesta. Gibson takmer nevnímal crescendo vidličiek a nožíkov na tanieroch ani čašníčku, ktorá si prišla zapísať jeho objednávku. Oči mal prilepené na obrazovke pripevnenej za pultom. V správach znova púšťali ten záznam. Dalo sa naň naraziť všade a stal sa symbolom doby. Rozpitvávali a analyzovali ho z každej strany, prenikol do filmov, televíznych šou aj pesničiek. Ako väčšina Američanov ho videl desiatky krát a ani on nedokázal odtrhnúť oči, kedykoľvek to znova vysielali. Ako by aj mohol? Nič iné mu zo Suzanne nezostalo.
Spočiatku bol záznam zrnitý a vyblednutý. Obraz sa zadrhával a triasol. Zdola ho ako príliv valiaci sa na neznáme pobrežie zaplavovalo skreslenie. Vedľajší účinok skutočnosti, že majiteľ stále dookola prehrával tú istú pásku.
Video spoza registračnej pokladnice zachytávalo priestor smutne známej čerpacej stanice v mestečku Breezewood v Pennsylvánii. Jeho sila spočívala v tom, že sa mohol odohrať kdekoľvek. Vo vašom meste. S vašou dcérou. Celkovo pôsobil ako tichá melancholická pocta najznámejšej hľadanej Američanke – Suzanne Lombardovej. Časový údaj ukazoval 22.47.
Naposledy s ňou hovorila Beatrice Arnoldová, vysokoškoláčka, ktorá v teň deň slúžila nočnú. Stalo sa tak o 22.47. Sedela na stoličke bez operadla a čítala obchytkaný výtlačok Druhého pohlavia. Len čo sa do správ dostala správa o zmiznutí Suzanne Lombardovej, spomenula si, že ju videla, a ihneď kontaktovala FBI.
O 22.48 vošiel do predajne plešivejúci muž s dlhými plavými vlasmi ako drôty. Na internete dostal prezývku Šmik-šmik, no FBI ho identifikovala ako Davyho Oksenberga, kamionistu z Jacksonvillu, s registrom bohatým na domáce násilie. Kúpil si sušenú hovädzinu a energetický nápoj. Platil v hotovosti a žiadal bloček, no podľa toho, ako sa oprel o pult a flirtoval s Beatrice Arnoldovou, nikam sa nenáhlil.
Bol prvý a hlavný podozrivý a FBI ho v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch viackrát dôkladne vypočula. Ťahač prehľadali, ale po dievčati nenašli ani stopu. Nakoniec ho neochotne zbavili obvinení, no medzitým prišiel o prácu a dostal viacero smrteľných vyhrážok.
Po jeho odchode sa v obchode nič nedialo. Prešla celá večnosť a až potom si ju človek konečne všimol. Štrnásťročná dievčinka v plantajúcej teplákovej bunde s kapucňou a bejzbalovej čiapke Phillies. Cez jedno plece mala prehodený batoh Hello Kitty. Od samého začiatku stála v mŕtvom uhle kamery. Aby toho nebolo málo, nedalo sa s istotou určiť, kedy vlastne prišla. Beatrice Arnoldová si ju nevšimla a záznam neprezradil nič.
Bunda na nej doslova visela. Bola bledá a pôsobila krehko. Médiá s obľubou porovnávali čiernobiely záznam s farebnými fotografiami z rodinného archívu – usmievajúca sa plavovláska v modrých družičkovských šatách, spokojná dievčinka na pláži so svojou matkou, ponorená do knihy či zamyslená pri okne. Zábery ostro kontrastovali s pochmúrnym pohľadom spod bejzbalovej čiapky, ruky hlboko vo vreckách, skrčená ako zviera, ktoré ostražito sleduje okolie zo svojho brloha.
Niekoľkokrát prešla pomedzi regály, no pohľad mala upriamený na niečo za čelným výkladom. Prešlo stosedemdesiatdeväť sekúnd. Vtom ju čosi zaujalo a jej postoj sa zmenil. Možno nejaké vozidlo. Schmatla tri veci – čokoládové kolieska, plechovku sladeného nápoja a balíček červených pelendrekov. Kombinácia, ktorá sa neskôr stala známa ako piknik strateného dievčaťa. Aj ona zaplatila v hotovosti, vyložila dokrkvané jednodolárové bankovky, niekoľko dvadsaťpäť- a jednocentoviek na pult a hodila nákup do batoha.
Kamera zachytila jej pohľad, keď sa do nej uprene zahľadela a na okamih akoby zamrzla v čase. Bol to úsmev Mony Lisy, ktorý možno interpretovať tisícorakým spôsobom.
Gibson z nej ani tentoraz nespúšťal oči a mimovoľne očakával hanblivý úsmev, ako keď mu chcela prezradiť tajomstvo. Čakal, že mu povie, čo sa stalo. Prečo ušla. Celé tie roky neprestal dúfať, že nájde odpoveď. Lenže malé dievča zo záznamu nepovedalo jediné slovo.
Jemu ani nikomu inému.
Napokon si tá malá hlbšie stiahla šilt a odvrátila pohľad. O 22.56 vyšla do tmavej noci. Beatrice Arnoldová neskôr vypovedala, že mala červené oči, ako keby plakala. Ona ani pár, čo tankoval na benzínke, si však nevšimli, či nastúpila do nejakého auta. Ďalšia slepá ulička v prípade plnom slepých uličiek.
FBI sa nepodarilo vypátrať jedinú významnú stopu. O desaťmiliónovú odmenu vypísanú rodinou a priateľmi sa nikto neprihlásil. Aj napriek širokému mediálnemu pokrytiu a slávnemu otcovi Suzanne Lombardová jednoducho odišla z pumpy a prepadla sa pod zem. Jej zmiznutie zostávalo veľkou záhadou amerických dejín, ako boli prípady Jimmyho Hoffa, D. B. Coopera alebo Virginie Darovej.
Nasledovala reklama a Gibson si konečne vydýchol. Vôbec si neuvedomil, že zadržiava dych. Záznam ho zakaždým vyčerpal. Dokedy ho chcú ešte ukazovať? Prípad sa roky nikam neposunul. Dnešná veľká novinka spočívala v tom, že Šmik-šmik sa nechal ostrihať a vo väzení, kde sedel za závažnú drogovú činnosť, si dokončil vysokú školu. Internet ho vo svojej nekonečnej múdrosti prekrstil na profesora Šmik-šmika, prípadne Šmika 2.0. Inak len opakovali stále ten istý sentimentálny odvar toho, čo bolo všeobecne známe. A známe nebolo dokopy nič.
Od udalosti ubehlo presne desať rokov a to znamenalo, že retrospektívnych reportáží bude viac. Znova sa budú rýpať v Suzanniných spomienkach. Opäť budú naháňať hocikoho, kto mal aspoň vzdialený vzťah k rodine či prípadu. Zasa prehrajú záznam z čerpačky a nanovo použijú počítačový model, ako dnes asi vyzerá.
Najmä na tie modely sa mu pozeralo ťažko. Suzanne by mala dvadsaťštyri rokov, práve by končila vysokú školu. Mimovoľne sa sám seba opýtal, ako by asi vyzeral jej život. Kde by bývala? Aké povolanie by si zvolila? Nepochybne dačo s knihami. Usmial sa, ale hneď sa spamätal. Nie je to zdravé. Nemali by jej konečne dopriať pokoj? Vlastne všetkým?
„Strašné niečo,“ oslovil ho akýsi chlapík, ktorý sedel vedľa a sledoval televíziu.
„Máte pravdu,“ prikývol Gibson.
„Presne si spomínam, kde som bol, keď sa to stalo. V hotelovej izbe v Indianapolise na služobnej ceste. Akoby sa to udialo včera. Viete, ja mám tri dcéry.“ Trikrát zaklopal na drevený pult. „Sedel som na posteli a niekoľko hodín sledoval správy. Otrasné. Predstavte si, že desať rokov neviete, či je vaše dievčatko živé, alebo mŕtve. Pre rodinu hotové peklo. Lombard je správny chlap.“
Posledný človek na svete, o ktorom sa chcelo Gibsonovi rozprávať, bol Benjamin Lombard. Prikývol v nádeji, že prejdú na inú tému, no chlapík sa nemienil tak ľahko vzdať.
„Viete, ak nejaký trafený hajzel – prepáčte ten výraz – unesie dcéru viceprezidenta a vykĺzne, čo z toho vyplýva pre nás ostatných?“
„Vtedy ešte nebol viceprezidentom.“
„No dobre, ale bol senátorom a to už niečo znamená. Myslíte, že nemal tie správne páky?“
Gibson v skutočnosti na vlastnej koži zažil, aký vplyv má Benjamin Lombard a ako veľmi si ho užíva. Viceprezident bol ďalšia téma, na ktorú radšej nemyslel.
„Bude z neho dobrý prezident,“ pokračoval chlapík. „Človek, ktorý si preskákal niečo takéto? Stal sa viceprezidentom, keď by väčšina zaliezla pod perinu. A prezident je zase úplne inde. Chce to nenormálnu guráž.“
Kandidatúra dvojnásobného viceprezidenta v kabinete obľúbeného prezidenta sa všeobecne očakávala. Augustový snem mal byť nanajvýš formalita, úradná korunovácia. Z ničoho nič sa však vynorila Anne Flemingová, guvernérka štátu Kalifornia, a rozhodla sa všetko pokaziť. Prieskumy informovali o výnimočne vyrovnanom súboji. Lombard síce viedol, ale Flemingová mu nedala nič zadarmo.
Fakt, že desiate výročie Suzanninho zmiznutia pripadlo na volebný rok, v istom pokrivenom zmysle pomohol kampani Benjamina Lombarda. Nebola to však nijaká novinka. Už takzvaný Suzannin zákon, ktorý svojho času predložil senátu, ho vystrelil na celonárodné javisko. Prirodzene, Lombard dlhodobo odmietal rozhovory o dcére. Cynik by poznamenal, že ani nemusel, pretože ostatní to spravili zaňho. A, samozrejme, zabúdať by sa nemalo ani na jeho manželku. Grace Lombardová neúnavne vystupovala v mene Centra pre stratené a zneužívané deti, čo sa počas primárok stalo ústrednou témou všetkých spravodajských kanálov. Keby sa to vôbec dalo, možno bola dokonca obľúbenejšia ako jej vplyvný manžel.
„Ak získa nomináciu, v novembri má môj hlas,“ podotkol muž. „A je mi jedno, kto bude stáť na opačnej strane. Ja volím jeho.“
„Za taký prístup by vás určite pochválil,“ skonštatoval Gibson a natiahol sa po kečup. Doprial si poriadnu kopu, zmiešal ho s trochou majonézy a natrel si zemiakové placky, ako ho to kedysi učil otec. Duke Vaughn pridal aj nesmrteľné slová: „Ak nemáš čo povedať, poriadne si odhryzni a pomaly žuj.“
Lepšiu radu v živote nedostal.

Druhá kapitola

Jenn Charlesová sedela v zadnej časti bielej neoznačenej dodávky zaparkovanej naproti jedálni Nighthawk. Pripadala si príliš na očiach. Niekde na vysunutej základni pri pakistanskej hranici by sa cítila ako doma, ale biela sťahovacia dodávka v Severnej Virgínii k nej nijako nepasovala.
Skontrolovala hodinky a zaznamenala časový údaj do denníka. Nech je, ako chce, Gibson Vaughn nestál za nič. Na jednej strane to zjednodušovalo sledovanie, ale na druhej strane to bola poriadna nuda. Záznamy z jednotlivých dní sa mohli pokojne vymeniť. Vaughn začínal deň o pol šiestej a šiel si zabehať. Spravil dvesto kľukov, dvesto skracovačiek a dal si sprchu. Potom si doprial rovnaké raňajky v rovnakom podniku pri rovnakom stole. Každý jeden deň, ako keby šiel podľa breviára.
Jenn si začesala prameň neposlušných vlasov čiernych ako uhoľ. Potrebovala sprchu a poriadny spánok vo vlastnej posteli. Aj slnko by potešilo. Po desiatich dňoch strávených v dodávke, ktorá sa začínala nebezpečne ponášať na domov, sa jej pomaly zmocňovala letargia. Dnu bolo napchatého toľko sledovacieho zariadenia, že sa do nej ledva zmestil jeden človek. Malá prístelka vpredu umožňovala pracovať v zmenách, ale inak to malo k pohodliu ďaleko.
Žiješ svoj sen, Charlesová. Len si uži.
Ak Vaughn zostane verný svojmu programu, o dvadsať minút, len čo poľaví ranná špička, sa odoberie do zadnej časti jedálne. Pozná sa s majiteľmi a tí mu dovolili, aby jeden z boxov využíval ako dočasnú kanceláriu, kým si nenájde nové zamestnanie. Ubehli tri týždne, odkedy prišiel o prácu v malej krachujúcej biotechnologickej spoločnosti, kde zastával funkciu informačného riaditeľa. Doteraz sa mu pri hľadaní nedarilo a vzhľadom na jeho minulosť nečakala, že sa to zmení.
Pri sledovaní jej robil spoločnosť Dan Hendricks, jeden z najlepších v odbore. Pred týždňom sa vlámal do Gibsonovho bytu a celý ho za rovných deväťdesiat minút napichol. Infračervené kamery s pohybovými senzormi, odpočúvacie zariadenia a podobne. Pokryli celú plochu a získali nepretržitý záznam, vďaka ktorému mali presné údaje o jeho priam asketickom živote.
Po rozvode sa presťahoval do lacného nájomného bytu vo vežiaku. Obývačka pozostávala zo staršieho stola z Ikey a drevenej stoličky. Nijaký televízor, nijaký gauč, jednoducho nič. Sparťanská bola aj spálňa bez jedinej škvrnky. Osem rokov v námorníctve sa pozná. Jednoduchá posteľ s matracom a vedľa nej nočný stolík s lampou. Nelakovaný bielizník s odlomenou nohou, ktorú opravil. Nič viac. Interiérový dizajn hodný Franza Kafku.
Ťažko uveriť, že keď mal tento chlapík šestnásť rokov, bol najhľadanejší hacker v Amerike. Neslávne známy BrnChr0m – priekopník moderného, politicky motivovaného hacktivistického hnutia. Tínedžer, ktorý takmer položil senátora Benjamina Lombarda. Zlodej, čo ukradol e-maily a finančné záznamy desaťročia, a všetky ich posunul novinám Washington Post. Bez stopy, alebo si to aspoň myslel, kým ho FBI nevyviedla v putách z hodiny chémie. Policajnú fotografiu prilepila na jeden z monitorov a zahľadela sa do jeho vystrašených, no vzdorovitých očí. Medzitým dovŕšil dvadsaťosem rokov a všeličo zažil.
Promptné zatknutie šestnásťročného hackera by samo osebe stačilo na dobrý príbeh. Charakter dokumentov, ktoré Vaughn získal, však z neho spravil ešte čosi viac. Podrobne opisovali cynické a zločinecké pozadie financovania politickej kampane prostredníctvom bánk na Kajmanských ostrovoch. Prst ukazoval na Benjamina Lombarda. Odhalenia vysielali zreteľný signál, že politická kariéra istého senátora sa blíži ku koncu. Médiá šaleli, ako môže šestnásťročné decko zničiť vplyvného amerického politika. V kútiku duše všetci milujeme príbehy o Dávidovi a Goliášovi, aj keď Dávid porušil viacero štátnych a federálnych zákonov.
V čase zatknutia študovala Jenn na vysokej škole a veľmi presne si spomínala na oduševnené debaty, či účel svätí prostriedky. Teoretické sračky, ktoré jej praktickej povahe nikdy nesedeli. Väčšina spolužiakov v ňom videla digitálneho Robina Hooda, a preto sa nedokázala ubrániť pocitu zadosťučinenia, keď sa prevalilo, že BrnChr0m to vzal za zlý koniec.
Väčšinu dokumentov upravili alebo priamo sfalšovali. Zločin sa naozaj stal, no FBI dospela k záveru, že vinníkom nie je Benjamin Lombard, ale jeho bývalý vedúci kancelárie Duke Vaughn, ktorý si krátko predtým siahol na život. Nielenže spreneveril milióny, ale spravil to tak, aby zodpovednosť padla na Benjamina Lombarda. Bola to priam shakespearovská zrada a len čo vyplávalo na povrch, že anonymný hacker je v skutočnosti Vaughnov syn, príbeh sa stal senzáciou a BrnChr0m legendou.
Gibson Vaughn však svoju prezývku odložil a v súčasnosti mal od legendy veľmi ďaleko.
Celé dni trávil v jedálni, a preto Hendricks navrhol, aby sa napichli aj na ňu. Jenn odmietla, ale pravda bola, že v sledovačke im zostala niekoľkohodinová diera. O šiestej popoludní sa Vaughn na hodinu a pol vybral do telocvične. Domov prišiel pred ôsmou, pri počítači si dal mrazený polotovar a do jedenástej ležal v posteli. A potom znova. Deň za dňom. Kristepane. Uznávala význam sebadisciplíny a poriadku, no radšej by si strelila do hlavy, než by mala takto fungovať.
V správe už predtým uviedla, že celý jeho život sa točí okolo toho, aby zabezpečil svoju bývalú ženu a dcéru. Ani na okamih nezapochybovala, že tento chlap sa za niečo trestá. Snažil sa znova získať jej srdce, alebo sa jednoducho odsúdil na bezútešný život? Najprv ju podviedol a potom zo seba spravil svätého Františka zo Springfieldu vo Virgínii. Jenn mužom nerozumela a Vaughnovi už vôbec nie. Na seba neminul ani cent, iba platil členské vo vynikajúcej telocvični. Aspoň to boli dobre minuté prostriedky.
Niežeby bol jej typ. Od toho mal ďaleko. Isteže, nechýbal mu náznak šarmu neotesanca a spôsob, akým sa vedel do druhých zavŕtať jasnozelenými očami, ju fascinoval. Stále však v sebe nosil pocit krivdy ešte z obdobia procesu a neskôr zo služby v námorníctve. Bez ohľadu na to, čím prešiel, nemal dovoliť, aby ho to tak zobralo. Človek jednoducho nesmie dopustiť, aby ho definovala minulosť.
Jazykom si prešla po predných zuboch. Bol to jej tik. Zakaždým ju vytočil, ale nedokázala prestať. A to ju ešte viac štvalo. Kde trčí Hendricks s tou kávou?
Ako na zavolanie sa zjavil vo dverách s dvoma téglikmi a so sladkým pečivom. Určite bol od nej o dobrých dvadsať rokov starší. Hádala mu niečo vyše päťdesiat, ale strieľala naslepo. Ani po dvoch rokoch jej neprezradil dátum narodenia. Vlasy mu ustupovali a v kútikoch úst a okolo očí mu vitiligo vykrojilo biele plochy, ktoré ostro kontrastovali s čiernou pokožkou.
„Stále je tam?“
Prikývla.
„Presný ako hodinky,“ podotkol Hendricks. „Pravidelný ako zápcha.“
Podal jej kávu a odhryzol z pečiva.
„Šišky už nemali. Chápeš? Ktorej pekárni sa minú šišky pred deviatou ráno? Celý tento štát je chorý.“
Nadávať na Virgíniu patrilo k dobrým mravom, hoci Jenn to až tak dramaticky nevnímala.
„Dnes je náš deň,“ dodala namiesto podpichovania.
„Dnes je náš deň,“ zopakoval.
„Vieme kedy?“
„Len čo sa ozve George.“
Doteraz čakali a konečne sa mali k Vaughnovi priblížiť. George Abe, ich šéf, na to mal osobne dohliadnuť. Pravdaže to vedela, ale rozhovor na pracovnú tému väčšinou efektívne zastavil Hendricksovo frflanie.
Väčšinou.
Osem rokov v CIA ju naučilo pracovať s chlapmi v stiesnených priestoroch. Lekcia číslo jeden hovorí, že muž si v živote na ženu nezvykne. Je to piesoček mužov a buď sa budete správať ako oni, alebo vás vyšachujú. Čokoľvek ženské sa považuje za slabé. Žiadané sú dámy, ktoré kľajú ako kočiš, trepú nezmysly a neprejavujú slabosť. Tým si možno vyslúžiť ocenenie tvrdá suka a napokon vás možno začnú neochotne tolerovať.
Ona sa stala sukou tým ťažším spôsobom. Na predsunutých základniach v Afganistane sa stávalo, že ženu nevideli niekoľko týždňov. Na takom mieste ani nemohla byť dosť tvrdá. Iná v okolí stoviek kilometrov jednoducho nebola. Naučila sa čítať v mužských očiach a rozoznávala, ako prechádzajú z hladu a nevraživosti až do loveckého inštinktu. Naučila sa spať veľmi, ale naozaj veľmi plytko. Podobalo sa to väzeniu, kde si vás každý obzerá a vetrí slabosť. Na jednej základni to bolo také zlé, že sa chcela vyspať s veliteľom, aby ju chránila aspoň jeho šarža. Lenže ani predstava väzenskej kurvičky sa jej veľmi nepozdávala.
Znova si prešla po predných zuboch. Pôsobili skutočne, hoci jazyk nepresvedčila. Zubný chirurg na leteckej základni Ramstein, kam ju evakuovali, odviedol kus dobrej práce. Keby vedela, že to bol jej posledný deň v CIA, zrejme by bolo horšie, ale pravdu si uvedomila až po niekoľkých mesiacoch. Agentúra jej chýbala viac ako zuby.
Ten, čo jej ich vykopol, zubára nepotreboval. Vlastne už nepotreboval nikoho, nanajvýš kňaza. Jeho kolega sa však dostal domov. Stále ho mala na zozname spoločne s dvoma vyššími šaržami, čo jej to dali vyžrať, keď odmietla hrať podľa ich pravidiel. Žiadala, aby útočníka preverili, ale vraj by sa tým ohrozila citlivá operácia. Ležala so zadrôtovanou hubou na nemocničnej posteli v Nemecku a počúvala, ako to vidí jej nadriadený: „V tejto časti sveta sa to občas stane,“ vysvetľoval jej, ako keby ju napadli talibanci a nie seržanti americkej armády.
Na zoznam ho však pridala, až keď ju priateľsky potľapkal po ruke, akoby jej robil láskavosť.
Jazykom zablúdila k zubom. Nikdy nenechávaj otvorený účet. To ju naučila stará mama.
Dan Hendricks bol skvelý kolega. Dvadsaťdva rokov v losangeleskom policajnom zbore ho naučilo držať sa svojho. Najmä v stiesnených priestoroch, keďže meral asi meter sedemdesiat a vážil sedemdesiat kíl aj s moriakom z Dňa vďakyvzdania. Inak bol poriadkumilovný a nenadával viac, než bolo nevyhnutné. A čo bolo najlepšie, nečakal, že bude suka, ale odvedie svoju prácu. Problém bol v tom, že ak sa človek raz naučí byť sukou, ťažko sa prestáva.
Niežeby mal niečo proti. Ten chlap mohol vyučovať zlú náladu. Stopercentne bol najnegativistickejší tvor, akého stretla, a ak sa dokázal usmievať, tak nie pred ňou. Nepochybovala, že služba v LAPD – organizácii s notoricky mizernými rasovými vzťahmi – by roztrpčila aj najhúževnatejšieho černocha na svete. George Abe ho však poznal ako vlastnú dlaň a uistil ju, že jeho nastavenie nemá s údelom černocha nič spoločné. Dan Hendricks bol jednoducho taký.
Zazvonil telefón. Obaja sa natiahli po svojich mobiloch, ale zdvihol Hendricks. Nasledoval krátky rozhovor.
„Môžeme,“ prikývol.
„Už je tu?“
„Na ceste. Chce ťa dnu. Ktovie, ako Vaughn zareaguje.“
Mal pravdu. Gibson Vaughn a jej šéf mali už čosi za sebou.
A nebolo to nič pekné.

Milan Buno, 17.1.2017