Svetový bestseller Pred pádom

Triler Pred pádom sa stal najlepšou knihou na Amazone za jún 2016. „Jeden z najlepších tohtoročných trilerov,“ chváli knihu New York Times a slávny spisovateľ James Patterson dodáva: „Knihu Pred pádom som zhltol doslova za jediný deň. Môžem vám povedať, že je to veľmi šikovne, premyslene a pútavo napísané. Tak si to určite prečítajte!“

Za hmlistého letného večera sa na palube súkromného lietadla do New Yorku zíde jedenásť ľudí – desať boháčov a jeden neúspešný maliar.
Osemnásť minút po štarte sa lietadlo zrúti do oceána. Katastrofu prežije iba maliar Scott Burroughs a štvorročný chlapček, posledný dedič z rodiny rozprávkovo bohatého a vplyvného mediálneho magnáta.

Čo sa vlastne dialo pred osudným pádom lietadla? Na akej životnej ceste sa ocitli cestujúci a posádka, skôr než sa rozhodli pre osudný let?
Jej peripetie prežívame so zbohatlíkom z Wall Street a s jeho manželkou, s mladým Texasanom, ktorý práve priletel z Londýna, so ženou tápajúcou v neistote, či sa v živote rozhodla správne, s kariérnym pilotom... a záhada okolo tragédie sa prehlbuje.

Odhaľujú sa detaily intríg jednotlivých aktérov a tie poukazujú na desivé sprisahanie.

Mohla azda toľko vplyvných ľudí pripraviť o život len obyčajná náhoda? Alebo ide o niečo oveľa temnejšie? Hrozí, že nasledujúce udalosti sa úplne vymknú spod kontroly v besnejúcej búrke mediálneho šialenstva a verejných obvinení.

Chlapec, ktorého so záchrancom spája čoraz pevnejšie puto, sa zatiaľ snaží vyrovnať s nežiaducou slávou a vyšetrovatelia sa zase pokúšajú vydolovať z trosiek pravdu o katastrofe.

Objednajte si novinku Pred pádom.

Triler Pred pádom je ako to najlepšie puzzle. S každou kapitolou odhaľujete ďalšiu vrstvu života osôb na palube lietadla a neubránite sa špekuláciám. Skladáte si to všetko, uvažujete, kto a prečo...no bezmocne kývnete rukou a pokračujete v horúčkovitom čítaní. Ten príbeh vás nepustí a záver – ten je naozaj prekvapujúci.

Začítajte sa do triler Pred pádom:

Na dráhe letiska na ostrove Marthaʼs Vineyard stojí lietadlo. Je to deväťmiestne̒SPRY 700SL vyrobené v roku 2001 v kansaskej Wichite. Ťažko povedať, komu vlastne patrí. Oficiálnym majiteľom je holandská holdingová spoločnosť s doručovacou adresou na Kajmaních ostrovoch, na trupe však svieti logo GULLWING AIR. Pilot James Melody je Brit. Jeho prvý dôstojník Charlie Bosch pochádza z Odessy v Texase. Letuška Emma Lightnerová sa narodila v nemeckom Mannheime americkému poručíkovi letectva a jeho ani nie dvadsaťročnej manželke. Keď mala deväť, presťahovali sa do San Diega.
Každý má svoju životnú cestu. Jej smer určujú naše rozhodnutia. Nedá sa presne zistiť, prečo sa dvaja ľudia ocitli na rovnakom mieste v rovnakom čase. Nastúpite do výťahu s desiatkou úplne cudzích ľudí. Veziete sa v autobuse, čakáte v rade pred toaletami. Stáva sa to každý deň. Nemá význam pokúšať sa predvídať, kam presne pôjdeme a s akými ľuďmi sa tam stretneme.
Spoza spustenej prednej rampy žiari jemné halogénové svetlo. Vôbec sa nepodobá na ostrý jas žiariviek, aký vídať v bežných dopravných lietadlách. O dva týždne neskôr sa Scott Burroughs v rozhovore pre New York Magazine vyjadrí, že na prvej ceste súkromným lietadlom ho neprekvapilo ani tak veľké miesto na nohy pred sedadlom či plný bar, ale to, akým domáckym dojmom pôsobilo vnútorné zariadenie. Akoby sa lietanie od istej príjmovej skupiny nijako nelíšilo od toho, keď ostanete doma.
Na ostrove je príjemný večer, dvadsať stupňov, ľahký vetrík od juhozápadu. Plánovaný čas odletu: 22.00. Posledné tri hodiny sa nad morom zbierala hustá pobrežná hmla a jej biele chápadlá sa pomaly presúvajú aj nad vysvietenú vzletovú dráhu.
Prví prichádzajú vo svojom ostrovnom Range Roveri Batemanovci: otec David, mama Maggie a ich dve deti Rachel a JJ. Je koniec augusta a Maggie je s deťmi na Vineyarde už celý mesiac. David za nimi lieta z New Yorku na víkendy. Ťažko sa dokáže uvoľniť na dlhšie, aj keby veľmi chcel. Pracuje v zábavnom priemysle, ako ľudia jeho typu dnes nazývajú televízne správy. Pre nich to nie je nič viac ako cirkus v oblasti informácií a názorov.
David je vysoký a jeho hlas v telefóne vie človeka poriadne zastrašiť. Ľudí, ktorí sa s ním vidia prvý raz, zaskočia jeho nezvyčajne veľké ruky. Jeho syn JJ zaspal v aute, a kým ostatní idú k lietadlu, David sa nakláňa k zadným sedadlám a jemne ho dvíha na ruky. Chlapec sa ho inštinktívne chytá okolo krku, tvár má dokonale uvoľnenú od spánku. Z jeho teplého dychu Davidovi až naskakujú zimomriavky. Cíti na dlani kosti jeho bokov, na boku jeho spustené nohy. Štvorročný JJ už má dosť rokov, aby vedel, že ľudia zomierajú, nie však dosť na to, aby si uvedomil, že to raz čaká aj jeho. David a Maggie hovoria, že je ich perpetuum mobile, lebo sa celý deň ani na chvíľu nezastaví. Keď mal tri roky, najčastejšie komunikoval dinosaurím revom. Momentálne je kráľom prerušovania ich rozhovorov. Pýta sa na každé slovo so zdanlivo nekonečnou trpezlivosťou, až kým mu ho nevysvetlia alebo ho neokríknu.
David zatvára dvere nohou. Synova váha ho trocha ťahá nabok. Voľnou rukou si tisne k uchu telefón.
„Povedz mu, že ak o čomkoľvek z tohto povie čo i len slovo,“ vraví ticho, aby nezobudil chlapca, „čaká ho súd biblických rozmerov. Budeme podávať žaloby, kým nebude mať dojem, že právnici padajú z neba ako žaby.“
David má päťdesiatšesť rokov a na tele vrstvu tuku ako nepriestrelnú vestu. Má pevnú bradu a na hlave slušnú hrivu. V deväťdesiatych rokoch si urobil meno vedením politických kampaní – guvernéri, senátori a jeden dvojnásobný prezident –, potom sa však stiahol do ústrania a rozbehol lobistickú firmu na K Street. O dva roky neskôr ho oslovil jeden starnúci miliardár s myšlienkou založiť stanicu s nonstop správami. O trinásť rokov a trinásť miliárd zisku neskôr má kanceláriu na najvyššom poschodí s oknami odolnými aj proti bombám a prístup k firemnému lietadlu.
S deťmi sa nevída dosť často. Zhodli sa na tom aj s Maggie, hoci práve toto je často predmetom ich hádok. Presnejšie povedané, ona to nadhodí a on sa začne správať bojovne, aj keď to v duchu cíti rovnako. Ale nie je manželstvo práve o tomto? Nebojujú všetci manželia o vlastnícke práva na tých istých pár centimetrov?
Teraz sa na dráhe trocha dvíha vietor. David, stále s mobilom pri uchu, pozerá po Maggie a usmieva sa. Jeho úsmev vraví: Som rád, že tu môžem byť s tebou. Zároveň však upozorňuje: Uvedomujem si, že zase riešim veci z práce, ale s tým sa jednoducho musíš zmieriť. Inými slovami vraví: Záleží na tom, že som tu a sme všetci spolu.
Je to úsmev na ospravedlnenie, no cítiť v ňom aj trocha ocele.
Maggie mu ho opätuje, ibaže letmejšie, smutnejšie. Pravda je taká, že už nedokáže sama ovplyvniť, či mu odpustí, alebo nie.
Sú svoji necelých desať rokov. Maggie má tridsaťšesť a kedysi robila učiteľku v materskej škole. Bola presne ten typ, o ktorom chlapci snívajú ešte skôr, ako si môžu uvedomiť, čo to vlastne znamená – fixáciu na prsia majú predškoláci spoločnú s tínedžermi. Slečna Maggie, ako ju volali, bola veselá a plná lásky. Chodila do práce skôr, aby už o pol siedmej mohla začať s prípravami, a ostávala po pracovnom čase. Písala hlásenia a napredovaní detí a zdokonaľovala učebné plány. Bolo to dvadsaťšesťročné dievča z Piedmontu v Kalifornii, ktoré malo rado svoju prácu. Milovalo ju. Maggie bola prvým dospelým, ktorý týchto trojročných bral vážne, kto počúval, čo chcú a vďaka komu sa cítili ako veľkí.
Osud, ak sa to tak dá nazvať, ju spojil s Davidom v plesovej sále Waldorf Astoria začiatkom jari 2005. Konal sa tam dobročinný ples v prospech vzdelávacieho fondu. Maggie prišla s priateľkou, David bol v správnej rade nadácie. Ona bola skromná kráska v kvetinových šatách so šmuhou modrej farby pre deti na vnútornej strane kolena, on seriózny lovec žien v elegantnom obleku. Maggie nebola najmladšia z prítomných, vlastne ani najkrajšia, ale zato jediná, kto má v kabelke kriedu, vie postaviť sopku z papiera a vlastní vysoký bielo-červený klobúk, ktorý si každý rok nosí do práce na výročie narodenia Dr. Seussa. Inak povedané, bola všetkým, čo očakával od budúcej manželky. Ospravedlnil sa spolustolovníkom a vyrazil po nej s úsmevom, z ktorého žiarili dokonale rovné zuby.
Pri spätnom pohľade je jasné, že nemala šancu.
O desať rokov neskôr majú dve deti a mestský dom na Gracie Square. Deväťročná Rachel chodí do Brearleyho školy so stovkou ďalších dievčat z lepších rodín. Maggie už neučí. Je doma so synom, čo z nej robí výnimku medzi ženami jej postavenia – bezstarostnými manželkami milionárov, čo v kuse myslia len na prácu. Je jediná matka na detskom ihrisku. Všetky ostatné deti prichádzajú v kočíkoch európskeho typu so ženami z ostrova, ktoré sa ani na chvíľu neodlepia od svojho mobilu.
Teraz ju na letiskovej dráhe zamrazí, až si mimovoľne pritiahne ľahký letný kardigán. Chápadlá hmly sa menia na pomalú vlnu, ktorá s trpezlivosťou nezadržateľného ľadovca zalieva celé letisko.
„Si si istý, že sa v tom dá lietať?“ pýta sa manželovho chrbta. David sa medzičasom dostal na vrchol schodov, kde ho s úsmevom víta letuška Emma Lightnerová v krátkej modrej sukni.
„Jasné, že dá, mami,“ odpovedá jej zozadu deväťročná Rachel. „Na lietanie netreba nič vidieť.“
„To viem.“
„Majú na to prístroje.“
Maggie po nej vrhá láskyplný úsmev. Rachel má na chrbte zelený ruksak – nesie si v ňom Hry o život, bábiky Barbie a iPad – a ten jej pri chôdzi rytmicky poskakuje. Také veľké dievča. Už teraz, v deviatich rokoch na nej vidieť náznaky ženy, čo z nej vyrastie. Profesorky, ktorá si trpezlivo počká, kým na svoju chybu neprídete sami. Inak povedané, najbystrejšej osoby široko-ďaleko, nie však namyslenej či vystatovačnej, s dobrým srdcom a melodickým smiechom. Otázka znie, sú tieto vlastnosti vrodené, alebo sú výsledkom toho, čo si musela prežiť? Z toho hrozného zločinu, keď bola maličká? Kdesi na internete by ste to našli ako hotovú ságu zo slov a obrazov – archívne spravodajské zábery na Youtube, stovky hodín novinárskej práce uložené v kolektívnej pamäti z jednotiek a núl. Jeden z kmeňových autorov New Yorkera o tom chcel vlani napísať knihu, no David mu to potichu zatrhol. Koniec koncov, Rachel je iba dieťa. Niekedy, keď Maggie premýšľa, čo všetko sa mohlo stať, jej z toho až puká srdce.
Inštinktívne sa naťahuje k Range Roveru, v ktorom Gil vysielačkou komunikuje s predsunutou skupinou. Gil je ich tieň, urastený Izraelčan, ktorý si nikdy neskladá sako. Stará sa o to, čomu sa v tejto príjmovej skupine hovorí „domáca bezpečnosť“. Stoosemdesiatosem centimetrov, osemdesiatšesť kíl. Má dôvod, prečo si nikdy neskladá sako – dôvod, o akom sa v zdvorilých kruhoch nediskutuje. Pre rodinu Batemanovcov pracuje štvrtý rok. Pred ním bol Miša a pred Mišom úderná skupina mužov bez humoru, v oblekoch, s automatickými zbraňami v kufri auta. Maggie by sa za učiteľských čias bola pohoršovala nad takýmto militaristickým narúšaním rodinného života. Tvrdila by, že je prejavom narcizmu myslieť si, že peniaze z človeka robia terč násilia. To však bolo pred udalosťami z júla 2008, pred únosom jej dcéry a desivými tromi dňami, kým sa ju podarilo dostať späť.
Na schodíkoch lietadla sa Rachel obracia a karikuje prázdnej dráhe kráľovské zamávanie masám. Na šaty si obliekla modrú flísovú bundu, vlasy má uviazané do chvosta. Dôkazy o tom, že ju tie tri dni poznačili, ostávajú väčšinou skryté – strach z malých uzavretých priestorov, istá tieseň v prítomnosti cudzích mužov. Na druhej strane to však vždy bolo šťastné decko, veselá darebáčka so šibalským úsmevom, a aj keď tomu ešte celkom nerozumie, Maggie každý deň ďakuje Bohu, že jej dcéra o to všetko neprišla.
„Dobrý večer, pani Batemanová,“ víta Maggie navrchu schodov Emma.
„Vďaka,“ odpovedá automaticky. Ako zvyčajne, aj teraz cíti potrebu ospravedlňovať sa za svoje bohatstvo – za manželovo ani nie, ale za svoje vlastné, za to, aké je šialene nepravdepodobné. Nie je to tak dávno, čo učila na materskej škole a bývala v päťposchodovom činžiaku s dvoma zlými spolubývajúcimi ako moderná Popoluška.
„Je tu už Scott?“ pýta sa.
„Nie, madam. Prišli ste prví. Vybrala som fľašu rulandského sivého. Môžem vám naliať?“
„Nie, teraz nie. Vďaka.“
Interiér lietadla vyzerá ako dokonalá ukážka nenápadného luxusu: zaoblené steny majú obloženie z jaseňového dreva a sedadlá potiahnuté sivou kožou sú zoradené po dvojiciach, akoby naznačovali, že takýto let si lepšie vychutnáte s partnerom. Odvšadiaľ dýcha bohatstvo, majestát prezidentskej knižnice. Maggie už takto letela mnohokrát, dodnes sa však nevie zmieriť s toľkým pôžitkárstvom. Celé lietadlo iba pre nich.
David kladie syna na sedadlo, prikrýva ho dekou. Už vybavuje ďalší telefonát, tento zjavne vážny. Vidieť to podľa toho, ako zatína zuby. Chlapec sa v kresle pod ním zavrtí, no neprebudí.
Rachel sa ide porozprávať do kokpitu s pilotmi. Robí to, kamkoľvek ide – vyhľadáva ľudí, čo to tam majú pod palcom, a ťahá z nich rozumy. Maggie vidí pri dverách aj Gila, ktorý malú nespúšťa z dohľadu. Okrem pištole so sebou nosí aj paralyzér a plastové putá. Maggie v živote nestretla tichšieho muža.
David s mobilom pri uchu jej jemne stíska plece.
„Tešíš sa domov?“ pýta sa, zakrývajúc mikrofón rukou.
„Tak napoly,“ odpovedá. „Aj tu je pekne.“
„Mohla si ostať. Pozri sa, na budúci víkend máme tú jednu vec, ale inak nič, tak prečo nie?“
„Nie,“ vyhlasuje. „Deti majú školu a mňa v utorok čakajú v muzeálnej rade.“
Usmieva sa naňho.
„Navyše som sa bohvieako nevyspala,“ dodáva. „Som len unavená.“
Davidovi skĺznu oči na čosi za jej plecom. Mračí sa.
Maggie sa obzrie. Navrchu schodov sú Ben a Sarah Kiplingovci. Sú to bohatí manželia, skôr Davidovi ako jej priatelia. Sarah však aj napriek tomu piští od radosti, len čo Maggie vidí.
„Zlatko!“ volá a rozťahuje ruky.
Pevne ju objíma. Letuška stojí rozpačito za ňou s podnosom a nápojmi.
„Máš úžasné šaty,“ rozvášňuje sa Sarah.
Ben obchádza manželku, ide k Davidovi a rázne mu podáva ruku. Je partnerom v jednej zo štvorice gigantov na Wall Street – žralok s modrými očami v elegantnej košeli z dobrého krajčírstva a v bielych šortkách s remeňom.
„Videl si ten zápas? To bola sila!“ vraví. „Ako môže nechytiť takú loptu?“
„Ani nezačínaj,“ vraví David.
„Tú loptu by som chytil aj ja, a to mám obe ruky ľavé.“
Stoja teste oproti sebe, mimovoľne pózujú ako dva jelene, čo si skrížili parohy len pre čistú radosť z boja.
„Stratila sa mu vo svetlách,“ vraví David a hneď nato cíti, že mu vo vrecku vibruje mobil. Pozrie sa naň, mračí sa, píše odpoveď. Ben sa obzerá s podstatne triezvejším výrazom na tvári. Ženy o čomsi klebetia. Nakláňa sa bližšie.
„Musíme sa porozprávať, kamarát.“
David sa odťahuje. Stále ešte píše na mobile.
„Teraz nie.“
„Snažil som sa ti dovolať,“ vraví Kipling. Chystá sa povedať viac, no preruší ho Emma s nápojmi.
„Glenlivet s ľadom, ak sa nemýlim,“ vraví a podáva Benovi pohár.
„Ste poklad.“ Ben do seba hádže polovicu škótskej na jeden hlt.
„Pre mňa len vodu,“ krúti hlavou David, keď mu chce podať štamperlík vodky.
„Pravdaže,“ usmieva sa naňho. „Hneď to bude.“
Sarah Kiplingovej kúsok od nich už došli námety na neformálnu diskusiu. Stíska Maggie rameno.
„Ako sa máš?“ pýta sa úprimne druhý raz za sebou.
„Celkom to ujde,“ odpovedá Maggie. „Akurát – cesta, veď to poznáš. Poteší ma, keď budeme konečne doma.“
„Viem. Pozri sa, aj ja mám rada pláže, ale ak mám byť úprimná – nudia ma. Koľko západov slnka si môžeš reálne pozrieť, kým začneš mať chuť ísť miesto toho trebárs do Barneys?“
Maggie nervózne pokukuje po otvorených dverách. Sarah to vníma.
„Na niekoho čakáš?“
„Nie. Teda, myslím, že s nami pôjde ešte jeden, ale...“
Od ďalšieho vysvetľovania ju zachraňuje dcéra. „Mami,“ vraví zo svojho sedadla, „nezabudni, že zajtra má Tamara oslavu. Musíme jej vybrať darček.“
„Jasné,“ prikyvuje Maggie neprítomne. „Ráno pôjdeme do Dragonfly.“
Za dcérou vidí Davida a Bena. Stoja tesne pri sebe a o čomsi sa rozprávajú. David nevyzerá nadšene. Mohla by sa ho na to spýtať neskôr, ale v ostatnom čase je nejaký nabrúsený a posledné, čo by chcela, je ďalšia domáca hádka.
Letuška prechádza okolo nej a podáva Davidovi vodu.
„Limetku?“ pýta sa.
David krúti hlavou. Ben si nervózne šúcha plešinu. Obzerá sa po kokpite.
„Čakáme na niekoho?“ pýta sa. „Mali by sme vyraziť.“
„Ešte jedna osoba,“ oznamuje mu Emma s pohľadom upretým do zoznamu cestujúcich. „Scott Burroughs?“
Ben sa pozerá na Davida. „A to je kto?“
David krčí plecami. „Maggin priateľ,“ odpovedá.
„Nie je to priateľ,“ namieta Maggie, ktorá to počula. „Pozri sa, kamarátia sa s ním deti. Dnes ráno sme naňho narazili na trhu. Vravel, že musí ísť do New Yorku, a tak som ho pozvala, nech si tam zaletí s nami. Myslím, že je maliar.“
Pozerá sa na manžela.
„Ukazovala som ti niektoré z jeho obrazov.“
David pozerá na hodinky.
„Povedala si mu, že o desiatej?“ pýta sa.
Maggie prikyvuje.
„Tak v tom prípade,“ vyhlasuje a sadá si, „má ešte päť minút. Potom si musí chytiť trajekt ako všetci ostatní.“
Cez okrúhle okienko Maggie vidí na asfalte pri lietadle kapitána. Vyzerá to, že kontroluje krídlo. Uprene hľadí na hladký hliník, potom sa pomaly presúva k trupu.
JJ sa za ňou vrtí v spánku. Tvár má ešte vždy ochabnutú. Maggie mu napraví deku a bozká ho na čelo. V spánku vždy vyzerá tak ustarane, hovorí si.
Cez operadlo zadného sedadla vidí, že kapitán medzičasom nastúpil do lietadla. Prichádza si s nimi podať ruku. Má vysokú postavu rozohrávača amerického futbalu a vojenské držanie tela.
„Páni,“ ukláňa sa na jednu stranu, „dámy,“ zase na druhú. „Vitajte. Mal by to byť krátky let. Môžeme očakávať mierny vietor, ale inak to pôjde hladko.“
„Videla som vás pri lietadle,“ nadhodí Maggie.
„Rutinná vizuálna inšpekcia,“ vysvetľuje jej. „Robím ju pred každým letom. Lietadlo je v dobrom stave.“
„A čo hmla?“ pýta sa Maggie.
Jej dcér nespokojne vyvracia oči.
„Pri sofistikovaných letových systémoch, ako je tento,“ vysvetľuje pilot, „hmla nepredstavuje absolútne žiaden problém.“ Stačí nejakých sto metrov nad úrovňou mora a dostaneme sa nad ňou.“
„V tom prípade si asi dám kus syra,“ oznamuje Ben. Nemali by sme k tomu pustiť nejakú hudbu alebo… čo ja viem... telku? Myslím, že Boston hrá proti White Sox.“
Emma ide nájsť ten zápas v lietadlovom zábavnom systéme a ostatní sa dlho usádzajú a ukladajú si veci. Celkom vpredu sa piloti venujú predletovej kontrole prístrojov.
Davidovi opäť bzučí mobil. Pozerá sa naň, mračí sa.
„Dobre,“ spustí podráždene. „Myslím, že sme tomu maliarovi dali všetok čas, čo si zaslúži.“
Kývne na Emmu, ktorá ide zavrieť hlavné dvere lietadla. Pilot vo svojej kabíne celkom vpredu ako na telepatický povel nahadzuje motory. Dvere sú už takmer zavreté, keď sa spoza nich ozve mužský výkrik: „Počkajte!“
Lietadlo sa trasie, lebo doň narýchlo nastupuje posledný cestujúci...

Milan Buno, 3.12.2016