Súvisí brutálna vražda s blížiacimi sa voľbami?

Práve na mieste, ktoré v každom vzbudzuje hnus, sa odohrala brutálna vražda, maskovaná ako útok potkanov. Vyšetrovanie sa začína v kanalizácii pod mestom, no kľukatou cestou cez minulosť aj nadchádzajúce prezidentské voľby nás zavedie priamo za väzňom v Leopoldove.

Mal som veľké sny o šťastí a o láske. Rozpadli sa mi ako domček z karát. Chcel som byť vzorný manžel a dobrý otec. Namiesto toho som skončil ako vrah. Moja rodina si myslí, že som si zabil ženu aj švagra. Prečo nestačí, keď poviem, že som nevinný?

Vyšiel nový strhujúci triler Potkan, ktorý sa odohráva na miestach, kadiaľ chodíte možno aj vy. V Bratislave. V útrobách hlavného mesta zavraždili človeka. Jeho brutálna smrť maskovaná ako útok potkanov zrejme súvisí s blížiacimi sa prezidentskými voľbami.
Alebo je to všetko inak?

Pozrite si TRAILER na Potkana:

Hlavný vyšetrovateľ prípadu Marek Wolf, samotár a neprístupný chlap, sprevádzaný len verným psom Fenrirom, sa práve vrátil domov z Kanady. Vzhľadom na svoje skúsenosti a meno sa stáva šéfom vyšetrovateľov, pričom mnohí ho rozhodne neprijali. Hádžu mu polená pod nohy, ohovárajú ho a tak Wolf musí bojovať nielen vo vnútri svojho tímu, ale vonku naháňať brutálneho vraha.

Marek nepredpokladal, že prvé dni v novej práci budú ideálne, a jeho predstavy sa do bodky naplnili. So Sivákovou pochoval akékoľvek šance čo i len na spoluprácu na úrovni, neznášala ho a dávala mu to najavo. Ostatní ho skôr ignorovali, ak mohli; na jeho otázky odpovedali úsečne a čo najskôr sa mu stratili z dohľadu.

Jedine Wolf však verí, že za mrežami sedí nesprávny muž.
Ale medzi novými kolegami dlho nemá nikoho na svojej strane. Iba najskúsenejšieho Luptáka, ktorý mal byť šéfom, a hoci mu Wolf toto miesto vyfúkol, stáva sa z nich dvojka. Efektívna a úspešná. Až do chvíle, keď...

Potkan od Františka Kozmona je výborne vystavaná detektívka, ktorá vás pohltí od prvých strán. Dôverne známe prostredie Bratislavy, ale aj ďalších miest na Slovensku prispievajú k autenticite príbehu. Silné postavy, zaujímavá zápletka a svižné dialógy robia z tejto novinky adepta na jednu z najlepších kníh jesene.

Objednajte si novinku Potkan.

František Kozmon študoval masmediálnu komunikáciu a pôsobí ako šéfredaktor televízneho webu. V deviatich rokoch vyhlásil, že sa z neho stane spisovateľ. V rovnakom období napísal svoju prvú zošitovú sériu nazvanú Dobrodružní priatelia. Jej jednotlivé časti sa zachovali len v jedinom exemplári a aj to iba vďaka autorovým rodičom.
S detektívkami začal priskoro, tvorbu Agathy Christie hltal v dvanástich. K žánru sa autorsky vrátil v dospelosti, s debutom Posledný prípad kapitána Čontoša zvíťazil v súťaži Detektívka 2014.
V knihe Potkan prichádza s iným kapitánom, ktorý je mladší, krajší a toto rozhodne nebude jeho posledný prípad...

Začítajte sa do novinky Potkan:

Prológ
Čerstvo napadnutý sneh mu vŕzgal pod nohami, lepil sa na hrubé podrážky. Rytmický zvuk, ktorý vydávali pri kontakte so stále sa tvoriacou bielou prikrývkou, ho zvláštne upokojoval. Pozrel sa na otvorené dlane, už sa mu nechveli. Pred pár minútami mu srdce bilo ako splašené a do žíl sa mu vlieval adrenalín. Teraz bol na vlastné prekvapenie absolútne pokojný, akoby sa zmieril so situáciou, v ktorej sa ocitol.
Zastal a rozhliadol sa po okolí. Obklopovala ho samá bieloba. Mäkké vločky sa mu roztápali na horúcich lícach, akoby ho chceli pohladiť a ubezpečiť, že všetko bude v poriadku. Okrem nich ho nemal kto utešiť. Ocitol sa uprostred šírych polí, po úrodnom lete opustených a užívajúcich si zimný spánok. Nepomohlo by mu, ani keby sa rozkričal na plné hrdlo. Široko-ďaleko nikto nebol. Až na nich dvoch.
„Hýb sa!“ zahriakol ho muž kráčajúci za ním a štuchol ho do lopatky hlavňou pištole, ktorou na neho celý čas mieril.
Vykročil teda opäť vpred.
Ešte pred chvíľou sa ho snažil presvedčiť, aby zmenil názor: „Nechaj ma žiť, nič tým nenapravíš! Čo mám robiť, aby si ma nechal na pokoji? Spravím čokoľvek, prisahám! Neblázni, toto je šialené, čo bude potom s tebou?“
Muž nereagoval ani raz. A tak to aj on vzdal a zmĺkol. Myslel na to, čo sa stane, až ho nájdu. Premýšľal, či existuje „niečo potom“ a či sa dozvie, čo sa stane s jeho telom a jeho blízkymi. Bude ho niekto oplakávať? V jednom momente mu to robilo najväčšie starosti, vzápätí to zavrhol s tým, že sa trápi hlúposťami. Keď bude na druhom svete, môže mu to byť už jedno.
Kráčali ešte hodnú chvíľu a on stále netušil, kam idú, až kým nezbadal opadanú a opustenú čerešňu rastúcu uprostred ničoty. Stále však nechápal, prečo by mala byť ich cieľom.
„Stoj!“ prikázal mu muž so zbraňou, keď boli takmer pri strome.
Mal som pravdu, potešil sa vlastnej dedukcii a zároveň si vynadal za to, že mu niečo také urobilo radosť.
Teraz to príde.
Čakal výstrel, ohlušujúci zvuk a bolesť spôsobenú guľkou, ktorá mu preráža kožu, mäso aj kosť. Privrel oči, zaťal zuby. Predstavil si, ako mu náboj prevŕta lebku a prerazí mozog. Zrazu si želal, aby ho strelil práve do hlavy. Existuje predsa aj horšia smrť. Takto to bude mať rýchlo za sebou. Nebude trpieť.
Ako sa tá chvíľa predlžovala, premýšľal, či ho niečo na druhej strane čaká a či to môže byť aj dobré. Vtedy si uvedomil, že sa stále neozval žiadny výstrel, počul iba svišťanie vetra narážajúceho o mohutný kmeň stromu.
Váha jeho vrah, či má dokonať svoj úmysel? Ozvalo sa v ňom nebodaj svedomie?
Otvoril oči, dvihol hlavu a odvážil sa opatrne obzrieť.
Nie, iba si sňal z chrbta ruksak a nemotorne sa v ňom prehraboval jednou rukou, lebo v druhej stále zvieral pištoľ namierenú na svojho zajatca. Napokon z neho vytiahol drsné hrubé lano a podal mu ho.
„To čo má byť?“ spýtal sa, keď zovrel lano v rukách. Potom zbadal slučku na jednom jeho konci.
„Priviaž ho o konár, o ten hrubý!“ prikázal mu.
„To si mám sám nachystať šibenicu, na ktorej ma obesíš?“
„Tá je pre mňa.“
Muž s lanom nevychádzal z údivu, nechápavo potriasol hlavou. „Tebe nadobro preskočilo!“
„Buď ticho a rob, čo ti vravím!“ zahriakol ho druhý muž so zbraňou v ruke.
Zajatec opäť rezignoval. S bláznom sa nedá dohodnúť, pomyslel si, skôr než vyliezol na strom, aby priviazal o najsilnejší konár slučku pre obesenca.
„Poriadne!“ vyštekol muž so zbraňou a skontroloval pevnosť viazania. „Teraz zlez!“
Muž na konári váhal, lebo vedel, čo bude nasledovať.
„Hneď!“ ozval sa jeho únosca nervózne.
Schádzal za ním pomaly, akoby chcel získať čas. Iba odďaľoval nevyhnutné.
„Na kolená!“ okríkol ho opäť, keď sa jeho nohy dotkli snehu.
„Nerob to, prosím, nie!“
Mieril naňho trasúcou sa rukou. „Okamžite si kľakni!“
Do očí sa mu nahrnuli slzy. „Nie, prosím, nie, ja nechcem zomrieť! Nie som na to pripravený! Zľutuj sa nado...“
Zaznel výstrel, guľka sa mu predrala cez kožu medzi vnútornosti a on klesol na kolená. Panensky biely sneh postriekala svetlá krv. Havrany, jediní svedkovia tragickej udalosti, sa rozpŕchli na všetky strany.
Keď dopadol tvárou na zem, druhý muž ho prekročil a vyliezol na strom. Na rozdiel od neho neváhal, bol pevne rozhodnutý. Dal si okolo krku slučku, ktorá ho pevne objala. Rukami sa odrazil od konára a zoskočil. Jeho nohy sa však už snehu nedotkli, zostali sa hompáľať vo vzduchu nad jeho obeťou.

                                                                       27. septembra 2015

Na viedenskom letisku pristávalo v neskorých večerných hodinách lietadlo z Londýna. Na jeho palube sedel aj Marek Wolf, pre ktorého znamenala Veľká Británia len zastávku na dlhšej ceste a ani rakúska metropola nebola jeho posledným cieľom. Vyrazil ešte predchádzajúci deň z Kanady, z Montrealu, namierené mal na Slovensko. Opieral sa čelom o stenu mohutného stroja a cez okrúhle okienko pozoroval, ako klesajú naprieč hustými oblakmi. Odvracal pohľad od spolucestujúcej, ktorá prežívala pristávanie o niečo viac ako ostatní. Dvíhala zopäté ruky k nebu, v očiach mala vydesený pohľad a z pier sa jej dala vyčítať nemá modlitba. Desila nielen jeho, ale aj ďalších cestujúcich a neutíšila ju ani snaživá letuška.
            Marek sa potešil, keď zbadal krajinu pod nimi. Uvidel vzdialenú žiaru mesta a svetelného hada, ktorého vytvorili autá na diaľnici, a pomyslel na to, že sa ešte musí vydať po nej, než dorazí domov. Ak ešte vôbec môže nazvať Bratislavu svojím domovom.
            Obvykle si dokázal zachovať chladnú hlavu za každých okolností, no tentoraz bol nervózny. Nebol to strach z letu ani obavy z návratu na rodnú hrudu po pätnástich rokoch. Bál sa o svojho najvernejšieho spoločníka, ktorý však, žiaľ, nemohol cestovať na palube s ním a viezol sa v batožinovom priestore. Nevidel ho, odkedy ho spolu s kuframi odovzdal vo veľkej prepravke, napumpovaného sedatívami, personálu letiska. Akoby bol naozaj len jednou z vecí.
            Keď sa kolesá lietadla prvýkrát dotkli zeme, dúfal, že jeho husky je v poriadku. Pilotovi sa nepodarilo pristáť hladko, kontakt s povrchom prerušil ešte dva- alebo trikrát. Modliaca sa spolucestujúca zvýskla od strachu a on sa obrátil k nej, aby ju upokojil. „Je to v poriadku, už sme pristáli,“ povedal žene, ktorá sa na neho vzápätí vrhla ako na spasiteľa.
            Zatiaľ čo jej konečne odľahlo, Wolfa nervozita neprechádzala. Ponáhľal sa z pristávacej plochy do priestoru, kde cestujúci čakali na batožinu. Jeho kufre našli majiteľa pomerne rýchlo, no prepravka so psom tam nebola. Rozhodol sa, že nebude podliehať panike, a čakal ďalej, kým na pohyblivom páse defilovali cestovné tašky. Keď zmizli aj posledné, vydesene sa poobzeral. Ľudia spokojne odchádzali, medzitým prišli cestujúci z ďalšieho letu a v obehu sa objavila nová batožina.
            Wolf sa oboril na najbližšieho pracovníka letiska: „Cestoval so mnou môj pes, kde je?“
            Marek bol dobre stavaný chlap vyššieho vzrastu. Keď sa nahneval, dokázal ľudí poriadne naľakať. Muž, ktorý sa staral len o čistotu na letisku, najprv nevedel zareagovať, napokon habkavo odpovedal lámanou angličtinou: „Opýtaj tam...“ Ukázal prstom smerom k východu, no Wolf ho donútil, aby ho zaviedol osobne, kam treba. Dostal sa k pracovníčke, ktorá sa na neho spoza pultu usmiala s otázkou: „S čím vám pomôžem?“
            „Z Montrealu so mnou cestoval môj pes, ale neprišiel s batožinou. Kde si ho môžem vyzdvihnúť?“
            Žena si vypýtala príslušnú dokumentáciu a s prísľubom, že sa o všetko postará, dvihla telefónne slúchadlo. Čítala z papierov a čakala na reakciu. Keď mlčky počúvala odpoveď druhej strany, zmizol jej úsmev z tváre. Dvihla pohľad k Wolfovi, ktorý na ňu netrpezlivo upieral oči. Zložila, no nemala pre neho dobrú správu. „V lietadle nebol žiadny pes.“
            „Prosím?“ Wolf nervózne zvýšil hlas. „Ako to myslíte, že nebol? Kde potom je? Nehovorte mi, že sa stratil! Je to dvadsaťkilový husky, nie kabelková čivava, nemohol len tak zmiznúť!“
            „Upokojte sa,“ povedala mladá žena.
            „Nehovorte mi, čo mám robiť! Radšej sa postarajte o to, aby ste čo najskôr našli môjho psa. Musel byť v tom lietadle.“
            „Počkajte chvíľu, pokúsim sa zistiť, čo sa stalo,“ vyhlásila so zdvihnutým ukazovákom, než opäť vzala do rúk telefón. Tentoraz sa od neho odvrátila, a aj keď hovorila po nemecky, radšej do slúchadla šepkala. Zjavne volala na viac miest, dvakrát zložila a raz čakala, keď ju prepájali. Ku koncu zachytil, že prešla do angličtiny. Keď sa opäť obrátila k nervóznemu cestujúcemu, pokúsila sa o úsmev. „Všetko je v poriadku. Na letisku v Londýne došlo k nejakým komplikáciám, váš pes pricestuje prvým ranným letom.“
            Wolfa však jej slová zjavne neupokojili. „Všetko je v poriadku? To mi nemohli dať vedieť?“
            „Prepáčte, ale členovia posádky netušili, čo sa stalo,“ vysvetľovala mu a zároveň niečo písala na papierik, ktorý mu vzápätí podala. „Lietadlo pristáva ráno o siedmej, tu máte informáciu o tom, pri ktorom termináli máte čakať. Zatiaľ sa skúste ísť vyspať.“
            Wolf jej vydrapil papier z rúk. „Nikam nejdem.“
            „Nebojte sa o neho, je v dobrých rukách, určite bude v poriadku,“ uistila ho ešte raz.
            Iba na ňu zazrel, akoby bola zdrojom jeho problémov ona, a pobral sa s kuframi do haly, kde sa zložil na noc. Skontroloval čas, zostávalo mu viac ako osem hodín. Strávil ich nervóznym vysedávaním a vyčkávaním. Zadriemal len dvakrát a iba na chvíľu, aj to si vyčítal. Obavy ho držali hore.
            O siedmej ráno sa konečne zvítal so svojím miláčikom, obaja sa takmer zbláznili od šťastia. „Fenrir!“ vykríkol, keď ho konečne zbadal za mrežami v prepravke. Sibírsky husky slabo vrtel chvostom, zjavne bol ešte stále pod vplyvom sedatív, ktorými ho zrejme nadopovali aj na londýnskom letisku. Jeho majiteľ ho vyslobodil, objal a husky sa pritlačil hlavou k jeho krku. Konečne si mohol vydýchnuť.
            Než pokračovali v ceste, Marek sa postaral, aby sa Fenrir napil a trochu poprechádzal. Ďalej cestovali našťastie už spolu. Pred desiatou ráno sa ocitli na bratislavskej stanici, odkiaľ mal namierené do Petržalky.

                                                                       28. septembra 2015

Marek bral so sebou z Kanady nielen Fenrira, ale aj svoje auto. Vedel, že by bolo jednoduchšie predať ho tam a na Slovensku si zadovážiť nové, no k terénnemu modelu, ktorý mu uľahčoval náročné zimy a zvládal aj cesty s nerovným povrchom, sa mu viazali mnohé dobré spomienky. Jeho auto prešlo ďalekú cestu cez oceán zvlášť a posielal ho v predstihu; vďaka spoločnosti špecializovanej na prepravu sa k nemu na rozdiel od Fenrira dostalo bez problémov. Keď si ho vyzdvihol a spolu s huskym nasadol, čakala ich už len posledná, krátka cesta.
            Zapol navigáciu a naťukal názov ulice. Po krátkom prepočítavaní sa ozval ženský hlas, ktorý ho nasmeroval na obchvat. Nepočúval ho a vydal sa po svojom, lebo chcel vidieť Staré Mesto.
            Keď prechádzal okolo Prezidentského paláca, vybavila sa mu spomienka na dávnu mladosť, ako sa povracal na zastávke autobusu, čakajúc na prvý ranný spoj. Aj rýchlym pohľadom spoza volantu dokázal usúdiť, že centrum Bratislavy sa za tie roky značne zmenilo. On bol však takisto celkom iný človek, než keď ho opúšťal.
            Nie všetko bolo zlé, pomyslel si a v spätnom zrkadle skontroloval psa, ktorý zaspal na zadnom sedadle. Aspoňže mám teba.
            Na Moste SNP ho trochu spomalila premávka. Za ním začal opäť počúvať hlas dámy z GPS, ktorá sa prispôsobila jeho vrtochom a zmenila trasu podľa jeho predstáv, no keby mala osobnosť, určite by mu začala vyčítať, že dorazí na miesto určenia neskôr a minie viac paliva. V skutočnosti však poprela jeho predstavu o typickej žene, neurazila sa a bezpečne ho doviedla do Petržalky.
            Zastal pred novostavbou blízko železničnej stanice, vystúpil z auta a zložil si okuliare. Obzrel si zvláštnu budovu. Architekt sa rozhodol pre originálny prvok nerovnakých okien a pestrofarebných plastov, ktoré ich prekrývali. Škoda, že v inzeráte neboli fotky zvonku, asi by som hľadal ďalej, zišlo mu na um. Až vtedy si uvedomil, že v inzeráte neboli žiadne fotky a on svoj budúci byt vôbec nevidel.
            Pes v aute sa prebral a rozštekal sa. „Fenrir, silence!“ okríkol ho a husky hneď stíchol.
            Všimla si ho žena v priliehavom kostýme, pozostávajúcom z bordového saka a minisukne, ktorá stála obďaleč. Prstami si našuchorila natupírované vlasy. „Pán Wolf?“ oslovila ho s predstieranou nesmelosťou, zvierajúc v ruke dokumenty pripravené na podpis.
            Prikývol. „Vy budete slečna Horváthová.“
            „Soňa,“ usmiala sa na neho tak, že jej v istom okamihu mohol spočítať všetky zuby, keby bol dosť rýchly. Premerala si ho letmým pohľadom: v tvári fešák, vysoký, pod tričkom sa mu rysovali slušné svaly. Naklonila sa, aby videla aj jeho auto. „Keby som vedela, aký klient ma dnes čaká, lepšie by som sa pripravila.“
            „Ako to myslíte?“
            Zasmiala sa, akoby povedal dobrý vtip. „Predsa by som sa lepšie obliekla a namaľovala.“
            Lepšie namaľovala? Mala čierne linky ako Kleopatra a výrazný rúž. Za iných okolností by sa na ňu možno aj ulakomil, aj keď vonkoncom nebola jeho typ, no bol unavený po náročnej ceste. „Vyzeráte... výborne. Toto je môj budúci domov?“
            „Muž činu, idete rovno na vec, to sa mi páči,“ pochválila ho. „Áno, tu je zmluva o nájme, peniaze od vás prišli na náš účet. Už potrebujem iba dva podpisy a môžete sa nasťahovať.“ Rozložila zmluvy na kapote jeho auta a vybrala z kabelky pero s logom realitnej kancelárie. „Tu... a tu. Hotovo. Toto sú kľúče od vášho kráľovstva, a ak by ste čokoľvek potrebovali, moja vizitka.“
            Nevzal si ju. „Mám na vás číslo.“
            Chytila ho za biceps. „Máte pravdu, však sme spolu volali. To zahraničné číslo platí? Lebo ak nie, budem potrebovať nové, viete, ďalšie papierovačky a podobne.“
            „Už je odpojené. Keď budem mať nové, ozvem sa,“ uistil ju. Vypustil z auta nedočkavého psa, ktorý okamžite označkoval prvú pouličnú lampu. Otvoril kufor a vytiahol z neho cestovnú tašku.
            „Nepotrebujete pomôcť?“ opýtala sa.
            „Nemám viac batožiny.“
            „Myslela som so zabývaním...a tak.“
            „Musím sa ponáhľať, čaká ma prvý deň v novej práci.“ Chcel sa jej čo najskôr zbaviť.
            Realitná maklérka pochopila. „Jasné. Je to jediný byt na prízemí, ale okná nemá otočené do ulice, budete mať súkromie. Nezabudnite sa ozvať,“ rozlúčila sa s ním a sklamaná odišla k svojmu autu. Než nastúpila, ešte sa chvíľu kochala výhľadom. Obzvlášť ju jej klient potešil, keď sa naklonil po tašku a jej sa naskytol lepší pohľad na jeho zadok.
            Wolf si ju viac nevšímal. „Fenrir, ici!“ zavolal na psa a už sa presúval k modernej bráne. Za troje ďalších dverí ho čakal jeho byt: plávajúce podlahy imitujúce javorové drevo, v predsieni vstavaná skriňa so zrkadlovými dverami, naľavo od nej vchod do kuchyne s bielou linkou, so skleným jedálenským stolom a štyrmi bielymi plastovými stoličkami. Čisté línie nábytku prebíjali všadeprítomné zlaté detaily a doplnky. Zariaďovala to tu žena? Keď prechádzal do obývačky, potkol sa o nízky schodík, ale našťastie nadobudol rovnováhu skôr, ako by si rozbil hlavu o roh linky. „To je čo za nápad?“ vypustil z úst, hľadiac na schodík.
            Batožinu zložil v rohu, aby si lepšie obzrel priestor. Za jedálenským stolom bola rohová sedačka z bielej kože, oproti nej LCD televízor s veľkou obrazovkou. Podišiel k oknu a vyzrel von. Nehľadel síce na ulicu, no jeho výhľad tvorila z väčšej časti stena blízkej budovy.
            Ani v spálni ho nečakalo pozitívne prekvapenie, do malej miestnosti sa sotva zmestila manželská posteľ a malá komoda. Nad posteľou sa vynímal veľký obraz z obchodu s nábytkom. Taký, aký visí na stenách stoviek bytov po celej Bratislave. „A kde budeš spať ty?“ pozrel sa na svojho štvornohého spoločníka, ktorý najprv obehol každý kút bytu a teraz verne cupital za svojím pánom.
            Spolu prešli do modernej čierno-bielej kúpeľne s vaňou a osviežovačom vzduchu na skrinke. Tam skonštatoval: „Cítim sa tu ako v hoteli. No nič, nebudem tu tráviť veľa času.“
            Rozpačitý dojem z nového domova nechal spolu s vybaľovaním na neskôr. Chvíľu túžil po káve a po sprche, ale aj tie zostali v poradí až za spánkom. Maklérku oklamal, do nástupu do novej práce mu zostával jeden voľný deň a on ho strávil v posteli. V priebehu dňa sa dvakrát prebral na dobiedzanie Fenrira, ktorý potreboval súrne ísť na prechádzku. Neuvedomil si, aká zmena to pre psa bude, keď sa presťahuje z domu do bytu. „Kamoš, musím ti kúpiť záchod, taký ten pre malé bytové psíky,“ skonštatoval, keď ho Fenrir neskoro večer prebral tretíkrát.
            V tejto myšlienke sa utvrdil v nasledujúcich hodinách, lebo nemohol zaspať. Taký bol dôsledok cesty cez dva kontinenty a niekoľko časových pásiem na jeho organizmus. Zadriemal neskoro a nespal pokojne, v snoch ho mátal jeho náhly odchod z Kanady.
            Ráno si dožičil kávu aj sprchu. Potom sa nahladko oholil žiletkou, aj keď to neznášal. V zaparenom zrkadle si skontroloval tvár, neporezal sa. Ešte mokrý s uterákom okolo pása začal premýšľať, čo si oblečie. Je to predsa jeho prvý deň. Skončil v obleku ako maturant, ale keď sa uvidel v zrkadle, okamžite si ho vyzliekol. Spamätaj sa a maj trochu sebaúcty! karhal sa v duchu. Napokon zvolil rifle a košeľu, pri ktorej sa chvíľu rozhodoval, či si ju zapraví do nohavíc, alebo nie. Ani jeden variant mu nevyhovoval, a tak vymenil košeľu.
            Vo dverách ho dobehol husky. „Prepáč, Fenrir, ale musíš zostať doma.“ Pes ho nepočúval, už bol za prahom bytu. „Fenrir, sem poď! Zostaň!“ Tresol sa do čela. Len preto, že sa presťahovali cez pol sveta, nezmení jeho pes svoje návyky. Dokáže to on? „Fenrir, ici! Reste!“ Pes konečne poslúchol a nechal sa na zvyšok dňa zamknúť, zatiaľ čo jeho pán vyšiel v ústrety svojej novej kariére.

Milan Buno, 22.9.2016