bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Súboj kráľov. Hra o tróny pokračuje

Jedinečná a fantastická sága Pieseň ľadu a ohňa pokračuje druhou knihou Súboj kráľov, ktorá je rovnako strhujúca a plná zvratov.

http://data.bux.sk/book/034/077/0340775/medium-suboj_kralov_piesen_ladu_a_ohna_kn_2.jpg Autor George R.R. Martin má neuveriteľnú predstavivosť, rozhľad, ale predovšetkým rozprávačské majstrovstvo, ktoré dokazuje v každej novej knihe. Vie si vytvoriť vlastnú mytológiu a na nej vybudovať úžasný príbeh, ktorý má neobyčajné čaro a smrtiacu dávku prekvapení, takže čitateľ si ani nestihne vydýchnuť.

Čas sa zbláznil. Leto pokoja a hojnosti, ktoré trvalo desať rokov, sa pomaly chýli ku koncu a ostrá, mrazivá zima sa blíži ako zúrivé zviera.
Dvaja veľkí vodcovia – lord Eddard Stark a Robert Baratheon – ktorí vládli v čase vynúteného mieru, sú mŕtvi, stali sa obeťami kráľovských intríg. V celom kraji, od starovekej pevnosti Dračí kameň po nepriateľské múry Zimovresu panuje chaos, keď sa uchádzači o Železný trón chystajú násilím uplatniť svoje nároky vo vojne.

Na oblohe sa objavilo znamenie skazy – kométa červená ako krv a oheň. O rozdelenú zem bojuje šesť vojsk. Eddardov syn Robb sa vyhlásil za Kráľa severu.
Na juhu vládne Joffrey, právoplatný dedič, no len podľa mena, a sám je obeťou intrigánskych dvoranov, ktorých je Kráľov prístav plný.
Robertovi dvaja bratia chcú získať kráľovstvo a odstrkovaný rod sa znova vydáva dobýjať. A na inom svetadiele kráľovná vo vyhnanstve, Matka drakov, riskuje všetko, aby previedla svoje vzácne mláďatá cez drsnú horúcu púšť a získala späť korunu, ktorá jej právom patrí.

Objednajte si novinku Súboj kráľov.
Kupit bux.sk

Na pozadí incestu a bratovraždy, alchýmie a zabíjania sa za slávu platí krvou. A víťazná korisť pripadne mužom a ženám, ktorí majú tú najchladnejšiu oceľ... a tie najchladnejšie srdcia. Pretože keď sa vládcovia pustia do súboja, otriasa sa celá zem.

http://data.bux.sk/book/034/077/0340775/medium-suboj_kralov_piesen_ladu_a_ohna_kn_2.jpghttp://data.bux.sk/book/033/846/0338467/medium-hra_o_trony_piesen_ladu_a_ohna_kniha_prva_cast_1.jpgSúboj kráľov je smelý, nápaditý román nabitý jedinečnou predstavivosťou, ohromujúcou krásou a čarom – je to neskutočne vzrušujúci príbeh, na ktorý nikdy nezabudnete.
„Fantasy epických rozmerov...pre fantasy gurmánov s veľkým apetítom,“ napísal prestížny Publishers Weekly.
George R.R.Martin pokračuje v tempe, ktoré nastavil v prvej časti Hra o tróny. Podľa The Dewer Post tak „ponúka pravdepodobne najlepšiu sériu v žánri fantasy.“

Začítajte sa do novinky Súboj kráľov hneď teraz:

PROLÓG

Chvost kométy sa klenul na ružovofialovej brieždiacej sa oblohe ako červená rana, krvácajúca nad kamennými vežami Dračieho kameňa.

Majster stál na ošarpanom balkóne svojej komnaty. Práve tam sa zlietali krkavce po dlhej ceste. Ich trus pokrýval chrliče, ktoré sa popri ňom týčili do výšky dvanástich stôp, na jednej strane kerberos a na druhej okrídlený drak, dva z tisícky chrličov, čo trónili na múroch starobylej pevnosti. Keď kedysi prišiel na Dračí kameň, nemal z tej armády kamenných oblúd dobrý pocit, ale za tie roky si na ne zvykol. Teraz ich vnímal ako starých priateľov. Všetci traja sledovali oblohu so zlou predtuchou.

Majster neveril na znamenia. A predsa… hoci bol Cressen už veľmi starý, jakživ nevidel takú žiarivú kométu ani takú červenú, hrôzostrašne červenú farbu krvi, plameňov a západu slnka. Bohvie, či jeho chrliče už takú videli. Veď sú tu oveľa dlhšie ako on, a budú tu, aj keď sa pominie. Keby len kamenné jazyky vedeli rozprávať…

Hlúposti. Oprel sa o cimburie, pod prstami cítil drsný čierny kameň a pod nohami mu burácalo more. Rozprávajúce chrliče a proroctvá na oblohe. Som už starý, unavený a bláznivý ako malé dieťa. Žeby ho životná múdrosť opustila spolu so zdravím a silou? Je predsa majster, vedomosti a reťaz získal vo skvelej Citadele Starého mesta. Čo sa to s ním len stalo, že mu hlavu mútia povery ako dákemu zadubenému paholkovi?

A predsa… predsa… Teraz už kométa žiarila aj cez deň, keď z horúcich dier Dračej hory za hradom stúpala svetlosivá para, a včera priletel krkavec so správou priamo z Citadely, s hrozivými, lež dlho očakávanými slovami zvestujúcimi koniec leta. Samé znamenia. Priveľa znamení, ktoré už nemožno popierať. Čo má toto všetko znamenať? chcelo sa mu skríknuť.

„Majster Cressen, máme návštevu,“ ozval sa Pylos tichým hlasom, ako keby sa zdráhal vytrhnúť Cressena zo zamyslenia. Keby vedel, aké nezmysly mu víria hlavou, zakričal by z plných pľúc. „Princezná chce vidieť bieleho krkavca.“ Vždy úslužný Pylos ju oslovoval princezná, odkedy sa jej otec stal kráľom. Kráľom dymiacej skaly uprostred slaného mora, ale predsa len kráľom. „Je s ňou aj jej šašo.“

Starec sa obrátil chrbtom k svitaniu a zachytil sa rukou draka, aby nespadol. „Pomôžte mi ku kreslu a pozvite ich ďalej.“

Pylos ho chytil za rameno a odviedol dovnútra. Za mladi Cressen kráčal rázne, ale teraz sa už blížil k svojim osemdesiatym meninám a nohy mal slabé a roztrasené. Pred dvoma rokmi spadol a zlomil si bedrový kĺb, ktorý sa mu nikdy celkom nezacelil. Keď minulý rok ochorel, poslala Citadela zo Starého mesta Pylosa len pár dní predtým, ako lord Stannis uzavrel ostrov… Vraj aby mu pomáhal s prácou, ale majster vedel svoje. Pylos prišiel, aby zaujal jeho miesto, keď zomrie. Neprekážalo mu to. Niekto ho bude musieť zastať, a to skôr, než by sa mu páčilo…

Mladý muž ho usadil za knihy a dokumenty. „Choďte ju zavolať. Nepatrí sa nechať ženu čakať.“ Cressen mávol rukou, chabým gestom naznačil, aby sa poponáhľal, on, ktorý sa už ponáhľať nedokázal. Telo mal vráskavé a fľakaté, a pokožku takú tenkú, že videl pavučinu žíl a siluety kostí pod svalmi. A ako sa mu len triasli ruky, kedysi také pevné a šikovné…

Pylos sa vrátil a s ním aj dievčina, plachá ako vždy. Za ňou sa vliekol jej šašo, hopkal svojím čudným krokom doboku. Na hlave mal smiešnu prilbu zo starého plechového vedra, po jej obvode popriväzované jelenie parohy a na nich rozvešané kravské zvonce. Pri každom šašovom knísavom kroku zvonce zazvonili, každý iným tónom, ding-dong, cingi-bom, cveng-cveng, bam-bam-bam.

„Kto to k nám prichádza takto zavčas rána, Pylos?“ opýtal sa Cressen.

„To som ja a Káro, majster,“ zažmurkali naňho úprimné modré očká.

Bohužiaľ, dievčinka nebola žiadna krásavica. Mala hranatú vystrčenú bradu po otcovi a poľutovaniahodné uši po matke, a navyše vlastné zohyzdenie, čo jej zostalo po záchvate šedivosti, ktorému takmer podľahla ešte v kolíske. Na polovici líca a na krku mala stuhnuté, odumreté svaly, popraskanú kožu samá šupina a čierny a sivý fľak, na dotyk tvrdý ako kameň. „Pylos povedal, že by sme sa mohli pozrieť na toho bieleho krkavca.“

„Samozrejme,“ odvetil Cressen. Ako by jej mohol niečo odmietnuť? Pričasto ju odmietali. Volala sa Shireen. Na najbližšie meniny bude mať desať rokov a majster Cressen v živote nevidel smutnejšie dieťa. Jej smútok padá na moju hlavu, pomyslel si starec, ďalší dôkaz mojej neschopnosti. „Majster Pylos, buďte taký láskavý a prineste z vtáčej veže toho krkavca pre lady Shireen.“

„Rád.“ Pylos bol zdvorilý mladík, nemal viac ako päťadvadsať, no bol vážny ako šesťdesiatročný starec. Keby tak mal v sebe viac vtipu, viac života, presne to by tu potrebovali. Ponuré miesta potrebujú trochu svetla, nie vážnosť, a Dračí kameň bola rozhodne ponurá pevnosť, osihotená vo vlhkej pustatine bičovanej búrkami a obmývanej soľou, s tieňom dymiacej hory za chrbtom. Majster ide, kam ho pošlú, a tak sem Cressen prišiel so svojím pánom asi pred dvanástimi rokmi, slúžil tu a slúžil dobre. No nikdy nemal Dračí kameň rád, nikdy sa tu necítil skutočne doma. Keď sa v poslednom čase prebúdzal zo snov, v ktorých sa mu znepokojujúco živo zjavovala červená žena, často nevedel, kde je.

Šašo otočil farebnú fľakatú hlavu a sledoval, ako sa Pylos štverá po strmých železných schodoch do vtáčej veže. Pri tom pohybe sa mu rozozvučali zvončeky. „Pod morom majú vtáky šupiny namiesto peria,“ povedal s cinkotom. „Ja to viem, viem, viem, viem.“

 Károvaná hlava bol smutná postava dokonca aj na šaša. Kedysi možno vedel svojimi žartíkmi vyvolať salvy smiechu, ale more ho pripravilo nielen o túto schopnosť, ale aj o veľkú časť zmyslu pre humor a o celú pamäť. Bol rôsolovitý a tučný, mykal sa a triasol, často len tak nesúvislo bľabotal. Teraz sa na ňom smiala už len dievčinka, iba jej záležalo na tom, či žije, alebo je mŕtvy.

 Škaredé dievčatko a smutný šašo, a navyše majster, to je trojka… to je teda príbeh na zaplakanie. „Posaďte sa ku mne, dieťa.“ Cressen jej kývol, aby pristúpila bližšie. „Toto je skorý čas na návštevu, sotva sa brieždi. Mali by ste byť v teplej posteli.“

„Snívali sa mi zlé sny,“ priznala Shireen. „O drakoch. Prišli ma zožrať.“

To dieťa mávalo nočné mory, odkedy si majster Cressen spomínal. „O tom sme sa už predsa rozprávali,“ napomenul ju milo. „Draci nemôžu ožiť. Sú vytesaní z kameňa, dieťa moje. Za starých čias bol náš ostrov najzápadnejšou oblasťou Slobodnej dŕžavy Valýrie. Valýrčania postavili túto pevnosť a poznali umenie, ako opracovať kameň, ktoré my už neovládame. Na mieste, kde sa stretávajú dva múry, musí mať hrad vežu kvôli obrane. Valýrčania dali týmto vežiam podobu drakov, aby ich pevnosť vyzerala strašidelnejšie, rovnako ako ozdobili múry tisíckou chrličov namiesto jednoduchého cimburia.“ Zobral jej ružovú rúčku do svojej krehkej fľakatej dlane a jemne ju stisol. „Tak vidíte, niet sa čoho báť.“

Shireen veľmi nepresvedčil. „A čo tá vec na oblohe? Dalla a Matrice sa o nej rozprávali pri studni a Dalla vraj počula, ako červená žena povedala matke, že je to dračí dych. Ak draci dýchajú, neznamená to hádam, že znova ožívajú?“

Červená žena, pomyslel si namrzene magister Cressen. Ako keby nestačilo, že múti svojím bláznovstvom hlavu matke, musí aj dcére otráviť sny? Bude musieť Dalle prísne dohovoriť, aby nešírila takéto povedačky. „Dieťa zlaté, tá vec na oblohe je kométa. Hviezda s chvostom, čo sa stratila na nebi. Čoskoro bude preč a my ju už počas svojho života neuzrieme. Sledujte ju a sama uvidíte.“

Shireen odvážne prikývla. „Matka hovorí, že biely krkavec znamená, že sa leto skončilo.“

„To je pravda, pani moja. Biele krkavce prilietajú iba z Citadely.“ Cressenove prsty zablúdili k reťazi na krku – každé oko bolo z iného kovu, každé symbolizovalo dosiahnuté vedomosti v inej oblasti štúdia – bol to majstrov golier, znak jeho rádu. Ako hrdý mladík ho poľahky nosil, no teraz mu pripadal ťažký a studený kov ho chladil na koži. „Sú väčšie ako iné krkavce a bystrejšie, cvičia ich na nosenie najdôležitejších správ. Z tejto správy sme sa dozvedeli, že zasadlo konkláve, zvážilo správy a pozorovania od majstrov z celej ríše a vyhlásilo, že po dlhom čase sa veľké leto skončilo. Trvalo desať rokov, dva mesiace a šestnásť dní, dlhšie leto si nikto živý nepamätá.“

„A teraz bude zima?“ Shireen bola letné dieťa, nikdy nepoznala skutočnú zimu.

„Onedlho,“ odvetil Cressen. „Ak budú bohovia milostiví, doprajú nám teplú jeseň a bohatú úrodu, aby sme sa mohli pripraviť na nastávajúcu zimu.“ Jednoduchí ľudia hovorili, že dlhé leto znamená ešte dlhšiu zimu, ale majster nemal srdce strašiť dieťa takýmito rečami.

Károvanému zacingali zvončeky. „Pod morom je stále leto,“ zanôtil. „Morské panny si dávajú do vlasov čačanky a tkajú si šaty zo strieborných chalúh. Ja to viem, viem, viem, viem.“

Shireen sa zasmiala. „Mne by sa šaty zo strieborných chalúh páčili.“

„Pod morom padá sneh nahor,“ pokračoval šašo, „a dážď je suchý ako raždie. Ja to viem, viem, viem, viem.“

„Naozaj bude snežiť?“ opýtala sa dievčina.

„Bude,“ odvetil Cressen. Ale ešte celé roky nezasneží, aspoň dúfam, a ani potom nebude snežiť dlho. „Aha, už ide Pylos s krkavcom.“

Shireen nadšene zvýskla. Aj Cressen musel uznať, že vták pôsobil veľkolepo, bol biely ako sneh a väčší než jastrab, mal lesklé čierne oči, z ktorých bolo jasné, že to nie je žiadny albín, ale nefalšovaný, vyšľachtený krkavec z Citadely. „Ku mne!“ zvolal. Krkavec roztiahol krídla, vzniesol sa do vzduchu a s prenikavým pleskotom sa zniesol na stôl vedľa majstra.

„Zájdem vám po raňajky,“ oznámil Pylos. Cressen prikývol. „Toto je lady Shireen,“ povedal krkavcovi. Vták pokyvkával bledou hlavou, ako keby sa klaňal. „Lady,“ zakrákal. „Lady.“

Dievčina užasnuto otvorila ústa. „On vie rozprávať!“

„Pár slov. Ako som už povedal, tieto vtáky sú bystré.“

„Bystrý vták, bystrý človek, bystrý bystrý blázon,“ ozval sa Károvaný s cenganím. „Ach, bystrý bystrý bystrý blázon.“ Pustil sa do spevu. „Tiene prišli na tanec, pane môj, na tanec, pane môj, na tanec, pane môj,“ spieval a skákal pritom z nohy na nohu. „Tiene prišli, a sú tu, pane môj, a sú tu, pane môj, a sú tu, pane môj.“ Pri každom slove mykol hlavou a zvončeky na parohoch sa mu rozcengali.

Biely krkavec zakrákal a s pleskotom krídel pristál na železnom zábradlí schodiska do vtáčej veže. Shireen akoby sa scvrkla. „Toto spieva stále dookola. Hovorila som mu, nech prestane, ale on nie. Mám z toho strach. Nech prestane.“

A ako to mám asi zariadiť? pomyslel si starec. Kedysi by som ho bol mohol umlčať navždy, ale teraz…

Milan Buno, 10.12.2014

ddd

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(11. decembra 2014 v 12:16)
TSúhoj kráľov je mojím vianočným želaním a moooc sa už naň teším :-) Držím si palce.
(11. decembra 2014 v 14:48)
Skvelá kniha, určite mnohých poteší !!