bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Strašidelný psychotriler Cudzinec

Meno Renée Knightová vám asi nič nehovorí, no zapamätajte si ho. Určite ho ešte budeme počuť v súvislosti s bestsellermi, ktoré zaujmú čitateľov na celom svete. Renée pôvodne pracovala pre BBC ako dokumentaristka. Skúsenosti z práce využila aj pri písaní knihy, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná je jej literárnou prvotinou, no o to väčšmi prekvapuje zručná kompozícia novely a najmä nečakané rozuzlenie príbehu. 

http://data.bux.sk/book/020/237/0202376/medium-cudzinec_podobnost_cisto_nenahodna.jpgCudzinec je čosi špeciálne...mimoriadne inteligentný a zamotaný príbeh, ktorý autorka tak dokonale vystavala, že sa vám  z neho zatočí hlava.“
The New York Times

http://assets.nydailynews.com/polopoly_fs/1.2242981!/img/httpImage/image.jpg_gen/derivatives/article_400/books7f-2-web.jpgCatherine je známa dokumentaristka. V jeden deň, z ničoho nič sa jej zjaví na nočnom stolíku záhadný román. Dovtedy úspešná, navonok vyrovnaná žena akoby sa prebudila do zlého sna. Kniha sa síce tvári ako fikcia, no do najmenších podrobností opisuje dávny deň, keď sa Catherine stala rukojemníčkou ťaživého tajomstva – tajomstva, do ktorého bol okrem nej zapletený iba jeden človek, a ten je mŕtvy...

Minulosť však ožila a Catherinin svet sa rúca. Jedinou možnosťou, ako vykĺznúť zo spleti podlosti a cudzieho sebaklamu, je dokázať, čo sa v ten deň skutočne stalo.

Cudzinec je skvelý psychotriler, z ktorého vám naskočia zimomriavky, znepokojí vás, no budete si užívať pútavý príbeh a vynikajúci štýl Rennéé Knightovej. Kniha sa stala medzinárodnou senzáciou na knižnom trhu. Je to príbeh o žene, strašidelnom tajomstve a o hrozivej cene, ktorú musíme zaplatiť, keď sa snažíme ukrývať pravdu.

Objednajte si novinku Cudzinec hneď teraz.
Kupit bux.sk

foto

Akákoľvek podobnosť so živými či mŕtvymi osobami…
Upozornenie bolo pedantne prečiarknuté tenkou červenou čiarou. Vôbec si to nevšimla, keď knihu otvorila prvý raz. Lenže podobnosť s ňou bola nespochybniteľná. Kľúčovou postavou, hlavnou hráčkou je ona. Áno, mená sú zmenené, inak je všetko do posledného detailu podľa skutočnosti, ešte aj to, čo mala v to popoludnie na sebe. Kúsok jej života, ktorý starostlivo ukrývala. S týmto tajomstvom sa nezverila nikomu, ani manželovi, ani synovi – dvom ľuďom, ktorí verili, že ju poznajú ako nikto iný. O tom, čo si práve prečítala, netušila jediná živá duša. A zrazu je to tu čierne na bielom, hockto si to môže prečítať. Nazdávala sa, že celú záležitosť pochovala, že je to uzavretá vec. A zrazu je späť. V jej vlastnej spálni. V jej vlastnej hlave.

Vypočujte si úryvok z knihy

Začítajte sa do novinky Cudzinec:

Jar 2013

Catherine sa znova predklonila, ale už v nej nezostalo nič, čo by mohla vyvrátiť. Kŕčovito sa chytila studeného umývadla, zdvihla hlavu a zadívala sa do zrkadla. Tvár, ktorá jej opätovala pohľad, nebola tá, s ktorou sa ukladala spať. Raz ju už videla a veľmi dúfala, že viac ju v živote nezazrie. Skúmala sa v novom nemilosrdnom svetle, navlhčila hubku, utrela si ústa a potom si hubku pritisla na oči, akoby mohla vytiahnuť strach, čo sa v nich zračil.

„Si v poriadku?“

Manželov hlas ju vyľakal. Dúfala, že spí. Že jej dá pokoj.

„Teraz už áno,“ zaklamala, šťukla vypínačom a potom zaklamala ešte raz: „To tá včerajšia večera.“ Otočila sa k nemu, v nočnom prítmí vyzerala ako vlastný tieň.

„Choď si ľahnúť, nič mi nie je,“ pošepla. Bol rozospatý, ale aj tak natiahol ruku a položil jej ju na plece.

„Určite?“

„Áno,“ odvetila. No jediné, čím si bola istá, bolo len to, že chce byť sama. „No tak, Robert, naozaj mi nič nie je. O minútku som hore.“

Ešte chvíľu sa jej zľahka dotýkal končekmi prstov a potom urobil, o čo ho žiadala. Do spálne sa vrátila, až keď si bola istá, že zaspal.

Zadívala sa na knihu, položenú chrbtom hore a otvorenú na mieste, kde prestala čítať. Prišlo to bez výstrahy. Prvé kapitoly ju učičíkali – len náznak budúceho vzrušenia, ktoré človeka nevyvedie z miery, zato ho udrží pri čítaní. Vôbec netušila, čo na ňu číha. Kniha ju vábila, od strany k strane bola napínavejšia, až kým si neuvedomila, že sa dala nachytať. Potom sa slová odrážali od mozgu a jedno za druhým ju udierali do hrudníka ako vystrelené guľky. Mala pocit, akoby sa rovno pred jej očami vrhol pod vlak celý rad ľudí a ona, bezmocná rušňovodička, nedokázala zabrániť fatálnej kolízii. Na brzdenie bolo prineskoro. Katastrofa sa nedala odvrátiť. Zabrala sa do čítania a nič netušiac objavila na stránkach knihy seba.

 Akákoľvek podobnosť so živými či mŕtvymi osobami… Upozornenie bolo pedantne prečiarknuté tenkou červenou čiarou. Vôbec si to nevšimla, keď knihu otvorila prvý raz. Lenže podobnosť s ňou bola nespochybniteľná. Kľúčovou postavou, hlavnou hráčkou je ona. Áno, mená sú zmenené, inak je všetko do posledného detailu podľa skutočnosti, ešte aj to, čo mala v to popoludnie na sebe. Kúsok jej života, ktorý starostlivo ukrývala. S týmto tajomstvom sa nezverila nikomu, ani manželovi, ani synovi – dvom ľuďom, ktorí verili, že ju poznajú ako nikto iný. O tom, čo si práve prečítala, netušila jediná živá duša. A zrazu je to tu čierne na bielom, hockto si to môže prečítať. Nazdávala sa, že celú záležitosť pochovala, že je to uzavretá vec. A zrazu je späť. V jej vlastnej spálni. V jej vlastnej hlave.

Zaženie minulosť, bude myslieť na uplynulý večer. Na blažený pocit z nového bývania, na pohodu pri večeri a pohári vína, po ktorom podriemkavala schúlená na pohovke pred televízorom, kým si s Robertom nešli ľahnúť. Na tiché šťastie, ktoré sa naučila prijímať ako samozrejmosť. Teraz je však ticho priveľké, neprináša jej úľavu. Nevie zaspať. Vstala a zbehla na prízemie.

Stále majú prízemie, hoci už nebývajú vo vilke. Pred troma týždňami sa nasťahovali do mezonetového bytu. Hore sú dve izby namiesto štyroch, pre ňu a Roberta to bohato stačí. Jedna bude spálňa, druhá hosťovská. A priestor nechali otvorený. Nijaké dvere. Nepotrebujú sa zatvárať, keď už Nicholas nebýva doma. Zažala kuchynské svetlo, z linky vybrala pohár a napustila doň vodu. Nie z kohútika. Z nápojového automatu vo dvierkach ich novej chladničky, voda je vychladené, kedy sa jej zažiada. Je to skôr skriňa než chladnička. Od hrôzy sa jej spotili dlane, je vďačná za chlad sálajúci z nedávno položenej dlažby. Dychtivo pila a pozerala cez obrovské okno, čo sa ťahá pozdĺž celej zadnej steny tohto nového, cudzieho domu. Voda ju trocha upokojila. Vonku je tma ako vo vreci, nič nevidieť. Žalúzie ešte nestihla objednať. Stojí tu ako vo výklade. Hockto ju môže vidieť. Oni ju áno, ona ich nie.

2

Pred dvoma rokmi

Mrzelo ma, čo sa stalo. Naozaj ma to mrzelo, veď bol len dieťa a ja učiteľ: mal sedem a učiteľ by mal fungovať ako zástupca rodičov. No že by si niekto z rodičov vybral za zástupcu práve mňa, bolo veľmi nepravdepodobné. V tom čase som už totiž klesol poriadne hlboko: Stephen Brigstocke, najnenávidenejší kantor na celej škole. Deti si to mysleli všetky do jedného, a zrejme aj väčšina rodičov. Dúfam však, že niektorí z nich si ma pamätali ešte z minulosti, keď som učil ich staršie deti. No neprekvapilo ma, keď si ma Justin zavolal do kancelárie. Očakával som to. Úprimne povedané, Justinovi to trvalo dlhšie, než som predpokladal, viete, bola to súkromná škola. Súkromné školy – to sú malé kráľovstvá. Rodičia si môžu namýšľať, že majú všetko pod kontrolou, lebo platia, ale nie je to tak, kdežeby! Stačí sa pozrieť na mňa – to miesto som získal takmer bez pohovoru. S Justinom sme spolu chodili na Cambridge, vedel, že potrebujem peniaze, a ja som zasa vedel, že Justin potrebuje ostrieľaného praktika, ktorý by si vzal pod palec ostatných angličtinárov. Súkromné školy platia viac než štátne, chápete, a ja som si na štátnej strednej odkrútil dlhé roky, mal som kopu skúseností. Chudák Justin, určite to preňho bolo ťažké, keď sa so mnou musel rozlúčiť. A nepríjemné. Nevyrazil ma, navrhol odchod dohodou. Pekné od neho. Veľmi si to vážim. Nemohol som si dovoliť prísť o penziu, a keďže som sa mal svoj vek, Justin to celé iba urýchlil. V skutočnosti sme boli na dôchodok zrelí obaja, no Justinova rozlúčka so školou sa od tej mojej líšila. Zopár žiakov vraj vyronilo slzu, ako som počul. Za mnou ani jeden. A prečo by mali? Slzy som si nezaslúžil.

Nevysvetľujte si to zle, nie aby ste si mysleli, že som pedofil! S tým deckom som nič nemal. Ani som sa ho nedotkol. Nie, nie! V živote som na deti nepoložil ruku, keď sa to tak vezme. Háčik bol v tom, že ma začali nudiť. Je hrozné povedať niečo také o sedemročných? Asi hej, najmä ak to z úst vypustí učiteľ. Už ma nebavilo čítať ich otravné domáce úlohy, hoci uznávam, že niektorí zo žiakov si na nich dali záležať. Skôr mi šlo na nervy že vo svojich siedmich rokoch sú presvedčení, že mi majú čo povedať a že ma musí zaujímať, čo tak nahlas vykrikujú. Jedného večera som toho mal plné zuby. Kým som sa cez hromadu zošitov prepracoval k domácej úlohe toho chlapca, už nefungovala ani očistná katarzia červeného pera. Už si nepamätám, ako sa ten fagan volal, viem len, že som jeho výtvor znosil pod čiernu zem a v detailnej kritike som sa vyjadril, že mi je ich úžasná rodinná dovolenka, ktorú prežili medzi domorodcami v akejsi juhoindickej dedine, ukradnutá. Chlapec bol zronený. To je pochopiteľné, doteraz ma to mrzí. A nažaloval to svojim rodičom, aj to je pochopiteľné. To ma nemrzí. Urýchlilo to môj odchod a niet najmenších pochýb, že sa tak stalo pre moje dobro i pre dobro tých deciek.

A tak som zostal doma s toľkou kopou voľného času, že som nevedel, čo s ním. Bývalý učiteľ angličtiny na podradnej súkromnej škole. Vdovec. Trocha sa bojím, či som neprezradil priveľa – či vás neodradí, čo som o sebe doteraz povedal. Či som z toho nevyšiel ako dáky Herodes. Áno, to, čo som urobil tomu chlapcovi, bolo kruté. Ale inak nemám krutosť v náture, i keď… Áno, pripúšťam, po Nancinej smrti sa mi veci trošička vymkli z rúk. No dobre, nie trošička, ale poriadne.

Ťažko uveriť, ale kedysi dávno-pradávno si ma žiaci zvolili za najobľúbenejšieho učiteľa roka. Nie na tejto súkromnej škole, to bolo ešte na štátnej, kde som učil predtým. A tej cti sa mi nedostalo iba raz, ale niekoľko rokov po sebe. Raz, myslím, že to bolo v roku 1982, sme cenu Najobľúbenejší učiteľ získali s Nancy obaja, každý na svojej škole.

Na učiteľstvo som sa dal podľa vzoru svojej ženy, a tá sa preň rozhodla, keď náš syn nastúpil do prvej triedy. V Jonathanovej škole učila deti od päť do šesť rokov, ja na miestnej strednej štrnásťročných. Áno, niektorí učitelia sa práce s touto vekovou skupinou desia, vraj je to hotové peklo, ale mne sa páčila. Dospievanie nie je veľká zábava, to vie každý. Bol som presvedčený, že úbohí pubertiaci si zaslúžia trochu pokoja. Nikdy som ich nenútil čítať knihy, ak nechceli. Každý príbeh je príbeh, keď sa to tak vezme, nemusíte si ho prečítať práve v knihe, nie? Film, časť televízneho seriálu, nejaké predstavenie – to všetko je rozprávanie, musíte sledovať jeho niť, interpretovať. Toto ich bavilo. V tých časoch som bol ešte zapálený. Pedagóg plný nadšenia a záujmu. To bolo vtedy. Teraz už nie som učiteľ. Som dôchodca. A vdovec.

3

Jar 2013

Catherine sa trocha tacká, vyhovára sa na vysoké opätky, ale vie, že na príčine je víno, ktorého vypila priveľa. Robert ju v poslednej chvíli zachytil za lakeť, aby sa na betónových schodoch neprevrátila dozadu, druhou rukou zvrtol kľúč v zámke, strčil do vchodových dverí a voviedol ju dnu. Skopla topánky a s najväčšou dôstojnosťou, akej bola s vypätím síl schopná, zamierila do kuchyne.

„Som na teba hrdý,“ vyhlásil Robert, keď vošiel za ňou, zozadu ju objal okolo drieku a vtisol jej bozk na kúsok holej kože medzi krkom a plecom. Zaklonila hlavu.

„Ďakujem.“ Blažene privrela oči, no okamih šťastia sa vzápätí rozplynul. Je noc. Sú doma. A jej sa vôbec nechce do postele, hoci je na smrť unavená. Vie, že nezaspí. Už týždeň takmer nezažmúrila oka. Robert o ničom nevie. Pred ním sa tvári, že je všetko v poriadku. Leží vedľa neho s hlavou plnou osamelých myšlienok a robí sa, že spí. Musí si vymyslieť nejakú výhovorku, prečo sa jej nechce do postele.

   „Choď hore,“ povedala. „O chvíľočku som tam, len ešte skontrolujem maily.“  Vystrúhala povzbudzujúci úsmev, no nemusela ho dlho presviedčať. Ráno vstával zavčasu a Catherine ocenila, že večer zvládol v takej pohode. Centrom pozornosti bola ona, Robert hral úlohu mlčanlivého, usmievajúceho sa partnera. Ani raz nenadhodil, že je najvyšší čas zdvihnúť sa a ísť. Nie, nechal ju žiariť a užívať si všeobecný záujem. Jasné, ona to preňho urobila pri rozličných príležitostiach už viackrát, ale musí sa uznať, že tú rolu zvládol so cťou.

„Vezmem ti hore nejakú vodu,“ ponúkol sa.

Práve sa vrátili z recepcie po udeľovaní cien istej televíznej stanice. Seriózna televízia, nijaké telenovely. Ani filmy. Väčšinou spravodajstvo a dokumenty. Cenu dostala za dokumentárny projekt o sexuálne zneužívaných deťoch. O deťoch, ktoré mal niekto ochrániť, no neochránil, lebo nikomu neležali na srdci natoľko, aby si ich všímal. Porota opísala jej film ako odvážny. Aj o nej povedali, že je statočná. Čo tí vedia! Nikto netuší, aká je! Nebola to odvaha, skôr zaryté predsavzatie. Hoci… trocha odvahy v tom zrejme bolo. Skrytá kamera, tajné nakrúcanie o mužoch predátoroch. Teraz v sebe nenachádza ani štipku odvahy. Teraz je doma a aj napriek novým žalúziám ju mrazí od strachu, že ju niekto sleduje.

Večery si začala vypĺňať kadejakými činnosťami, len aby nemusela myslieť na chvíľu, ktorá nevyhnutne nastane, keď bude s otvorenými očami ležať v posteli a pozerať do tmy. Roberta sa jej podarilo oklamať. Studený pot, čo ju zakaždým orosil, keď nastal čas uložiť sa do postele, so smiechom pripísala na vrub nastupujúcej menopauzy. Zopár príznakov už zaznamenala, ale takéto potenie nie. Nevedela sa dočkať, kedy si Robert pôjde ľahnúť, no len čo vytiahol päty, bola by najradšej, keby sa vrátil. Kiež by mala odvahu povedať mu to! Kiež by bola nabrala odvahu hneď vtedy, keď sa to stalo! Vtedy sa neodvážila, a teraz je neskoro. Uplynulo dvadsať rokov. Keby mu to povedala teraz, nepochopil by ju, omráčený faktom, že celý ten čas pred ním niečo skrývala, že mu zatajila čosi, čo mal právo vedieť. Akoby ho počula: Je to náš syn, prekristapána!

Nepotrebuje tú prekliatu knihu, aby si spomenula na to, čo sa stalo. Pamätá si každý detail. Jej syn Nicholas takmer zahynul. Po všetky tie roky chránila najmä jeho, nechcela, aby sa to dozvedel. Umožnila mu žiť v blaženej nevedomosti. Nicholas dodnes netuší, ako málo chýbalo, aby sa nedožil dospelosti. Zmenilo by sa niečo, keby mu na ten deň zostala nejaká spomienka? Bol by ich vzťah iný? Je si stopercentne istá, že Nicholas si nič z toho dňa nepamätá. Prinajmenšom nič také, čo by ho doviedlo k tomu, čo sa vtedy odohralo. Preňho to bolo obyčajné popoludnie, splývajúce s mnohými inými popoludniami jeho detstva. Aj keby si naň spomenul, asi by mu pripadalo šťastné, pomyslela si.

Všetko mohlo byť inak, keby bol Robert zostal s nimi. Určite by to nedopadlo takto. Nič by sa nestalo. Lenže Robert bol preč. A tak mu nič nepovedala – nebolo treba, načo. Nikdy sa to nedozvie. Takto to bude pre nich najlepšie, usúdila. Je to tak najlepšie.

Otvorila notebook a znova zadala do googla autorovo meno. Už sa z toho stával rituál. V nádeji, že niečo objaví, to skúšala veľakrát. Aspoň nejaký záchytný bod. Ale nenašla nič, len meno: E. J. Preston. Pravdepodobne pseudonym. Cudzinec je prvou knihou autora a pravdepodobne aj jeho poslednou… Nedalo sa uhádnuť ani to, či ide o ženu, alebo muža. V riadku vydavateľ bola uvedená akási Rhamnousia. Keď si ju vyhľadala na internete, jej podozrenie sa potvrdilo. Autor si knihu vydal sám. Dovtedy to slovo nepoznala, teraz už vie, čo znamená. Rhamnousia, bohyňa spravodlivosti. Druhým menom Nemezis.

Žeby to bola narážka? Napríklad na pohlavie autora? Nie, to je vylúčené! O tých detailoch nemôže vedieť nikto. Nikto zo živých. No musí existovať ešte ktosi, ktosi anonymný. Ktosi vnútorne zaangažovaný. Text vyznieva veľmi osobne. Začala hľadať, či na googli nenájde nejaké recenzie. Nič. Možno je tá kniha určená iba jej. Ak si ju prečíta niekto iný, nemá šancu zistiť, že žena, okolo ktorej sa krúti dej, je ona. Lenže ten dakto to vie. Vie to!

A vôbec, ako sa tá knižka dostala do jej domu? Nepamätá sa, že by si ju kúpila. No zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, ležala na kôpke kníh vedľa jej postele. Pri sťahovaní vládol v dome nekonečný chaos. Čakalo na ňu množstvo nevybalených škatúľ s knihami. Možno ju na ten nočný stolík položila sama. Keď ju vybrala zo škatule, upútala ju obálka. Možno patrí Robertovi. Robert má hŕbu kníh, do ktorých v živote nenazrela, možno ju jednoducho nepozná. Možno ju kúpil už dávno. Nie je vylúčené, že snoril v ponuke Amazonu, dal sa zlákať názvom alebo obálkou a knihu si objednal online. Jednoducho náhoda. I keď desivá.

Postupne sa však prikláňala k podozreniu, že jej ju tam niekto položil. Ten človek nejakým činom prenikol do ich nového domu, ktorý sa ešte nestihol stať domovom, a vkradol sa do spálne. Niekto, koho nepozná, položil knihu vedľa jej postele. Bol obozretný, ničoho iného sa nedotkol. Dokonca si vybral správnu stranu, takže vie, kde spáva. Urobil to tak, aby to vyzeralo, že ju tam dala ona. Myšlienky ju zaplavujú, narážajú jedna do druhej, sú čoraz zmätenejšie a rozorvanejšie. Víno a strach, nebezpečná kombinácia. Mala mať rozum, dávno vie, že sú to jedy, ktoré sa neoplatí miešať. Dlaňami si zovrela ubolenú hlavu. V posledných dňoch ju bolí nepretržite. Oči má zatvorené, no stále vidí oslepujúci kotúč slnka na obálke. Panebože, ako sa tá kniha dostala do jej domu?

4

Pred dvoma rokmi

Od Nancinej smrti uplynulo sedem rokov, no k triedeniu jej vecí som sa ešte nedostal. V skrini visí jej šatstvo. Pod ním topánky, kabelky. Mala drobučké chodidlá. Veľkosť tri. Jej papiere a korešpondencia dosiaľ ležia na písacom stole. Rád sa v nich prehŕňam. Rád vyberám zo schránky jej poštu, ešte aj listy od britských plynární. Mám rád oficiálne obálky s jej menom a našou spoločnou adresou.

Po odchode do dôchodku som sa už nemal na čo vyhovárať. Rozkývaj sa konečne, Stephen, hučala by do mňa Nancy. A tak som sa do toho pustil.

Začal som oblečením. Zvesil som, čo bolo na vešiakoch, vyprázdnil zásuvky a všetky jej veci som naukladal na posteľ, pripravené na cestu z domu. Myslel som si, že to mám za sebou, keď som zbadal kardigán, čo sa zošmykol z ramienka a skrýval sa v kúte skrine. Kardigán má farbu vresu. Vlastne je viacfarebný – strieda sa v ňom modrá, ružová, fialová, sivá – ale mne pripomína rozkvitnutý vres. Kúpili sme ho v Škótsku ešte pred svadbou. Nancy ho nosievala prehodený cez plecia ako pléd. Prázdne rukávy jej ochabnuto ovísali pri bokoch. Nechal som si ho, opatrujem ho doteraz, lenže na kašmírový kardigán dostali chuť mole. Do manžety na rukáve vyhrýzli dieru, do ktorej sa vojde malíček. Nancy ho nosila vyše štyridsať rokov. Prežil ju a myslím, že prežije aj mňa. A ak sa budem ďalej takto scvrkávať, čoskoro mi bude dobrý.

Pamätám sa, že ho mávala na sebe, keď v noci dojčila Jonathana. Sedávala v rozopnutej nočnej košeli, bradavka v Jonathanových ústočkách, kardigán prehodený cez plecia, aby jej nebolo chladno. Keď si všimla, že sa na ňu z postele dívam, usmiala sa. Vtedy som vstal a pripravil nám čaj. Nechcela som ťa zobudiť, vravievala, potrebuješ sa poriadne vyspať. Vstávanie k malému jej neprekážalo. Bola šťastná. Obaja sme boli šťastní. Dieťa sa nám narodilo až v strednom veku, keď sme už strácali nádej, a oboch nás napĺňalo radostným úžasom. Nedohadovali sme sa, ktorý z nás k nemu vstane, nevyčítali si, kto komu kradne spánok. Nebudem tvrdiť, že to bolo fifty-fifty, ochotne by som sa zapájal viac, ale pravda je, že Jonathan potreboval najmä Nancy.

Kardigán bol jej obľúbený kus oblečenia aj pred tými nočnými hostinami. Nosila ho, keď písala: prehodený cez letné šaty, blúzku či nočnú košeľu. Keď som zdvihol hlavu od písacieho stola, videl som, ako sa jej pri ťukaní do písacieho stroja chvejú prázdne rukávy. Áno, než sme sa dali na učiteľovanie, obaja sme písali. Nancy to nechala krátko po Jonathanovom narodení, vraj už stratila tvorivý zápal, a keď Jonathan začal chodiť do predškolskej prípravky, rozhodla sa prijať učiteľské miesto. Ale to sa opakujem.

Ako spisovatelia sme nemali veľký úspech, ani Nancy, ani ja, hoci obom nám občas vyšla poviedka. Pri spätnom pohľade by som povedal, že Nancy bola úspešnejšia, a predsa, keď to ona nechala, trvala na tom, aby som pokračoval. Verila vo mňa. Bola skalopevne presvedčená, že jedného dňa prerazím. Možno mala pravdu. Nancina viera ma poháňala vpred, hoci moja žena písala lepšie než ja. Nikdy to nepovedala nahlas, ale ja som to vedel. Roky ma podporovala, keď som potil slovo za slovom, kapitolu za kapitolou, kým sa mi nepodarilo vyprodukovať jeden či dva romány. Nevydali mi však ani jeden. Nancy, vďakabohu, napokon pochopila, prečo sa mi odnechcelo písať. Mal som toho plné zuby, no presvedčiť ju, aby mi uverila, keď som vravel, že sa mi uľavilo, bolo tvrdý oriešok. Ale myslel som to vážne. Viete, odjakživa som radšej čítal ako písal. Aby ste sa stali spisovateľom, dobrým spisovateľom, musíte byť odhodlaný. Byť pripravený obnažiť si dušu. Na to je potrebná veľká dávka odvahy a ja som odjakživa zbabelec. Z nás dvoch bola smelá Nancy. Takto som sa dostal k učiteľskému chlebíku.

Aj triedenie vecí po mojej žene si vyžadovalo odvahu. Poskladal som ich a naložil do tašiek. Topánky a kabelky do škatúľ od vína. Netušil som, ako a kedy sa to víno dostalo do nášho domu, ani to, že škatule, v ktorých prišlo, z neho raz odídu naložené vecami po mojej nebohej žene. Zabralo mi týždeň, kým som všetko popakoval, a ešte dlhšie, než som tie škatule povynášal z domu.

Nedokázal som sa zbaviť všetkého naraz, a tak som sa do charity vliekol na niekoľko ráz. Zoznámil som sa s oboma ženami, ktoré tam pracujú. Zdôveril som sa im, že oblečenie patrilo manželke, a kedykoľvek som sa tam ukázal, všetko nechali tak a venovali sa mi. A ak práve pili kávu, urobili aj mne. Zvláštne, obchodík zaprataný vecami po mŕtvych na mňa pôsobil upokojujúco.

Mal som strach, že keď dokončím triedenie Nanciných vecí, znova upadnem do letargie, v ktorej som žil od nástupu do dôchodku, ale nestalo sa tak. I keď to bolo smutné, vedel som, že Nancy by mi to schválila, a tak som sa rozhodol správať tak, ako keby sa moja žena mohla jedného dňa vrátiť. Chcel som, aby cítila lásku, nie hanbu. Bude mojou korektorkou, ktorej leží na srdci iba moje dobro – neviditeľnou, objektívnou.

Jedného rána som sa, krátko po tom, čo som dokončil triedenie, vybral na stanicu metra. Zobudil som sa s jasným predsavzatím: vstanem, umyjem sa, oholím a o deviatej, hneď po raňajkách, vypadnem z domu. Mal som výbornú náladu, tešil som sa na deň strávený v Britskej knižnici. Už dlhší čas som pomýšľal na návrat k písaniu. Tentoraz to bude dačo solídnejšie, faktografické, nie fikcia. Občas sme s Nancy dovolenkovali vo východnom Anglicku a raz sme si na leto prenajali jednu z malých pevností Martello. Odjakživa som túžil dozvedieť sa o tom mieste viac, no každá kniha s touto tematikou, čo sa mi dostala do ruky, bola suchá, nezáživná. Aj Nancy sa snažila niečo objaviť, často som od nej dostával na narodeniny hrubizné bachanty o histórii, no všetky neskutočne nudné, samý dátum a štatistika. Mojím spisovateľským cieľom bude vdýchnuť tomu nádhernému miestu nový život, povedal som si. Za vyše dve storočia nasiakli jeho múry dychom ľudí a ja zistím, kto v nich od začiatku až doteraz prebýval. Takže v to ráno som z domu vykročil svižne a s elánom. A potom som zazrel ducha.

Nemal som dobrý výhľad, medzi mnou a duchom sa motali ľudia. Žena s dieťaťom v kočíku. Dvaja bezcieľne sa potĺkajúci výrastkovia s cigaretou v ruke. No aj tak som vedel, že je to Nancy. Kráčala rýchlo, cieľavedome. Usiloval som sa udržať s ňou tempo, ale je podstatne mladšia, nohy má pružnejšie. Od námahy mi div srdce nevyskočilo z hrude, na chvíľu som musel zastať. Vzdialenosť medzi nami narastala, a kým som sa konečne znova pohol, zmizla v metre. Pustil som sa za ňou a v strachu, že nastúpi do vozňa a ja ju definitívne stratím, pretisol som sa ozlomkrk turniketom. Schody boli strmé, priveľmi strmé, bál som sa, že sa z nich v tom chvate, aby ju ešte zastihol na nástupišti, skotúľam. Pevne som sa chytil zábradlia a preklínal svoju vetchú telesnú schránku. Ešte tam bola. S úsmevom som zamieril k nej. Myslel som si, že na mňa čaká. Vtom sa otočila a pozrela priamo na mňa. Úsmev mi neopätovala, tvárou jej mihli obavy, možno dokonca strach. Nijaký duch, pravdaže. Tá žena bola mladá, nanajvýš tridsiatnička. Pomýlil ma kabát, Nancin kabát, ktorý som odniesol do charity. Vlasy mala rovnakej farby ako Nancy v jej veku, aspoň sa mi zdalo. Až keď som sa jej prizrel zblízka, zistil som, že vôbec nie sú ako Nancine – áno, aj táto žena ich mala hnedé, ibaže zafarbené, matné, mdlé. Po Nanciných živých odleskoch ani stopy. Videl som na nej, že ju môj úsmev vyľakal, a odvrátil som sa, aby pochopila, že som sa jej nechystal ublížiť, len som si ju s niekým pomýlil. Keď dohrmotal vlak, nechal som ho odísť a nastúpil do ďalšieho, nech si nemyslí, že ju sledujem.

Z toho stretnutia som sa spamätal až predpoludním. Ticho knižnice, jej krása, čítanie a zapisovanie poznámok ma upokojili natoľko, že som sa postupne dostal do stavu, v ktorom som začínal deň. Keď som sa podvečer vrátil domov, znova som to bol ja. Cestou som si kúpil v nákupnom centre Marks & Spencer jedlo do mikrovlnky, otvoril som fľašu vína, no dal som si len pohár. Už veľa nepijem, radšej som, keď mám myšlienky pod kontrolou. Ak to s alkoholom preženiem, rozpŕchnu sa zlým smerom, ako keď hodíte kameň medzi vrabce.

Než pôjdem spať, ešte som si chcel prezrieť poznámky, a tak som sa usadil k písaciemu stolu, na ktorom mám dodnes kôpky Nanciných písomností. Znova som prelistoval staré prípisy, účty, aj keď mi bolo jasné, že neobjavím nič dôležité. Keby tam niečo také bolo, už mi to dávno udrie do očí... Zhrnul som papiere do koša, vybral zo skrinky písací stroj a postavil ho doprostred uprataného stola, aby som ho mal pripravený na zajtrajšie ráno.

Kým sme obaja ešte písali, Nancy mala vlastný stolík. Maličký, z dubového dreva. Teraz stojí v Jonathanovom byte. Keď Nancy prestala tvoriť, dohodli sme sa, že bude používať môj stôl. Zásuvky na pravej strane boli jej, na ľavej moje. Dokončené rukopisy odkladala do najspodnejšej zásuvky. Niektoré dávala hore na policu s knihami, no do tých troch schovaných v zásuvke vkladala najväčšiu nádej. Vedel som, že sú tam, no aj tak ma preskočili zimomriavky, keď som ich znova uvidel. Výhľad na more, Koniec zimy a Výnimočná priateľka – ani jeden z nich sa nedočkal vydania. Vybral som posledný a vzal si ho do postele.

Odvtedy, čo som jej príbehy čítal naposledy, uplynulo takmer štyridsať rokov. Nancy svoj posledný román napísala v lete pred Jonathanovým narodením. Zrazu som mal pocit, že leží v posteli vedľa mňa, a jasne som počul jej hlas: privrávala sa mi mladá žena, ešte nie matka. Hlas vibrujúci energiou a neohrozeným elánom ma vrátil do čias, keď nás budúcnosť vzrušovala a udalosti, čo náš ešte len čakali, nás napĺňali radostným očakávaním, nie obavami. V tú noc som zaspával blažene. Mal som veľké šťastie, že mi Nancy vstúpila do života. Boli sme voči sebe otvorení. Nikdy sme jeden pred druhým nič nezatajovali, bol som presvedčený, že sa navzájom dokonale poznáme.

Milan Buno, 23.2.2016

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.