bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Stephen King a jeho legendárny Pištoľník

Stephen King píše geniálne horory, trilery, aj detektívky. Ale možno ste nečakali, že napíše čosi ako Temná veža. Jeho svet je opäť dielom neuveriteľnej fantázie. Vyprahnutý, zničený a zlý. Prehnitý skrz naskrz. Pri čítaní jeho Pištoľníka sa ocitnete v úplne inej dimenzii. V realite, ktoré je však natoľko hmatateľná, že budete so zatajeným dychom prehŕňať stránky, hoci viete, že to je len fantázia.

king pistolnikMuž v čiernom unikal cez púšť...
A pištoľník kráčal v jeho stopách.

Roland Deschain z Gileadu, posledný pištoľník v Stredsvete, samotár putujúci po ceste dobra a zla, stopuje tajuplného mága so schopnosťou oživovať mŕtvych, známeho iba ako muž v čiernom. Na svojej výprave po Mohainskej púšti zamorenej démonmi sa Roland vzoprie pomätenej kazateľke a jej vražedným ovečkám, zoznámi sa s príťažlivou ženou Alice, vedie rozhovor s démonom a napokon sa spriatelí s chlapcom z nášho sveta. Jake Chambers sa pridá k Rolandovi, ale zatiaľ čo pištoľník putuje so svojím mladým spoločníkom, muž v čiernom si odnáša jeho dušu vo vrecku.

Pištoľník Roland je nezabudnuteľná postava. Žije vo svete zdevastovanom fyzicky aj morálne. A práve preto hľadá tvrdošijne odpoveď na otázku, či je tento svet skutočným podsvetím, alebo len desivou alternatívou nášho sveta. Za svojím cieľom ide neohrozene, aj za cenu vrážd a prekliatia vlastnej duše.

Kto je muž v čiernom a čo vie o Temnej veži?
Kde je hranica medzi dobrom a zlom? 
V úvodnom diele dnes už legendárnej série Temná veža Stephen King. predstavuje výnimočný svet pustatiny plný vizuálne ohromujúcich scenérií a nezabudnuteľných postáv. Pištoľník kombinuje prvky vedecko-fantastického románu, futuristickej antiutópie, spaghetti westernu, hororu a vysokej fantasy. Prvý diel vyšiel v roku 1982, novšie vydania sú doplnené o autorov úvod.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Vlado Kobielsky:

Roland je fascinujúca postava, ktorá desí a prekvapuje. Ide cez mŕtvoly a nebojí sa žiadnej roboty. Ani tej najšpinavšej. Z chlapca vyrástol muž oveľa skôr, ako mal. A to ho poznačilo. A má cieľ, ktorý musí splniť. Chce napraviť to, čo sa vlastne napraviť nedá...

Celá séria Temná veža je monumentálny cyklus, v ktorom Stephen King spája horor, western, fantasy, sci-fi aj krimi. Cesta za Temnou vežou je fascinujúca, hoci neľahká a posiata mŕtvolami.
V každom prípade je to však návykové čítanie, ktoré musí absolvovať (nielen) každý fanúšik Stephena Kinga.

kingObjednajte si Pištoľníka od Stephena Kinga.
Kupit bux.sk

Stephen King vyrástol v skromných pomeroch a vďaka rozprávačskému talentu sa vypracoval na jedného z najbohatších spisovateľov sveta. Už desaťročia fascinuje čitateľov svojou nekonečnou zásobou fantázie, ale aj zdravou dávkou realizmu, vďaka ktorej ochotne uveríme všetkému, čo sa deje s jeho postavami, či je to hrozné, krásne, absurdné, alebo dojímavé.

V roku 1973 sa mu podarilo predať vydavateľstvu prvý román s názvom Carrie. Potom už nasledovala dlhá šnúra úspechov s knihami Podpaľačka, Mŕtva zóna, Žiarenie, Cujo, Prekliatie Salemu. Písal aj pod pseudonymom Richard Bachman.

Stephen King je autorom vyše päťdesiatich kníh, píše beletriu aj literatúru faktu. Jeho román 22. 11. 1963 časopis New York Times zaradil medzi desiatku najlepších kníh roka 2011 a dostal aj ďalšie ocenenia.
Pán Mercedes
získal prestížnu Cenu Edgara Alana Poea za najlepší krimiromán za rok 2015.

Prečítajte si prvé kapitoly knihy Pištoľník:

Pištoľník

1

Muž v čiernom unikal cez púšť a pištoľník kráčal v jeho stopách.

Púšť bola stelesnením všetkých púští, obracala k oblohe svoju obrovskú tvár a zdalo sa, že sa donekonečna rozpína na všetky strany. Bola biela a oslepujúca, vyschnutá a bez výrazných znakov, až na matný, nejasný opar hôr, črtajúcich sa na horizonte, a diablovu trávu, ktorá prinášala sladké sny, nočné mory a smrť. Cestu vyznačovali občasné míľniky, lebo na mieste vyjazdených koľají, ktoré sa zarezávali do hrubej kôry alkalickej soli, kedysi viedla hlavná cesta. Svet odvety postúpil, vyprázdnil sa a teraz po nej jazdia iba dostavníky a doštenáky.

Pištoľníkovi sa na okamih zakrútila hlava, pocit závratu dodával celému svetu dojem pominuteľnosti, akoby sa cezeň dalo pozerať. Závrat pominul a podobne ako svet, po ktorého chrbte kráčal, aj pištoľník postúpil ďalej. Ľahostajne za sebou zanechával kilometre púšte, nenáhlil sa, ale ani sa nezdržiaval. Okolo pása mal zavesený kožený vak na vodu, pripomínal nafúknutú salámu. Vak bol takmer plný. Pištoľník mnoho rokov praktizoval khef a podarilo sa mu dosiahnuť približne piatu úroveň. Keby bol svätým mužom manniov, možno by ani necítil smäd, len by s chladným odstupom sledoval, ako mu telo vysychá a jeho pukliny a tmavé dutiny by zavlažoval iba vtedy, kedy by mu to kázala logika. Nebol však ani manni, ani nasledovateľ Človeka Ježiša, a už vôbec sa nepovažoval za svätého. Inak povedané, pištoľník bol iba obyčajný pútnik a s istotou mohol povedať len to, že je smädný. No napriek tomu nepociťoval nijakú mimoriadnu potrebu napiť sa. V istom zmysle ho to tešilo. Krajina to tak chcela, pretože to bola smädná krajina, a ak bol pištoľník počas svojho dlhého života v niečom dobrý, bola to schopnosť prispôsobiť sa.

Spod vaku na vodu mu trčali pištole, starostlivo vyvážené, aby mu sedeli v rukách. Keď ich zdedil po otcovi, ktorý bol od neho ľahší a nie taký vysoký, ku každej pridal kovový plátok. Oba opasky sa mu krížili nad rozkrokom. Puzdrá si naolejoval tak dôkladne, že ani tunajšie protivné slnko nedokázalo kožu popraskať. Rukoväte pištolí vyrobili zo žltého santalového dreva s jemným vláknom. Šnúrky zo surovej kože pridržiavali puzdrá voľne na stehnách, takže pri chôdzi sa mierne pohojdávali a do modrej farby džínsov vyšúchali (a stenčili pritom látku) dva páry oblúkov, ktoré pripomínali úsmevy. Mosadzné nábojnice zastrčené v opaskoch sa na slnku blýskali. Nábojov mal teraz menej. Koža ticho vŕzgala.

Košeľu nevýraznej farby dažďa či prachu mal pod krkom rozopnutú, z ručne prerazených dierok na golieri voľne viseli remienky z neopracovanej kože. Klobúk nemal. Ani roh, ktorý so sebou kedysi nosieval. O roh z rúk zomierajúceho priateľa prišiel už pred rokmi a obaja mu chýbali.

Zdolal mierne sa dvíhajúcu dunu (hoci tu nebol nijaký piesok; púšť mala tvrdé podložie a aj najdrsnejší vietor, čo sa dvíhal po zotmení, víril iba protivný prach podobný špinavému púdru) a na záveternej strane, teda na tej, kde slnko zapadne najskôr, uvidel rozkopané pozostatky malého táborového ohňa. Takéto drobné znamenia, opätovne potvrdzujúce predpokladanú ľudskosť muža v čiernom, mu bez výnimky zlepšili náladu. Pery sa mu roztiahli na zjazvených a fľakatých zvyškoch tváre. Úškľabok bol príšerný, bolestivý. Pištoľník si čupol.

Prenasledovaný, pochopiteľne, kúril diablovou trávou. Široko-ďaleko to bola jediná horľavá látka. Vydávala mastné, nevýrazné svetlo a horela pomaly. Hraničiari mu povedali, že diabli žijú dokonca aj v plameňoch, a hoci trávu pálili, do jej svetla sa nikdy nedívali. Tvrdili, že ak sa pozrie do ohňa, diabli ho zhypnotizujú, podmania si jeho myseľ a napokon ho k sebe prilákajú. A ďalší hlupák, ktorý sa odváži pozrieť do plameňa, v ňom možno uvidí práve jeho.

Spálená tráva ležala krížom-krážom v teraz už dôverne známom vzore, pod pištoľníkovým dotykom sa mrvila a rozpadávala na beztvarú sivú masu. V pahrebe našiel iba spálený kúsok slaniny, ktorý zamyslene zjedol. Tak to bolo zakaždým. Muža v čiernom prenasledoval po nekonečnej, ohromujúco jednotvárnej očistnej pustatine už dva mesiace, no doteraz nenatrafil na nijakú inú stopu ako na hygienicky sterilné ideogramy táborákov. Nenašiel nijakú plechovku, fľašu alebo vak na vodu (pištoľník po sebe zanechal už štyri, odhodil ich ako zvlečenú hadiu kožu). Ani len výkaly. Usudzoval, že muž v čiernom ich zakopal.

Pahreby boli azda čosi ako odkaz, vyhláskovaný písmenko po písmenku. Nepribližuj sa ku mne, priateľu, hovoril. Alebo: Koniec sa blíži. Alebo aj: Poď si po mňa. Na jeho význame nezáležalo. Pištoľníka nezaujímali odkazy, či už nimi boli, alebo nie. Zaujímal ho iba fakt, že pahreba je rovnako studená ako všetky predchádzajúce. A predsa sa vzdialenosť medzi nimi skrátila. Vedel, že je bližšie, no netušil, ako to vie. Možno to cítil vo vzduchu. Ani na tom napokon nezáležalo. Bude pokračovať v prenasledovaní, až kým sa niečo nezmení, a ak sa nezmení vôbec nič, bude pokračovať aj napriek tomu. Ako hovoria starší, ak je to vôľa Božia, aj na púšti vytryskne prameň. Pištoľník si oprášil ruky a vstal.

Žiadna iná stopa. Vietor ostrý ako britva odstránil z tvrdého povrchu akékoľvek skromné zvyšky. Nijaké ľudské výkaly, nijaké odpadky či náznak, kde ich zakopal. Nič. Iba studené pahreby pozdĺž prastarej diaľnice smerujúce na juhovýchod a húževnatý diaľkomer v pištoľníkovej hlave. V skutočnosti to bolo, pravdaže, čosi viac – na juhovýchod ho nepoháňal iba orientačný zmysel alebo akási príťažlivosť.

Sadol si a dožičil si malý glg z vaku na vodu. Pomyslel si na predchádzajúci slabý závrat, na pocit, že sa takmer odpútal od sveta, a uvažoval, čo to mohlo znamenať. Prečo mu to kratučké zaváhanie pripomenulo roh a posledného zo starých priateľov, keď oboch tak dávno stratil pri Jericho Hille? Ešte vždy má otcove pištole, a tie sú nepochybne oveľa dôležitejšie ako rohy... alebo priatelia.

Či nie?

Na tej otázke sa mu čosi nepozdávalo, ale keďže na ňu existovala iba očividná odpoveď, odložil si ju na neskôr. Prebehol zrakom po púšti a pozrel na slnko klesajúce k vzdialenému horizontu, znepokojujúco odklonenému od pravého západu. Vstal, spoza opaska vytiahol obnosené rukavice a dal sa vytrhávať diabolskú trávu na vlastný oheň. Rozložil ho na popole, čo tu zostal po mužovi v čiernom. V irónii takéhoto počínania, podobne ako v smäde, nachádzal trpké potešenie.

Kresadlo a ocieľku nevybral z vaku dovtedy, kým zo zvyškov dňa nezostalo iba prchavé teplo na zemi pred ním a neprirodzená oranžová línia na jednofarebnom horizonte. Sedel so všetkou svojou gunnou na kolenách a trpezlivo hľadel k horám na juhovýchode. Nedúfal, že zbadá tenký rovný pruh dymu z nového táboráka, neočakával, že zazrie červenkastú iskru plameňa, no napriek tomu sa ta díval, lebo pozorovanie patrilo k jeho poslaniu a obsahovalo v sebe pochmúrne uspokojenie. Čo nehľadáš, to ani neuvidíš, červ, povedal by mu Cort. Otvor dokorán tie buľvy, ktorými ťa obdarovali bohovia.

Nič však nevidel. Bol blízko, ale iba zdanlivo. Nie dosť nato, aby v súmraku rozoznal dym alebo oranžové žmurkanie táborového ohňa.

Priložil kresadlo k ocieľke a vyslal iskru do suchej, polámanej trávy. Mrmlal si pritom starú a mocnú nezmyselnú riekanku: „Iskra do tmy. Kde sa, Pane, stretneme? Uložím sa? Usadím sa? Požehnaj táboru plamene.“ Videlo sa mu zvláštne, ako človek niektoré detské veršovanky a správanie časom strasie, kým iné sa v ňom pevne uhniezdia a držia sa ho ako kliešť, postupne naberajúc na váhe.

Ľahol si na náveternú stranu ohníka a dovolil vánku, aby dym jemný ako sen odvial do pustatiny. Vietor – až na občasný vzdušný vír – dul nepretržito.

Ani svetlo hviezd sa nemenilo, nijaké blikotanie. Milióny svetov a sĺnk. Omračujúce súhvezdia, studený oheň vo všetkých základných odtieňoch. Ako sa díval nahor, obloha sa prezliekla z fialovej do ebenovej. Meteor vyryl pod Starou matkou krátky veľkolepý oblúk a vzápätí zhasol. Oheň vrhal zvláštne tiene, diablova tráva nenáhlivo horela a kreslila nové vzory – nie ideogramy, len obyčajné mriežky, trochu desivé vo svojej priamočiarej sebaistote. Pištoľník neuložil palivo do umeleckého, ale do úžitkového vzoru. Oheň rozprával o čiernej a bielej. O mužovi, ktorý by narovnával krivé obrazy v neznámych hotelových izbách. Z diablovej trávy vyskakovali rovnomerné, pomalé plamene a v dobiela rozžeravenom jadre táboráka tancovali prízraky. Pištoľník ich nevidel. Kým spal, obidva vzory – umenie aj remeslo – sa navzájom prepletali. Vietor stonal ako čarodejnica s rakovinou v žalúdku. Občasný zvrátený poryv vetra rozvíril dym a odfúkol ho k spiacemu, takže pištoľník ho čiastočne vdychoval. Dym dával vzniknúť snom, podobne ako drobná čiastočka cudzej látky dáva vzniknúť perle v ustrici. Pištoľník podchvíľou stonal spolu s vetrom. Hviezdy boli k nemu rovnako ľahostajné ako k vojnám, ukrižovaniu či zmŕtvychvstaniu. Aj to by pištoľníka potešilo.

2

Zišiel z posledného úpätia, viedol mula s mŕtvymi očami, ktoré mu od horúčavy vystupovali z hlavy. Posledné mesto nechal za sebou pred tromi týždňami a odvtedy pred sebou videl iba opustenú trasu dostavníkov a z času na čas obydlia hraničiarov pokryté mačinou. Skupinky domov sa spájali do jedného a zväčša v nich žili malomocní alebo pomätenci. Zistil, že pomätenci sú lepší spoločníci. Jeden mu daroval kompas z nehrdzavejúcej ocele a prosil ho, aby ho dal Človeku Ježišovi. Pištoľník ho prijal s vážnou tvárou. Ak Ho uvidí, kompas mu určite odovzdá. Nepredpokladal, že Človeka Ježiša stretne, ale všetko je možné. Raz videl taheenca, jedného z tých, čo majú telo muža a krkavčiu hlavu, ale len čo ho opovrhnutiahodný tvor zbadal, vzal nohy na plecia, krákajúc akési nezrozumiteľné slová. Azda nadávky.
Chatrč minul naposledy pred piatimi dňami a už-už začínal šípiť, že ďalšiu neuvidí, keď vtom prekročil hrebeň ostatného erodovaného kopčeka a otvoril sa mu výhľad na dôverne známu nízku trávnatú strechu.
Obyvateľ chatrče, prekvapujúco mladý muž s neposlušnou hrivou jahodových vlasov takmer po pás, so zanietenou bezstarostnosťou vytrhával burinu zo skromného kukuričného políčka. Mul sípavo zachrčal a usadlík zdvihol hlavu. Jasné modré oči sa na okamih zastavili na pištoľníkovi. Mladík nebol ozbrojený, nikde nebolo vidno ani bah, ani šíp. Zdvihnutím oboch rúk krátko pozdravil cudzinca a znova sa sklonil k zemi. Hrbil sa nad kukuricou, posúval sa popri rade pri chatrči, cez plece odhadzoval diablovu trávu a občasnú zakrpatenú rastlinu. Vlasy mu poskakovali a viali vo vetre, ktorý teraz už bez prekážok fučal rovno z púšte.
Pištoľník pomaly zostupoval z brehu, za sebou viedol mula s čľapkajúcimi mechmi na vodu na chrbte. Zastal na kraji zúboženého políčka, napil sa z vaku, aby si zarobil na sliny, a odpľul si na vyprahnutú pôdu.
„Život tvojej úrode.“
„Aj tvojej,“ odvetil usadlík a vystrel sa. V chrbte mu zreteľne zapraskalo. Bez strachu si pištoľníka obzeral. Kúsok odhalenej kože na tvári medzi bradou a vlasmi nevykazoval známky rozkladu a oči, hoci trochu divé, vyzerali príčetne. „Dlhé dni a príjemné noci, cudzinec,“ zaželal pištoľníkovi.
„Bodaj by sa ti ušlo dvakrát toľko.“
Usadlík sa stroho zasmial: „To sotva. Nemám nič krom kukurice a fazule. Kukurica je zadarmo, ale za fazuľu musíš niečo vysoliť. Predáva mi ju istý muž. Prichádza zriedka a nikdy sa dlho nezdrží,“ zaškľabil sa. „Bojí sa duchov. A vtáčieho muža.“
„Videl som ho – vtáčieho muža. Ušiel mi.“
„Tak je. Stratil sa. Tvrdí, že hľadá miesto menom Algul Siento, ibaže občas mu hovorí Mokrý raj alebo Modrý raj – dobre som mu nerozumel. Počul si už čosi také?“
Pištoľník pokrútil hlavou.
„Nuž... vtáčí muž nehryzie ani nehynie – kašlať naňho. Si živý či mŕtvy?“
„Živý. Rozprávaš ako manniovia.“
„Chvíľu som s nimi pobudol, ale nebol to život pre mňa. Sú priveľmi priateľskí a ustavične hľadajú diery vo svete.“
Pištoľníkovi napadlo, že je to pravda. Manniovia sú veľkí cestovatelia.
Obaja muži sa chvíľu mlčky premeriavali pohľadmi, potom usadlík vystrel ruku. „Moje meno je Brown.“
Pištoľník mu ju potriasol a tiež sa predstavil. Na štíte nízkej trávnatej strechy zakrákal vycivený krkavec. Usadlík k nemu hodil rukou. „To je Zoltán.“
Keď krkavec začul svoje meno, znova zakrákal a zlietol k Brownovi. Pristál usadlíkovi na hlave a uhniezdil sa tam s pazúrmi pevne zamotanými do divej štice vlasov.
„Dočerta s tebou!“ veselo zaškriekal vták. „Dočerta s tebou aj s koňom, na ktorom si pricválal!“
Pištoľník priateľsky prikývol.
„Fazuľa, fazuľa, na tóny nie je skúpa,“ recitoval Zoltán v náhlom záchvate inšpirácie, „čím sa väčšmi naješ, tým mocnejšie fúkaš.“
„To si ho naučil ty?“
„Zdá sa, že nič iné ho nezaujíma,“ odvetil Brown. „Raz som ho skúšal naučiť Otčenáš,“ oči mu na chvíľu zablúdili za chatrč k jednotvárnej, stvrdnutej piesčitej pustatine. „Lenže v tomto kraji sa Otčenášu veľmi nedarí. Si pištoľník, dobre hádam?“
„Áno,“ čupol si, vytiahol tabak a cigaretové papieriky. Zoltán sa odrazil od Brownovej hlavy a trepotajúc krídlami pristál pištoľníkovi na pleci.
„Myslel som, že ľudia ako ty už vymreli.“
„Tak potom vidíš, že je to inak.“
„Prišiel si z Dnusveta?“
Pištoľník prikývol: „Veľmi dávno.“
„Zostalo tam niečo?“
Pištoľník neodpovedal, ale výraz na jeho tvári napovedal, že túto tému bude lepšie nerozoberať.
„Hádam, že sleduješ toho druhého.“
„Áno.“ Vzápätí nasledovala nevyhnutná otázka: „Kedy tadiaľto prešiel?“
Brown pokrčil plecami. „Neviem. Čas sa tu správa čudne. Aj smer a vzdialenosti. Viac než dva týždne. Menej ako dva mesiace. Predavač fazule sa tu odvtedy zastavil dvakrát. Počítam, že to bude šesť týždňov, ale pravdepodobne sa mýlim.“
„Čím sa väčšmi naješ, tým mocnejšie fúkaš,“ oznámil Zoltán.
„Zložil sa tu na noc?“ opýtal sa pištoľník.
Brown prikývol. „Zostal na večeru, tak ako, hádam, aj ty. Krátili sme si čas.“
Pištoľník vstal. Vták zakrákal a odletel späť na strechu. Muž cítil zvláštnu chvejivú nedočkavosť. „Čo ti povedal?“
Brown zdvihol obočie. „Veľa toho nenahovoril. Pýtal sa, či tu niekedy prší, kedy som sem prišiel a či som pochoval ženu. Chcel vedieť, či patrila k manniom a ja som povedal, že hej, lebo sa mi videlo, že to už aj tak vie. Väčšinou som rozprával ja, čo nemám vo zvyku,“ odmlčal sa a chvíľu bolo počuť iba neúprosný vietor. „Je bosorák, však?“
„Okrem iného.“
Brown pomaly prikývol. „Vedel som to. Z rukáva vytriasol zajaca, vypitvaného a pripraveného do hrnca. Aj ty si?“
„Bosorák?“ zasmial sa pištoľník. „Som obyčajný človek.“
„Nikdy ho nechytíš.“
„Chytím.“
Pozreli sa jeden na druhého a odrazu ich spájalo hlboké porozumenie. Usadlík stál na vyprahnutej prašnej pôde, pištoľník na tvrdej kôre zvažujúcej sa k púšti pod nimi. Siahol po kresadle.
„Tu máš.“ Brown vystrčil zápalku so sírovou hlavičkou a škrtol o ňu špinavým nechtom. Pištoľník priložil koniec cigarety k plameňu a potiahol.
„Vďaka.“
Usadlík sa odvrátil. „Istotne si chceš doplniť mechy. Prameň je vzadu pod previsom. Ja pripravím večeru.“
Pištoľník opatrne prekračoval rady kukurice a obišiel chatrč. Prameň vyvieral na dne ručne vykopanej studne, zrúteniu stien zo sypkej hliny bránil kamenný obklad. Ako zostupoval po vratkom rebríku, napadlo mu, že spevnenie vnútorného obvodu studne mohlo poľahky trvať aj dva roky – dolovanie, vláčenie a kladenie. Voda bola priezračná, ale tiekla veľmi pomaly, plnenie kožených vakov bola zdĺhavá robota. Keď napĺňal druhý, na okraji studne sa usadil Zoltán.
„Dočerta s tebou aj s koňom, na ktorom si pricválal!“ zaškriekal.
Pištoľník vyľakane pozrel hore. Šachta bola asi päť metrov hlboká; Brown by naňho ľahko zhodil skalu, rozbil mu hlavu a ukradol všetko, čo má. Blázon ani leprák by to neurobil, lenže Brown nebol ani jedno. Mladý muž sa mu však páčil, preto tú myšlienku vytlačil z hlavy a s Božou vôľou nabral zvyšnú vodu. Kam až Božia vôľa siahala, bolo vecou ka, nie jeho starosťou.
Keď prekročil dvere chatrče a schádzal dolu schodmi (obytná časť chatrče bola vyhĺbená do zeme, aby zachytávala a udržiavala chladný nočný vzduch), Brown zahrabával lopatkou z nahrubo opracovaného tvrdého dreva medzi uhlíky malého ohňa kukuričné klasy. Na opačných koncoch sivohnedej deky ležali dva zubaté taniere. V kotlíku nad ohňom práve začínala klokotať voda na fazuľu.
„Zaplatím aj za vodu.“
Brown ani nezdvihol zrak. „Voda je dar od Boha, ako isto vieš. Fazuľu mi nosí Tatko Doc.“
Pištoľník sa chrapľavo zasmial, sadol si, chrbtom sa oprel o drsnú stenu, založil si ruky na prsiach a zavrel oči. Čoskoro mu do nosa udrela vôňa pečenej kukurice. Ozvala sa rýchla séria čľupnutí, to Brown vysypal do kotlíka suchú fazuľu z papierového vrecka. Občas sa ozvalo tiché ťuk-ťuk-ťuk Zoltánových pazúrikov, vták sa nepokojne prechádzal po streche. Pištoľník bol unavený. Od hrôzy v poslednom mestečku Tull putoval šestnásť a niekedy aj osemnásť hodín denne. A ostatných dvanásť dní kráčal pešo. Mul bol na konci so silami a žil iba zo zvyku. Kedysi poznal chlapca menom Sheemie, ktorý mal tiež mula. Lenže Sheemieho už niet. Nikoho už niet, zostali iba oni dvaja: pištoľník a muž v čiernom. Do uší sa mu dostali chýry o iných krajoch ako tento, o zelenej krajine na mieste nazývanom Stredsvet, ale ťažko sa mu to verilo. V tejto pustatine zneli reči o zeleni ako detská fantázia.
Ťuk-ťuk-ťuk.
Brown povedal, že sú to dva týždne. Alebo aj šesť. Nezáležalo na tom. V Tulle mali kalendáre a muža v čiernom si pamätali, lebo keď tadiaľ prechádzal, vyliečil starca zomierajúceho na trávu. Starca vo veku tridsaťpäť rokov. A ak sa Brown nemýli, od Tullu sa k mužovi v čiernom značne priblížil. Lenže teraz má pred sebou púšť a púšť je peklo.
Ťuk-ťuk-ťuk.
Požičaj mi krídla, vták. Rozprestriem ich a budem sa vznášať na prúdoch teplého vzduchu.
Pištoľník zaspal.

3

Brown ho zobudil o hodinu. Bola tma. Jediné svetlo poskytovala tlmená čerešňová žiara rozhrnutých uhlíkov.
„Tvoj mul skonal,“ oznámil mu usadlík. „Je mi to ľúto. Prichystal som večeru.“
„Ako?“
Brown pokrčil plecami. „Varením a pečením, ako inak? Si vyberavý?“
„Nie, ako skonal.“
„Ľahol si a zdochol. Vyzeral staro.“ S náznakom ospravedlnenia dodal: „Zoltán mu vyzobal oči.“
„Aha.“ Mohol s tým rátať. „Dobre.“
Len čo si sadli k deke slúžiacej ako stôl, Brown ho znova prekvapil, tentoraz žiadosťou o krátku modlitbu: za dážď, zdravie a za rozšírenie ducha.
„Veríš v posmrtný život?“ opýtal sa ho pištoľník, keď mu usadlík naložil na tanier tri kukuričné klasy.
Brown prikývol: „Myslím si, že toto je on.“

Milan Buno, 3.2.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.