Slovenské povesti. Vzrušujúce časy minulé

Ak aj vás fascinujú tajomné príbehy odohrávajúce sa za múrmi hradov a zámkov, máme skvelý tip. Možno je naozaj na cintoríne v Banskej Štiavnici tá povestná diera, čo nemá dna, alebo v Bratislave sa rytier Roland o polnoci na Silvestra tri razy pokloní. A ako to vlastne bolo s jeleňom, čo zachránil pánov z Červeného Kameňa? Ktovie.

V novej knihe Slovenské povesti napríklad hneď na prvých stranách povesť zo Svätého Jura,  kde vraj statočný junák bojoval so šesťhlavou obludou.
V dávnych dobách, keď ešte nad hlavami ľudí poletovali všakovaké obludy, neďaleko Bratislavy býval v skalných dierach v Malých Karpatoch šesťhlavý drak. Príšera ako sa patrí. Zlá, oheň chrliaca, ľuďom strach naháňajúca. Obyvatelia sa báli vyjsť z domov, nieto ešte oberať hrozno, čo vo viniciach na úpätí kopcov krásne dozrievalo. Len sem-tam sa odvážlivcovi podarilo pozbierať zopár bobúľ a už fujazdil do svojho príbytku.
Drak požadoval raz do roka priviesť dievčinu k jeho skalnej jaskyni, aby ju mohol zožrať. V ten rok padol žreb na krásnu Ľudmilku.

Ďalšia povesť rozpráva o Rolandovej studni v Bratislave, autorka vás zavedie aj na Smolenický zámok, aby ste si prečítali povesť o hrubom správcovi, o šikovnom Kyselovi a dobrom duchovi. Na Hrade Červený Kameň sa dočítate o liečivých kamienkoch a jeleňovi, čo zachránil vznešených pánov, a v Bojnickom zámku zasa bývala jazerná víla a udial sa tam zázrak na Božom súde kráľovnej Elišky.
V novinke Slovenské povesti nechýbajú ani ďalšie známe hrady a zámky ako Strečno, Spišský hrad, Hrad Krásna Hôrka, Pajštún, ale aj Čertova skala, Svätý Anton, či Dobšinské bane, ku ktorým sa viaže povesť o boháčovej ružovej záhrade a kráľovi banských škriatkov.

Do centra týchto povestí stavia autorka predovšetkým ľudské osudy, vášne, tragédie, ale aj vernú lásku, neuveriteľnú odvahu a spravodlivý trest. Ako sa v povestiach traduje, osudy mocných vládcov, rytierov, mníchov, alchymistov či chudobných poddaných sa prepletajú so zásahom nadprirodzených síl a bytostí. Rovnako duše smrteľníkov, po často nedobrovoľnom odchode z tohto sveta, blúdia miestami, kde sa odvíjal ich život, aby nám ho dodnes pripomínali v podobe prízrakov a strašidiel.

Tajuplnú a vzrušujúcu atmosféru minulých čias jedinečne vystihol ilustráciami pripomínajúcimi dobové perokresby akademický maliar Svetozár Košický.

Začítajte sa do úryvku z knihy Slovenské povesti - Rolandova studňa v Bratislave:
Bolo to dávno, naozaj veľmi dávno, keď ešte trubadúri, pútnici a rytieri putovali krajinami a rozdávali radosť, trochu potešenia a hlavne útechu v ťažkých časoch. Svojimi nevšednými rozprávaniami zo sveta a ľúbeznými piesňami oblažovali chudobných v dedinách a tešili obyvateľov miest v ich každodennom živote.

Takým bol aj rytier Roland, ktorý zablúdil do Bratislavy v čase, keď sa v meste usídlilo vojsko, čo bojovalo proti vtedajším nepriateľom. Zvláštny to bol človek. Odišiel z rodného Bretónska vo Francúzsku, rozlúčil sa so ženou aj so synom, lebo rytierska povinnosť volala. V tých dávnych časoch musel každý rytier aspoň raz za život prísť do bojmi skúšanej krajiny a svojimi činmi alebo schopnosťami pomáhať ľuďom. Rytier Roland mal vždy pri sebe svoj čarovný meč Durandal, pripravený v každej situácii ochraňovať bezbranných ľudí, najmä ženy a deti. Tie mal nadovšetko rád. V každom malom chlapčekovi videl svojho syna, a preto sa neraz stalo, že sa s deťmi hral na nádvoriach do neskorých večerných hodín. Všade si ho vážili pre jeho statočnú povahu, dobré a spravodlivé srdce. Jedného dňa zavítal aj do Bratislavy. Pomáhal brániť mesto pred nepriateľom.
Večer sa všetci vojaci zišli na Hlavnom námestí, odkiaľ sa ozývala hlasná vrava unavených mužov, cvengot úderov o kov a uprostred horela vatra. Z okolitých domov sa ozývali hlasy nahnevaných mamičiek, ktoré v tomto hurhaji nevedeli uspať svoje deti. Roland ticho pristúpil k jednému z nich.

„Pozdravujem ťa, statočný vojak. Viem, dnes bol ťažký deň a veľa tvojich kamarátov padlo, ale chcel by som ťa pekne poprosiť, či by si ostatným druhom nepovedal, že v okolitých domoch sa ženy márne pokúšajú uspať svoje deti.“

„Rád by som, aj ja mám ďaleko odtiaľto doma ženu s malou dcérkou, aj kvôli nim bojujem, aby mohli žiť v mieri a bezpečí, no týchto rozhnevaných mužov nedokážem utíšiť. Je ich priveľa a sú nahne- vaní, lebo veľa vojakov tu už prišlo o život a nevedia, či zajtra nebudú oni na rade,“ odvetil mu skormútene vojak a odišiel.

Rytierovi bolo smutno pri srdci. Aj pre zbytočnú smrť mladých chlapcov, aj pre deti, čo nemohli zaspať. Oslovil ešte zopár mužov, ale všade dostal rovnakú odpoveď. Rozčúlený dav sa len tak jednoducho nedá utíšiť. Ako sa tak Roland zadumaný ponevieral po námestí, nechtiac do neho strčil vysoký muž.

„Prepáčte, prosím,“ ospravedlňoval sa muž, „nezbadal som vás.“ Pri tomto náhodnom strete sa Rolandovi spoza plášťa vysunul lesný roh Olifant, ktorý nosil zapnutý na páse.

„Olifant, môj drahý priateľ,“ usmial sa Roland. „Ďakujem vám, pane, bol by som zabudol na môj vzácny čarovný hudobný nástroj.“ Rytier Roland vytiahol lesný roh a začal na ňom hrať. Aká to len bola hudba! Po celom námestí aj do všetkých priľahlých uličiek sa rozozvučala láskavá, podmanivá a lahodná melódia. Utíchli hlasy nahnevaných vojakov, cvengot kovu aj škrípanie kolies. Matky otvárali okná, aby aj ich deti počuli tie príjemné mäkké tóny čarovnej hry. Až na hrad bolo počuť tie piesne. Postupne deti usínali a vojaci zabúdali na ťažké chvíle. Aj im sa príjemne zaspávalo za zvuku takých krásnych tónov. Keď prišla polnoc, celé mesto spalo pokojným a oblažujúcim spánkom.

Milan Buno, 27.11.2014