Séria z klubu Inferno vrcholí

Populárna séria o odvážnych mužoch z klubu Inferno vrcholí vzrušujúcim ľúbostným príbehom s originálnou dobrodružnou zápletkou.
Sú tu Zvodcove tajomstvá!

Keď sa lord Nick Forrester, bývalý tajný agent a vychýrený zvodca, ocitne v škótskom žalári za vážne previnenia voči Rádu, je presvedčený, že už nikdy neuvidí denné svetlo.
Jedného dňa sa však v jeho cele zjaví záhadná dáma a ponúkne mu slobodu výmenou za účasť v nebezpečnej misii.

Lady Virginia Burková, zvodná červenovláska s nezvyčajnou záľubou v detektívnej práci, súrne potrebuje Nickovu pomoc pri vyšetrovaní únosov mladých dievčat.
V skutočnosti však oveľa viac potrebuje nájsť ukradnutý denník svojho otca, ktorý obsahuje všetky prísne strážené tajomstvá Rádu...

Virginia s Nickom sa teda spoločne vydávajú na dobrodružnú cestu, ktorá ich zavedie z Londýna do Paríža a odtiaľ až na ostrov Korfu, no okrem nebezpečenstva spojeného s prenasledovaním zločineckej bandy si musia poradiť aj so vzrastajúcou vzájomnou príťažlivosťou.

„Gaelen Foley opäť majstrovsky spojila romantiku s dobrodružstvom... Veľkolepé zavŕšenie jedinečnej série o odvážnych mužoch z klubu Inferno!“, napísal o novinke Zvodcove tajomstvá Fresh Fiction.

Začítajte sa do novinky Zvodcove tajomstvá:

Škótsko, 1816

Kľúče zaštrngali a po zuby ozbrojený strážnik jej otvoril železnú bránu. Ustúpil nabok a pokynul rukou do tajného žalára, kam Rád zatváral svojich dôležitých väzňov. „Tadiaľto, milady.“

Nasledovala ho, letmo pozrúc na zvetraný kamenný oblúk nad vchodom. Tak trochu čakala, že tam uvidí vytesanú známu Danteho vetu, vítajúcu návštevníkov v pekle: Vy, čo vstupujete, zanechajte všetky nádeje.

Iste, klub Inferno, pomyslela si.

Zo sychravého novembrového prítmia vkročila do temnoty. Kdesi v jej hĺbke sedel muž, ktorého prišla navštíviť.

Padlý hrdina. Pre niektorých stratený prípad.

Ona však vedela svoje.

Statný strážnik sňal zo steny fakľu a viedol ju dolu kamenným tunelom po starobylých schodoch vytesaných do vápenca. Nadvihla si okraj tmavých šiat, ale krok mala pevný a odhodlaný.

Viedol ju do útrob hory pod opátstvom sv. Michala a starobylou školou Rádu, v ktorej sa chlapci z dobrých rodín postupne menili na smrtiacich bojovníkov.

Takých ako muž v cele tam dole.

Len on jej teraz mohol pomôcť. Keby jestvoval nejaký iný spôsob, s najväčšou radosťou by ho vyskúšala.

Situácia však bola zúfalá. Nebol čas premýšľať nad bezpečnejšími riešeniami.

Jednako však pokrútila hlavou nad tým, že jeden z elitných bojovníkov jej otca je teraz zavretý v žalári ako nejaká beštia. „Ako dlho je za mrežami?“

„Šesť mesiacov, madam. Prišiel k nám v máji. Má za sebou ešte len štvrtinu trestu.“

Slabo sa zachvela.

Iste, pre človeka vycvičeného zvládnuť nepriateľovo mučenie to nebolo nič. Tento trest mu však vymerali jeho vlastní nadriadení. Bolo to disciplinárne konanie, ktoré proti nemu viedli dvaja členovia Rady starších. A z toho, čo pochopila, oprávnene.

Aj tak to však bol prísny rozsudok pre muža, ktorý vlastným telom zastavil guľku patriacu regentovi. Nanešťastie však Nick, barón Forrester, spáchal neospravedlniteľný hriech.

Pokúsil sa vystúpiť z Rádu a to bolo zakázané. Organizácia bola akousi rodinou spojenou krvou a tajomstvom a on bol jej čiernou ovcou.

„Čo jeho zdravie?“ spýtala sa, keď si všimla vlhké plesnivé múry.

„Pokiaľ viem, tak v poriadku. Viete, tento jeden je takmer nezničiteľný. Pravdupovediac, milady...“ Strážca zastal na vyšúchaných vápencových schodoch a obrátil sa k nej. Svetlo z fakle poskakovalo na stenách. „V záujme vašej bezpečnosti vám radím, aby ste sa príliš nepribližovali k mrežiam.“

Zdvihla obočie. „Viem sa o seba postarať, vďaka,“ odvrkla ostro.

Prekvapene na ňu pozrel. „Bez urážky, madam, len som vás chcel varovať. Nevidel ženu už celé mesiace. Nechcem ani vysloviť, čoho by bol schopný, keby ste sa dostali priblízko. Podľa môjho názoru je tak trochu šialený.“

„Váš názor ma nezaujíma,“ odsekla. Možno to je darebák, ale aj tak je hodný tucta takých, ako ste vy. Chladne naňho pozrela a kývla hlavou na tunel osvetlený fakľami. „Ideme?“

Strážnik rozhorčene zažmurkal, ale poslúchol. „Jasné, Virgilova dcéra,“ zahundral si sarkasticky popod nos, keď sa od nej odvrátil.

Uškrnula sa a nasledovala ho. Zišli dolu schodmi a prešli okolo niekoľkých prázdnych kamenných ciel veľkosti konskej kóje.

Vtom sa však zamračila, keď z poslednej cely začula hlasné rytmické dychčanie.

Strážca zastal a zatrieskal obuškom na hrdzavé mreže. „Vstaň, ty špinavec!“

„Nevidíš, že mám prácu, ty idiot? Čo chceš?“ zavrčal hlboký hlas.

Niekoľkými opatrnými krokmi podišla bližšie a zbadala ho.

Na studenej kamennej dlažbe cvičil kľuky na jednej ruke do pol pása nahý chlap. Na šľachovitom chrbte mu poskakovalo svetlo fakle.

Božemôj.

Gin zaujato sledovala, ako si bez zastavenia vymenil ruky a s priam výbušnou energiou pokračoval v rovnakom rytme ďalej, drzo ignorujúc návštevu.

„Preboha, obleč si košeľu, človeče,“ zahromžil strážnik. „Je tu dáma.“

„Čože?“

Zmeravel uprostred cviku, zdvihol zrak pomedzi uhľovočierne pramene vlasov, ktoré mu padali do tváre, a vtom ju zbadal. „Nech sa prepadnem,“ vypadlo z neho.

Ladne vyskočil na nohy a ukázal sa jej v celej svojej výške, so širokou hruďou lesknúcou sa od potu.

Chlapi vedia byť niekedy naozaj pekní.

„Aké je vaše ctené meno?“ spýtal sa ešte vždy zadychčane a opakom mocnej ruky si zotrel pot z tváre.

Uškrnul sa na ňu tým istým úsmevom, ktorý ju kedysi ako sedemnásťročnú slečnu tak rozochvel.

Niežeby si to pamätal.

Keď ho teraz videla polonahého a rozhorúčeného od cvičenia, trvalo jej o kúsok dlhšie, kým sa upokojila, urovnala si myšlienky a pripomenula si, že už viac nie je tým mladým dievčaťom a že on je teraz trestanec, agent, ktorý sa dal na zlé chodníčky, a navyše zabijak s mimoriadne vysokou úspešnosťou svojich misií.

Ako tam stál, usmieval sa a pozeral na ňu tmavomodrými očami plnými ľahkomyseľného šarmu, nedôvery a hrozivých tajomstiev, bol ešte nebezpečnejší.

Ona by to mala vedieť najlepšie, veď ho trénoval jej vlastný otec.

I keď bola odvážna a nemala vo zvyku skláňať sa pred mužmi, predsa len sa musela sústrediť, aby inštinktívne neustúpila, keď zadýchaný lord Forrester vykročil vpred a od dotyku s ňou ho delili len mreže cely.

Nesmela prejaviť slabosť. Najmä keď mala v pláne odviesť ho z väzenia do svojej služby.

Vo svetle sviečky, stojacej na malom obitom stole, vyzerali jeho statné tmavé obrysy hrozivo a mocne. Musela mu však už od začiatku ukázať, kto je tu pánom situácie.

Bol jej k službám. Mala na to plný súhlas rady starších.

Ak ho dokáže zvládnuť.

A ak nie, ak by jej ten gauner robil akékoľvek problémy, mala povolenie streliť mu guľku do tej krásnej tváre. Ako však hľadela na jeho pôsobivé krivky, musela uznať, že by to bola škoda.

Jeho myseľ sa s ním po mesiacoch samoty vo väzení zvykla zahrávať, preto Nick teraz premýšľal, či to nie je len sen.

Vôbec si nebol istý.

Pred chvíľou sa mu zdalo, že zacítil slabý závan akéhosi omamného parfumu, ktorý k nemu privial stuchnutý vzduch väznice, že začul šuchot saténových šiat a nežný hlas, ktorého šepot sa strácal v hlasnej ozvene strážcových ťažkých krokov.

Všetky tie vábivé náznaky krásy však ignoroval. Bál sa, že je to len ďalší prelud a ešte viac znenávidel svoju samotu, ktorá to celé spôsobila.

No vtom sa ukázalo, že to je naozaj skutočnosť.

Stála pred ním nádherná tajomná žena s bledou pokožkou a modrými očami. Možno sa mu to predsa len zdalo, pretože bola krásna ako sen.

Potom si však uvedomil, že až takú dobrú predstavivosť nemá. Už celú večnosť nevidel ženu a táto bola... priam očarujúca.

Nedokázal od nej odtrhnúť oči.

Pripadala mu celkom skutočná. Mohol sa o tom presvedčiť tak, že by sa za ňou načiahol pomedzi mreže. Bál sa však, že by ju urazil a odplašil, a on by ostal opäť sám na bohvieako dlho.

Preto sa radšej usiloval sústrediť na tú najdôležitejšiu otázku. Prečo sem prišla?

Pohľadom prebehla po jeho pochmúrnej cele. Otrasné podmienky pre šľachtica, akokoľvek chudobného.

Nehovoriac o tom, čo zažívala jeho duša.

„Máte to tu útulné,“ poznamenala.

„Všakže?“ odvetil. „Ponúkol by som vám niečo na pitie, ale obsluha je tu hrozná.“

Kútikom oka naňho nedôverčivo pozrela a ostražito sa pousmiala. Pri tom pohľade sa mu až zakrútila hlava.

No oveľa menej očarujúcemu škótskemu strážcovi Rossovi sa jeho flirtovanie ani trochu nepozdávalo. Znovu tresol do mreží a zahrmel: „Obleč si košeľu, človeče, nebudem ti to opakovať! Si v prítomnosti dámy!“

„Mne to neprekáža,“ utrúsila a s neskrývaným obdivom hľadela na jeho vypracované brucho.

Nick sa uškrnul, spokojný, že využil čas vo väzení na zveľadenie svojho tela. Okrem preklínania svojich životných rozhodnutí, priatelenia sa s myšou, ktorá žila v kúte, a čítania nemal veľa možností, ako si vyplniť dlhé chvíle. Boh žehnaj jeho priateľovi a kolegovi z Rádu, lordovi Trevorovi Montgomerymu, ktorý mu posielal knihy a pomáhal mu tak zachovať si zdravý rozum.

Mal však pocit, že kým sa odtiaľto dostane, celkom si zničí zrak. Dosť mizerné vyhliadky pre elitného ostreľovača. Jediná sviečka len sotva niečo zmohla proti tej všadeprítomnej pohlcujúcej tme. Bol však vďačný za čokoľvek, čo mu pomohlo preniesť sa v myšlienkach za múry väzenia.

A tak sa musel zmieriť s okuliarmi na čítanie – ďalší znak jeho nenávratne premrhanej mladosti, ktorý v ňom vyvolával depresiu.

Poslednú knihu od Trevora čítal päťkrát. Už ju vedel takmer naspamäť. Bolo to prvé vydanie cesty pánov Lewisa a Clarka do americkej divočiny. Vzhľadom na okolnosti začala Nicka mimoriadne priťahovať absolútna sloboda tej divokej krajiny.

Preto sa rozhodol, že sa tam vydá, hneď ako sa dostane z tejto prekliatej diery.

Už si aj naplánoval cestu až na kraj mapy a ešte ďalej. Nevedel sa dočkať, kedy vycestuje do zatiaľ neprebádaných oblastí len s puškou cez plece a batohom so zásobami.

Dočerta s civilizáciou. Očividne pre takýto život nemal predpoklady. Okúsil všetky jej lákadlá a všetky ho vždy priviedli na mizinu.

Medvede, indiáni, jedovaté hady.

Po všetkých nepriateľoch, ktorým čelil, ho nič z toho nedokázalo vydesiť. Naopak, užíval by si to. Kdesi tam na vzdialenom pobreží oceánu naňho čakalo nedotknuté územie. Čakalo, kým ho objaví muž, ktorý vie, čo robí...

Ale teraz mal pred sebou niečo iné – bujné vrchy a záhadné údolia ženy stojacej na opačnej strane mreží. Ženy, ktorá ho vábila a vysmievala sa mu zároveň.

Prehliadol si ju od hlavy až po päty. Bolo to možno trochu drzé, ale vôbec ho to netrápilo, keďže ona očividne robila to isté.

Neprekážalo mu to. Oprel sa o mreže a s radosťou ju nechal, nech sa popozerá, koľko len chce. On si zase užíval pohľad na ňu a dúfal, alebo sa skôr modlil – zrejme márne –, že to bola luxusná kurtizána, ktorú mu štedro poslal jeho ešte skazenejší priateľ Sebastian, vikomt Beauchamp.

Trevor, čerstvo ženatý s farárovou dcérou, mu posielal knihy, jedlo a rôzne užitočné veci, ktoré ho zamestnali, no nepokúšali jeho hriešnu náturu. Beau bol však rovnaký sukničkár ako on, hoci aj jeho napokon farár lapil do pasce manželstva. Aj napriek tomu oveľa lepšie chápal, čo Nick po šiestich mesiacoch vo väzení naozaj potrebuje.

Keď mu pohľad skĺzol na plný výstrih bielej blúzky pod tmavými šatami, preklial mreže, ktoré ho od nej delili, a zúfalo ich stisol v pästiach. Lačne sa na ňu usmial. „Nechcete vojsť a posadiť sa u mňa, moja drahá?“ navrhol jej so šibalským úsmevom.

Jeho prekrásna návštevníčka pobavene dvihla obočie a stretla sa s jeho dychtivým pohľadom.

Bohužiaľ, jej prísne dvihnutá brada a prenikavý pohľad mu naznačovali, že táto dáma nikdy nebola na predaj.

Nepoznám ju odniekiaľ? premýšľal. Zdala sa mu akási povedomá. Ale veď stretnutie s takou fascinujúcou ženou by si istotne pamätal.

Úplne sa v nej stratil. Pohľadom hltal pramene jej gaštanových vlasov, na ktorých sa zlatisto ligotala žiara fakle, dlhé zamatové mihalnice a plné zmyselné pery.

„Lord Forrester, keď na mňa prestanete tak zízať a utriete si sliny, rada by som prešla k nášmu obchodu.“

To ho vytrhlo z chlipného snenia späť do reality. „Podobne, madam.“

Ross treskol obuškom po hrdzavých mrežiach. „Dávaj si pozor na jazyk, ty bezočivec!“

Nick pozrel naňho. „Robíš naozaj skvelé garde, človeče, ale ja aj táto dáma sme už dosť starí na to, aby si nás nechal osamote.“

„Ešte to tak,“ odvrkol strážnik.

„To je v poriadku, seržant. Nechajte nás,“ prikázala Rossovi.

„Ale, madam! Nie je bezpečné nechať vás tu samu s týmto surovcom!“ zahrmel so silným škótskym prízvukom.

„Nebojte sa, ja si s takýmito ľuďmi viem poradiť,“ povedala veselo. Strážnik však váhal a tak ostro dodala: „Ďakujem, to bude všetko.“

Rossovi sa to vôbec nepozdávalo, ale dostal príkaz poslúchať ju.

No páni, pomyslel si Nick pobavene, jej urodzenosť teda musí byť niekto.

Strážnik čosi zašomral, uklonil sa a odišiel. Nick na ňu s úžasom pozrel.

Barónka sa rozhodla, že sa svojou mocou nebude viac vystatovať. Keď už boli sami, obrátila sa k Nickovi so smutným úsmevom na perách a v očiach sa jej zračil súcit. „Tuším vás nemá veľmi v láske.“

„Čudné, však? Veď som taký milý,“ odvetil. „Takže kde sme to boli? Ó áno. Chystali ste sa mi povedať, kto vlastne ste a čo odo mňa chcete,“ vyzval ju, hoci vo svojej pozícii na to vôbec nemal nárok.

Pozorne si ho premerala pohľadom, akoby bol kôň na predaj alebo zviera, ktoré sa má použiť na nejaký vedecký experiment.

Ani jedna z tých možností preňho nevyzerala bohvieako.

Ale možno, len možno, chcela čosi iné. Keď videl, akým spôsobom si ho prezerá, chtiac-nechtiac si spomenul na rímskych gladiátorov, ktorých chodili navštevovať vydaté aristokratky hľadajúce drsnú rozkoš alebo túžiace po dieťati, ktoré by zdedilo ich silu.

Koniec koncov je to to jediné, čo by jej mohol vo svojej súčasnej situácii poskytnúť, pomyslel si s trpkým humorom. Avšak myšlienka, že by ho chcela využiť týmto spôsobom, sa dotkla jeho hrdosti a pobúrila ho. Hoci, nebola by prvá.

V tej malej klietke nemal takmer žiadnu moc. Rozhodol sa však, že jej aspoň nedovolí takto si ho premeriavať. Odrazu sa mu vrátilo sebavedomie, zvrtol sa a šiel si obliecť košeľu.

„Volám sa lady Burková,“ oznámila mu, „a som tu, aby som vám predostrela svoju ponuku.“ V tom okamihu zmeravel s košeľou napoly pretiahnutou cez hlavu a myseľ mu opäť zaplavili hriešne myšlienky.

„Ak budete s mojím návrhom súhlasiť,“ pokračovala chladne, „a odprisaháte mi svoju bezpodmienečnú poslušnosť...“

Zasmial sa.

„... môžem vás odtiaľto dostať. Dnes.“

Nick ihneď zvážnel. Obrátil sa k nej a pochybovačne si ju premeral. Bol si istý, že ju buď zle pochopil, alebo to bol veľmi krutý žart. S prižmúrenými očami hľadel na jej tvár a hľadal v nej aj ten najmenší náznak klamstva. Žiadny však nenašiel. „Ale nehovorte,“ zavrčal skepticky.

Prikývla.

Srdce sa mu rozbúchalo. Naozaj by ho mohla oslobodiť? Po tom, čo urobil, mu to pripadalo nemožné.

Jedine ak... Nuž, do úvahy prichádzali dve možnosti. Buď má táto žena mimoriadne dobré konexie, alebo ho potrebuje na niečo, pri čom s najväčšou pravdepodobnosťou zomrie.

Nick zvažoval tie možnosti celé dve sekundy, kým sa konečne rozhodol. Čokoľvek bude lepšie ako hniť v tejto diere. Zastrčil si košeľu do nohavíc a ostražito podišiel k mrežiam. „Počúvam.“

„Asi by som to mala skúsiť od začiatku.“

„To býva väčšinou najlepšie.“

„Dobre teda.“ Oprela sa plecom o mreže jeho cely a začala si sťahovať rukavičky. „Pred mesiacom som vzala prípad jednej nezvestnej osoby v Londýne. Zmizlo osemnásťročné dievča, Susannah Perkinsová. Jej matka vyhľadala moju pomoc. Otčim tvrdil, že ušla s chlapcom, ale matka trvala na tom, že by to neurobila bez toho, aby o tom nepovedala aspoň svojim priateľkám...“

„Tak moment. Prepáčte, lady Burková, ale asi som sa trochu stratil. Vy ste ,vzali prípad‘? Ako to myslíte?“

Prekvapene dvihla obočie a potom sa trpko usmiala. „Ach, pravdaže. Zabudla som. Silnejšie pohlavie vždy zaskočí, ak stretne ženu, ktorá má mozog a životný cieľ. Uvediem vás teda do obrazu. Pred pár rokmi, po smrti môjho manžela, som si uvedomila, že sa môžem slobodne venovať svojim vlastným záujmom.

Vdova, pomyslel si Nick, sotva vnímajúc jej ďalšie slová. Vďakabohu.

„Azda si viete predstaviť, lord Forrester,“ pokračovala, „že inteligentná žena v mojej situácii môže rýchlo otupieť.“

„Preto je cudzoložstvo takým obľúbeným športom,“ skočil jej do reči s úsmevom. „Aspoň tak som počul.“

Pokrčila plecami. „Niektoré ženy si krátia čas vyšívaním, iné sa venujú charite, prácam v záhrade alebo len klebetia. Ja,“ vyhlásila s iskrou v očiach, „ja som sa rozhodla pomáhať ľuďom, ktorí sa stali obeťou zločinu alebo nespravodlivosti. Baví ma skúmať fakty a pozadie ich nešťastia a ak je to možné, aj odhaliť vinníka a informovať o tom príslušné orgány.“

Zamračil sa a zaujato na ňu pozrel. „Takže ste niečo ako... ženský detektív?“

Milan Buno, 11.3.2016